Details
Collection
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Additional names
Court
Jurisdiction
c3c81461f80def576f023daae0bc7e794fa2938a123334b7bb1eb70228558e8b.pdf
PDF · 20.92 MB
No categories available
1 Co 25/94
Legal thesis Official
Skutočnosť, že určité správanie fyzickej osoby bolo ako skutok predmetom trestného konania, alebo občianskeho súdneho konania, nebráni tomu, aby sa následná reakcia iných osôb na toto správanie stala predmetom konania o ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.
(Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 19. 4. 1994, 1 Co 25/94.)
Z odôvodnenia:
Krajský súd rozsudkom z 18. októbra 1993, zamietol návrh na ochranu osobnosti, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby bol odporca súdom zaviazaný nahradiť mu ním spôsobenú nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 500 000 Sk.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pretože tento nezistil v plnom rozsahu skutkový stav a nedospel k správnemu právnemu názoru. Pochybil predovšetkým konštatovaním, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy nie je v danej veci namieste vzhľadom na to, že už oslobodzujúcim rozsudkom, vydaným v trestnom konaní, mu bolo dané dostatočné zadosťučinenie, a že rovnakej satisfakcie sa mohlo navrhovateľovi dostať aj v občianskom súdnom konaní o neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru, pokiaľ by navrhovateľ nebol zobral späť návrh na začatie takéhoto konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) prejednal vec v medziach, v ktorých sa navrhovateľ domáhal preskúmania rozhodnutia (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné.
Podľa ustanovenia § 11 Obč. zákonníka má fyzická osoba právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Pre prípad porušenia uvedených chránených práv novelizované ustanovenie § 13 Obč. zákonníka upravilo novým spôsobom možnosť domáhať sa súdnej ochrany. Podľa § 13 ods. 1 tohto zákonníka má fyzická osoba právo domáhať sa, aby sa upustilo od neopráv-
nených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Ak by sa zadosťučinenie podľa tohto ustanovenia nezdalo postačujúce najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, priznáva § 13 ods. 2 tohto zákonníka fyzickej osobe tiež právo na náhradu nemajetkovej újmy v peniazoch. K uvedenej stručnej charakteristike ustanovení § 11 a nasl. Obč. zákonníka treba dodať, že táto súdna ochrana je osobitným inštitútom širšieho súboru prostriedkov ochrany osobnosti, ktorý je obsiahnutý v právnom poriadku Slovenskej republiky. Zároveň je však aj všeobecným inštitútom v tom zmysle, že pripúšťa v rovnakej miere ochranu všetkým rôznorodým a mnohotvárnym prejavom osobnosti fyzickej osoby v najrozmanitejších sférach jej života – napr. v občianskom či rodinnom styku, v súvislosti s výkonom povolania, v športe, kultúre, politike; pre tieto jednotlivé oblasti pritom neurčuje osobitné hľadiská alebo prostriedky.
Súd prvého stupňa, v rozpore s takýmto vymedzením inštitútu súdnej ochrany osobnosti podľa § 11 a nasl. Obč. zákonníka dospel k záveru, že navrhovateľovi bolo dané primerané zadosťučinenie už tým, že bol oslobodený spod obžaloby z trestného činu podvodu, a že k rovnakému výsledku bolo možné dospieť v konaní o neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru podľa § 53 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, pokiaľ by bol navrhovateľ v takomto konaní riadne pokračoval a nebol by vzal svoj návrh späť.
Prvostupňovému súdu treba prisvedčiť v tom, že „nie je možné ochranou osobnosti riešiť skutočnosti, ktoré mali byť riešené v inom súdnom konaní, s iným predmetom konania“. Navrhovateľ sa však v tomto konaní nedomáhal preskúmania platnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru, ale s poukazom na okolnosti, za ktorých k okamžitému zrušeniu pracovného pomeru došlo, sa domáhal ochrany osobnosti. Na túto odlišnosť súd prvého stupňa neprihliahol. Neuvedomil si, že samotná skutočnosť, že určité správanie fyzickej osoby bolo predmetom trestného konania, v ktorom sa riešila otázka, či toto správanie naplňuje niektorú zo skutkových podstát trestného činu podľa Trestného zákona, alebo predmetom občianskeho súdneho konania, v ktorom sa riešila otázka, či toto správanie fyzickej osoby možno kvalifikovať ako hrubé porušenie pracovnej disciplíny, odôvodňujúce okamžité zrušenie pracovného pomeru, ne-
prekáža tomu, aby sa následná reakcia iných fyzických a právnických osôb na toto správanie stala predmetom konania o ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Obč. zákonníka a v rámci neho skúmania, či túto reakciu možno považovať za zásah, objektívne spôsobilý ohroziť alebo poškodiť chránené práva. Záver súdu prvého stupňa je v tomto zmysle nesprávny aj vzhľadom na to, že prehliadol významnú skutočnosť, že totiž v prvých dvoch uvedených konaniach sa prioritne posudzovalo správanie navrhovateľa a až v poslednom z nich správanie odporcu. V konaní o ochranu osobnosti sa teda neposudzovali otázky, ktoré mali byť posudzované v inom konaní, s odlišným predmetom.
Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa zaujal iný právny názor, nepovažoval za potrebné objasniť tie skutkové okolnosti, ktoré sú rozhodujúce z hľadiska správneho právneho názoru. Navrhovateľa takto neviedol k tomu, aby jednoznačne konkretizoval, akým konaním odporca zasiahol do jeho chránených práv a v čom spočíva neoprávnenosť zásahu. Pokiaľ navrhovateľ za zásah považoval všetky okolnosti, za ktorých bol v jeho prípade skončený pracovný pomer a vec signalizovaná orgánom činným v trestnom konaní, na jeho adresu treba poznamenáť, že za zásah do osobnosti fyzickej osoby nemožno považovať skončenie pracovného pomeru okamžitým zrušením (t.j. právnu skutočnosť), ani prípadné trestné oznámenie podané príslušnému orgánu, (ktoré však, ako to vyšlo najavo v odvolacom konaní, ani nebolo osobitne vyhotovované), ale vždy len určité konkrétne správanie subjektu zásahu a v rámci neho tiež jeho písomný alebo ústny prejav (v danej veci napr. listinu o okamžitom zrušení pracovného pomeru), ak takýto prejav vzhľadom na všetky okolnosti bol objektívne spôsobilý zasiahnuť do chránených práv. O taký zásah ide okrem iného v prípade zverejnenia nepravdivých údajov difamujúcej povahy (rovnako tiež pravdivých údajov, týkajúcich sa súkromia a intímnych oblastí života fyzickej osoby, čo však v danej veci tvrdené nebolo).
Nakoľko súd prvého stupňa zaujal nesprávny právny názor (viď vyššie), nezameral dokazovanie na preskúmanie pravdivosti údajov o skutočnostiach, tvrdených v písomnom prejave, ktorým odporca skončil s navrhovateľom pracovný pomer. Nevenoval pozornosť dôkazu pravdy, ktorý mohol vylúčiť tvrdenú neoprávnenosť zásahu do občianskej cti navrhovateľa. Takýto dôkaz pravdy bolo potrebné pripustiť najmä k všetkým rozhodujúcim tvrdeniam uvedeným v písom-
nom prejave, o ktorých sa navrhovateľ domnieva, že sú difamujúcej povahy (najmä, že 1/ sám odpredal za cenu 25 000 Kčs honovací stroj, hoci jeho zostatková hodnota bola 62 598 Kčs, čím 2/ odporcovi spôsobil škodu 42 561 Kčs). V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že či už ide o naznačené alebo iné skutkové tvrdenia, dôvodom vylučujúcim neoprávnenosť zásahu je spravidla skutočnosť, že difamujúce tvrdenie je pravdivé; pritom ale pravdivosť tvrdenia nemusí preukazovať ten, do občianskej cti ktorého bolo difamujúcim výrokom zasiahnuté, ale je vecou odporcu, aby preukázal pravdivosť svojich tvrdení. Takto zamerané dokazovanie na súde prvého stupňa nebolo vykonané, a vzhľadom na to, že jeho rozsah by prekročil rámec dokazovania v rámci odvolacieho konania, rozhodnutie bolo zrušené.