Details
Collection
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Additional names
Court
Jurisdiction
d61c5a2d2f0cd334188f7bc7bc51082e372c16a25fc0105493fa000c57217a2d.pdf
PDF · 20.16 MB
No categories available
2 Cdo 91/97
Legal thesis Official
Dohoda o odstupnom - uzavretá v rámci dohody o skončení pracovného pomeru - je neplatná, ak jeho výška prekračuje maximum stanovené zákonom a pri jeho výpočte vychádza z dohodnutej mesačnej mzdy, a nie z priemerného mesačného zárobku.
(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. februára 1998, sp. zn. 2 Cdo 91/97)
Okresný súd v M. rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 24 000 Sk s 19,5-percentným úrokom z omeškania od 15. decembra 1995 až do zaplatenia a náhradu trov konania 3 300 Sk.
Na odvolanie žalovaného Krajský súd v B. B. rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol a rozhodol o náhrade trov konania. Svoje zmeňujúce rozhodnutie odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvého stupňa. Vyslovil názor, že zákon č. 1/1992 Zb. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a priemernom zárobku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 1/1992 Zb.“), vytvára široký priestor pre zmluvnú mzdu, v dôsledku čoho si účastníci môžu upraviť práva a povinnosti podľa svojich predstáv, t. j. aj dohodnúť sa na vyplatení vyššej sumy, než to dovoluje zákon č. 195/1991 Zb. o odstupnom poskytovanom pri skončení pracovného pomeru v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 195/1991 Zb.“). Toto odstupné však musí byť stanovené pevnou určitou sumou. Uviedol, že dohodou z 26. apríla 1995 sa žalovaný zaviazal vyplatiť žalobcovi sumu „vo výške šesťmesačnej dohodnutej mzdy v zmysle čl. VI. bodu 2 manažérskej zmluvy z 20. októbra 1994 a jej dodatku č. 1 zo dňa 5. januára 1995“. Dohodnutá mzda v zmysle predmetného článku manažérskej zmluvy však predstavuje iba sumu 21 000 Sk mesačne, pretože suma 4000 Sk je odmena, na ktorú mal žalobca nárok až po zhodnotení splnených úloh. Ak žalobca prácu skutočne nevykonával, nemal podľa dohody nárok na vyplatenie sumy rovnajúcej sa šesťnásobku odmeny, t. j. 24 000 Sk, ale len šesťnásobku dohodnutej mzdy, t. j. 126 000 Sk, ktorá mu bola zaplatená.
Proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu podal dovolanie žalobca. Žiadal jeho zrušenie a vrátenie veci krajskému súdu na ďalšie konanie. Namietal, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Uviedol, že z obsahu dohody z 26. apríla 1995 o ukončení pracovného pomeru je nepochybné, že ide o vyplatenie odstupného, ktoré v manažérskej zmluve dojednané nebolo. Pre výpočet výšky odstupného potom treba vychádzať z § 17 ods. 1, ods. 2 zákona č. 1/1992 Zb.
Žalovaný navrhol dovolanie ako nedôvodné zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení, že dovolanie podal účastník konania v lehote stanovenej v ust. § 240 ods. 1 O. s. p. a že smeruje proti rozsudku, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 238 ods. 1 O. s. p.), preskúmal vec v medziiach ust. § 242
ods. 1 O. s. p. v rozsahu dôvodov dovolania a dospel k záveru, že dovolaniu nemožnovyhovieť.
Z odôvodnenia:
Odstupné v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 195/1991 Zb. je jednorazový príspevok, ktorý príslúcha zamestnancovi vo výške dvojnásobku priemerného zárobku zisteného u neho podľa pracovnoprávnych predpisov naposledy pred skončením pracovného pomeru.
V kolektívnej zmluve, prípadne vo vnútornom predpise vydanom po dohode s príslušným odborovým zväzom, možno odstupné podľa ods. 1 zvýšiť až o trojnásobok priemerného zárobku, prípadne určiť podmienky, za ktorých toto odstupné príslúcha (§ 3 ods. 2 cit. zákona).
Nárok na odstupné má zamestnanec, ktorého pracovný pomer bol rozviazaný výpoveďou podľa § 46 ods. 1 písm. a) až písm. c) Zákonníka práce alebo dohodou v súvislosti s organizačnými zmenami (§ 1 cit. zákona).
Z uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že za splnenia podmienok uvedených v § 1 cit. zákona má zamestnanec zákonný nárok na vyplatenie odstupného vo výške dvojnásobku priemerného zárobku. Tento zákonný nárok možno zvýšiť len v prípade, ak sa na tom zamestnávateľ a príslušná odborová organizácia dohodne v kolektívnej zmluve alebo v inom vnútornom predpise, avšak iba o trojnásobok priemerného zárobku. Toto zvýšenie je maximálne, ani kolektívna zmluva nemôže zakotviť odstupné vo väčšej výške (t. j. nad pätnásobok priemerného zárobku), a pokiaľ by takéto dojednanie obsahovala, bola by v tejto časti neplatná [§ 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov].
Odstupné môže byť aj predmetom dohody účastníkov (§ 4 ods. 2 zákona č. 195/1991 Zb. s použitím § 240 ods. 1 Zákonníka práce). Obsah alebo účel tejto dohody sa však nemôže priečiť zákonu alebo ho obchádzať alebo sa inak priečiť záujmom spoločnosti [§ 242 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce].
Z obsahu spisu vyplýva, že účastníci uzavreli dňa 26. apríla 1995 dohodu o skončení pracovného pomeru z dôvodu organizačných zmien. Súčasťou tejto dohody bola aj dohoda, podľa ktorej sa žalovaný zaviazal vyplatiť žalobcovi „čiastku vo výške šesťmesačnej dohodnutej mzdy v zmyse čl. VI. bod 2 manažérskej zmluvy zo dňa 20. októbra 1994 a jej dodatku č. 1 zo dňa 5. januára 1995“. Podľa manažérskej zmluvy bol žalobcovi priznaný „mesačný plat vo výške 21 000 Sk a za podmienky splnenia dohodnutých úloh a po ich zhodnotení odmena vo výške 4000 Sk“. Ďalej bolo dohodnuté, že v prípade odvolania zamestnanca z funkcie, prináleží mu dohodnutá mzda ešte šesť mesiacov po jeho odvolaní. Kolektívna zmluva platná od 28. februára 1995 zakotvila odstupné až do výšky pätnásobku priemerného mesačného zárobku a súčasne určila podmienky, za ktorých toto zvýšené odstupné príslúcha jednotlivým zamestnancom, a to v závislosti od počtu odpracovaných rokov diferencovane, pričom dolná hranica na získanie nároku na odstupné vo vyššej výške ako zákonnej, predstavovala desať rokov.
Z obsahu dohody zo dňa 26. apríla 1995, vykladajúc v nej obsiahnutý prejav vôle v zmysle § 240 ods. 3 Zákonníka práce, možno vyvodiť, že účastníci pri uzatvárani
dohody o rozviazaní pracovného pomeru dojednali aj dohodu o odstupnom. Táto dohoda je však v rozpore so zákonom č. 195/1991 Zb.; obsahuje totiž dojednanie o poskytnutí odstupného vo výške, ktorá prekračuje maximum stanovené zákonom a pri jeho výpočte vychádza „z mesačnej dohodnutej mzdy“, a nie z priemerného mesačného zárobku (§ 3 ods. 1, ods. 2, § 4 ods. 3 cit. zákona). Pretože sa predmetná dohoda prieči ustanoveniam zákona, ktoré majú kogentný charakter, je podľa § 242 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce neplatná (v časti o odstupnom - zákonom stanovenú výšku - § 242 ods. 3 Zákonníka práce).
Žaloba bola preto správne zamietnutá. Žalobcovi, vzhľadom na podmienky zakotvené v kolektívnej zmluve, prináležalo odstupné len vo výške zákonného nároku (u žalovaného pracoval iba od 1. júna 1994), ktoré mu bolo vyplatené. Dovolaci súd z týchto dôvodov dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol.