Details
Collection
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Additional names
Court
Jurisdiction
9e7678c59c7a01651f10de8586fbc1e25099736e8c8daed1e0ff28c2e3cbe514.pdf
PDF · 24.31 MB
No categories available
5 Cdo 31/97
Legal thesis Official
Počiatok a plynutie lehoty na uplatnenie práva na určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru podľa § 64 Zákonníka práce nemôže ovplyvniť ani prípadná práceneschopnosť zamestnanca.
(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. mája 1997, sp. zn. 5 Cdo 31/97)
Krajský súd v B. B. dovolaním napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok prvostupňového súdu, ktorým tento súd zamietol žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru s odôvodnením, že žalobca podal žalobu po uplynutí prekluzívnej lehoty (§ 64 Zákonníka práce), a preto pracovný pomer skončil. Odvolací súd sa stotožnil so závermi prvostupňového súdu a poukázal na príslušné ustanovenia Zákonníka práce (§ 64 a § 261 ods. 4 Zákonníka práce).
Súčasne s poukazom na ust. § 238 ods. 3 písm. a) O. s. p. pripustil proti jeho rozhodnutiu dovolanie s potrebným odôvodnením.
Žalobca proti právoplatnému rozsudku krajského súdu podal dovolanie a domáhal sa zrušenia obidvoch rozhodnutí a vrátenia veci prvostupňovému súdu. Vyčítal obidvom súdom neúplné zistenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie problematiky sporu, ak nezohľadnili, že žalobca počas výpovednej doby (6. decembra 1995) ochorel a do 27. januára 1996 bol práceneschopný, preto pracovný pomer skončil až 20. februára 1996. V dôsledku toho aj dvojmesačnú dobu, v ktorej podľa § 64 mohol uplatniť neplatnosť rozviazania pracovného pomeru, bolo treba počítať od tohto dátumu, preto ak podal žalobu 21. marca 1996, uplatnil tento nárok v lehote, a preto závery obidvoch súdov sú v posudzovaní tejto lehoty v rozpore aj so základnou zásadou Zákonníka práce o ochrane pracovníka počas práceneschopnosti [čl. IX, § 49 písm. c) a § 48 ods. 2 Zákonníka práce].
Žalovaný sa k dovolaniu žalobcu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal dovolanie, preskúmal podľa § 242 ods. 1 O. s. p. rozsudok krajského súdu, ako aj konanie mu predchádzajúce, a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu nie je dôvodné.
Z odôvodnenia:
Na plynutie lehoty podľa § 64 Zákonníka práce súd prihlíada bez ohľadu na to, či takáto námietka bola alebo nebola uplatnená. Táto lehota je prekluzívna, čo znamená, že súd z úradnej povinnosti skúma jej zachovanie. Neuplatnenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru v dvojmesačnej lehote odo dňa, keď pracovný pomer týmto rozvázovacím prejavom sa mal skončiť, privodi skončenie pracovného pomeru aj v prípade, keby takýto prejav bol neplatný. Nezachovanie tejto prekluzívnej lehoty súd zohľadni iba v prípade, ak by išlo o osobu s duševnou poruchou (trvalou), odôvodňujúcou zbavenie spôsobilosti na právne úkony a ak tejto osobe nebol určený opatrovník. Iné prípady, teda ani práceneschopnosť, túto lehotu nepredlžujú.
V danom prípade žalobca podal žalobu po uplynutí dvojmesačnej lehoty, čo medzi účastníkmi nie je sporné. Preto správne obidva súdy zohľadnili uplynutie prekluzívnej lehoty a z toho dôvodu žalobu, bez skúmania zákonného postupu zamestnávateľa, zamietli, lebo platnosť či neplatnosť takéhoto úkonu už nemohli skúmať.
Z tohto hľadiska bolo treba posúdiť aj podané dovolanie žalobcu a správnosť, či nesprávnosť postupu súdov v tomto konaní. So závermi obidvoch súdov treba preto súhlasit.
K dôvodom dovolania - so zreteľom k vysloveným zásadám - treba ešte uviesť, ako správne konštatuje aj odvolací súd v dôvodoch napadnutého rozsudku, že aj z citácie ust. § 64 Zákonníka práce vyplýva, že pre plynutie tejto lehoty je podstatný rozväzovací prejav, čo treba vyvodiť zo slov „v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa pracovný pomer mal skončiť týmto rozviazaním“. Z toho treba vyvodiť, že prípadná práceneschopnosť zamestnanca, ktorá môže trvať aj podstatne dlhšiu dobu, nemôže ovplyvňovať lehotu na uplatnenie prípadnej neplatnosti rozviazania pracovného pomeru. Nemožno súhlasit ani s tvrdením, že rozhodnutím obidvoch súdov bola žalobcovi odňatá možnosť domôcť sa ochrany jeho práv, prípadne, že boli porušené zásady Zákonníka práce. Žalobca mal možnosť podať žalobu v uvedenej lehote. Oznámenie o skončení pracovného pomeru - ako uvádza aj v dovolani - dostal 23. októbra 1995 a práceneschopným bol od 6. decembra 1995.
Z týchto dôvodov dovolací súd nemohol jeho dovolaniu vyhovieť. Dovolacim súdom neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 O. s. p., ktoré by mali za následok nesprávnosť rozsudku krajského súdu a ani vady konania uvedené v § 237 O. s. p., preto dovolanie žalobcu bolo treba zamietnuť (§ 243b ods. 1 O. s. p.).