Details
Collection
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Additional names
Court
Jurisdiction
299ed769b55da3ac5d76cd806bab75fc6a1769d97c4b445896ee066e7558fa28.pdf
PDF · 20.47 MB
No categories available
7 Sž 90/97
Legal thesis Official
Poskytnutie požićky jedného subjektu inému nezakladá zdroj prijmu jednému z nich, pretože nejde o činnosť, z ktorej by veriteľ mohol mať vždy zisk. Pokiaľ by z poskytnutej požićky mal veriteľ zisk, napr. vo forme dohodnutých úrokov, potom by išlo o zdroj prijmu, ktorý by bol zdaniteľný podľa zákona č. 286/1992 Zb. Zisk pritom nemusí byť v peniazoch, musí však isť o zisk, ktorý na daňové účely musí byť v konečnom dôsledku vo finančnom vyjadrení, aby bol podkladom pre základ dane.
(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. septembra 1997, sp. zn. 7 Sž 90/97)
Žalobca podanou žalobou domáhal sa zrušenia rozhodnutia žalovaného uvedeného vo výroku rozsudku, potvrdzujúceho platobný výmer Daňového úradu v T. zo dňa 3. októbra 1996, ktorým bola žalobcovi vyrubená daň z príjmov právnických osôb za rok 1993 v sume 3 427 000 Sk. Túto sumu žalovaný vyrúbil žalobcovi podľa ust. § 23 ods. 7 zákona č. 286/1992 Zb. o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 286/1992 Zb.“) s odôvodnením, že uplatnil ako výnos úrok vo výške obvyklej na daňové účely v zmysle § 502 Obchodného zákonníka, pričom konštatoval, že na vedení a kontrole imaní v zmluvnom vzťahu medzi žalobcom a firmou F. B. sa podieľali tie isté osoby, čo odôvodňovalo zvýšenie výnosov o cenu úrokov k finančnej pomoci.
Žalobca v dôvodoch žaloby uviedol, že v zmluvnom vzťahu medzi ním a firmou F. B. nešlo o obchodno-právny vzťah, ale o občiansko-právny vzťah, preto na daný prípad nebolo možné použiť ust. Obchodného zákonníka, pričom nebol povinný dohodnúť pri poskytovaní finančnej pomoci úroky, preto právne posúdenie veci bolo žalovaným nesprávne. Navyše tvrdil, že sa podľa tejto zmluvy jeho dlžník ešte nedostal do omeškania, pretože predpokladom spłácania požićky musela byť existencia dividend v príslušnom kalendárnom roku, čo sa však nestalo.
Žalovaný navrhol zamietnuť žalobu ako nedôvodnú s odôvodnením, že žalobca neuviedol žiadne právne ustanovenie, podľa ktorého uzatváral zmluvu, jeho povinnosťou bolo postupovať podľa § 23 ods. 7 zákona č. 286/1992 Zb. a najmä preto, že sa na vedení, kontrole a imaní podnikov podieľali rovnaké fyzické osoby. Tvrdil ďalej, že v čase podpísania zmluvy žalobca dlhoval štátnemu rozpočtu 28 218 000 Sk na dani z obratu, preto jeho konanie a celkový postup považoval len za účelový.
Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 246 ods. 2 písm. b) O. s. p. preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo.
O žalobe súd rozhodol rozsudkom bez nariadenia pojednávania (postupujúce podľa § 250f O. s. p.) a podľa § 250j ods. 2 O. s. p. rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie daňového úradu zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
Zbierka rozhodnutí a stanovisk súdov SR 1/1999
Z odôvodnenia:
Základ posúdenia vecí spočíval vo výklade a posúdení „Zmluvy o finančnej výpomoci“ uzatvorenej medzi žalobcom a F. spol. s r. o. v B., uzatvorenej dňa 16. júla 1992. Predmetom tejto zmluvy bolo poskytnutie finančnej výpomoci.
Podľa ust. § 266 Obchodného zákonníka prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, v danom prípade účastníkov zmluvného vzťahu, pretože úmysel konajúcich osôb je rozhodujúci na posúdenie ich právneho vzťahu. Účastníci zmluvy necitovali žiadne právne ustanovenie, na základe ktorého založili ich vzájomný záväzok. V zmluve sa účastníci označili ako veriteľ a dlžník, pričom z čl. II tejto zmluvy nesporne vyplývalo, že išlo o finančnú výpomoc, ktorá mala byť vrátená dlžníkom v splátkach, a to postupnými splátkami tak, že dlžník, počnúc rokom 1993, nebude sa podieľať na prijmoch z dividend. Ak aj v čl. IV zmluvy je uvedené, že platnosť zmluvy sa končí vrátením finančnej výpomoci veriteľovi, bolo treba konštatovať, že išlo o poskytnutie finančnej pôžičky, čo konečne žalovaný správny orgán v zásade ani nepopieral.
Ust. § 261 ods. 3 Obchodného zákonníka upravuje charakter záväzkových vzťahov, pričom podľa ods. 6 tohto ust. zmluvy, ktoré nie sú upravené v hlave II tohto zákona a sú upravené ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku, sa spravujú iba ust. Občianskeho zákonníka.
Zmluvný typ medzi právnickými osobami „finančnej výpomoci“ nie je uvedený v Obchodnom zákonníku. Preto obsah zmluvy v danom prípade bolo potrebné posúdiť podľa Občianskeho zákonníka, vychádzajúc z cit. ustanovenia, pretože ten pozná typ zmluvy uzatvorený medzi jej účastníkmi v ust. § 657.
Ak účastníci zmluvy neuvedú v zmluve správne ust. zákona, podľa ktorého zmluvu uzatvárajú, neznamená to, ako následok neplatnosť takejto zmluvy. Taká zmluva sa musí vykladať podľa jej obsahu a úmyslu jej účastníkov, na daný konkrétny prípad, podľa ust. § 266 Obchodného zákonníka.
Ak účastníci uzatvorili zmluvu o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka, mohli, ale nemuseli, dohodnúť úroky podľa § 658 tohto zákona. Zákon neurčuje v tomto ustanovení dohodnúť povinne úroky, je len na vôli účastníkov zmluvného vzťahu či dohodnú úroky a v akej výške.
Nebolo sporným, že v danom prípade účastníci nedohodli úroky v zmluve, čo neznamenalo porušenie právneho predpisu a takisto to nerobilo zmluvu neplatnou ani čiastočne ani v celku.
Podľa ust. § 18 zákona č. 286/1992 Zb. predmetom dane sú vždy prijmy. To nakoniec určuje ako základ pre vyrubenie dane aj ust. § 1 tohto zákona. Z príjmov právnických osôb sa určuje základ dane na výpočet dane daňovému subjektu podľa § 23 tohto zákona.
Ust. § 22 cit. zákona taxatívne určuje zdroj príjmov u právnických osôb a fyzických osôb, ktoré sú pokladkom na určenie základu dane a na plnenie daňových povinností.
Pôžička poskytnutá medzi účastníkmi nie je uvedená medzi zdrojmi príjmov pod
Zbierka rozhodnutí a stanovisk súdov SR 1/1999
la § 22 zákona č. 286/1992 Zb. Poskytnutie pôžičky jedného subjektu inému nezakladá zdroj prijmu jedného z nich, pretože nejde o činnosť, z ktorej by veriteľ mohol mať vždy zisk. Pokiaľ by z poskytnutej pôžičky mal veriteľ zisk, napr. vo forme úrokov dohodnutých, potom by išlo o zdroj prijmu, ktorý by bol zdaniteľný podľa tohto zákona. Zisk pritom nemusí byť v peniazoch, musí však isť o zisk, ktorý na daňové účely musí byť v konečnom dôsledku vo finančnom vyjadrení, aby bol podkladom pre základ dane.
V takomto zmysle je konštruované aj ust. § 23 ods. 7 cit. zákona, ktoré rieši prípad rozdielnych cien od cien obvyklých na trhu a ak ide o prípad priameho alebo nepriameho podieľania sa na vedení, kontrole alebo imaní podnikov, aj tu je však podmienkou zisk daňovým subjektom. Ak má teda daňový subjekt zisk a ten je rozdielny od cien obvyklých na trhu, v takom prípade sa použije toto ustanovenie.
Žalovaný správny orgán sa nezaoberal námietkou žalobcu, že sa dlžník k veriteľovi nedostal do omeškania, a teda nezačala plynúť lehota podľa jednotlivých období podľa čl. III zmluvy. Preto žalovaný mal v tomto smere skúmať povinnosti žalobcu ako platiteľa dane aj z toho pohľadu, čím sa však nezaoberal.
Ak žalovaný správny orgán posudzoval žalobcu s jeho dlžníkom ako obchodno-právny vzťah, ak mu vytýkal, že v rozpore so zákonom nedohodol úroky, že neuviedol podľa akého právneho predpisu postupoval a určil mu základ dane podľa ust. § 23 ods. 7 cit. zákona, postupoval v rozpore so zákonom, keď navyše nezaoberal sa námietkou žalobcu v otázke časových súvislostí platieb.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky postupujúc podľa ust. § 250j ods. 2 O. s. p. zrušil jeho rozhodnutie a vrátil mu vec na ďalšie konanie.
Zbierka rozhodnutí a stanovisk súdov SR 1/1999