Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4 Cdo 3/99

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

Ak odvolací súd v časti potvrdil výrok súdu prvého stupňa a v časti ho zmenil, dovolanie z dôvodu nie je prípustné, ak smeruje proti tej časti, v ktorej došlo k potvrdeniu výroku rozsudku súdu prvého stupňa.

(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. marca 1999, sp. zn. )

Žalobou podanou na Okresnom súde K. sa žalobcovia ako podieloví spoluvlastníci nehnuteľností v kat. úz. K. zapísaných na LV č. ... ako parc. č. ... - rodinný dom súp. č. ... so zastavanou plochou vo výmere 666 m² domáhali, aby žalovaní 1) a 2) boli súdom zaviazaní zaplatiť im náhradu ušlého zisku [žalobcom 1) až 3) vo výške po 18 000 Sk s príslušenstvom a žalobcom 4) a 5) vo výške po 15 000 Sk s príslušenstvom], o ktorý prichádzajú tým, že nebytové priestory vo výmere 10 m², ktoré sa nachádzajú v týchto nehnuteľnostiach, žalovaní užívajú bez právneho dôvodu. Po zániku nájomného právneho vzťahu, ktorý bol zmluvne dohodnutý na obdobie od 1. augusta 1991 do 1. augusta 1996, žalovaní predmet nájmu nevypratali a ani nepristúpili k uzavretiu novej nájomnej zmluvy s primerane zvýšeným nájomným (za ktoré namiesto pôvodne dohodnutého nájomného 500 Sk/m² ročne považovali 2 000 Sk/m² ročne), hoci ich na to opakovane vyzvali, naposledy listom z 31. júla 1997.

Žalovaní namietali, že s predmetnou výzvou sa na nich neobrátili všetci podieloví spoluvlastníci nehnuteľností, ale len ich časť. Oznámili im preto, že k uzavretiu nájomnej zmluvy pristúpia až po rozhodnutí všetkých spoluvlastníkov. Do nebytových priestorov investovali výše 700 000 Sk a neužívajú ich bez právneho dôvodu - od 21. augusta 1996 je totiž žalovaný 1) spoluvlastníkom nehnuteľností, v ktorých sa tieto nachádzajú. Dodali, že neporušili žiadnu právnu povinnosť, takže z ničoho nemožno vyvodiť opodstatnenosť podanej žaloby.

Okresný súd K. po tom, ako žalobca 3) vzal žalobu späť, najskôr uznesením konanie zastavil v časti o zaplatenie 18 000 Sk tomuto účastníkovi, a neskôr rozsudkom uložil žalovaným 1) a 2), aby v lehote 15 dní zaplatili jednak žalobkyniam 1) a 2) spoločne a nerozdielne po 8 473 Sk s 15 % úrokom z omeškania od 1. februára 1997 do zaplatenia, jednak žalobcom 4) a 5) po 7 060 Sk s 15 % úrokom z omeškania od 1. februára 1997 do zaplatenia. Vo zvýšku žalobu zamietol a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalovaní 1) a 2) za užívanie nehnuteľností od 1. augusta 1996 žalobcom 1), 2), 4) a 5) nič neplatili, a tým sa bezdôvodne obohacovali. Pri určení výšky bezdôvodného obohatenia, na zaplatenie ktorej žalovaných zaviazal, vychádzal zo sumy 1 300 Sk/m² ročne.

Na odvolanie žalovaných 1) a 2) proti časti rozsudku súdu prvého stupňa, ktorou bolo žalobe vyhovené a na odvolanie žalobcov 1), 2), 4) a 5) proti výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, Krajský súd v N. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalovaní 1) a 2) sú povinní zaplatiť v lehote troch dní jednak žalobkyniam 1) a 2) spoločne a nerozdielne po 13 808 Sk s 15 % úrokom z omeškania od 1. februára 1997 do zaplatenia, jednak žalobcom 4) a 5) po 11 507 Sk s 15 % úrokom z omeškania od 1. februára 1997 do zaplatenia. Vo zvýšku žalobu žalobcov 1), 2), 4) a 5) zamietol. Žalovaným 1) a 2) uložil povinnosť zaplatiť im do troch dní

spoločne a nerozdielne náhradu trov prvostupňového konania, a to žalobkyniam 1) a 2) po 1 839 Sk a žalobcom 4) a 5) po 1 698 Sk. O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že žalovaní 1) a 2) sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť do troch dní žalobkyniam 1) a 2) po 930 Sk a žalobcom 4) a 5) po 858 Sk. V odóvodnení rozsudku odvolací súd uviedol, že nárok žalobcov bol opodstatnený, nie však v celej výške. Žalovaní totiž len za obdobie od 1. augusta 1996 do 19. decembra 1996 užívali nehnuteľnosť bez právneho dôvodu. Za obdobie od 19. decembra 1996 do 31. januára 1997 ich už nebolo možné považovať za osoby, ktoré užívali nebytové priestory bez právneho dôvodu, pretože žalovaný 1) sa právnym titulom darovania stal spoluvlastníkom 6/40-in nehnuteľností, v ktorých sa tieto nachádzali. Uplatnený nárok od 19. decembra 1996 nemožno považovať ani za nájomné (medzi účastníkmi nebola uzavretá nájomná zmluva), ale ani za škodu (neboli preukázané predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu). Pokiaľ žalobcovia opodstatnenosť ich nároku v období od 19. decembra 1996 do 31. januára 1997 vyvodzovali z ustanovenia , odvolací súd považoval za rozhodujúce, že tito podľa neho v konaní nepreukázali hlasovaním väčšinových spoluvlastníkov odsúhlasené prenajatie nebytových priestorov a určenie výšky nájmu za prenájom, vzhľadom na čo nebolo možné v tejto časti ich žalobe vyhovieť. Pri určení výšky bezdôvodného obohatenia za obdobie od 1. augusta 1996 do 19. decembra 1996, na zaplatenie ktorej žalovaných zaviazal, vychádzal zo sumy 2 000 Sk/m² ročne, ktorú považoval za primeranú vzhľadom na správu MSÚ v K., podľa ktorej sa v žalovanom období pri porovnateľných nebytových priestoroch pohybovala výška nájomného v rozmedzi od 500 Sk/m² ročne do 5 210 Sk/m² ročne.

Proti časti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, podali dovolanie žalobcovia 1), 2), 4) a 5). Názor odvolacieho súdu, podľa ktorého treba vziať na zreteľ, že v konaní nepreukázali hlasovaním väčšinových spoluvlastníkov odsúhlasené prenajatie predmetných nehnuteľností, označili za nesprávny vzhľadom na to, že voľa väčšinových spoluvlastníkov vyplývala z obsahu žaloby, takže nebolo potrebné preukazovať jej obsah. Pritom zo žiadneho zákonného ustanovenia nemožno vyvodiť, akú formu má mať rozhodnutie väčšinových vlastníkov. Zopakovali, že nemajú námietky voči tomu, aby žalovaní užívali predmetné nebytové priestory, musia im však poskytovať primeranú náhradu. To napokon zodpovedá aj stanovisku uverejnenému vo V 168/81, v zmysle ktorého, ak jeden zo spoluvlastníkov v rozpore s dohodou a proti voľi ostatných spoluvlastníkov sám užíva predmet spoluvlastníctva, musí ostatným spoluvlastníkom poskytovať náhradu; tá sa v takomto prípade stanoví odo dňa, keď došlo k porušeniu dohody. Vzhľadom na uvedené žiadali, aby rozsudok odvolacieho súdu bol v dovolaním napadnutej časti zrušený a aby vec v rozsahu zrušenia bola vrátená tomuto súdu na ďalšie konanie.

Žalovaní 1) a 2) sa k dovolaniu nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že dovolanie podali včas účastníci konania ( ), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (243a ods. 1 ), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním ( a nasl. ); zistil pritom, že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Z odóvodnenia:

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa ( ).

Bez ohľadu na to, či odvolací súd rozhodol rozsudkom alebo uznesením, pripúšťa ustanovenie až g) dovolanie proti jeho rozhodnutiu vtedy, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných, v ňom vymenovaných procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, zákonom predpísaného spôsobu začatia konania, prekážku veci právoplatne rozhodnutéj alebo už prv začatého konania, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konáť a prípad rozhodovania vylúčeným súdcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Žiadna z vymenovaných procesných vád nie je v dovolani namietaná a nezistil ju ani dovolací súd. Dovolanie žalobcov 1), 2), 4) a 5) preto v zmysle prípustné nie je.

Po zistení, že v prejednávanej veci nie je daný dôvod zakladajúci v zmysle uvedeného ustanovenia prípustnosť dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, skúmal dovolací súd, či sú splnené zákonné podmienky stanovené osobitne pre prípad, že dovolanie smeruje proti rozsudku (v danej veci odvolací súd rozhodol v tejto procesnej forme).

Pokiaľ odvolací súd rozhodol rozsudkom, je dovolanie proti nemu prípustné, ak je napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ). Predpokladom prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia je taká zmena rozsudku súdu prvého stupňa rozsudkom odvolacieho súdu, pri ktorej z porovnania obsahu rozhodnutí súdov oboch stupňov je zrejmé, že práva a povinnosti účastníkov konania boli nimi odlišne konštituované alebo deklarované. Rozhodujúcim preto nie je formálne hľadisko, teda to, ako odvolací súd napríklad z hľadiska slovného vyjadrenia označil, zostavil a zoštylizoval výrok svojho rozhodnutia, ale vecné (obsahové) hľadisko, teda to, či odvolací súd svojim rozsudkom niečo vecne zmenil na tom, čo pred nim deklaroval alebo konštituoval súd prvého stupňa. Z hľadiska prípustnosti dovolania možno za zmenu rozsudku súdu prvého stupňa odvolacím súdom považovať len také rozhodnutie, ktorým odvolací súd vecne zmeňuje rozhodnutie súdu prvého stupňa a nahrádza ho svojím iným rozhodnutím vo veci samej. V porovnaní s rozhodnutím súdu prvého stupňa musí ísť o iné, rozdielne rozhodnutie vo veci samej (pozri R 12/1994).

V prejednávanej veci musel preto dovolací súd v rámci posúdenia prípustnosti dovolania žalobcov 1), 2), 4) a 5) z hľadiska a nasl. najskôr vyriešiť otázku, či rozsudok odvolacieho súdu, z hľadiska formálneho jednoznačne označený ako zmeňujúci, je v plnom rozsahu zmeňujúci aj z hľadiska vecného. Pri riešení tejto otázky vychádzal z porovnania obsahu práv a povinností, ktoré súdy oboch stupňov konštituovali výrokmi svojich rozsudkov; pritom, pravda, vzal na zreteľ, že dovolanie nenapadá rozsudok odvolacieho súdu v celom rozsahu, a tak svoju pozornosť zameral na dovolateľmi napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu.

Úvodom k porovnaniu rozsudkov prvostupňového a odvolacieho súdu je vhodné stručne zopakovať podstatnú časť ich rozhodnutí vo veci samej. Okresný súd K. rozsudkom z 25. apríla 1997 uložil žalovaným 1) a 2), aby žalobkyniam 1) a 2) zaplatili po 8 473 Sk s príslušenstvom a žalobcom 4) a 5) po 7 060 Sk s príslušenstvom; vo zvyšku žalobu zamietol. Krajský súd v N. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalovaní 1) a 2) sú povinní zaplatiť žalobkyniam 1) a 2) po 13 808 Sk s príslušenstvom a žalobcom 4) a 5) po 11 507 Sk s príslušenstvom; žalobu v prevyšujúcej časti zamietol.

V podstate teda odvolací súd v prípade žalobkyne 1) [to, čo sa ďalej uvádza o tejto

účastníčke, sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na žalobkyňu 2) a v zásade, s určitými rozdelnosťami danými nižšou žalovanou sumou, aj na žalobcov 4) a 5)] rozhodol:

1. zhodne so súdom prvého stupňa v tej časti, ktorou

a) jej žalobe vyhovel, a to v tom, že jej priznal tú istú sumu (88 473 Sk s príslušenstvom), ktorú jej pred ním priznal už súd prvého stupňa, ale ďalej tiež v tej časti, ktorou

b) jej žalobu zamietol v rozsahu 4 192 Sk s príslušenstvom (18 000 Sk - 13 808 Sk), pretože jej žalobu v tomto rozsahu pred ním zamietol už súd prvého stupňa.

2. rozdielne od súdu prvého stupňa jednak

a) vo vyhovujúcej časti, a to v tom, že žalobkyni 1) nad rámec toho, čo jej priznal už súd prvého stupňa, priznal ďalších 5 338 Sk s príslušenstvom (13 808 Sk - 8 473 Sk), jednak

b) v zamietajúcej časti tým, že z toho, čo už pred ním zamietol súd prvého stupňa (18 808 - 8 473 Sk s príslušenstvom), považoval za dôvodne zamietnutú len sumu 4 192 Sk s príslušenstvom (18 808 Sk - 13 808 Sk).

Z porovnania obsahu rozsudkov súdov oboch nižších stupňov je zrejmé, že tú časť rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorá sa v predchádzajúcom odseku uvádza pod bodom 1. písm. a) a písm. b), treba z hľadiska vecného považovať za potvrdzujúcu a že len tá časť rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorá sa v predchádzajúcom odseku uvádza pod bodom 2. písm. a) a písm. b), možno považovať za zmeňujúcu.

Keďže žalobkyňa 1) (rovnako ako aj ostatní dovolatelia) dovolanim napadla rozsudok odvolacieho súdu len v časti, ktorá je vyššie uvedená pod bodom 1. písm. b), treba prípustnosť jej opravného prostriedku posudzovať podľa tých ustanovení, ktoré určujú podmienky, za ktorých možno dovolanim napadnúť právoplatný rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa.

V zmysle ustanovenia dovolanie možno podať proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu vtedy, ak odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu. Pretože odvolací súd prípustnosť dovolania svojím výrokom nezaložil, je nepochybné, že o tento prípad v prejednávanej veci nejde.

Napokon zostalo vyriešiť ešte otázku, či dovolanie v danom prípade nie je prípustné podľa , v zmysle ktorého tento opravný prostriedok možno podať proti potvrdzujúcemu rozsudku vtedy, ak odvolací súd potvrdil rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté inak, než v prvšom rozsudku, pretože súd prvého stupňa bol viazaný právnym názorom súdu, ktorý prvšie rozhodnutie zrušil. Tu treba uviesť, že v prejednávanej veci ide o prvý, odvolacim súdom vydaný, rozsudok, ktorému predchádzalo vydanie len jediného rozsudku súdu prvého stupňa, takže prípustnosť dovolania žalobkyne 1) [rovnako tiež žalobcov 2), 4) a 5)] z tohto ustanovenia nevyplýva.

Keďže v prejednávanej veci nemožno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť zo žiadneho ustanovenia , odmietol ho Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa ustanovenia v spojení s ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na právnu úpravu dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.