Details
Collection
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Additional names
Court
Jurisdiction
Žiadne známe citácie.
92204bbc2e23f4f2dc2ad39237ed23a340fa103e7b84e5679a29fd5e73d14563.pdf
PDF · 29.01 MB
No categories available
Sdo 2/97
Legal thesis Official
Odškodnenie podľa § 3 ods. 1 zákona č. 319/1991 Zb. v znení zákona č. 312/1992 Zb. patrí všetkým osobám, ktoré boli v rokoch 1952 až 1953 násilne vystáhované z miesta trvalého bydliska z politických dôvodov (a to rovnako tým, ktoré boli vystáhované na základe výmeru alebo oznámenia niektorého z orgánov vymenovaných v zákone, ako aj tým, ktoré boli vystáhované bez takýchto výmerov alebo oznámení).
(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. júna 1997, sp. zn. Sdo 2/97.)
Bývalá Národná poisťovňa, Správa Fondu dôchodkového poistenia v Bratislave ako právna predchodkyňa odporkyne (ďalej len odporkyňa) rozhodnutím z 11. okôbra 1994, číslo 245 303 781 zamietla žiadosť navrhovateľky o úpravu starobného dôchodku podľa § 3 zákona č. 319/1991 Zb. v znení zákona č. 312/1992 Zb. s odôvodnením, že jej násilné vystáhovanie, ku ktorému došlo podľa rozhodnutia bývalého národného výboru sa neuskutočnilo v rokoch 1948 až 1952, ale až v roku 1953, teda v čase, keď zákon takéto rozhodnutie ako dôvod pre odškodnenie neustanovuje.
Krajský súd v B. B. svojím rozsudkom rozhodnutie odporkyne potvrdil. Považoval za správny právny záver, podľa ktorého navrhovateľke nepatrí úprava dôchodku z dôvodu, že v období, uvedenom v zákone, nebola násilne vystáňovaná za podmienok, ktoré majú za následok odškodnenie.
Navrhovateľka v odvolaní proti tomuto rozsudku namietala, že súd prvého stupňa sa vo veci riadil nesprávnym právnym názorom pri výklade § 3 ods. 1,2 zákona č. 319/1991 Zb. v znení zákona č. 312/1992 Zb., lebo aj keď bola vystáňovaná na základe rozhodnutia bývalého národného výboru, odškodnenie podľa citovaných zákonov jej patrí.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní svojím rozsudkom zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa tak, že rozhodnutie odporkyne z 11. októbra 1994 zrušil. Vychádzal pritom zo zistenia, že v čase, rozhodnom pre posúdenie nároku navrhovateľky na odškodnenie (teda v období rokov 1952 až 1953) došlo k jej násilnému vystáňovaniu z obce trvalého bydliska do obce A. u K., kde musela nanútené vykonávať prácu robotníčky. Na základe týchto skutkových a právnych okolností vyvodil, že navrhovateľke patrí úprava dôchodku podľa § 3 ods. 2 písm. d) zákona č. 319/1991 Zb. v znení zákona č. 312/1992 Zb. Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť.
Vo včas podanom dovolaní odporkyňa navrhla rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie pre nesprávne právne posúdenie veci. Namietala, že k násilnému vystáňovaniu navrhovateľky došlo na základe rozhodnutia bývalého národného výboru, vydaného až v roku 1953, a preto sa na navrhovateľku nevztahuje ustanovenie o úprave dôchodku podľa § 3 ods. 2 písm. d) zákona č. 319/1991 Zb. v znení zákona č. 312/1992 Zb. Podľa jej právneho názoru mohlo byť navrhovateľke priznané požadované zvýšenie len vtedy, ak by rozhodnutie bývalého národného výboru o jej násilnom vystáňovaní bolo vydané v období rokov 1948 až 1952.
Navrhovateľka vo vyjadrení na dovolanie označila napadnutý rozsudok odvolacieho súdu za správny a navrhla dovolaniu nevyhovieť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd (§ 10a ods. 2 O.s.p.) prejednal dovolanie (§ 250s ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že ho treba zamietnuť.
Z odôvodnenia:
Úlohou dovolacieho súdu v danej veci bolo posúdiť správnosť právnych názorov odvolacieho súdu. Z tohoto dôvodu musel nevyhnutne vyriešiť otázku, či sa na navrhovateľku vzťahuje ustanovenie § 3 zákona č. 319/1991 Zb. v znení zákona č. 312/1992 Zb.
Podľa obsahu tohoto zákonného ustanovenia oprávnenou osobou na poskytnutie odškodnenia je fyzická osoba, ktorá má na území Českej a Slovenskej Federatívnej republiky trvalý pobyt, a ktorá bola násilne vystávaná zo svojho bydliska na základe výmeru alebo oznámenia národného výboru v rokoch 1948 až 1952, vydaného podľa osobitného predpisu, alebo aj bez výmeru alebo oznámenia, ako aj rozhodnutí „zvláštnej komisie“ a orgánov komunistickej strany v rokoch 1952 až 1953.
Zo spisov vyplýva, že navrhovateľka 22. januára 1993 požiadala odporkyňu o úpravu dôchodku podľa zákona č. 319/1991 Zb. v znení zákona č. 312/1992 Zb. o zmiernení niektorých majetkových krívd a o pôsobnosti orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v oblasti mimosúdnych rehabilitácií na tom skutkovom základe, že po násilnom vystávaní z miesta jej trvalého bydliska vykonávala nanútené práce. V správnom konaní, a aj neskôr v konaní na súde, bolo dostatočne preukázané, že navrhovateľke bol doručený výmer bývalého Okresného národného výboru v B. z 24. apríla 1953 číslo III-254-24/4-1953, podľa ktorého boli navrhovateľka a jej rodinní príslušníci podľa čl. 2 a 3 ods. 1 zákona č. 125/1927 Zb. vykázaní z okresu B. a bolo im pridelené bydlisko v obci A. u K. Na základe tohoto výmeru bola navrhovateľka s účinnosťou od 5. mája 1953 skutočne násilne vystávaná zo svojho bydliska do určenej obce v Čechách. Z písomného potvrdenia Státního statku A. u K. z 8. decembra 1960 bolo preukázané, že zamestnával navrhovateľku ako robotníčku v čase od 7. mája 1953 do 26. augusta 1954. Uvoľnenie navrhovateľky z jej predchádzajúceho miesta učiteľky sa uskutočnilo z politických dôvodov. Správnosť a úplnosť týchto skutkových zistení nebola v dovolacom konaní spochybnená.
Dovolací súd musel preto zistiť, či navrhovateľku možno zaradiť medzi niektoré z osôb, ktorých odškodnenie zákon predpokladá. Vykonaným dokazovaním bolo dostatočne preukázané, že navrhovateľka nepatrí medzi tie osoby, ktoré boli v rokoch 1948 až 1952 násilne vystávané zo svojho bydliska na základe výmeru alebo oznámenia národného výboru.
Okrem takýchto osôb však patrí odškodnenie aj tým, ktorí boli v období rokov 1952 až 1953 násilne vystávaní z miesta ich trvalého bydliska aj bez výmeru alebo oznámenia. Nepochybne preto patrí odškodnenie aj tým osobám, ktoré boli násilne vystávané v rokoch 1952 až 1953 na základe rozhodnutia alebo výmeru národného výboru. Iný záver z § 3 citovaného zákona nevyplýva. Ak odškodnenie patrí osobám násilne vystávaným v týchto rokoch aj bez výmeru alebo oznámenia národného výboru ako aj rozhodnutí „zvláštnej komisie“ orgánov komunistickej strany, potom by bol v rozpore s jeho obsahom právny názor,
že odškodnenie nepatrí osobám vystáňovaným z miesta trvalého bydliska na základe písomného úradného aktu. Cieľom odškodnenia postihnutých osôb bolo poskytnúť rovnakú náhradu pre osoby, ktoré utrpeli ujmu v dôsledku rovnakého postihnutia, vyvolaného politickými dôvodmi. Násilné vystáňovanie z miesta trvalého bydliska z politických dôvodov bolo preto rovnakým postihnutím bez ohľadu na skutočnosť, či k nemu došlo bez rozhodnutia alebo výmeru príslušného orgánu, alebo či príslušný orgán takéto rozhodnutie pred násilným vystáňovaním vydal.
Formalizácia nezákonného a politicky motivovaného postupu nemá vplyv na samotný fakt perzekúcie z politických dôvodov, ktorá spočívala v násilnom vystáňovaní a ktorá bola právnym dôvodom pre odškodnenie.
Podľa citovaného ustanovenia patrí preto bez akýchkoľvek pochybností odškodnenie všetkým osobám, ktoré boli násilne vystáňované z miesta trvalého bydliska z politických dôvodov (a to rovnako tým, ktoré boli vystáňované na základe výmeru alebo oznámenia niektorého z vymenovaných orgánov ako aj tým, ktoré boli vystáňované bez takýchto výmerov alebo oznámení). Znenie citovaného zákonného ustanovenia naviac predpokladá aj odškodnenie osôb vystáňovaných bez výmeru, alebo oznámenia, a to okrem odškodnenia tých osôb, ktoré boli vystáňované na základe takéhoto výmeru alebo oznámenia. Priradovacia spojka „aj“ v texte citovaného ustanovenia vyjadruje totiž stupňovací vztah, pri ktorom okrem základného vymedzenia oprávnených osôb treba odškodniť ešte osoby ďalšie, a to tie, ktoré sú za touto spojkou uvedené.
Dovolací súd preto považoval za dostatočne preukázané, že navrhovatelka bola násilne vystáňovaná z miesta jej trvalého bydliska na základe rozhodnutia bývalého Okresného národného výboru v B. z roku 1953, a preto je osobou oprávnenou na úpravu dôchodku podľa § 3 ods. 2 písm. d) zákona č. 319/1991 Zb. v znení zákona č. 312/1992 Zb. Právny názor odvolacieho súdu o tom, že citovaný zákon predpokladá odškodnenie prípadov násilného vystáňovania v rokoch 1952 až 1953 aj bez výmeru a oznámenia, teda nepochybne aj prípadov násilného vystáňovania na základe výmerov a oznámení vydaných v uvedených rokoch, preto zodpovedá zákonu.
Pre úplnosť možno uviesť, že v rokoch 1952 až 1953 dochádzalo k násilnému vystáňovaniu osôb aj na základe rozhodnutí „zvláštnej komisie“ alebo orgánov komunistickej strany. Ustanovenia o odškodňovaní podľa citovaného právneho predpisu sa preto vztahujú aj na tieto osoby.
Dovolací súd preto dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu je vecne správny a dovolanie odporkyne podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.