Details
Collection
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Additional names
Court
Jurisdiction
Žiadne známe citácie.
fba186a81939bbbe8129f939140c148739a6df9aa35c1e7c38c393a4e2aad58d.pdf
PDF · 22.83 MB
No categories available
7 Tz 6/2000
Legal thesis Official
I. Ak odvolací súd na základe odvolania prokurátora i obžalovaného zruší napadnutý rozsudok a sám vo veci meritórne rozhodne tak, že obžalovanému zmierni uložený trest, nemôže zároveň podľa § 256 Trestného poriadku zamietnuť odvolanie obžalovaného; odvolanie obžalovaného môže zamietnuť iba vtedy, ak mu ukladá prísnejší trest alebo ak dáva pokyn na jeho uloženie súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o jedinú chybu rozsudku⁴).
II. Ak podnikateľ - fyzická osoba, nie je schopná splatiť úver prvému veriteľovi a uzná ďalší svoj existujúci záväzok voči inému veriteľovi, na ktorého prevedie celý svoj majetok, čím zmari uspokojenie pohľadávky prvého veriteľa, dopúšťa sa trestného činu zvýhodňovania veriteľa podľa § 256a ods. 1 Trestného zákona a podľa výšky takto spôsobenej škody aj formou kvalifikovanej skutkovej podstaty podľa § 256 a ods. 2 alebo ods. 3 Trestného zákona.
Škodou, ktorá bola trestným činom zvýhodňovania veriteľa podľa § 256a ods. 1 Trestného zákona spôsobená, je škoda v hodnote zmarenej pohľadávky veriteľa alebo rozdiel medzi sumou, ktorú by veriteľ pri zachovaní zásady pomerného uspokojenia predpokladanej zákonom č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnani v znení neskorších predpisov, mohol dosiahnuť a veriteľom skutočne získanou sumou na uspokojenie pohľadávky.
Na naplnenie skutkovej podstaty trestného činu zvýhodňovania veriteľa podľa § 256a ods. 1 Trestného zákona netreba, aby už bolo začaté konkurzné alebo vyrovnacie konanie podľa zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnani v znení neskorších predpisov alebo aby bol na také konanie podaný návrh. Preto ani nemožno odrátať od výšky spôsobenej škody uvedeným trestným činom fiktívnu odmenu možného správcu konkurznej podstaty.
(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. októbra 2000, sp. zn. 7 Tz 6/2000)
Najvyšší súd Slovenskej republiky v trestnej veci proti obvinenému P. L. na základe sťažnosti generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v K. z 26. apríla 2000, sp. zn. 6 To 4/00, vyslovil, že týmto rozsudkom bol porušený zákon v ustanoveniach § 2 ods. 5, ods. 6, § 256 a § 259 ods. 3 Trestného poriadku v prospech obvineného. V dôsledku toho napadnutý rozsudok a rozsudok Okresného súdu S. N. V. z 12. novembra 1999, sp. zn. 5 T 212/99, ako aj rozhodnutia obsahovo nadväzujúce zrušil a Okresnému súdu S. N. V. prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Z odôvodnenia:
Obvinený P. L. bol rozsudkom Okresného súdu S. N. V. z 12. novembra 1999, sp. zn. 5 T 212/99, uznaný za vinného z trestného činu zvýhodňovania veriteľa podľa
⁴) analogicky porovnaj č. 20/1985 Zb. rozh. trest.
§ 256a ods. 1, ods. 3 Trestného zákona, ktorého sa podľa skutkových zistení okresného súdu dopustil tým, že ako súkromný podnikateľ - fyzická osoba, neschopný splatiť z úveru 10 miliónov Sk, ktorý mu bol poskytnutý na základe zmluvy č. 30795448 z 25. marca 1992 Slovenskou sporiteľnou, a. s., mestská pobočka v S. N. V. dlh na istine vo výške 8 453 499,80 Sk a na úrokoch 3 051 064,60 Sk, dňa 4. júla 1997 uznal ďalší svoj záväzok vo výške 5 miliónov Sk voči E. F. a celý svoj majetok, ohodnotený na 3 921 774 Sk previedol zmluvou zo 6. decembra 1997 na veriteľku E. F., čím pri pomernom vysporiadaní dlhu zmaril aspoň čiastočné uspokojenie pohľadávky Slovenskej sporteľne, a. s., mestská pobočka v S. N. V. vo výške najmenej 2 007 369 Sk.
Za tento trestný čin uložil okresný súd obvinenému P. L. trest odňatia slobody vo výmere dva roky, na výkon ktorého ho podľa § 39a ods. 2 písm. a) Trestného zákona zaradil do prvej nápravnovýchovnej skupiny.
Krajský súd v K., rozhodujúc o odvolaniach podaných obvineným P. L. a okresným prokurátorom, rozsudkom z 26. apríla 2000, sp. zn. 6 To 4/00, podľa § 258 ods. 1 písm. e), ods. 2 Trestného poriadku zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu. Na základe ustanovenia § 259 ods. 3 Trestného poriadku krajský súd na nezmenenom skutkovom základe a výroku o vine zmiernil výrok o treste, keď podľa § 256a ods. 3 Trestného zákona síce uložil obvinenému P. L. trest odňatia slobody v rovnakej výmere dva roky, avšak výkon tohto trestu podľa § 58 ods. 1 písm. a) a § 59 ods. 1 Trestného zákona podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní päť rokov, pričom podľa § 59 ods. 2 Trestného zákona obvinenému uložil povinnosť, aby podľa svojich síl nahradil škodu, ktorú spôsobil trestným činom. Krajský súd zároveň citovaným rozsudkom podľa § 256 Trestného poriadku zamietol odvolanie obvineného P. L.
Generálny prokurátor Slovenskej republiky podal v lehote uvedenej v § 272 Trestného poriadku proti uvedenému právoplatnému rozsudku krajského súdu sťažnosť pre porušenie zákona v neprospech obvineného P. L.
V odôvodnení sťažnosti pre porušenie zákona generálny prokurátor vyslovil názor, že okresný súd pri ustalovaní skutkového stavu postupoval nesprávne, keď vo vzťahu k výške stíhaným skutkom zmarenej pohľadávky Slovenskej sporteľne, a. s., v prospech obvineného zohľadnil peňažnú čiastku, ktorá by v prípade vyhlásenia konkurzného konania zákonom predpísaným postupom pripadla správcovi konkurznej podstaty ako zákonom stanovená odmena. V posudzovanej veci sa žiadne konkurzné konanie nevykonalo a také konanie ani nie je predpokladom skutkovej podstaty trestného činu podľa § 256a Trestného zákona. Nebol preto dôvod nevychádzať zo skutočnej škody, pričom podľa sťažovateľa nemožno prehliadnuť, že pohľadávka Slovenskej sporteľne, a. s., bola 2,5krát vyššia než pohľadávka E. F., ktorú obvinený L. uspokojil v celom rozsahu prevodom majetku. Celková pohľadávka Slovenskej sporteľne, a. s., predstavovala sumu výše 12 miliónov Sk, v dôsledku čoho by pri pomernom uspokojení veriteľov zákonom predpísaným spôsobom z majetku obvineného P. L., ohodnoteného na sumu 3 921 774 Sk Slovenskej sporteľní, a. s., prislúchala čiastka 2 801 267 Sk a veriteľke E. F. iba čiastka 1 120 506 Sk.
Krajský súd sa naviac podľa sťažovateľa spravoval nesprávnymi úvahami vo vzťahu k stupňu spoločenskej nebezpečnosti činu, za ktorý obvinenému ukladal trest.
Generálny prokurátor Slovenskej republiky preto navrhol, aby Najvyšší súd Slo
venskej republiky podľa § 268 ods. 2 Trestného poriadku vyslovil, že napadnutým rozsudkom Krajského súdu v K. a konaním, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon v ustanoveniach § 2 ods. 5, § 258 ods. 1 písm. e), ods. 2, § 259 ods. 3 Trestného poriadku a § 23 ods. 1, § 58 ods. 1 písm. a), § 59 ods. 2 Trestného zákona v prospech obvineného P. L. Navrhol tiež, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 269 ods. 2 Trestného poriadku v lehote podľa § 272 Trestného poriadku zrušil a aby podľa § 270 ods. 1 Trestného poriadku Krajskému súdu v K. prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade sťažnosti pre porušenie zákona v zmysle ustanovenia § 267 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal správnosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že k porušeniu zákona v prospech obvineného P. L. došlo v širšom rozsahu, než sa to vytýkalo v sťažnosti pre porušenie zákona, a to nielen rozhodnutím odvolacieho súdu, ale už aj v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu rozsudku súdu prvého stupňa.
Z obsahu rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, že sa celkom stotožnil so skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa a k zmene rozhodnutia okresného súdu došlo výhradne vo výroku o treste, ku ktorej, podľa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu, došlo na podklade odvolania okresného prokurátora. V tomto smere krajský súd považoval okresným súdom uložený nepodmienečný trest odňatia slobody za neprimeraný najmä so zreteľom na výšku škody, spôsobené súdeným trestným činom. Odvolanie obvineného P. L. považoval krajský súd za nedôvodné s poukazom na to, že okresný súd podľa názoru odvolacieho súdu zistil riadne skutkový stav, vrátane výšky spôsobené škody a takto ustálený skutok správne posúdil ako trestný čin zvýhodňovania veriteľa podľa § 256a ods. 1, ods. 3 Trestného zákona.
Hneď úvodom treba uviesť, že postup krajského súdu, pokiaľ na jednej strane zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a sám rozhodol o zmiernení trestu, ktorý bol obvinenému uložený (v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa argumentuje, že sa tak stalo na podklade odvolania okresného prokurátora) a zároveň podľa § 256 Trestného poriadku zamietol odvolanie obvineného, bol celkom nesprávny.
Podľa § 256 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
V odvolacom konaní platný revízny princíp, zakotvený v ustanovení § 254 ods. 1 Trestného poriadku, ukladá odvolaciemu súdu povinnosť na podklade podaného odvolania preskúmať zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým môže odvolateľ podať odvolanie, i správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku, prihliadajúc pritom i na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané.
Bez ohľadu na správnosť či nesprávnosť záverov o otázke primeranosti trestu v posudzovanej veci treba uviesť, že záver odvolacieho súdu o potrebe zmierniť trest, ktorý bol obvinenému prvostupňovým súdom uložený, vylučuje pre odvolací súd možnosť postupovať vo vzťahu k odvolaniu obvineného podľa ustanovenia § 256 Trestného poriadku, pretože odvolanie obvineného nemôže byť v dôsledku uvedeného záveru odvolacieho súdu, vyplývajúceho zo splnenia revíznej povinnosti zakotve
nej v ustanovení § 254 ods. 1 Trestného poriadku, považované za nedovodné, a to ani v prípade, že obvinený podaným odvolaním namietal výhradne výrok o vine, nie však tiež výrok o uloženom treste.
Podstatnejším pochybením krajského súdu v posudzovanej veci však bolo, že si osvojil skutkové závery súdu prvého stupňa napriek tomu, že tieto boli nepresvedči- vé, vychádzali z neúplných skutkových zistení a z častí aj z nesprávnych právnych úvah okresného súdu vo vzťahu k ustalovaniu výšky škody, ktorá bola spôsobená súdeným činom.
Doteraz vykonanými dôkazmi bolo spolahlivo preukázané, že obvinenému P. L. bol poskytnutý, na základe zmluvy č. 30795448 z 25. marca 1992 v znení neskor- ších dodatkov, Slovenskou sporiteľnou, a. s. mestská pobočka v S. N. V., úver vo výške 10 miliónov Sk. Následne sa obvinený stal neschopným splácať svoje splatné záväzky a nebol schopný Slovenskej sporiteľni, a. s., uhradiť dlh na istine vo výške 8 453 499,80 Sk a na úrokoch vo výške 3 051 064,60 Sk. Napriek tomu, podľa vy- konaných dôkazov dňa 4. júla 1997, uznal ďalší svoj záväzok vo výške 5 miliónov Sk voči E. F. a následne celý svoj majetok, znalcom ohodnotený na sumu 3 921 774 Sk previedol zmluvou zo 6. decembra 1997 na veriteľku E. F.
Pochybil okresný súd, keď vo vzťahu k obvineným P. L. uznanému záväzku voči E. F. neskúmal bližšie okolnosti, za akých k vzniku dlhu malo prisť, najmä či išlo o reálny dlh, alebo či naopak nešlo o dlh zámerne predstieraný, ktorého faktíva existencia mala slúžiť po jeho uznani a úhrade, hoci aj len čiastočnej (tak ako sa to skutočne stalo) k zbaveniu sa majetku, z ktorého bolo možné uspokojiť skutočného veriteľa - Slovenskú sporiteľnu, a. s. Okresný súd ponechal celkom bez povšimnutia viaceré okolnosti prípadu, ktoré spochybňovali reálnosť existencie dlhu obvineného vo vzťahu k svedkyni E. F.
Predovšetkým treba uviesť, že podľa tvrdení svedkyne E. F. (ale aj obvineného a svedka JUDr. V. F.) v skutočnosti veriteľom obvineného nebola uvedená svedkyňa, ale svedok JUDr. V. F., ktorý mal obvinenému prostredníctvom E. F. na viackrát za- požičať 5 miliónov Sk na podnikateľskú činnosť. Práve uvedenej finančnej čiastky sa malo týkať súdené konanie obvineného P. L., spočívajúce v uznani uvedeného dlhu a jeho následnej čiastočnej úhrade prevodom celého exekučne postihnuteľného ma- jetku obvineného.
Z výpovedí svedkov E. F. a JUDr. V. F. obsiahnutých v spise vyplýva, že celkový obnos 5 miliónov Sk mal JUDr. V. F. požičať obvinenému bez spísania akejkoľvek dohody celkom neformálne v čiastkach od 500 do 900 tisíc Sk, a to bez stanovenia presného termínu vrátenia dlhu. Svedok JUDr. V. F. v pripravnom konaní vypove- dal, že k vyplateniu peňazí cez E. F. došlo osemkrát, a to 7. júla 1995, 27. decembra 1995, 29. marca 1996, 20. júna 1996, 24. októbra 1996, 10. decembra 1996, 26. marca 1997 a 4. júna 1997. Orgány činné v trestnom konaní, vrátane súdov oboch stupňov, pochybili, keď podrobným výsluchom svedka JUDr. F. nezisťovali, ako vie, že išlo práve o uvedené termíny, keď o zapožičaní peňazí nespisovali žiaden doklad. Vysvetliť naviac mal, ako vyrovnal svoj dlh voči známym, ktorých odmietol konkretizovať a od ktorých si mal požičať úhrnom 3,5 milióna Sk na to, aby sám mohol vzápäti peniaze požičať prostredníctvom E. F. obvinenému, čo samo o sebe vyznieva prinajmenšom nelogicky a nepravdepodobne.
Obvinený P. L. a svedok JUDr. F. mali naviac vysvetliť aj to, z akých dôvodov
k uznaniu záväzku a následnému prevodu vlastnictva majetku obvineného došlo vo vzťahu ku svedkyni E. F., keď si boli obaja vedomí, že vo vzťahu k uvedenej svedkyni išlo o simulovaný záväzok a tento sa týkal (ak skutočne jestvoval) obvineného P. L. a svedka JUDr. V. F.
Okresný súd naviac ponechal bez vysvetlenia aj podstatný rozpor v tvrdeniach obvineného P. L. a svedka JUDr. V. F., týkajúcsa sa spôsobu poskytnutia pôžičky a jednotlivých vyplatených súm. Ako už bolo uvedené, podľa svedka malo ist o opakované pôžičky (spolu osemkrát) v čiastkach po 500, resp. 900 tisíc Sk. Obvinený P. L. však v rozpore s tým tvrdil, že mu takto bolo požičané vždy po 100 až 200 tisíc Sk. a to možno na dvadsaťkrát (pozri č. I. 256 spisu).
Rovnako nevysvetleným napokon zostalo, ako je možné, že hodnota majetku obvineného P. L. podľa znaleckého ocenenia predstavovala sumu necelé 4 milióny Sk, keď tento majetok mal byť v priebehu rokov 1992 až do prevodu majetku na E. F. zhodnocovaný prinajmenšom o Slovenskou spori teľnou poskytnutý úver 10 miliónov Sk a svedkom JUDr. F. poskytnutú pôžičku 5 miliónov Sk. Nemozno v uvedených súvislostiach, najmä pokiaľ ide o záver o reálnosti dlhu vo vzťahu k svedkyni E. F. (resp. JUDr. V. F.), ponechať bez povšimnutia, že v osobe E. F. ide o zamestnankynu syna obvineného, na ktorého následne bol majetok obvineného prevedený a ktorý má v súčasnej dobe splácať dlh vo vzťahu k svedkovi JUDr. F.
Pri hodnotení jednotlivých dôkazov sa nie zanedbateľnou okolnosťou stáva skutočnosť, že konečným dôsledkom všetkých transakcií zo strany obvineného, svedkyne F. a syna obvineného sa stala nemožnosť Slovenskej spori teľné, a. s., vymôcť čo i len časť zostatku dlhu vo výške viac než 10 miliónov Sk, ktorý obvinený P. L. mal voči nej, ktorá suma je aj vo svetle prípadného splácania hodnoty prevedeného majetku obvineného bez reálneho základu dlhu (ak by sa preukázalo, že išlo o dlh predstavjaný) neporovnateľná so sumou, ktorú má zaplatiť syn obvineného ako konečný nadobúdateľ jeho majetku.
Bez objasnenia skôr naznačených nejasností a rozporov nemohol okresný súd urobiť v súlade s ustanoveniami § 2 ods. 5 a ods. 6 Trestného poriadku závery o skutočnej existenci dlhu obvineného vo vzťahu k svedkyni E. F. (resp. v skutočnosti ku svedkovi JUDr. V. F.), a tým ani o skutočnom zámere a zmysle stíhaného činu obvineného. Ak by sa totiž preukázalo, že v skutočnosti išlo o simulované právne úkony (predstieranie spomínaného dlhu obvineného vo výške 5 miliónov Sk a následné uznanie dlhu a prevod majetku), konanie obvineného by bolo namieste posudzovať ako trestný čin poškodzovania veriteľa podľa ustanovenia § 256 Trestného zákona, pretože podstata jeho konania by spočívala v predstavaní alebo uznania neexistujúceho práva alebo záväzku v úmysle zmariť, hoci aj len čiastočne, uspokojenie svojho veriteľa.
Až v prípade, že by sa ani po doplnení dokazovania v naznačenom smere nepreukázal zámer simulovaním dlhu poškodiť Slovenskú spori teľnú, a. s., ale sa potvrdí reálna existencia dlhu obvineného voči svedkovi JUDr. V. F., môže byť konanie obvineného posudzované ako trestný čin zvýhodňovania veriteľa podľa § 256a Trestného zákona.
V súvislosti s prípadným posúdením súdeného skutku ako uvedeného trestného činu boli však celkom nesprávne úvahy súdov oboch stupňov o potrebe odpočítať od základu výšky obvineným takým činom spôsobenej škody do úvahy prichádzajúcu
odmenu správcu konkurznej podstaty, ako na to správne poukázal generálny prokurátor v podanej sťažnosti pre porušenie zákona.
Trestného činu zvýhodňovania veriteľa podľa § 256a Trestného zákona sa dopustí kto ako dlžník, ktorý nie je schopný plniť svoje splatné záväzky, zmari, hoci aj len čiastočne, uspokojenie svojho veriteľa tým, že zvýhodni iného veriteľa.
Páchateľom uvedeného trestného činu môže byť iba dlžník, ktorý nie je schopný plniť svoje splatné záväzky, pričom nie je podstatný dôvod tejto neschopnosti, ale reálne existujúci ekonomický stav dlžníka. Ide teda v zmysle ustanovenia § 90 ods. 1 Trestného zákona o konkrétny subjekt, ktorý má požadovanú vlastnosť, teda o dlžníka, ktorý je v úpadku, pretože má viac veriteľov a nie je schopný plniť svoje splatné záväzky. Takým dlžníkom môže byť fyzická alebo právnická osoba, pričom môže isť o podnikateľa, ale aj o osobu, ktorá nie je podnikateľom.
Objektívnou stránkou tohto jedného z tzv. úpadkových delíktov je právo veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky spôsobom zodpovedajúcim zásadám konkurzného a vyrovnávacieho konania, upravených v ustanoveniach zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnani v znení neskorších predpisov a ktorého podstatu tvorí, ako to vyplýva z cieľa konkurzu alebo vyrovnania, zakotveného v ustanovení § 2 ods. 2 citovaného zákona, právo každého z viacerých veriteľov na pomerné uspokojenie jeho pohľadávky z dlžníkovho majetku. Objektívna stránka uvedeného trestného činu predpokladá, že páchateľ zmari, hoci aj len čiastočne, uspokojenie svojho veriteľa tým, že zvýhodni iného veriteľa na úkor ostatných. Zvýhodnením veriteľa pritom treba rozumieť skutočnosť, že od dlžníka, neschopného plniť svoje splatné záväzky, dostane plnenie, ktoré nezodpovedá zásade pomerného uspokojenia na úkor ostatných veriteľov toho istého dlžníka.
Z hľadiska subjektívnej stránky ide o úmyselný delíkt a u páchateľa sa vyžaduje úmysel, ktorý sa vzťahuje aj na skutočnosť, že ide o osobu, ktorá je v stave úpadku (insolvencie) a uspokojením jedného z veriteľov marí uspokojenie ostatných veriteľov. Podstatu páchateľovho konania tak musí tvoriť zámer vyhnúť sa pomernému uspokojeniu ostatných veriteľov, a tým aspoň čiastočne zmariť uspokojenie ich pohľadávok.
Skutková podstata trestného činu podľa § 256a Trestného zákona nevyžaduje, aby už bolo začaté konkurzné alebo vyrovnávacie konanie, alebo aby bol podaný na to oprávnenou osobou návrh na začatie takého konania. Z už skôr naznačeného vyplýva, že trestnosť je namierená skôr na postih prípadov marenia uspokojenia splatných pohľadávok veriteľov v dobe pred začatím konkurzného alebo vyrovnávacieho konania, pretože práve v tejto dobe je ohrozenie veriteľov zmenšovaním majetku dlžníka, ktorý je v úpadku, najväčšie, a to aj so zreteľom na skutočnosť, že po vyhlásení konkurzu alebo po začatí vyrovnávacieho konania je už právo dlžníka disponovať so svojím majetkom značne obmedzené a prevažne viazané na súhlas správcu konkurznej podstaty či vyrovnávacieho správcu.
Škodou, ktorá trestným činom podľa § 256a Trestného zákona bola spôsobená a ktorej zákonom ustanovená výška je jedným zo znakov tzv. kvalifikovaných skutkových podstat uvedeného trestného činu v odseku 2 a 3, treba rozumieť hodnotu zmarenej pohľadávky veriteľa, t. j. tej časti pohľadávky, ktorá by inak bola pomerne uspokojená alebo rozdiel medzi v peniazoch vyjadrenou hodnotou, ktorú by veriteľ
pri zachovani pomerného uspokojenia mohol dosiahnuť a veriteľom skutočne získanou hodnotou na uspokojenie pohľadávky.
Dôvodne sa v sťažnosti pre porušenie zákona poukazovalo na nesprávny postup súdov oboch stupňov, keď pri určovaní výšky škody spôsobenej súdeným činom od jej základu odpočítali predpokladanú odmenu správcu konkurznej podstaty, predstavujúcu 10 % hodnoty majetku obvineného P. L. podľa znaleckého posudku.
Ako už bolo skôr uvedené, začatie konkurzného alebo vyrovnávacieho konania nie je znakom skutkovej podstaty trestného činu zvýhodňovania veriteľa a náklady na prípadné vykonanie takého konania pri splnení zákonom stanovených predpokladov na jeho vykonanie nemôžu mať žiaden vplyv na trestnosť páchateľa trestného činu zvýhodňovania veriteľa. Odhliadnuc od skutočnosti, že v posudzovanej veci sa zákonom upravené konkurzné konanie nevykonalo a ide teda o fiktívnu odmenu možného správcu konkurznej podstaty, okresným súdom určená sumou „približne 400 000 Sk“, nemožno túto odpočítať od výšky škody spôsobenej páchateľom trestného činu podľa § 256a Trestného zákona rovnako, ako k výške škody spôsobenej akýmkoľvek trestným činom nemožno pripočítať náklady na vykonanie trestného konania. Pri určovaní výšky škody spôsobenej trestným činom podľa § 256a Trestného zákona bolo preto treba vychádzať výhradne z peňažnej hodnoty tej časti majetku obvineného, ktorá by v prípade zákonom predpokladaného pomerného uspokojenia veriteľov obvineného ako úpadcu prípadla poškodenej Slovenskej sporiteľní, a. s.