Details
Collection
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Additional names
Court
Jurisdiction
Žiadne známe citácie.
fba186a81939bbbe8129f939140c148739a6df9aa35c1e7c38c393a4e2aad58d.pdf
PDF · 22.83 MB
No categories available
5 Cdo 84/97
Legal thesis Official
Ak odvolací súd vyhlásil rozsudok v neprítomnosti účastníka po tom, čo predchádzajúce konanie len za týmto účelom odročil (§ 156 ods. 2, § 211 O. s. p.) a účastník túto skutočnosť vzal na vedomie, neodňal svojim postupom neprítomnému účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, hoci tento do- datočne žiadal pojednávanie odročiť.
(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. marca 1998, sp. zn. 5 Cdo 84/97)
Krajský súd v K. dovolaním napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby proti žalovanej Slovenskej republike - Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, ako aj vo výroku o trovách konania vo vzťahu žalobcu a žalovanej Slovenskej republiky - Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky. Zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby vo vzťahu žalobcu a žalovanej Slovenskej republiky - Národnej rade Slovenskej republiky a konanie v tejto časti zastavil.
Svoje rozhodnutie zdôvodnil s poukazom na správny postup súdu prvého stupňa, ktorý žalobu voči žalovanej Slovenskej republike - Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky zamietol. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“) nevymedzuje pojem úradného postupu ani nedeľinuje pojem nesprávnosti úradného postupu. Nesprávnosť postupu je objektívna kategória, a preto jej existencia je závislá od toho, či bola porušená norma alebo poriadok postupu alebo nie. Odloženie podnetu žalobcu Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky proti právoplatným rozsudkom Okresného súdu v P. bez podania sťažnosti pre porušenie zákona, nie je možné subsumovať pod nesprávny úradný postup. Nesprávnym úradným postupom by bolo možné definovať iba prípad, ak by sa Generálna prokuratúra Slovenskej republiky nebola podnetmi žalobcu zaoberala. Pokiaľ žalobca žaloval aj Slovenskú republiku - Národnú radu Slovenskej republiky a súd prvého stupňa zamietol žalobu aj vo vzťahu k tomuto účastníkovi konania, dospel odvolací súd k záveru, že Národná rada Slovenskej republiky nemá právnu subjektívitu, spôsobilosť byť účastníkom konania. Zákon č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky priznáva túto spôsobilosť iba Kancelárii Národnej rady Slovenskej republiky v rozsahu uvedenom v § 143 zákona. Keďže v tejto časti konania išlo o taký nedostatok, ktorý nebolo možné odstrániť, odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 104 ods. I O. s. p. zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorou zamietol žalobu voči žalovanej Slovenskej republike - Národnej rade Slovenskej republiky a konanie zastavil.
Žalobca podal proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie. Jeho prípustnosť odôvodňoval ustanovením § 237 písm. f), g) O. s. p. Navrhol, aby dovolaci súd rozsudky súdov oboch stupňov zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Podľa jeho názoru mu ako účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Uviedol, že na 18. februára 1997 bol stanovený termín pojednávania, na ktorý sa sice nedostavil, avšak riadne a včas svoju neprítomnosť ospravedlnil a požiadal odvolací súd o odročenie pojednávania na iný termín. Odvolací súd aj napriek tomu konal v jeho neprítomnosti a v jeho neprítomnosti aj rozhodol. Nezobral vôbec do úvahy ospravedlnenie neprítomnosti na tomto pojednávaní, a tak mal za to, že týmto postupom súdu mu bola odňatá možnosť pred súdom konať. Podľa názoru žalobcu zo strany súdu prvého stupňa došlo aj k porušeniu ustanovenia § 36a O. s. p., nakoľko súd prvého stupňa bol nesprávne obsadený, a tak je daný dovolací dôvod podľa § 237 písm. g) O. s. p. Žalobca odvolaciemu súdu ďalej vyčítal, že nesprávne vyhodnotil skutkový stav veci, ako aj dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa, v dôsledku čoho dospel k nesprávnemu posúdeniu veci. Žalobca trval na tom, že Generálna prokuratúra Slovenskej republiky vo vzťahu k rozhodnutiam Okresného súdu v P. v spojení s rozsudkami odvolacieho súdu dôsledne neskúmala porušenie zákona a tým, že nepodala sťažnosť Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Žalobca ďalej poukázal na skutočnosť, že nesprávny úradný postup Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky spočíval v tom, že nedala podnet na zrušenie rozsudkov a súdy nezrušili neplatnú mzdovú úpravu.
Žalobca sa preto nestotožnil s názorom odvolacieho súdu, ktorý v odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku uviedol, že v danej veci nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu zo strany Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal dovolanie, preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v časti napadnutej dovolaním, ako aj konanie mu predchádzajúce (§ 242 ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného treba podľa § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. v spojení s § 243b ods. 4 O. s. p. ako neprípustné odmietnuť.
Z odôvodnenia:
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podmienky prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu, ktorými bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 ods. 1 až 3 O. s. p.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou z procesných vád, ktoré sú uvedené v ustanovení § 237 písm. a) až g) O. s. p.
Podľa § 238 ods. 1, ods. 2 O. s. p. dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, ako aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právne
ho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa ods. 3 písm. a) a písm. b) citovaného ustanovenia je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, potvrdil rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté inak, než v prvšom rozsudku, pretože súd prvého stupňa bol viazaný právnym názorom súdu, ktorý prvšie rozhodnutie zrušil.
V danej veci odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozhodnutia nevyslovil prípustnosť dovolania a prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 238 ods. 2, ods. 3 písm. b) O. s. p., nakoľko o takéto rozhodnutie odvolacieho súdu nejde.
V prejednávanej veci žalobca zdôvodňoval prípustnosť dovolania procesnými vadami podľa § 237 písm. f) O. s. p. (odnatie možnosti konáť pred súdom) a podľa § 237 písm. g) O. s. p. (rozhodovanie nesprávne obsadeným súdom).
K uvedenému treba uviesť, že prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. nie je daná už tým, že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád uvedených v tomto ustanovení. Dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné len vtedy, ak touto vadou rozhodnutie skutočne trpí, t. j. ak nastali skutočnosti, v dôsledku ktorých vada vznikla a prejavila sa v rozhodnutí (v postupe) odvolacieho súdu. Takýto záver vyplýva zo znenia § 237, ktorý nespája prípustnosť dovolania s tvrdením dovolateľa, ale len so skutočnosťou, že rozhodnutie je vadou skutočne postihnuté.
Pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné (§ 211 O. s. p.). Takýmto ustanovením, ktoré platí aj pre konanie na odvolacom súde je aj § 156 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého rozsudok sa vyhlasuje spravidla hneď po skončení konania, ktoré rozsudku predchádzalo. Ak to nie je možné, súd na vyhlásenie rozsudku odročí konanie najdlhšie na tri dni. Ustanovenie § 119 ods. 2 O. s. p. sa v tomto prípade nepoužije.
Odvolací súd považoval dokazovanie za skončené už na pojednávaní 13. februára 1997 a vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia odročil konanie za účelom vyhlásenia rozsudku (na tri pracovné dni). Na začiatku takéhoto pojednávania súd už nemá povinnosť oznamovať obsah prednesov a vykonaných dôkazov, a preto tým, že došlo k vyhláseniu rozsudku v neprítomnosti žalobcu, inak náležitým spôsobom oboznámeného s termínom pojednávania, nedošlo k žiadnemu závadnému procesnému postupu, ktorý by bolo možné označiť za postup znemožňujúci žalobcovi realizáciu priznaných procesných práv zabezpečujúcich mu ochranu jeho práv a oprávnených záujmov.
Pokiaľ ide o dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. g) O. s. p. (nesprávne obsadenie súdu), tento je daný vtedy, ak právna vec nebola prejednaná a rozhodnutá v zákonnom zložení, t. j. ak konal a rozhodoval samosudca, hoci mal tak urobiť senát.
Podľa § 36 ods. 2 písm. e) O. s. p. v znení platnom do 31. decembra 1991 senát konal a rozhodoval o návrhoch na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb.
Novela Občianskeho súdneho poriadku uskutočnená zákonom č. 519/1991 Zb. v znení platnom od 1. januára 1992 priniesla v ustanovení § 36a výraznú zmenu v zložení súdu v konaní na okresnom súde. Konanie a rozhodovanie v senáte obmedzila len na veci pracovné a na ďalšie veci, o ktorých to ustanovuje zákon.
Žalobca žalobu podal 30. apríla 1992 (teda za účinnosti zákona č. 519/1991 Zb.), a preto, vzhľadom na vyššie uvedené, súd bol správne obsadený, keď vo veci konal samosudca.
Z uvedeného je teda zrejmé, že v dovolaní tvrdené podmienky prípustnosti dovolania neboli splnené a z obsahu spisu nevyplýva existencia ani inej z vád uvedených v ustanovení § 237 O. s. p., a preto dovolací súd dovolanie žalobcu pre jeho neprípustnosť podľa § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. a § 243b ods. 4 O. s. p. odmietol.