Details
Collection
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Additional names
Court
Jurisdiction
Žiadne známe citácie.
3d1ce485cd9f92321eaab787112588ea77948ffad463245d8c349a875fb46db0.pdf
PDF · 23.37 MB
No categories available
4 To 62/99
Legal thesis Official
Z článku II bodu 4. zákona č. 247/1994 Z. z., ktorým sa menil a dopĺňal Trestný poriadok a ktorý nadobudol účinnosť 1. októbra 1994 vyplýva, že v Slovenskej republike možno vykonať rozsudok súdu, ktorý mal sídlo na území Českej republiky, pokiaľ bol právoplatný a vykonateľný do 31. decembra 1992, bez potreby rozhodovania o uznani takého odsudzujúceho rozhodnutia.
Vykonanie rozsudku je najvyššou formou jeho uznania, pričom v uvedenom prípade tento dôsledok vyplýva priamo zo zákona (článok II bod 4. zákona č. 247/1994 Z. z.), preto má rovnaké dôsledky, ako uznanie takého rozsudku v osobitnom konaní (§ 384a Trestného poriadku).
(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. septembra 1999, sp. zn. 4 To 62/99)
Najvyšší súd Slovenskej republiky v trestnej veci proti odsúdenému P. K. na základe odvolania odsúdeného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. júla 1999, sp. zn. 3 Nt 153/99, podľa § 258 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok.
Z odôvodnenia:
Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 27. júla 1999, sp. zn. 3 Nt 153/99, podľa § 384d Trestného poriadku rozhodol, že odsúdený P. K. trest odňatia slobody, ktorý mu bol uložený vo výmere dvadsaťdva rokov za trestný čin vraždy podľa § 219 Trestného zákona, za pokus trestného činu lúpeže podľa § 8 ods. 1, § 234 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, za trestný čin krádeže sčasti dokonaný podľa § 247 ods. 1 Trestného zákona a sčasti nedokonaný, v štádiu prípravy, podľa § 7 ods. 1, § 247 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona, za trestný čin porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 Trestného zákona a za trestný čin neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 209a ods. 1, ods. 3 písm. a) a písm. b) Trestného zákona rozsudkom Mestského súdu v Prahe z 23. januára 1989, sp. zn. 2 T 16/88, v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Českej socialistickej republiky z 25. apríla 1989, sp. zn. 11 To 28/89, na území Slovenskej republiky vykoná podľa § 39a ods. 2 písm. c) Trestného zákona v tretej nápravnovýchovnej skupine.
Proti citovanému rozsudku odsúdený P. K. podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie.
V písomnom odôvodnení opravného prostriedku namietal, že pôvodne uložený trest je neprimerane prísny. Od začiatku výkonu trestu sa podstatne zmenil jeho postoj ku svojej trestnej činnosti a je odhodlaný viesť v budúcnosti riadny život a bremeno viny za svoj zločin. Navrhoval preto, aby odvolací súd zmiernil uložený trest odňatia slobody. Vyjadril tiež názor, že uložený trest by mal vykonávať v miernejšej nápravnovýchovnej skupine, pretože už vykonal pomerne veľkú časť uloženého trestu odňatia slobody.
Navrhol preto, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok zrušil a sám rozhodol o uložení miernejšieho trestu odňatia slobody a jeho zaradení pre výkon trestu do prvej nápravnovýchovnej skupiny.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade odsúdeným podaného odvolania v zmysle § 254 ods. 1 Trestného poriadku ako odvolací súd preskúmal zákonnosť a odóvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým mohol podať odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku, prihliadajúc pritom aj na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané a dospel k týmto záverom:
Trest odňatia slobody vo výmere dvadsaťdva rokov so zaradením do tretej nápravnovýchovnej skupiny, ktorý bol uložený odsúdenému P. K. už skôr citovanými rozsudkami Mestského súdu v Prahe a bývalého Najvyššieho súdu Českej socialistickej republiky v Prahe a ktorý bol modifikovaný následnými rozhodnutiami o aplikácii článku VI ods. 2 Rozhodnutia Prezidenta republiky o amnestii z 1. januára 1990 (uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 5. januára 1990, sp. zn. 1 Nt 152/90, o odpustení časti trestu odňatia slobody vo výmere jeden rok) a o aplikácii článku II bod 4. zákona č. 175/1990 Zb. (uznesenie Mestského súdu v Prahe z 20. septembra 1990, sp. zn. 2 T 16/88, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Českej republiky z 19. októbra 1990, sp. zn. 11 To 82/90, o pomernom skrátení trestu odňatia slobody na výmeru dvadsaťjeden a pol roka), začal P. K. vykonávať 18. mája 1989, a to po započítaní výkonu väzby, ktorá trvala od 10. júna 1988 do 18. mája 1989. Tento trest vykonával až do 27. mája 1999 na územíi terajšej Českej republiky. Ministerstvo spravodlivosti Českej republiky listom z 8. septembra 1998, č. 1251/97-M požiadalo príslušné orgány Slovenskej republiky o odovzdanie odsúdeného P. K. na ďalší výkon trestu odňatia slobody, s ktorým postupom Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky dňa 20. apríla 1999 vyslovilo súhlas na základe zistenia, že odsúdený P. K. je štátnym občanom Slovenskej republiky a na jej území chce vykonať zvyšok trestu odňatia slobody.
V nadväznosti na celkom nesprávny pokyn Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky z 21. apríla 1999, č. 1574/99-8106, adresovaný dokonca Okresnému súdu v Banskej Bystrici, ktorým ministerstvo žiadalo o zabezpečenie postupu podľa § 384c Trestného poriadku, t. j. o vzatí odsúdeného P. K. do väzby, bol P. K. prevzatý 27. mája 1999 na hraničnom priechode Kúty-Lanžhot orgánmi Zboru vázenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a uznesením sudcu Krajského súdu v Banskej Bystrici z toho istého dňa, sp. zn. 3 Nt 153/99, bol podľa § 384c Trestného poriadku vzatý do väzby.
Krajský súd v Banskej Bystrici následne odvolaním odsúdeného P. K. napadnutým rozsudkom rozhodol o spôsobe výkonu trestu odňatia slobody v tretej nápravnovýchovnej skupine, opierajúc svoj postup jednak o článok II bod 4. zákona č. 247/1994 Z. z., ale aj o ustanovenie § 384d Trestného poriadku.
Uvedený postup krajského súdu, zjavne prihliadajúci na už spominaný pokyn Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, bol nesprávny.
Podľa § 21 ods. 2 Trestného zákona trestný rozsudok cudzieho štátu nemôže byť vykonaný na území republiky ani tu mať iné účinky, ak vyhlásená medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republiky viazaná, neustanovuje niečo iné.
Po rozdelení bývalej Českej a Slovenskej Federatívnej republiky, ku ktorému došlo na základe Ústavného zákona Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej
Federativnej Republiky z 25. novembra 1992 č. 552/1992 Zb. s tým, že nástupnickými štátmi sa v zmysle článku 1 ods. 2 stali Česká republika a Slovenská republika, nemůže byť trest, ktorý bol uložený počas existencie spoločného štátu, bez ďalšieho vykonateľné v oboch nástupnických štátoch len na základe prijatých ústavných zákonov o nástupníctve. Na úkony smerujúce k výkonu uloženého trestu, s výkonom ktorého sa do doby zániku spoločného štátu nezačalo, je totiž potrebné vykonávať trestné konanie, ktoré z celkom logických dôvodov môžu vykonávať iba súdy toho z nástupnických štátov, ktoré vykonať sa majúci rozsudok vyhlásili.
Zmluva medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o právnej pomoci poskytovanej justičnými orgánmi a úprave niektorých právnych vzťahov v občianskych a trestných veciach, uzavretá 29. októbra 1992 a zverejnená v Zbierke zákonov pod č. 193/1993 Z. z., v článku 31 ods. 1 generálne ustanovuje, že štátni občania jednej zmluvnej strany odsúdení na trest odňatia slobody na území druhej zmluvnej strany sa odovzdávajú na výkon trestu odňatia slobody na územie zmluvnej strany, ktorej sú štátnymi občanmi, v súlade so štrasburským Dohovorom o odovzdávaní odsúdených osôb z 21. marca 1983. Uvedený Dohovor o odovzdávaní odsúdených osôb z 21. marca 1983 za jednu zo základných podmienok pre odovzdanie odsúdeného ustanovuje vzájomný súhlas tak odsudžujúceho, ako aj vykonávajúceho štátu s odovzdaním. Ustanovenie § 384b Trestného poriadku podmieňuje možnosť ministerstva spravodlivosti vysloviť súhlas s prevzatím odsúdeného na výkon trestu vydaním rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podľa § 384a Trestného poriadku o uznanie rozsudku cudzozemského súdu.
Inak však tomu je v prípadoch odsudžujúcich rozsudkov súdov bývalej Českej a Slovenskej Federativnej Republiky, ktoré mali sídlo na území terajšej Českej republiky, s výkonom ktorých sa začalo pred 1. januárom 1993.
Predovšetkým Zmluva medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o právnej pomoci poskytovanej justičnými orgánmi a úprave niektorých právnych vzťahov v občianskych a trestných veciach vrátane článku VII Záverečného protokolu (zverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 193/1998 Z. z.) zakotvila, že otázky deliminácie odsúdených štátnych občanov jednej zmluvnej strany, ktorí vykonávajú trest odňatia slobody na území druhej zmluvnej strany na základe rozsudkov súdov zmluvnej strany, ktorej sú štátnymi občanmi, budú riešené rezortnou dohodou medzi Zborom väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Zborom nápravnej výchovy Českej republiky.
Na iné prípady, vrátane posudzovanej veci, dopadá úprava článku II bod 4. zákona č. 247/1994 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Trestný poriadok a ktorý nadobudol účinnosť 1. októbra 1994. Podľa tohto ustanovenia zákona rozhodnutia súdov bývalej Českej a Slovenskej Federativnej Republiky, ak mali sídlo na území Českej republiky, sú vykonateľné za rovnakých podmienok ako rozhodnutia súdov Slovenskej republiky.
Z uvedeného vyplýva, že po rozdelení spoločného štátu možno v Slovenskej republike vykonať rozsudok súdu, ktorý mal sídlo na území Českej republiky, pokiaľ s jeho výkonom bolo začaté pred účinnosťou skôr citovaného zákona bez potreby rozhodovania o uznanie takého odsudžujúceho rozhodnutia. Vykonanie rozsudku je najvyššou formou jeho uznania, pričom v posudzovanej veci uvedený dôsledok vyplýva priamo z ustanovenia zákona (článku II bod 4. zákona č. 247/1994 Z. z.), preto má rovnaké dôsledky ako uznanie takého rozsudku v osobitnom konaní (§ 384a
Trestného poriadku). Vykonanie konania o uznaní rozsudku cudzozemského súdu v naznačených prípadoch v dôsledku uvedenej zákonnnej úpravy neprichádza do úvahy. V posudzovanej veci preto bolo, po prevzatí odsúdeného P. K., pokračovať vo výkone trestu odňatia slobody a príslušný súd bol oprávnený v prípade potreby urobiteľ úkony a rozhodnutia upravené v dvadsiatej hlave Trestného poriadku (vykonávacie konanie).
So zreteľom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v posudzovanej veci neboli splnené podmienky pre vykonanie konania podľa ustanovení § 384a a nasl. Trestného poriadku, t. j. nebolo potrebné rozhodovať ani o spôsobe výkonu trestu tak, ako to urobil krajský súd, a preto na poklade odvolania odsúdeného P. K. podľa § 258 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku napadnutý rozsudok zrušil. Keďže nové konanie a rozhodnutie krajského súdu o predmetnej veci neprichádza za danej situácie do úvahy, Najvyšší súd Slovenskej republiky svoje rozhodnutie obmedzil na už uvedený výrok o zrušení odvolaním napadnutého rozsudku.