Details
Collection
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Additional names
Court
Jurisdiction
Žiadne známe citácie.
c3c81461f80def576f023daae0bc7e794fa2938a123334b7bb1eb70228558e8b.pdf
PDF · 20.92 MB
No categories available
1 Cdo 2/95
Legal thesis Official
Ak poručiteľ bol vlastníkom viacerých poľnohospodárskych alebo lesných pozemkov, pri úvahe, či vyporiadaním dedičstva bol znížený dedičský podiel ostatných dedičov v zmysle § 13 zák. SNR č. 293/1992 Zb. treba vychádzať z toho, či k zníženiu dedičského podielu došlo vo vzťahu ku všetkým uvedeným pozemkom, a nielen k tomu z nich, o ktorý má navrhovateľ záujem.
Pri posúdení toho, či bol znížený dedičský podiel dediča, treba vychádzať zo stavu, ktorý bol v čase vyporiadania dedičstva.
(Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22. 3. 1995, 1 Cdo 2/95.)
Návrhom podaným na súde 29. júna 1993 navrhovateľ, ako osoba oprávnená podľa zákona SNR č. 293/1992 Zb., sa domáhal vyrovnania dedičských podielov potvrdením svojho podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam zapísaným v pozemnoknížných vložkách č. 450,990 a 3656 kat. územia M.
Okresný súd v Galante rozsudkom z 19. októbra 1993 návrh zamietol. Pri rozhodovaní vychádzal predovšetkým z tvrdení navrhovateľa, že dedičské konania po právnych predchodcoch účastníkov nie sú právoplatne skončené. Už samotné toto tvrdenie navrhovateľa bráni vyrovnaniu dedičských podielov, ktoré predpokladá právoplatnosť predchádzajúceho dedičského konania. Naviac, nebola splnená ani ďalšia podmienka úspešného uplatnenia nároku na vyrovnanie dedičských podielov, a to existencia krivdy, spočívajúcej v znížení dedičského podielu navrhovateľa. Z preskúmaných dedičských rozhodnutí je zrejmé, že kým do vlastníctva odporkyne prípadla poľnohospodárska pôda v kat. území M., dedením sa navrhovateľ stal výlučným vlastníkom poľnohospodárskej pôdy v kat. území V. Dedičské podiely bola odporkyňa povinná vyrovnať v peniazoch.
Na základe odvolania navrhovateľa konal vo veci Krajský súd v Bratislave, ktorý rozsudkom z 30. marca 1994 potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa. Proti svojmu rozhodnutiu pripustil dovolanie. Stotožnil sa so závermi súdu prvého stupňa, že v danej veci nedošlo k zníženiu dedičského podielu navrhovateľa. Pokiaľ navrhovateľ aj v priebehu odvolacieho konania zotrval na svojich tvrdeniach o porušení procesných predpisov v dedičských konaniach štátnym notárstvom, ani odvolací súd nepovažoval za potrebné bližšie skúmať, či dedičské rozhodnutia nadobudli právoplatnosť. Aj zistenie, že dedičské konania nie sú právoplatne skončené by totiž malo za následok zamietnutie návrhu.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal včas dovolanie navrhovateľ. Navrhol, aby dovolací súd zrušil rozsudky súdov oboch stupňov a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, lebo tieto spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci. Uviedol, že v danej veci dohoda dedičov o vyporiadaní dedičstva sice existovala, bola však vynútená vtedajšími pomermi. Od vyporiadania dedičstva vlastníctvo pôdy nadobudlo na význame, najmä vo finančnom vyjadrení. Týka sa to najmä nehnuteľností v kat. území M., ktoré dedením získala do vlastníctva iba odporkyňa. Tieto pozemky sú teraz hodnotnejšie, než navrhova
teľom nadobudnuté pozemky v kat. území V. Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že odporkyňa doposiaľ nezaplatila nič na vyrovnanie dedičských podielov. Zmysel a účel ustanovenia § 13 a nasl. zákona SNR č. 293/1992 Zb. by bol v danej veci naplnený iba tak, že by účastníkom bolo potvrdené vlastníctvo k pozemkom v oboch kat. územiach v rovnakých podieloch. Zotrval na svojich tvrdeniach, že sa nezúčastnil dedičských konaní a že jeho podpisy na doručenkách, osvedčujúcich doručenie rozhodnutí štátneho notárstva, boli sfálsované. Ak na preukázanie týchto jeho tvrdení súdy odmietli vykonať dokazovanie, poškodili jeho práva. Ak by sa totiž preukázala opodstatnenosť jeho tvrdení v tomto smere, súdy by museli vec inak právne posúdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), preskúmal dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 242 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že dovolanie navrhovateľa nie je dôvodné.
Z odôvodnenia:
Ak pri vyporiadaní dedičstva podľa doterajších predpisov došlo k nadobudnutiu poľnohospodárskych alebo lesných pozemkov poručiteľa len jedným alebo niektorým z dedičov len preto, že išlo o pozemky v užívaní socialistickej organizácie podľa osobitných predpisov a došlo tým k zníženiu podielov ostatných dedičov v porovnaní s nadobúdateľom týchto pozemkov alebo k opomenutiu dedičov, má oprávnená osoba právo žiadať od povinných osôb vyrovnanie svojho dedičského podielu v lehote do 30. júna 1993; inak právo zaniká (§ 13 zákona SNR č. 293/1992 Zb.).
Z citovaného ustanovenia vyplýva, že jeho účelom je zmierniť majetkové krivdy vzniknuté v dôsledku platnosti alebo osobitného použitia niektorých právnych predpisov alebo na základe iných dôvodov (§ 1 písm. b) zákona SNR č. 293/1992 Zb. s poukazom na ustanovenie § 7 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. v znení zákona č. 93/1992 Zb.). Toto ustanovenie vymedzuje, ktoré pozemky sú spôsobilé byť predmetom vyrovnania dedičských podielov a taktiež upravuje základné predpoklady pre takéto vyrovnanie. Pre úspešné uplatnenie tohto nároku sa vyžaduje, aby v dôsledku vyporiadania dedičstva podľa doterajších predpisov sa nadobúdateľom poľnohospodárskych alebo lesných po
zemkov stal iba jeden alebo niektorý z dedičov a že tento spôsob vyporiadania, ktorého príčinou bola okolnosť, že tieto pozemky v čase smrti poručiteľa užívala socialistická organizácia, mal za následok zníženie podielov ostatných dedičov, prípadne ich celkové opomenutie. Dôvodnosť tohto nároku treba posudzovať individuálne, so zreteľom na všetky okolnosti danej veci. V prípade, že poručiteľ bol vlastníkom viacerých poľnohospodárskych alebo lesných pozemkov v užívaní socialistickej organizácie, otázku, či pri vyporiadaní dedičstva bol znížený dedičský podiel niektorého alebo niektorých dedičov, resp. či došlo k opomenutiu dediča, treba posudzovať vo vzťahu k všetkým týmto pozemkom; nie osobitne ku každému z nich. Iba porovnaním celého majetku poručiteľa (v danej veci osobitne určených pozemkov) s podielmi nadobudnutými jednotlivými dedičmi možno ustáliť, či bol dedičský podiel niektorého z dedičov znížený alebo či bol dedič opomenutý.
Uznesením bývalého Štátneho notárstva v Seredi z 15. decembra 1958, vydaným v dedičskej veci po poručiteľke A. Š., na základe dohody dedičov, bolo potvrdené dedičstvo k spoluvlastníckym podielom poručiteľky k pozemkom v kat. území M. dedičke A. M. (odporkyni). Dedičstvo k spoluvlastníckym podielom poručiteľky k pozemkom v kat. území V. bolo naopak potvrdené dedičovi A. Š. mladšiemu (navrhovateľovi). Na vyrovnanie dedičských podielov bola dedička A. M. zaviazaná zaplatiť A. Š. staršiemu (otcovi účastníkov) 8241 Kčs a A. Š. mladšiemu 4282,34 Kčs do piatich rokov od právoplatnosti rozhodnutia. Napokon, dedič A. Š. mladší bol zaviazaný zaplatiť ustupujúcemu dedičovi A. Š. staršiemu na vyrovnanie jeho dedičského podielu 3958,66 Kčs.
Obdobne, uznesením toho istého štátneho notárstva z 5. októbra 1959, vydaným v dedičskom konaní po poručiteľovi A. Š. staršiemu, na základe dohody dedičov, bolo potvrdené dedičstvo tak, že spoluvlastnícke podiely poručiteľa k pozemkom v kat. území M. nadobudla dedička A. M. a podiely poručiteľa k pozemkom v kat. území V. nadobudol dedič A. Š. mladší. Dedička A. M. bola zaviazaná zaplatiť na vyrovnanie dedičských podielov druhému dedičovi 6634 Kčs do piatich rokov od právoplatnosti rozhodnutia.
Z týchto rozhodnutí štátneho notárstva vyplýva, že pri vyporiadaní dedičstva po právnych predchodcoch účastníkov nedošlo k zníženiu podielu navrhovateľa, ani k jeho opomenutiu. Nadobudol totiž do
vlastníctva všetky pozemky v kat. území V. ktoré tvorili podstatnú časť dedičstva a nižšia hodnota ním nadobudnutého dedičského podielu bola kompenzovaná povinnosťou druhej dedičky zaplatiť mu celkom 10 916,34 Kčs. Porovnaním celého rozsahu pozemkov, tvoriacich dedičstvo po právnych predchodcoch účastníkov, s dedičským podielom nadobudnutým navrhovateľom, správne potom súdy ustálili, že dedičský podiel navrhovateľa nebol znížený a tento dedič nebol ani opomenutý.
Na právne posúdenie veci nemalo vplyv tvrdenie navrhovateľa, že odporkyňa nevyrovnala jeho dedičský podiel v peniazoch a že pozemky v kat. území M. neskôr nadobudli na svojom význame a cene. Otázka, či bol znížený dedičský podiel dediča, resp. či došlo k jeho opomenutiu, sa posudzuje podľa stavu existujúceho v čase vyporiadania dedičstva.
Navrhovateľ v konaní, a tiež v dovolaní, namietal, že sa nezúčastnil dedičských konaní a že doručenky o doručení rozhodnutí štátneho notárstva nie sú ním podpísané. Tieto tvrdenia spochybnil sám navrhovateľ, keď v odvolaní, a tiež v dovolaní, uviedol, že „faktom je, že takáto dohoda tu skutočne existovala, no bola vynútená pomermi“. V tejto súvislosti nemožno prehliadnuť, že navrhovateľ túto svoju námietku od roku 1959 prvýkrát uplatnil až v roku 1994 a že v dedičskom konaní, spolu s odporkyňou, 27. januára 1959 podal odvolanie proti platobnému výmeru o vyrubení poplatkov z dedičstva, pri ktorom úkone nenamietal, že sa nezúčastnil dedičského konania.
Ak by aj boli tieto tvrdenia navrhovateľa pravdivé, ani takéto zistenie by neviedlo k inému výsledku sporu. Vyrovnanie dedičských podielov totiž predpokladá právoplatné skončenie dedičského konania. Uvedené nepochybne vyplýva z ustanovenia § 13 zákona SNR č. 293/1992 Zb. („Ak pri vyporiadaní dedičstva podľa doterajších predpisov došlo k nadobudnutiu...“).
Konanie o vyporiadaní dedičských podielov nie je obnovením dedičského konania, nie je ani jeho pokračovaním a nenahradzuje ho. Vychádza z osobitného predpisu; zákona SNR č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam. Ak teda súdy zamietli návrh navrhovateľa aj z týchto dôvodov, rozhodli správne.