Details
Collection
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Additional names
Court
Jurisdiction
Žiadne známe citácie.
424f298ff0e1c7161bacc5887060eb534665460f3c0e4c4359f58de28b4485e8.pdf
PDF · 22.1 MB
No categories available
4 Cdo 17/99
Legal thesis Official
Dohoda o usporiadani majetkových a ostatných vztahov podľa § 2 ods. 3 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov nemá za následok rozdelenie pôvodnej obce a vznik novej obce. Proces odčleňovania a vzniku nových obcí (s novým územným názvom) je završený až vydaním nariadenia vlády a rozčleňovaná obec, ani žiadny z jej orgánov, nemá mandát konáť za niektorú z novovznikajúcich obcí, ktoré v čase dohody ešte neexistovali.
(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júla 1999, sp. zn. 4 Cdo 17/99)
Žalobou podanou na Okresnom súde Ž. n. H. 16. marca 1998 a upravenou v priebehu konania, sa žalobkyňa domáhala, aby žalovanému bola súdom uložená povinnosť jednak uzavrieť s ňou dohodu o majetkovoprávnom vyporiadani areálu Technických služieb K. v kat. úz. H. V. zapisaného v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva č. 425 ako pozemky parc. č. 363/1, parc. č. 363/2, parc. č. 363/3, parc. č. 363/4 a stavby na nich postavené, jednak vydať jej tieto nehnuteľnosti. Ako uviedla, žalované mesto aj po tom, ako z neho bola nariadením vlády SR č. 180/1997 Z. z. o rozdelení niektorých obcí a o zmene nariadenia vlády SR č. 258/1996 Z. z., ktorým sa vydáva Zoznam obcí a vojenských obvodov tvoriacich jednotlivé okresy (ďalej len „nariadenie vlády SR č. 180/1997 Z. z.“) odčlenená obec H. V., považuje sa nadálej za vlastníka uvedených nehnuteľností, i keď sa tieto nachádzajú v kat. úz. H. V. Odmieta s ňou uzavrieť dohodu o majetkovoprávnom vyporiadani areálu, hoci tento právny úkon je zákonom považovaný za jednu z podmienok odčlenenia obce.
Žalované mesto v konaní tvrdilo, že v procese odčlenenia obce H. V. došlo k dohode o tom, že predmetný areál zostane v jeho vlastníctve.
Okresný súd Ž. n. H. rozsudkom žalobu zamietol. Žalobu považoval za nedôvodnú preto, lebo zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť žalovaného po odčlenení obce H. V. uzavrieť so žalobkyňou dohodu o majetkovoprávnom vyporiadani, a tiež preto, lebo žalobkyňa v konaní nepreukázala vlastníctvo označených nehnuteľností.
Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v B. B. rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil a vo výroku o trovách prvostupňového konania ho zmenil tak, že žalovanému nepriznal ich náhradu. Žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania a vyslovil, že proti jeho rozsudku je prípustné dovolanie. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že na zasadnutiach komisie mestského zastupiteľstva v K. ustanovenej za účelom posúdenia podmienok pre odčlenenie časti mesta (neskoršej obce H. V.) sa zúčastňovali aj zástupcovia petičného výboru, ktorí sa vyjadrovali k otázke majetkovoprávneho vyporiadania predmetného areálu a nemali pripomienky k tomu, aby tento, aj po vytvorení uvedenej obce, bol vo vlastníctve žalovaného mesta. Súd prvého stupňa podľa neho správne uzavrel, že zo žiadneho právneho predpisu nemožno vyvodiť povinnosť, ktorej
uloženia sa žalobkyňa voči žalovanému domáhala. Naviac, žaloba nesplňala náležitosti návrhu v zmysle § 161 ods. 3 O. s. p., keďže ničím nekonkretizovala obsah dohody, ktorá mala byť nahradená rozsudkom súdu. V závere odôvodnenia sa odvolací súd stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa aj z hľadiska vydania sporných nehnuteľností a uviedol, že zo všetkých týchto dôvodov napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa. Uviedla, že napadnuté rozhodnutie (a tiež ním potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa) je založený na neúplnom zistení skutkového stavu a na nesprávnom právnom posúdení veci. V čase pred rozdelením žalovaného mesta ešte právne neexistoval subjekt, ktorý by bol oprávnený konať za H. V., pretože táto vznikla až rozdelením mesta. Už z tohto dôvodu nemohlo dôjsť vopred k uzavretiu dohody o majetkovoprávnom vyporiadani medzi K. a H. V. Mesto v procese odčlenenia tejto obce postupovalo jednostranne a bez toho, aby ponechanie areálu vo vlastníctve mesta bolo odsúhlasené či už obyvatelmi obce alebo zástupcami petičného výboru (ti totiž, v rozpore s tým, čo uviedol v rozsudku odvolací súd, boli v skutočnosti neustále za aplikovanie katastrálneného principu). „Technické služby“ bolo pritom potrebné považovať nie za nehnuteľnosť, ale za podnik (ktorý možno presunúť na iné miesto). Ohľadom jeho vyporiadania nikdy nebola platne uzavretá dohoda, ktorej existenciu tvrdilo žalované mesto. Všetky k nej smerujúce rokovania boli neustále sprevádzané s nejasnosťami a obojstrannými pochybnosťami. Preto, ak by sa aj mesto domnievalo, že dohoda bola uzavretá, musela by byť nevyhnutné neplatnú vzhľadom na jej neurčitosť. I keď v konaní bolo na žalobkyni, aby k tvrdeným skutočnostiam označila dôkazy, ktoré preukazujú ich pravdivosť, mali súdy v súlade s § 120 O. s. p. vykonať aj iné, než ňou navrhované, dôkazy, najmä, ak sami pripustili, že ide o vec, v ktorej platná právna úprava nedáva jasnú odpoveď na otázky nastolené v praxi jej aplikácie a interpretácie. Vzhľadom na to žiadala, aby dovolací súd zrušil nie len napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ale tiež ním potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa.
Mesto K. sa k dovolaniu nevyjadrilo.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom [§ 238 ods. 3 písm. a) O. s. p.], bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že žalobkyňou napadnutý rozsudok nie je správny.
Z odôvodnenia:
V ustanovení § 238 ods. 3 písm. a) O. s. p. je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie založiť výrokom rozsudku prípustnosť dovolania za podmienky, že dospel k záveru, že jeho rozhodnutie je zásadného právneho významu. Pretože odôvodnenie výroku zakladajúceho prípustnosť dovolania je súčasťou odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, mal ho odvolací súd formulovať tak, aby bolo v logickom súlade s odôvodnením rozhodnutia vo veci samej a nepôsobilo vo vzťahu k ostatným častiam odôvodnenia protirečivo.
Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že ide o rozhodnutie zásadného právného významu „kvôli neúplnosti zákonnej úpravy týkajúcej sa subjektov uzatvárajúcich dohodu o usporiadani majetkových a ostatných vzťahov v zmysle § 2 ods. 3 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení“. Keďže podrobne nevysvetlil, ako on sám toto ustanovenie interpretoval a akými úvahami sa pri tom riadil, je takéto odôvodnenie výroku, zakladajúceho prípustnosť dovolania v kontexte s ostatnými ním vyslovenými závermi, na úkor presvedčivosti celého rozhodnutia, pretože ich správnosť samo nevhodne relativizuje. Ide totiž o to, že ak správnosť zamietnutia žaloby, v časti týkajúcej sa povinnosti žalovanej uzavrieť so žalobkyňou dohodu o majetkovoprávnom vyporiadaní, založil na závere o neexistencii právnej povinnosti žalovaného uzavrieť so žalobkyňou dohodu o majetkovoprávnom vyporiadaní, potom nie je jasné, prečo považoval za potrebné, aby sa v dovolacom konaní vyriešila otázka, ktoré subjekty majú túto dohodu uzavrieť.
Pokiaľ odvolací súd nad rámec záverov súdu prvého stupňa dodal, že žaloba naviac v predmetnej časti nesplňa ani náležitosti návrhu v zmysle § 161 ods. 3 O. s. p., treba uviesť, že nie je zrejmé, prečo napriek neúplnosti žaloby pristúpil k vydaniu rozhodnutia vo veci samej a na základe čoho vytýkaný nedostatok žaloby považoval za dôvod pre zamietnutie žaloby, keď tento mohol viesť nanajvýš k zastaveniu konania (§ 43 O. s. p.). Tým, že odvolací súd žalobkyňu nevyzval na odstránenie vady alebo neúplnosti žaloby a napadnutý rozsudok potvrdil bez toho, aby vôbec vedel, uzavretia konkrétne akej dohody (akého znenia a obsahu) sa táto účastníčka domáhala, a ďalej bez toho, aby jej umožnil doplniť žalobu, odňal jej možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f) O. s. p.). Táto procesná vada konania vedie vždy k potrebe zrušiť rozhodnutie napadnuté dovolaním, pretože rozhodnutie, vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne.
V snahe prispieť k vyriešeniu otázok, ktoré boli nastolené v konaní pred súdmi nižších stupňov, neobmedzil sa dovolací súd len na konštatovanie existencie spomenutej procesnej vady [§ 237 písm. f) O. s. p.] a zrušenia vecné nesprávnych rozsudkov súdov oboch nižších stupňov, ale považoval za vhodné zmieniť sa v krátkosti o niektorých okolnostiach, významných z hľadiska ďalšieho konania a právneho posúdenia veci:
V zmysle čl. 64 Ústavy Slovenskej republiky je obec základom územnej samosprávy. Predstavuje samostatný územný a správny celok združujúci osoby, ktoré majú na území obce trvalý pobyt.
V zmysle § 2 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 369/1990 Zb.“) územie obce tvorí jej katastrálne územie alebo súbor katastrálnych území, ak sa obec delí na časti, ktoré majú vlastné katastrálne územia (ods. 1). Dve alebo viac obcí sa môže zlučiť do jednej obce. Zlučením obcí vzniká nová obec, ktorej územie tvoria územia zlučovaných obcí. Súčasťou rozhodnutia obcí o svojom zlučení je dohoda o usporiadaní majetkových a ostatných vzťahov a dohoda o názve a o sídle orgánov obce (ods. 2).
Rozdelením obce vznikajú nové obce s územím vyčleneným z územia rozdeľovanej obce. Súčasťou rozhodnutia obce o rozdelení je dohoda o usporiadaní majetkových a ostatných vzťahov a dohoda o názve a o sídlach ich orgánov (ods. 3). Spôsob za
kladania, zlučovania, rozdeľovania a zrušovania obcí upravujú osobitné predpisy (ods. 4).
Uvedeným osobitným predpisom je zákon č. 221/1996 Z. z. o územnom a správnom usporiadaní Slovenskej republiky, ktorý v § 3 ods. 1 ustanovuje, že obec zriaďuje, zrušuje alebo rozdeľuje alebo obce zlučuje vláda Slovenskej republiky nariadením vlády. Podľa naposledy uvedeného ustanovenia možno v prípade rozdelenia obce za jej súhlas považovať kladný výsledok hlasovania obce vyhláseného obecným zastupiteľstvom podľa § 11a ods. 1 písm. a) zákona č. 369/1990 Zb. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia obecné zastupiteľstvo vyhlási hlasovanie obyvateľov časti obce, ak ide o odčlenenie časti obce spravidla s vlastným katastrálnym územím, ktorá urbanisticky nesplynula s obcou a do rozvoja tejto časti obce neboli vložené také investície, od ktorých je závislá celá obec. V zmysle odseku 3 tohto ustanovenia predtým, než obecné zastupiteľstvo vyhlási hlasovanie obyvateľov časti obce o odčlenení časti obce, rozhodne obecné zastupiteľstvo o tom, či boli splnené podmienky podľa odseku 2. V nadväznosti na to treba napokon uviesť, že podľa § 11 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 138/1991 Zb.“), obce musia pri územných zmenách (za jednu z nich treba v zmysle vyššie uvedeného považovať aj rozdelenie obce) usporiadať svoje majetkovoprávne vzťahy. Dohoda o majetkovoprávnom vyrovnani obci musí obsahovať rozdelenie organizácií, vecí, finančných prostriedkov, práv a záväzkov obcí (ods. 2). Vyrovnanie sa vykoná ku dňu účinnosti týchto zmien, najneskôr k prvému dňu nasledujúceho kalendárneho roka (ods. 3).
Dovolaciemu súdu v prejednávanej veci neprislúcha posúdiť, či postup Mesta K., jeho orgánov, ako aj všetkých štátnych orgánov pred vydaním nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 180/1997 Z. z., ktorým sa v okrese Ž. n. H. s účinnosťou od 1. júla 1997 rozdelila obec K. na obec K. a obec H. V. (čl. I. ods. 4 tohto nariadenia), bol v súlade s vyššie uvedenými zákonmi a či teda pre rozdelenie boli splnené všetky zákonom stanovené podmienky. Obsah spisu nenasvedčuje tomu, že by bolo možné stotožniť sa so záverom odvolacieho súdu, že účastníci nespochybňovali dodržanie zákonom určených podmienok pre vznik obce. Z vyjadrenia žalovanej a z prednesu jej zástupcu spisu totiž vyplýva opak toho, čo vyslovil odvolací súd - zákonné podmienky odčlenenia obce podľa nich neboli splnené. To isté vyplýva tiež z odvolania žalobkyne. Podľa názoru dovolacieho súdu ustanovenie § 11a ods. 2 zákona č. 369/1990 Zb. stanovuje tri samostatné podmienky odčlenenia časti obce; odčlenenie je prípustné len pri súčasnom splnení všetkých týchto podmienok. Pre záver o splnení tej alebo onej z nich, nie je rozhodujúci ani výsledok hlasovania obecného zastupiteľstva ani dohoda zúčastnených subjektov, ale len objektívne existujúci stav, teda to, či
1. ide o odčlenenie časti obce spravidla s vlastným katastrálnym územím,
2. ktorá urbanisticky nesplynula s obcou a
3. do rozvoja tejto časti obce neboli vložené také investície, od ktorých je závislá celá obec.
Ak tento stav v prejednávanej veci objektívne daný nebol, nemohol byť tento nedostatok preklenutý žiadnym kompromisom alebo hlasovaním - odčlenenie časti obce bolo jednoducho neprípustné.
38 Zbierka stanovisk NS SR a rozhodnutí súdov SR 1/2001
Odvolací súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, lebo zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva žalovanému povinnosť po odčlenení obce H. V. uzatvárať s ňou dohodu o usporiadani vlastnických vzťahov k majetku rozdelených obcí bez toho, aby svoju pozornosť zameral aj na ustanovenia § 11 ods. 1 a 2 zákona č. 138/1991 Zb. Odvolací súd sa možnosťou aplikácie tohto ustanovenia nezaoberal, ani nevysvetlil, či táto prichádza do úvahy, a ak nie, z akého dôvodu. Pokiaľ by však dospel k záveru, že spomenuté ustanovenie treba aplikovať, musel by vyriešiť tiež niektoré s tým súvisiace otázky, v neposlednom rade otázku predmetu takejto dohody, medzičl. 1, je v súlade s účelom zákona č. 369/1990 Zb. a zákona č. 138/1991 Zb., aby jedna obec vlastnila v katastrálnom území inej obce súbor nehnuteľností, tvoriacich zariadenie typicky verejnoprospešnej povahy a aby jedna obec mala právo podieľať sa na samospráve inej obce tým, že na jej území vlastní nehnuteľnosti (pozri § 3 ods. 5 zákona č. 369/1990 Zb.).
K samotnému jadru otázky, pre ktorú odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, treba uviesť, že platná práva úprava v § 2 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 369/1990 Zb. skutočne obsahuje viacero nejasností. Pri riešení otázky, ktoré subjekty majú uzavrieť dohodu o majetkovoprávnom vyrovnaní pri rozdelení obce, treba podľa dovolacieho súdu vidieť nielen odlišnosti problematiky upravené v oboch označených odsekoch tohto ustanovenia, ale tiež to, čo v nich zákonodarca vyjadril spoločne, a tým je jednoznačne zámer, aby (po splnení ďalších zákonom stanovených podmienok) k zlúčeniu a rozdeleniu obcí dochádzalo vždy až po dosiahnutí konsenzu v tom čase a na tom stupni rozhodovania, kedy má k uvedenej „dohode“ dôjsť. Zatiaľ čo v prípade, na ktorý sa vzťahuje § 2 ods. 2 zákona č. 369/1990 Zb., ide jednoznačne o dohodu dvoch alebo viacerých právne existujúcich subjektov (obcí), obsahujúcu ustanovenia, ktorými tieto subjekty v súlade so zákonom upravujú vzájomné práva a povinnosti, v prípade, na ktorý sa vzťahuje § 2 ods. 3 zákona č. 369/1990 Zb., nemôže ísť o dohodu v zmysle dvojstranného právneho úkonu subjektov uvedených v odseku 2, pretože proces odčlenenia a vzniku nových obcí s novým územím a názvom je završený až vydaním nariadenia vlády a dovtedy rozdelenia obec, ani žiaden z jej orgánov nemá mandát konáť za niektorú z novovzniknutých obcí, ktoré v čase, kedy sa má podľa zákona dospieť k „dohode“, ešte právne nejestvujú. Pojem „dohoda“ treba v ustanovení § 2 ods. 3 zákona č. 369/1990 Zb. interpretovať inak, než v ustanovení § 2 ods. 2 tohto zákona, a to tak, že ide o zhodu, pri dosiahnutí ktorej po rozdelení obce už medzi novovzniknutými obcami nebude sporné, ktorá čo vlastní. O takúto zhodu pôjde len vtedy, ak sa dosiahne na základe konsenzu všetkých zúčastnených subjektov s rozhodujúcimi právomocami (za také subjekty zrejme nemožno považovať členov petičného výboru za odčlenenie časti obce, pretože úlohy a rozsah oprávnení členov tohto výboru sú iné). Takáto zhoda sa potom vyjadri v jednostrannom akte obce - v jeho rozhodnutí o rozdelení obce.
I keď v demokratickej spoločnosti má vo všeobecnosti hlasovanie (vrátane hlasovania poslancov obecného zastupiteľstva) významné postavenie v rámci prostriedkov, ktorými sa vyjadruje názor a za istých okolností dospieva k rozhodnutiu prijateľnému pre väčšinu, predsa len, nie je tento prostriedok bez ďalšieho prijateľné ako prostriedok pre dosiahnutie zhody (dohody) v zmysle § 2 ods. 3 zákona č. 369/1990 Zb. O zhode totiž možno len ťažko hovoriť vtedy, ak sa jeden názor presadil na úkor iného nie váhou všeobecne a všetkými prijateľnej argumentácie, ale takým hlasovaním, pri ktorom väčšina (reprezentovaná poslancami rozdelenia obce zvolenými za väčšiu časť tejto obce) pre
hlasuje menšinu (reprezentovanú poslancami rozdeľovanej obce zvolenými za tú menšiu časť rozdeľovanej obce, o odčlenenie ktorej ide). Ak by sa totiž pripustilo, že uvedená zhoda môže byť dosiahnutá takýmto hlasovaním, potom by v krajnom prípade mohol nastať aj stav, že vytvorená obec by sice mala svoje vlastné územie, svoj názov a svoje orgány, nevlastnila by však žiadne nehnuteľnosti vo svojom katastrálnom území, pretože aj také nehnuteľnosti, ktoré vykazujú znaky typicky obecného charakteru, by na základe takto dosiahnutej „dohody“ patrili obci, z ktorej sa vzniknutá obec odčlenila.
Ako už Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol vyššie, vzhľadom na výskyt závažnej procesnej vady [§ 237 písm. f) O. s. p.] považoval dovolanie žalobkyne za opodstatnené. So zreteľom na to zrušil nielen napadnutý rozsudok odvolacieho súdu (§ 243b ods. 1 O. s. p.), ale pre rovnakú vadu tiež rozsudok okresného súdu (§ 243b ods. 2 O. s. p.) a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách prvostupňového a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O. s. p.).
40 Zbierka stanovisk NS SR a rozhodnutí súdov SR 1/2001