Details
Collection
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Additional names
Court
Jurisdiction
9e7678c59c7a01651f10de8586fbc1e25099736e8c8daed1e0ff28c2e3cbe514.pdf
PDF · 24.31 MB
No categories available
2 Cdo 2/96
Legal thesis Official
Škoda vzniknutá v dôsledku nesprávného nakladania s vecami postihnutými trestom prepadnutia majetku, je škodou spôsobenou rozhodnutím o treste podľa § 6 zákona č. 58/1969 Zb., a nie škodou spôsobenou nesprávnym úradným postupom podľa § 18 cit. zákona.
(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. júla 1996, 2 Cdo 2/96)
Okresný súd Ž. po predchádzajúcom zrušení jeho „čiastočného rozsudku“ odvolacím súdom, rozsudkom uložil žalovanému 3) povinnosť zaplatiť žalobkyni 1) 444 585, 30 Sk a náhradu trov konania 18 052 Sk, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobu proti žalovaným 1) a 2) zamietol. Vec vo vzťahu k žalovanému 3) posúdil podľa § 18 ods. 1, ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“). Jeho zodpovednosť ustálil na tom základe, že orgány a organizácie, za činnosť ktorých zodpovedá, nakladali s vecami žalobkyne, postihnutými trestom prepadnutia majetku, v rozpore s vtedy platnými právnymi predpismi. Žalovaných 1) a 2) považoval za subjekty stojace mimo rámec záväzkového vzťahu žalobkyne a žalovaného 3); žalobu proti nim preto zamietol.
Osobitným uznesením konanie o náhradu škody vzniknutej poškodením vecí v správe žalovaného 2) a na veciach zo striebra súd prvého stupňa vylúčil na samostatné konanie a rozhodnutie.
Doplňujúcim rozsudkom napokon rozhodol o trovách konania tak, že žalovaným 1) a 2) ich náhradu nepriznal.
Na odvolanie žalobkyne proti výroku rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bola žaloba proti žalovanému 1) zamietnutá a odvolanie žalovaného 3) proti výroku, ktorým bolo žalobe proti nemu vyhovené, Krajský súd v B. B. rozsudok súdu prvého stupňa 1. vo výroku, ktorým bol žalovaný 3) zaviazaný zaplatiť žalobkyni 1 444 585, 30 Sk, zmenil tak, že
1. žalobu proti tomuto žalovanému zamietol,
2. potvrdil jeho výrok, ktorým bola žaloba proti žalovanému 1) zamietnutá,
3. výrok o trovách konania zmenil tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu a
4. poznamenal, že „v ostatku zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý“.
Zamietajúci výrok odôvodnil odvolací súd tým, že vo vzťahu k žalovanému 3) treba vec posúdiť podľa ust. § 6 zákona č. 58/1969 Zb. upravujúceho zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o treste, a nie ako jeho zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ako to urobil súd prvého stupňa. Ďalej uviedol, že právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste podľa § 23 cit. zákona sa premičuje za rok odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie alebo rozhodnutie odsudzujúce na miernejší trest alebo rozhodnutie, ktorým bolo trestné konanie zastavené. Žalobkyňa sa mohla domáhať ná
hrady škody proti žalovanému 3) od 21. marca 1990, keď Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok Krajského súdu v B. B. vo výroku o treste prepadnutia majetku. Žalobkyňa urobila tak až podaním z 13. januára 1992, ktoré bolo žalovanému 3) doručené 6. februára 1992, teda po uplynutí ročnej premičacej doby. Súd bol preto povinný akceptovať námietku premičania práva žalobkyne vznesenú žalovaným 3). Odvolací súd navyše poznamenal, že nie je možné prisvedčiť tvrdeniu žalobkyne, že žalovaný 3), prípadne aj žalovaný 1), zodpovedajú za nesprávne nakladanie s prepadnutými vecami. V tejto súvislosti zaujal názor, že žalobkyni vznikol nárok na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. zrušením nesprávného rozhodnutia o treste prepadnutia majetku. Do tohto času na nakladanie s vecami, prepadnutými v prospech štátu na základe právoplatného rozhodnutia, aj keby išlo o nakladanie s nimi v rozpore so zákonom, nemožno prihlíadať.
Potvrdzujúci výrok vo vzťahu k žalovanému 1) odovodnil odvolací súd tým, že tento účastník bol označený v rozpore s ust. § 25 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. v spojitosti s ust. § 9 ods. 1 tohto zákona. Avšak vzhľadom na novelizované ust. § 5 O. s. p. súd už nebol povinný poučiť žalobkyňu, zastúpenú kvalifikovaným právnym zástupcom, o tom, ako treba žalovaného správne označiť.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala včas dovolanie žalobkyňa. Uviedla, že opravný prostriedok podáva z dôvodov uvedených v ustanoveniach § 241 ods. 2 písm. b) a písm. c) O. s. p., i keď v ďalšom namietala, že napadnuté rozhodnutie „nie je v podstatnej časti zdôvodnené vykonaným dokazovaním“ a spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c) a písm. d) O. s. p.]. Vytýkala odvolaciem súdu, že pri posúdení dôvodnosti námietky premičania práva vznesenej žalovaným 3) sa nevypořádal dôsledne so skutočnosťami vyplývajúcimi z trestného konania. Po zrušujúcim rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Okresný súd D. K. uznesením povolil obnovu konania vedeného v jej trestnej veci. Od tohto času potom neexistoval právny základ nároku podľa zákona č. 58/1969 Zb., nakoľko povolením obnovy konania boli zrušené všetky rozhodnutia vydané v trestnom konaní, včítane rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorým bol zrušený trest prepadnutia majetku. Povolením obnovy konania sa vec dostala do štádia prípravného konania, v rámci ktorého bolo trestné stíhanie vedené proti nej zastavené uznesením vyšetrovateľa z 15. marca 1993. Voči žalovanému 3) uplatnila svoje nároky podaním z 10. decembra 1993, ktorým ho žiadala o ich predbežné prerokovanie. Svoje právo preto uplatnila v premičacej dobe počítanej od právoplatnosti rozhodnutia o zastavení trestného stíhania. V ďalšom namietala správnosť záveru odvolacieho súdu o neexistenci poučovacej povinnosti súdu v zmysle § 5 O. s. p. Poukázala na to, že žalobu proti žalovanému 1) podala ešte v septembri 1990, keď súdy mali všeobecnú poučovaciu povinnosť. Navyše, podľa nej súd mal podľa „§ 109 písm. c) O. s. p.“ prerušiť konanie do rozhodnutia žalovaného 3) o jej návrhu na predbežné prerokovanie ňou uplatnených nárokov. Žalobkyňa namietla i správnosť ďalšieho záveru odvolacieho súdu, že pred zrušujúcim rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ku škode na veciach nemohlo dôjsť nesprávnym úradným postupom orgánov a organizácií činných pri realizovaní trestu prepadnutia majetku. Z uvedených dôvodov navrhla dovolaciem súdu, aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil odvolaciem súdu na ďalšie konanie.
Žalovaní sa k dovolaniu nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po
zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) proti rozsudku, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný [§ 238 ods. 1 a tiež ods. 3 písm. b) O. s. p.], preskúmal rozhodnutie odvolacieho súdu bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 242 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne nie je dôvodné.
Z odôvodnenia:
Vzhľadom na závery odvolacieho súdu, dôvody dovolania, a najmä na osobitnú úpravu premlčania práva na náhradu škody zo zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím o vázbe alebo treste v ust. § 23 zákona č. 58/1969 Zb. (na rozdiel od všeobecne stanovenej trojročnej subjektivnej a desaťročnej objektivnej premlčacej doby pri iných druhoch zodpovedností štátu podľa tohto zákona) bolo potrebné predovšetkým vyporiadať sa s otázkou, či je správny záver odvolacieho súdu, že zodpovednosť žalovaného 3) bolo možné vyvodiť z ust. § 6 cit. zákona (z rozhodnutia o treste), a nie z ust. § 18 tohto zákona (z nesprávneho úradného postupu).
Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vydaným v konaní o sťažnosti pre porušenie zákona, bolo vyslovené, že rozsudkom Krajského súdu v B. B. u obvinenej K. A. (žalobkyne v tomto konaní) vo výroku o treste prepadnutia majetku bol porušený zákon v jej neprospech a súčasne bol sťažnosťou pre porušenie zákona napadnutý rozsudok v tejto časti zrušený.
Predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím o vázbe alebo treste (§ 5 až 8 zákona č. 58/1969 Zb.) je, okrem iných, aj danosť škody alebo nemajetkovej újmy, ktorá podlieha odškodneniu podľa zákona č. 58/1969 Zb. Z výkonu trestu, vzhľadom na rôznosť jeho druhov aj rôznosť spôsobu výkonu, môžu vzniknúť najrozmanitejšie škody. Pri výkone trestu prepadnutia majetku škoda je však priamym výsledkom vykonania tohto trestu bez ohľadu na ďalšie skutočnosti.
Napriek tomu, vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 18 zákona č. 58/1969 Zb.) predpokladá také prípady vzniku škód, ktoré boli vyvolané inou činnosťou štátnych orgánov než rozhodovacou.
Vzhľadom na uvedené, odvolací súd správne ustálil, že v danej veci, keďže žalobkyne bol uložený trest prepadnutia majetku, neskôr zrušený na základe mimoriadneho opravného prostriedku, bolo potrebné ňou uplatnený nárok na náhradu škody posúdiť podľa ust. § 6 zákona č. 58/1969 Zb., upravujúceho náhradu škody spôsobenéj rozhodnutím o treste.
Pre premlčanie práva na náhradu škody za vázbu alebo trest, upraveného v druhej hlave prvej časti zákona č. 58/1969 Zb., je stanovená iba jedna objektívna premlčacia doba v dĺžke jedného roka, ktorá plynú odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie alebo rozhodnutie odsudzujúce na miernejší trest alebo rozhodnutie, ktorým bolo trestné konanie zastavené. Za rozhodnutie odsudzujúce na miernejší trest treba pritom považovať aj rozhodnutie zrušujúce trest, pretože zastavenie trestného stíhania, oslobodenie spod obžaloby, resp. následné zmiernenie trestu, majú v zodpovednostnej skutkovej podstate, zakladajúcej zodpovednosť za škodu spôsobenú vázbou či trestom, obdobnú funkciu ako zrušenie nezákonného rozhodnutia v prípade zodpovednosti za nezákonné rozhodnutie (§ 1 a nasl. zákona č. 58/1969 Zb.).
Správne preto odvolací súd uzavrel, že právo žalobkyne sa premičalo v jednoročnej premičacej dobe, ktorá začala plynúť od právoplatnosti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Dovolací súd, reagujúc na námietky žalobkyne v dovolani, v tejto súvislosti poznamenáva, že následné rozhodnutie Okresného súdu D. K. o povolení obnovy konania, výsledkom ktorého obnoveného konania bolo napokon zastavenie jej trestného stíhania, nemá vplyv na právne posúdenie veci v zmysle uvedených záverov. Nemožno prisvedčiť žalobkyní, že povolením obnovy konania došlo k zrušeniu všetkých rozhodnutí vydaných v trestnej veci Okresného súdu D. K., včítane rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a že z tohto dôvodu až do zastavenia trestného stíhania neexistoval právny základ na uplatnenie náhrady škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. Uvedené tvrdenie nemá oporu v zákone.
Podľa § 284 ods. 1 Trestného poriadku, ak vyhovie súd návrhu na povolenie obnovy konania, zruší napadnuté rozhodnutie celkom alebo v časti, v ktorej je návrh dôvodný. Ak zruší, čo i len sčasti, výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. Zruší aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad.
Bolo by v rozpore s cit. ustanovením a logikou veci, ak by sa malo zrušiť i rozhodnutie o mimoriadnom opravnom prostriedku, ktorým bol zrušený trest ešte pred povolením obnovy konania. Takýto výklad by v konečnom dôsledku viedol v danej veci k neprijateľnému záveru, že po povolení obnovy konania by sa zrušil už zrušený trest prepadnutia majetku.
K týmto dôvodom dovolania, ktoré opodstatnenosť a včasnosť uplatnenia práva na náhradu škody vyvodzujú zo skutočnosti, že trestné stíhanie bolo zastavené, dovolací súd tiež poznamenáva, že žalobkyní nevzniklo právo na náhradu škody ani na základe uznesenia o zastavení trestného stíhania. Trestné stíhanie bolo totiž zastavené jednak preto, že zanikla trestnosť činu a jednak z dôvodu amnestie. Pri odškodnení za výkon trestu právo na náhradu škody nemá ten, proti komu sa neskôr trestné stíhanie zastavilo iba preto, že mu bola udelená milosť, alebo že po právoplatnosti pôvodného rozsudku mu bola udelená amnestia vzťahujúca sa na čin, za ktorý bol uložený pôvodný trest [§ 6 ods. 3 písm. b) zákona č. 58/1969 Zb.]. Obdobnú povahu má zastavenie trestného stíhania z dôvodu, že zanikla trestnosť činu. Vylúčenie zodpovednosti štátu je v týchto prípadoch motivované tým, že tieto okolnosti nepopierajú zákonnosť výkonu trestu. V danej veci, keďže trest prepadnutia majetku bol zrušený už skorším rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri výklad vyššie), o takýto prípad nejde.
Po ustálení povahy žalobkyňou uplatneného práva bolo potrebné sa vyporiadať s otázkou, či právo bolo uplatnené včas, t. j. či bolo vykonané včas proti subjektu zodpovednému za škodu spôsobenú rozhodnutím o treste.
Zákon č. 58/1969 Zb., prijatý ešte v čase federatívneho štátoprávneho usporiadania, za subjekt zodpovedný z nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu označuje štát. V súčasnosti už v obsolétnom ust. § 25 ods. 1 vety pred bodkočiarkou za zodpovedný subjekt je označená federatívna republika, ak škoda vznikla z rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu jej orgánu. V ostatných prípadoch za zodpovedné subjekty sú označené jednotlivé republiky,
podľa toho, z nezákonného rozhodnutia alebo nesprávného úradného postupu, orgánu ktorej z nich vznikla škoda (§ 25 ods. 1 veta za bodkočiarkou a druhá veta cit. zákona). V mene štátu, ktorý je na základe cit. ustanovenia zodpovedný za škodu, koná a zodpovednostnú povinnosť plni vždy ústredný orgán. Pôsobnosť ústredného orgánu vymedzuje zákon (§ 25 ods. 2 v spojení s ust. § 9 ods. 1 cit. zákona) so zreteľom na druh konania, v ktorom škoda vznikla, aj so zreteľom na príslušnosť a pôsobnosť zúčastnených orgánov.
Subjekt zodpovedný za škodu z nezákonného rozhodnutia alebo z nesprávného úradného postupu, ako aj ústredný orgán, ktorý za neho koná, musia byť v žalobe riadne označené.
Žalobkyňa v žalobe z 29. októbra 1990 za žalovaných označila československý štát - MsNV (neskôr Obvodný úrad) v Ž. a Považskú galériu v Ž. Podaním z 5. júna 1991 žalobu rozšírila proti Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, od ktorého sa však domáhala iba vydania jednej ikony (proti tomuto žalovanému bolo potom konanie zastavené z dôvodu späťvzatia žaloby). Za žalovaného teda označila československý štát, ktorý nemohol byť subjektom zodpovedným za škodu spôsobenú rozhodnutím o treste, keďže škoda vznikla z rozhodnutia orgánu Slovenskej republiky. Navyše, za orgán konajúci za štát neoznačila príslušný ústredný orgán v zmysle ust. § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.
Podľa názoru dovolacieho súdu, ak žalobkyňa za žalovaného označila československý štát - MsNV v Ž., hoci podľa ust. § 25 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. za škodu mala zodpovedať Slovenská republika, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, nešlo len o chybu v označení žalovaného, ale o nedostatok pasívnej legitimácie takto označeného žalovaného, procesným následkom ktorého je zamietnutie žaloby.
Proti Slovenskej republike, Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky [ako žalovanému 3)], žalobkyňa žalobu rozšírila až v podaní, ktoré súdu došlo 16. januára 1992 [kedy tiež za žalovaného 1) označila Slovenskú republiku - OÚ Ž.].
Ak teda žalobkyňa za žalovaného označila Slovenskú republiku, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré, pokiaľ ide o rozhodnutia vydané v trestnom konaní, je jediným ústredným orgánom oprávneným vystupovať v mene štátu, až v podaní zo 16. januára 1992, resp. na tomto orgáne podala žiadosť o predbežné prerokovanie nároku až 6. februára 1992, urobila tak po uplynutí premičacej doby danej ust. § 23 zákona č. 58/1969 Zb. Súd rozhodujúci o jej žalobe bol povinný prihliadnuť na námietku premičania vznesenú žalovaným 3) a premičané právo nemohol priznať (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Na plynutie premičacej doby nemalo vplyv prípadné nesplnenie poučovacej povinnosti súdom.
Z týchto dôvodov dovolací súd o dovolaní žalobkyne rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.