Details
Collection
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Additional names
Court
Jurisdiction
Žiadne známe citácie.
5d44f6edf56704f77bec27c123bcfe19e7e0faed71d0486115db83219bb44a20.pdf
PDF · 20.31 MB
No categories available
5 To 87/98
Legal thesis Official
I. Ustanovenie § 29 Trestného zákona o výnimočnom treste stanovuje v oboch jeho alternativach taxatívny výpočet podmienok, ktoré musia byť kumulatívne splnené, aby bolo možné túto výnimočnú sankciu použiť. Ide o právne otázky, ktorých posúdenie, v rámci určenia druhu a výmery trestu, patrí do výlučnej právomoci súdu.
II. Splnenie zákonnej podmienky na uloženie trestu odňatia slobody nad pätnást až do dvadsiatich piatich rokov z hľadiska, či je možnosť nápravy páchateľa obzvlášť sťažená, musí posúdiť súd na základe úplného znaleckého dokazovania a na základe komplexného zhodnotenia osobnosti páchateľa, najmä z retrospektívneho zhodnotenia jeho kriminálneho vývinu.
III. Pri ukládaní výnimočného trestu odňatia slobody nad pätnást až do dvadsiatich piatich rokov obzvlášť nebezpečnému recidivistovi, je horná hranica trestnej sadzby určená druhou vetou ustanovenia § 42 ods. 2 Trestného zákona, pričom dolná hranica sa zvyšuje postupom uvedeným v § 42 ods. 1 Trestného zákona. Obzvlášť nebezpečnému recidivistovi sa týmto postupom uloží výnimočný trest odňatia slobody v hornej polovici takto určenej sadzby odňatia slobody, teda od dvadsiatich až do dvadsiatich piatich rokov.
(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. februára 1999, sp. zn. 5 To 87/98)
Uvedeným uznesením Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe odvolania obžalovaného F. Š. proti rozsudku Krajského súdu v K. z 5. októbra 1998, sp. zn. 3 T 38/98, podľa § 258 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu. Podľa § 259 ods. 1 Trestného poriadku vrátil vec krajskému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Z odôvodnenia:
Rozsudkom Krajského súdu v K. z 5. októbra 1998, sp. zn. 3 T 38/98, bol obžalovaný F. Š. uznávaný za vinného z trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b), písm. f) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s trestným činom porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa § 41 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa dopustil na tom skutkovom základe, že dňa 17. marca 1998 v čase okolo 20,30 hod. v obci Kašov, okr. Trebišov, v úmysle odcudziť finančné prostriedky, v stave ťažkej opilosti, po tom, čo násilím vnikol do domu Z. B. tak, že rukou rozbil sklenenú výplň vchodových dverí, zvnútra ich odomkol, následne rozbil i sklenenú výplň dverí spálne, ktoré rovnako odomkol a vošiel dnu, fyzicky napadol Z. B. tak, že ju päšťou silou veľkej intenzity udrel do tváre a keď spadla na zem, žiadal od nej peniaze, pričom ju opakovane udieral do tváre. Potom, keď mu povedala, kde sú peniaze, odišiel do vedľajšej miestnosti, tieto vzal, vrátil sa naspäť k Z. B. a v úmysle usmrtiť ju strčil jej dre
vený kolík do úst a keďže nadálej javila známky života, ešte ju jedenkrát veľkou intenzitou kuchynských nožom o dĺžke čepele 15 cm a šírke 2,1 cm bodol do ľavej časti hrudníka v oblasti srdca, pričom, keď nož vyťahoval, stúpil jej na krk, potom z nej vyzliekol spodné prádlo a keď prestala javíť známky života, opätovne prehľadal celý dom. Z. B. tak spôsobil mnohopočetné zranenia po celom tele, trieštivú zlomeninu kosti nosa a ľavej jarmovej kosti, zlomeninu štítnej chrupky v oblasti odstupu pravého horného rohu, bodnorezné poranenie hrudníka v oblasti srdca, na následky ktorých na mieste zomrela. Tento skutok spáchal po tom, čo bol rozsudkom Okresného súdu T. z 18. marca 1993, sp. zn. 2 T 539/92, uznávaný za vinného z trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1 Trestného zákona a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) a pol roka, z výkonu ktorého bol podmienečne prepustený 22. mája 1996.
Za uvedené trestné činy bol obžalovanému F. Š. podľa § 219 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 35 ods. 1 a § 29 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 20 (dvadsat) rokov.
Na výkon trestu odňatia slobody bol obžalovaný podľa § 39a ods. 2 pism. c) Trestného zákona zaradený do III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny.
Zároveň bolo obžalovanému podľa § 72 ods. 2 pism. b) Trestného zákona uložené ochranné protialkoholické liečenie, ktoré podľa § 72 ods. 4 Trestného zákona vykoná ústavnou formou.
Súčasne podľa § 73 ods. 1 pism. c) Trestného zákona bola zhabaná vec, a to kuchynský nož s čiernou rukoväťou dĺžky 277 mm, ktorej vlastnikom sa podľa § 73 ods. 2 Trestného zákona stáva štát.
Nakoniec bol obžalovaný podľa § 228 ods. 1 Trestného poriadku zaviazaný poškodenej A. B. nahradiť škodu, pričom ju podľa § 229 ods. 2 Trestného poriadku odkázal na konanie o veciach občanskoprávnych.
Proti cit. rozsudku podal v zákone stanovenej lehote odvolanie obžalovaný F. Š., ktoré dodatočne odôvodnil osobitným písomným podaním sám, ako aj prostredníctvom svojej obhajkyne.
V odôvodnení odvolania, ktoré v mene obžalovaného vypracovala a podala jeho obhajkyňa, poukázal v prvom rade na pochybenie krajského súdu, ktorý ho v rozpore so zisteným skutkovým stavom uznal za vinného aj z trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 pism. b) Trestného zákona, teda, že tento spáchal obzvlášť surovým spôsobom. Podľa jeho názoru v posudzovanej veci nejde o porovnateľný prípad s príkladmi uvedenými v judikatúre slovenských súdov, nakoľko jeho konanie sa nevymyká z rámca väčšiny trestných činov tohto druhu, keďže poškodenú usmrtil jediným bodnutím noža do oblasti srdca.
V druhom rade namietal výrok o treste preto, že krajský súd mu uložil výnimočný trest, hoci podľa jeho názoru nebola splnená podmienka pre jeho uloženie v zmysle § 29 ods. 2 Trestného zákona v tom smere, že náprava obžalovaného je obzvlášť sťažená. V tomto prípade poukázal predovšetkým na záver znalkyne z odboru zdravotníctva, odvetvie klinická a forenzná psychológia, PhDr. D. H., ktorá konštatovala možnosť pozitívnej resocializácie obžalovaného, ak by sa tento podrobil protialkoholickému liečeniu.
Odvolaním sa preto domáhal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil na
padnutý rozsudok a sám na podklade § 259 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol tak, že z výroku o víne vypustí právnu kvalifikáciu trestného činu vraždy podľa písm. b) ustanovenia § 219 ods. 2 Trestného zákona a uloží mu úhrnný trest odňatia slobody s použitím § 42 ods. 1 Trestného zákona vo výmere 15 (pátnásť) rokov.
V písomnom odôvodnení odvolania, ktoré vypracoval a podal sám 4. decembra 1998, namietal niektoré skutkové zistenia súdu prvého stupňa, pričom navrhol po zrušení napadnutého rozsudku vrátiť vec na nové prejednanie a rozhodnutie krajskému súdu.
V písomnom podaní z 24. januára 1999, ktorým doplnil svoje odvolanie, spáchanie trestného činu v celom rozsahu poprel.
Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom uvedeným v § 254 ods. 1 Trestného poriadku konštatoval vo vzťahu k výroku o víne, že v konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, nezistil pochybenia, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie vecí a uplatnenie práva obžalovaného F. Š. na obhajobu. Krajský súd vykonal na hlavnom pojednávaní dokazovanie zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu postupujúc podľa ustanovenia § 2 ods. 5 Trestného poriadku. Zároveň vykonané dôkazy vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti tak, ako to ukladá ustanovenie § 2 ods. 6 Trestného poriadku a dospel ku správnym skutkovým zisteniam.
V ďalšej časti odôvodnenia rozsudku urobil Najvyšší súd Slovenskej republiky rozbor týchto dôkazov vo vzťahu k odvolacím námietkam obžalovaného.
K právnej kvalifikácii konania obžalovaného a k výroku o treste uviedol:
Správne zistené konanie obžalovaného F. Š. krajský súd posúdil v súlade so zákonom, keď ho uznal za vinného z trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b), písm. f) Trestného zákona ako obzvlášť nebezpečného recidivistu podľa § 41 ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s trestným činom porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona (v napadnutom rozsudku je po formálnej stránke nesprávne uvedené poradie tak v právnej vete, ako aj v právnej kvalifikácii, keďže trestný čin porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona nie je obzvlášť závažným úmyselným trestným činom). Odôvodnenie tejto právnej kvalifikácie je v napadnutom rozsudku vyčerpávajúce a vecne správne, preto odvolací súd v tomto smere odkazuje len na dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, ktoré si osvojuje. Čo sa týka odvolacej námietky obžalovaného, že jeho konanie bolo v rozpore so zisteným skutkovým stavom posúdené aj ako trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, teda, že tento spáchal obzvlášť surovým spôsobom, podľa zistenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je táto nedôvodná. Pod spáchaním uvedeného trestného činu takýmto spôsobom treba rozumieť vražedný útok s extrémne vysokou mierou brutality, ktorá sa výrazne vymyká z bežného rámca u väčšiny trestných činov tohto druhu. Uvedené črty v konaní obžalovaného zistil aj krajský súd, keď dôvodne v súlade s výsledkami vykonaného dokazovania uzavrel, že jeho konanie sa vyznačovalo značnou mierou brutality a surovosti, než aká býva obvykle spojená s trestným činom vraždy. Nielen samotné bodnutie nožom treba brať do úvahy pri posudzovaní spôsobu spáchania činu, ale celé konanie obžalovaného, k čomu smerovalo a ako sa prejavovalo aj s ohľadom na osobu, vočí ktorej útok smeroval. V posudzovanom prípade útok obžalovaného bol po určitú dlhšiu dobu sprevádzaný použitím viacerých mechanizmov, pričom tento sa vyznačoval vysokou intenzitou a gradujúcou mierou
brutality a surovosti. Tento osobitne surový vražedný mechanizmus, ktorý by sa dal nazvať aj procesom usmrcovania bol naviac použitý proti 89-ročnej poškodenej (o výške 151 cm a hmotnosti 38 kg), ktorá fakticky ani nemohla klásť žiadny odpor, teda podstatne zvyšoval stupeň nebezpečnosti tohto trestného činu (§ 88 Trestného poriadku).
Pochybil však krajský súd pri určení druhu trestu, keď na základe neúplných a nejasných skutkových zistení týkajúcich sa resocializačnej prognózy obžalovaného uložil tomuto výnimočný trest odňatia slobody vo výmere 20 (dvadsať) rokov, a preto odvolanie obžalovaného v tejto časti považoval Najvyšší súd Slovenskej republiky za dôvodné.
Podľa § 29 ods. 1 prvá veta Trestného zákona výnimočným trestom sa rozumie jednak trest odňatia slobody nad pätnásť až do dvadsiatich piatich rokov, jednak trest odňatia slobody na doživotie.
Podľa § 29 ods. 2 Trestného zákona trest odňatia slobody nad pätnásť až do dvadsiatich piatich rokov môže súd uložiť iba vtedy, ak stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť je veľmi vysoký a možnosť nápravy páchateľa je obzvlášť sťažená.
Ustanovenie § 29 ods. 2 Trestného zákona taxatívne stanovuje súhrn predpokladov, ktoré musia byť kumulatívne splnené, aby bolo možné túto výnimočnú sankciu použiť. V posudzovanej veci však na základe doposiaľ vykonaného dokazovania nie je možné bez rozumnej pochybnosti určiť, či náprava obžalovaného F. Š. je obzvlášť sťažená, keďže súd prvého stupňa tejto nevenoval náležitú pozornosť.
Znalkyňa z odboru zdravotníctva, odvetvie klinická a forenzná psychológia, v podanom znaleckom posudku veľmi stručne bez konkrétneho odkazu na faktory, z ktorých vychádzala pri posudzovaní prognózy resocializácie obžalovaného, uviedla, že táto je nepriaznivá. Na hlavnom pojednávaní svoj záver modifikovala v tom smere, že možnosť nápravy obžalovaného vzhľadom na jeho sklon k nadmernému užívaniu alkoholu je sťažená. Ďalej však uviedla, že prognóza resocializácie by mohla byť lepšia, ak by sa s pozitívnym efektom a doživotne zdržal poživania alkoholických nápojov, pričom nevylúčila, že aj psychopaticky štrukturovaná osobnosť by sa mohla zdržať pitia. Krajský súd vzniknuté rozpory a nejasnosti v skutkových zisteniach týkajúcich sa resocializačnej prognózy obžalovaného F. Š. neodstránil, pričom dôsledne neskúmal faktory determinujúce túto otázku, posúdenie ktorých je rozhodujúce pri určení druhu trestu v posudzovanej veci.
Bude preto potrebné, aby krajský súd po vrátení veci na nové prejednanie a rozhodnutie v tejto časti nariadil znalkyni doplnenie znaleckého posudku v otázke prognózy resocializácie obžalovaného F. Š. s podrobným odkazom na faktory, ktoré túto determinujú. Úlohou znalkyne bude, aby sa s poukazom na zistenú osbnostnú štruktúru obžalovaného vyjadrila k prognóze jeho resocializácie v tom smere, či ide o stav relatívne trvalý, vývojovo ukončený a terapeuticky ovplyvnitelný, ide o tzv. osobnostné faktory. Z okruhu symptomatických (kriminogénnych) faktorov je potrebné, aby sa vyjadrila k závažnosti spáchanéj trestnej činnosti, k okolnosti gradácie závažnosti jeho trestnej činnosti a možnosti ďalšej recidívy ako aj k spôsobu emočného spracovania usmrtenia poškodenej. Napokon z okruhu spoločenských (sociálnych) faktorov je potrebné vyjadriť sa k existencii či neexistencii stabilného citovo sýteného rodinného a partnerského zázemia, k jeho profesionálnej kvalifikácii a schopnosti obžalovaného prispôsobovať sa spoločenským normám. Povinnosťou
znalkyne bude vyjadriť sa k vyššie uvedeným faktorom z hľadiska prognózy resocia-
lizácie obžalovaného v pozitívnom alebo negatívnom zmysle, pričom až po takto do-
plnenom znaleckom posudku a po vyslúchnutí znalkyne na hlavnom pojednávaní
bude môcť krajský súd posúdiť, či je alebo nie je možnosť nápravy obžalovaného
F. Š. obzvlášť sťažená, keďže ide o právnu otázku, ktorej riešenie v rámci určenia
druhu a výmery trestu patrí do výlučnej právomoci súdu.
Rovnako pochybil krajský súd pri ukladaní výnimočného trestu odňatia slobody
podľa § 29 ods. 2 Trestného zákona, keď pri tomto vychádzal z trestnej sadzby od
pätnásť do dvadsaťpäť rokov, napriek tomu, že obžalovaného F. Š. uznal za vinného
okrem iného z trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b), písm. f)
Trestného zákona ako obzvlášť nebezpečného recidivistu podľa § 41 ods. 1 Trestné-
ho zákona. V tom smere súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že ustanovenie
§ 29 ods. 2 Trestného zákona je vo vzťahu k ustanoveniu § 42 ods. 1 Trestného zá-
kona špeciálnym ustanovením, pričom podľa názoru odvolacieho súdu zrejme vy-
chádzal z rozhodnutia publikovaného v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovisk
z roku 1974 pod číslom 37, ktoré je vzhľadom na legislatívne zmeny uvedené ďalej,
už prekonané.
V tejto otázke Najvyšší súd Slovenskej republiky zaujal nasledovný právny názor:
Zákonom č. 45/1973 Zb. účinným od 1. júla 1973 bolo doplnené ustanovenie
§ 29 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. o nový odsek 3, podľa ktorého namiesto
trestu smrti mohol súd uložiť trest odňatia slobody nad pätnásť až do dvadsaťpäť
rokov, ak považoval taký druh trestu na splnenie účelu trestu za dostatočný. Táto
novela teda zaviedla alternatívny výnimočný trest odňatia slobody, ktorý nebol uve-
dený v sadzbách osobitnej časti Trestného zákona za tie trestné činy, za ktoré zákon
pripúšťal uložiť trest smrti. Toto novelizované ustanovenie § 29 ods. 3 Trestného zá-
kona však bolo ustanovením špeciálnym vo vzťahu k ustanoveniu § 42 ods. 2
Trestného zákona, ktoré aj nadálej ustanovovalo nepripustnosť zvýšenia hornej hra-
nice trestnej sadzby odňatia slobody u obzvlášť nebezpečných recidivistov nad 15
rokov. Za tohto právneho stavu platiaceho do 1. júla 1990 bol teda správny právny
názor, že ustanovenie § 42 ods. 1 Trestného zákona nemožno použiť, ak sa obzvlášť
nebezpečnému recidivistovi ukladal výnimočný trest podľa § 29 ods. 3 Trestného zá-
kona v cit. znení, lebo § 42 Trestného zákona sa viazal na prípady ukladania trestu
odňatia slobody obzvlášť nebezpečnému recidivistovi v rámci všeobecnej zákonom
stanovenej trestnej sadzby pre tento druh trestu (§ 39 ods. 1 Trestného zákona).
Novelou Trestného zákona č. 175/1990 Zb. s účinnosťou od 1. júla 1990 nahradil
trest smrti, ktorý bol výnimočným trestom (s alternatívou trestu odňatia slobody
nad pätnásť do dvadsaťpäť rokov), výnimočný trest podľa § 29 Trestného zákona,
ktorým sa podľa odseku 1 tohto ustanovenia rozumie jednak trest odňatia slobody
nad pätnásť až do dvadsiatich piatich rokov, jednak trest odňatia slobody na doživo-
tie. Táto cit. novela sa dotkla aj ustanovenia § 42 ods. 2 Trestného zákona v tom
smere, že pri ukladaní výnimočného trestu odňatia slobody nad pätnásť až do dvad-
siatich piatich rokov obzvlášť nebezpečnému recidivistovi nesmie horná hranica pre-
vyšovať dvadsaťpäť rokov.
Z uvedeného potom vyplýva, že argumentácia krajského súdu o špecialite ustanovenia
§ 29 ods. 2 Trestného zákona vo vzťahu k ustanoveniu § 42 Trestného zá-
kona nie je v súlade so súčasným právnym stavom. Preto pri ukladaní výnimočného
trestu odňatia slobody od pätnásť do dvadsiatich piatich rokov obzvlášť nebezpečné
mu recidivistovi je horná hranica trestnej sadzby určená druhou vetou ustanovenia § 42 ods. 2 Trestného zákona, pričom dolná hranica sa zvyšuje postupom uvedeným v ustanovení § 42 ods. 1 Trestného zákona. Obzvlášť nebezpečnému recidivistovi sa takýmto postupom uloží výnimočný trest odňatia slobody v hornej polovici takto určenej sadzby odňatia slobody, teda od dvadsať až do dvadsiatich piatich rokov.
V posudzovanej veci napriek vyššie uvedenému pochybeniu uložil krajský súd obžalovanému F. Š. podľa § 219 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 35 ods. 1 a § 29 ods. 2 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 20 (dvadsat) rokov (správne malo byť uvedené, že ide o trest úhrnný). Keďže proti rozsudku podal odvolanie iba obžalovaný, platí zásada zákazu (zmeny v neprospech) reformatio in peius vyjadrená v ustanovení § 264 ods. 2 Trestného poriadku, teda v novom konaní nemôže dôjsť ku zmene rozhodnutia v jeho neprospech. Teda v prípade, že krajský súd na základe doplneného dokazovania zistí splnenie obidvoch podmienok pre uloženie výnimočného trestu odňatia slobody podľa § 29 ods. 2 Trestného zákona, nebude môcť, a to ani s použitím § 42 ods. 1 Trestného zákona, uložiť obžalovanému prisnejší úhrnný trest odňatia slobody než mu uložil v pôvodnom konaní.
Odvolací súd v rámci prieskumnej povinnosti napokon zistil, že výroky o uložených ochranných opatreniach (ochranné liečenie a zhabanie veci) a o náhrade škody sú taktiež v súlade so zákonom a zisteným skutkovým stavom, pričom súd prvého stupňa tieto v napadnutom rozsudku rovnako vecne správne a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto podľa § 258 ods. 1 písm. c), písm. d) ods. 2 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu, pričom úlohou krajského súdu bude po doplnení dokazovania rozhodnúť len v tejto časti, keďže v ostatných výrokoch ostáva napadnutý rozsudok nedotknutý.