Details
Collection
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Additional names
Court
Jurisdiction
Žiadne známe citácie.
3d1ce485cd9f92321eaab787112588ea77948ffad463245d8c349a875fb46db0.pdf
PDF · 23.37 MB
No categories available
6 To 18/2000
Legal thesis Official
Rozhodnutie súdu o ponechaní obžalovaného vo väzbe podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku z iných ako pôvodných dôvodov väzby uvedených v § 67 Trestného poriadku, treba považovať za rozhodnutie aj o zmene dôvodov väzby, o ktorom netreba vydávať osobitné rozhodnutieⁱ.
(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. apríla 2000, sp. zn. 6 To 18/2000)
Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe sťažnosti obžalovaných M. K., J. K. a V. I. uvedeným uznesením podľa § 149 ods. 1 písm. a), ods. 3 Trestného poriadku zrušil uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. januára 2000, sp. zn. 3 T 23/99, a rozhodujúc vo veci podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku zamietol žiadosti o prepustenie z väzby obžalovaných J. K. a V. I., lebo u nich zistil dôvod v zmysle § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku ponechal obžalovaného M. K. nadálej vo väzbe z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. a), písm. c) Trestného poriadku.
Z odôvodnenia:
Doposiaľ neprávoplatným rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. januára 2000, sp. zn. 3 T 23/99, boli, okrem iných, uznani za vinných obžalovaní M. K., J. K. a V. I. v bode 1) z trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. b) Trestného zákona, a to každý z nich.
Obžalovaní M. K. a J. K. boli z rovnakého trestného činu uznani za vinných v bode 2), obžalovaný J. K. okrem toho v bode 3) aj z trestného činu nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 1 Trestného zákona a v bode 6) z trestného činu brania rukojemníka podľa § 234a ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Obžalovaný V. I. bol uznaný za vinného tiež v bode 5), a to z trestného činu vydierania spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 235 ods. 1 Trestného zákona.
Za to boli odsúdení:
- obžalovaný M. K. podľa § 235 ods. 3 Trestného zákona s použitím § 35 ods. 1 Trestného zákona na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 9 (deväť) rokov;
- obžalovaný J. K. podľa § 234a ods. 2 Trestného zákona, s použitím § 35 ods. 1 Trestného zákona na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 10 (desať) rokov;
- obžalovaný V. I. podľa § 235 ods. 3 Trestného zákona, s použitím § 35 ods. 1 Trestného zákona na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 10 (desať) rokov;
ⁱ) Porovnaj aj znenie č. 6/1993 Zb. rozh. trest.: „Výrok o dôvodoch väzby podľa § 67 písm. a) až c) Trestného poriadku uvedený v právoplatnom uznesení o vzati obvineného do väzby nemožno zmeniť len odôvodnením neskoršieho rozhodnutia o predĺžení trvania väzby. Zúženie, resp. rozšírenie, väzobných dôvodov možno uskutočniť len rozhodnutím (uznesením) súdu. V prípravnom konaní tak môže súd rozhodnúť, ak nejde o prípady uvedené v § 72 ods. 1 druhá veta Trestného poriadku, len na návrh prokurátora. Toto rozhodnutie je rozhodnutím o väzbe a je teda proti nemu prípustná sťažnosť (§ 74 ods. 1 Trestného poriadku).“
pričom každý z uvedených obžalovaných bol pre výkon uloženého trestu podľa § 39a ods. 2 písm. a) Trestného zákona zaradený do prvej nápravnovýchovnej skupiny.
Naproti tomu obžalovaný M. K. bol tým istým rozsudkom podľa § 226 písm. a) Trestného poriadku oslobodený spod obžaloby krajského prokurátora pre skutok právne posudzovaný ako trestný čin vydierania spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 235 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na skutkovom základe uvedenom v bode 2) obžaloby.
Krajský súd v Banskej Bystrici zároveň na hlavnom pojednávaní 28. januára 2000 uznesením, sp. zn. 3 T 23/99, rozhodol o ďalšom trvaní väzby obžalovaných M. Č., M. K., J. K. a V. I. tak, že tito sa ponechávajú vo väzbe z dôvodu uvedeného v § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a obžalovaný M. K. aj z dôvodu uvedeného v § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.
Okrem toho, tým istým uznesením (č. l. 7347) podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku rozhodol o prepustení obžalovaného J. Š. z väzby na slobodu.
Predmetné uznesenie sa stalo právoplatným vo vzťahu k obžalovaným M. Č. a J. Š., pričom v zákonnej lehote podali proti nemu sťažnosť obžalovaní M. K., J. K. a V. I., ktorý na rozdiel od predošlých dvoch sťažovateľov podaný opravný prostriedok aj odôvodnil, a to prostredníctvom svojho obhajcu.
Vo svojej sťažnosti obžalovaný V. I. uviedol, že krajský súd rozhodol správne len do tej miery, pokiaľ zistil, že u neho zanikol dôvod tzv. kolúznej väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Ďalší postup krajského súdu však odporoval zákonu, lebo nebolo podľa § 72 Trestného poriadku rozhodnuté o jeho žiadosti o prepustenie z väzby a navyše bez predchádzajúceho rozhodnutia o zmene dôvodu väzby je vo výroku napadnutého uznesenia konštatovaný nový dôvod väzby podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ktorý sa dovtedy vôbec neuplatnil, lebo do väzby bol vzatý výlučne z dôvodu uvedeného v § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Tento postup je nesprávny a navyše niet žiadneho materiálneho podkladu pre záver o obave z pokračovania v trestnej činnosti, zakladajúcej inak dôvod väzby podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, lebo medzi skutkami vo vzťahu k poškodeným R. a B. je značný časový posun a tvrdenia oboch menovaných, že sa voči nim dopustil protiprávneho konania, sú pochybné.
Ďalšie trvanie väzby nad dva roky u neho nie je v súlade so zákonom I Ústavou Slovenskej republiky, lebo v posudzovanom prípade nejde o obtiažnosť vecí a neexistujú ani iné závažné dôvody, pre ktoré nebolo možné trestné stíhanie skončiť v lehote dvoch rokov, pričom jeho prepustením na slobodu nehrozí, že bude podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Jeho ďalšie obmedzovanie osobnej slobody ponechaním vo väzbe je však nezákonné predovšetkým z toho dôvodu, že po uplynutí maximálnej lehoty trvania väzby, nebolo možno nahradiť dôvod, pre ktorý bol vzatý do väzby iným väzobným dôvodom, o existencii ktorého nebolo pretým rozhodnuté. Navrhol preto napadnuté rozhodnutie zrušiť a prepustiť ho na slobodu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal podľa § 147 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým mohli obžalovaní M. K., J. K. a V. I. podať sťažnosť, ako aj konanie, ktoré tejto časti uznesenia predchádzalo a zistil, že sťažnosti obžalovaných, čo do nimi sledovaného zámeru, nie sú opodstatnené, avšak na ich podklade je potrebné vo veci, pri rešpektovaní ustanovenia § 150 ods. 1 Trestného poriadku, nanovo rozhodnúť, lebo kraj-
ský súd formálnoprávne pochybil, keď výslovne nerozhodol podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku nielen o žiadosti obžalovaného V. I., ale aj o žiadosti obžalovaného J. K. o prepustenie z väzby. Túto povinnosť mal krajský súd bez ohľadu na to, že po završení dokazovania vyhlásením odsudzujúceho rozsudku zistil potrebu zároveň rozhodnúť o väzbe aj bez návrhu oprávnenej osoby z titulu zmeny väzobných dôvodov u jednotlivých obžalovaných.
V napadnutom uznesení uvedené zistenie krajského súdu, že u obžalovaných M. K., J. K. a V. I. pominul dôvod tzv. kolúznej väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, je správne. Na hlavnom pojednávaní, ktoré sa ukončilo meriórnym spôsobom, t. j. rozsudkom o uznanie viny obžalovaných, prípadne aj o ich čiastočnom oslobodení, boli totiž prebraté aj tie dôkazy z prípravného konania, vo vzťahu ku ktorým dovtedy hrozila obava z konania predpokladaného ustanovením § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Vzhľadom na spomenuté štádium trestného stíhania, aj podľa zistenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, obava z ďalšieho pôsobenia na svedkov, prípadne spoluobvinených, či z iného marenia objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie, nie je daná.
Zánik spomenutého dôvodu, z existencie ktorého vychádzalo aj ostatné uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. decembra 1999, sp. zn. Ntv-II 75/99, o predĺžení lehoty trvania väzby obžalovaných (ako aj predchádzajúce súdne rozhodnutia o zamietnutí žiadosti obžalovaných o prepustenie z väzby) a neexistencia ďalšieho právoplatného uznesenia, v ktorom by, na rozdiel od pôvodného uznesenia o vzatí do väzby, bol uplatnený iný väzobný dôvod, nie je, ako sa mylne domnieva obžalovaný V. I., prekážkou pre rozhodnutie o zmene väzobných dôvodov tak, ako to urobil v napadnutom uznesení krajský súd.
Zmenou dôvodov väzby je ich zúženie, resp. rozšírenie, prípadne zámena jedného väzobného dôvodu iným. V žiadnom z uvedených prípadov zákon nepredvida urobenie osobitného rozhodnutia, ktorým by sa fixovala zmena oproti predosilému stavu a ktoré by slúžilo ako podklad pre ďalšie rozhodovanie o zmene dôvodov väzby. Formulácia v napadnutom uznesení, že obžalovaní sa „ponechávajú vo väzbe“ z iného, než podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku už zaniknutého dôvodu väzby, nie je vyjadrením ničoho iného, než zmeny dôvodov väzby. Na túto okolnosť je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti (§ 72 ods. 1 Trestného poriadku) a uskutočniť ju uznesením (v jeho výrokovej časti) tak, ako to urobil krajský súd. Napokon dôvodom vylučujúcim takýto postup nie je ani eventuálne zistenie, že novouplatnený dôvod väzby, ktorý v rozhodnutí o zmene dôvodov väzby existuje ako výlučný, mal a mohol byť skôr priradený k väzobným dôvodom v medziobdobí od právoplatného rozhodnutia o vzatí obvineného do väzby do ostatného rozhodnutia o zmene väzobných dôvodov. Rozhodujúce z hľadiska zákonnosti takého rozhodnutia je zistenie, či existencia ustáleného väzobného dôvodu má oporu v konkrétnych skutočnostiach tak, ako to predvida návetie ustanovenia § 67 ods. 1 Trestného poriadku.
Charakter konania nielen obžalovaného V. I., ale aj obžalovaných M. K. a J. K., ktorého sa mali dopustiť nielen podľa obžaloby, ale aj už vyhláseného (avšak neprávoplatného) rozsudku súdu prvého stupňa, ktorého správnosť Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky mimo rámca odvolacieho konania neprislúcha posudzovať, nasvedčuje správnosti záveru krajského súdu o pohotovosti obžalovaných k násilnému konaniu, a preto je na mieste jeho zistenie, že v prípade prepustenia obžalovaných na slobodu hrozí obava z pokračovania v trestnej činnosti, ktorá u menovaných za
kladá dôvod tzv. preventívnej vázby podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. V prípade obžalovaného M. K. niet žiadneho dôvodu na zmenu názoru o existencii vázobného dôvodu aj podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Obava z toho, že by menovaný ušiel alebo by sa skrýval, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu, je podložená konkrétnymi skutkovými okolnosťami, na ktoré bolo už poukázané v ostatnom uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júla 1999, sp. zn. 6 To 54/99, a k tam uvedeným argumentom niet čo dodávať. Napokon argumentácia obžalovaného V. I. o nedôvodnosti jeho vázby z pohľadu ustanovenia § 71 ods. 2 Trestného poriadku je nepriliehavá, pretože táto navodzuje v tomto konaní neprípustnú revíziu právoplatného rozhodnutia o predĺžení lehoty trvania vázby, urobeného podľa citovaného ustanovenia, pritom v posudzovanom prípade môže Najvyšší súd Slovenskej republiky prihlíadať len na tie okolnosti a zistenia, ktoré sú významné pre záver o existencii niektorého z dôvodov vázby v zmysle § 67 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku, resp. podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku.
Krajskému súdu v súvislosti s rozhodovaním o zmene dôvodov vázby však treba vytknúť, že v prípade obžalovaného J. K. celkom nechal bez povšimnutia skutočnosť, že tento bol žalovaný a aj uznávaný za vinného tiež z trestného činu brania rukojemníka podľa § 234a ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, v ktorom prípade prichádzalo vo úvahy ustálenie vázobného dôvodu aj podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku (tak ako tomu bolo pôvodne aj v prípade obžalovaného M. Č.), súbeh ktorého s dôvodmi vázby podľa § 67 ods. 1 Trestného poriadku je možný. Na uvedenú okolnosť Najvyšší súd Slovenskej republiky len poukazuje, lebo zmena napadnutého uznesenia v uvedenom zmysle, ktorá by bola v neprospech obžalovaného z podnetu jeho opravného prostriedku nie je možná (§ 150 ods. 1 Trestného poriadku).
Toto ustanovenie však nebolo prekážkou pre rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podľa § 149 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku tak, ako je to uvedené v jeho výrokovej časti, lebo v žiadnom smere nedošlo k zhoršeniu postavenia ani jedného z obžalovaných, ktorí proti uzneseniu krajského súdu podali sťažnosť. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím rozhodnutím totiž iba napravil formálne chybné rozhodnutie krajského súdu v tom smere, že zamietol žiadosti obžalovaných V. I. a J. K., o ktorých bol povinný tento rozhodnúť, pričom zmenu vázobných dôvodov u obžalovaného M. K. (ktorý žiadosť o prepustenie z vázby nepodal) oprel o príslušné zákonné ustanovenie, ktoré súdu ukladá povinnosť skúmať aj to, či sa dôvody vázby nezmenili a v pozitívnom prípade adekvátnym spôsobom o takej zmene rozhodnúť.