Details
Collection
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Additional names
Court
Jurisdiction
Žiadne známe citácie.
a659d994207c430b1c7f12a529e7eeed095b131080193b5f63a38d43c1d3265f.pdf
PDF · 10.75 MB
No categories available
1 So 32/95
Legal thesis Official
Podmienkou nároku na úpravu dôchodku v dôsledku posudzovania nanútenej práce ako zamestnania v I. pracovnej kategórii (§ 3 ods. 2 písm. d/ zákona SNR č. 319/1991 Zb. v znení zákona SNR č. 312/1992 Zb.) je násilné vystahovanie z bydliska za okolností uvedených v odseku 1 cit. paragrafu.
(Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. júla 1995, 1 So 32/95.)
Orgán sociálneho zabezpečenia rozhodnutím z 12. apríla 1994 upra
vil výšku dôchodku navrhovateľa podľa § 3 ods. 2 zákona SNR č. 319/1991 Zb. v znení zákona SNR č. 312/1992 Zb. a zákona SNR č. 492/1992 Zb. s účinnosťou od 25. júna 1992 o sumu 400 Sk mesačne s odôvodnením, že k starobnému dôchodku navrhovateľa vo výške 2915 Sk mesačne patrí ešte zvýšenie o 20 Sk za každý mesiac výkonu nanútenej práce v čase jeho násilného vysťahovania od 20. januára 1952 do 29. septembra 1953 a zvýšenie starobného dôchodku pre bezvládnosť vo výške 200 Sk.
Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ opravný prostriedok, v ktorom žiadal, aby napadnuté rozhodnutie bolo zrušené, lebo starobný dôchodok mu bol zvýšený len za 20 mesiacov nanútenej práce, hoci takúto prácu vykonával už pred násilným vysťahovaním, a to od 12. mája 1950 do 29. septembra 1953, teda zvýšenie mu patrí celkove aspoň za 36 mesiacov (od 1.10.1950).
Odporca žiadal napadnuté rozhodnutie potvrdiť, lebo podľa jeho názoru zvýšenie dôchodku patrí navrhovateľovi len o príplatok za tú nanútenú prácu, ktorú vykonával po násilnom vysťahovaní a nie už pred týmto dátumom.
Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 25. októbra 1994 rozhodnutie odporcu z 12. apríla 1994 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vyslovil právny názor, že navrhovateľovi patrí príplatok vo výške 20 Sk k dôchodku podľa § 3 ods. 2 zákona SNR č. 319/1991 Zb. v platnom znení za celú dobu, po ktorú nemohol vykonávať svoje pôvodné povolanie advokáta a po ktorú bol na základe výmerov vtedajších orgánov štátnej správy povinný vykonávať zamestnanie v iných profesiách, a to aj za čas pred jeho násilným vysťahovaním.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odporca odvolanie. Uviedol, že súd nesprávne posudzoval rozsah doby nanútenej práce, lebo podľa jeho názoru navrhovateľ vykonával nanútenú prácu len po násilnom vysťahovaní. Namietal, že medzi nanútenou prácou a násilným vysťahovaním musí byť príčinná súvislosť, a z hľadiska odškodňovacích nárokov navrhovateľa je nevyhnutné, aby k výkonu nanútenej práce došlo až v dôsledku násilného vysťahovania.
Vo vyjadrení na odvolanie navrhovateľ uviedol, že mu patrí odškodnenie aj za čas pred násilným vysťahovaním. Skutočnosť, že bol v období rokov 1948 až 1953 násilne vysťahovaný zo Žiliny, považoval len za jeden z kvalifikačných znakov pre vymedzenie pojmu opráv-
nená osoba podľa § 3 ods. 1 cit. zákona. Tvrdil, že túto podmienku splnil, a preto mu patrí náhrada za celé obdobie nanútenéj práce, a to aj za obdobie pred násilným vystávaním.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok aj konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že odvolanie bolo podané dôvodne.
Z odôvodnenia:
Zo spisov vyplýva, že navrhovateľ je oprávnenou osobou podľa § 3 ods. 1 zákona SNR č. 319/1991 Zb. v znení zákona SNR č. 312/1992 Zb. Táto skutočnosť bola preukázaná fotokópiou rozhodnutia bývalého Jednotného národného výboru v Ž. z 20. januára 1952, podľa ktorého bola navrhovateľovi uložená povinnosť vypratať päťizbový byt s príslušenstvom v Ž., nájsť si náhradný byt mimo tohto mesta a na vlastné trovy sa z neho vystávaní.
Pre správne posúdenie nároku navrhovateľa na odškodnenie podľa § 3 ods. 2 cit. zákona (aj v znení zákona SNR č. 492/1992 Zb.) bolo však treba zistiť (a to aj skutkovo), ktorá práca vykonávaná navrhovateľom v období od 25. októbra 1948 do 31. decembra 1953 bola prácou nanútenou. Pre takéto zistenie nepostačujú fotokópie dokladov, ktoré navrhovateľ predložil, a to aj napriek tomu, že ich obsah je notársky overený. Povinnosťou súdu bolo vypočuť navrhovateľa na skutočnosť, ako prebiehalo jeho pracovné zaradenie v spornom období, a aj na skutočnosť, či už pred doručením rozhodnutia o nútenom vystávaní nebol z politických dôvodov prinútený opustiť svoje trvalé bydlisko a v dôsledku tejto skutočnosti zmeniť miesto výkonu svojej práce. Až po doplnení týchto skutkových zistení mal súd posúdiť rozsah odškodniteľnej doby. Pre správny záver súdu o rozsahu odškodnenia treba, aby sa súd zaoberal tiež skutočnosťou, či každá práca, ktorá bola vykonávaná v rámci direktívne organizovaného rozmiestňovania pracovných síl podľa dekrétu prezidenta republiky č. 88/1945 Zb., mala charakter nanútenéj práce, alebo či za nanútenú prácu možno pokladať len prácu, pri ktorej došlo k zmene pracovného pôsobenia v dôsledku násilného vystávaní. Z doteraz vykonaného dokazovania možno vyvodzovať len to, že za nanútenú prácu možno pokladať len prácu, vykonávanú navrhovateľom po jeho násilnom prestávaní, nie už pred takýmto dňom. Možno však vysloviť
právný záver, že prácu, ktorú navrhovateľ vykonával na základe priděľovacích výmerov, nemožno bez splnenia ďalších podmienok považovať za nanútenú prácu. Pre navrhovateľa sa takáto práca nepochybne stala nanútenou (a odškodniteľnou) len za obdobie, v ktorom musel zmeniť aj miesto výkonu svojej práce práve z dôvodu jeho násilného vysťahovania zo Ž.
Nemožno pritom opomenúť, že ak navrhovateľ vykonával z dôvodu politickej perzekúcie iné, menej kvalifikované zamestnanie, mohlo by dôjsť k jeho odškodneniu len na základe iného právneho dôvodu. Na takýto právny dôvod však zákon č. 87/1991 Zb. a ani iný právny predpis nepamätá.
Fotokópiami dokladov, ktoré navrhovateľ predložil, bolo dostatočne preukázané, že navrhovateľ vykonával pôvodne súkromné zamestnanie advokáta v Ž. Uznesením Krajského združenia advokátov so sídlom v B. z 2. mája 1950 nebolo vyhovené jeho prihláške za člena KZA a dňom doručenia uvedeného uznesenia mu zaniklo právo vykonávať advokáciu. Nebolo však riadne preukázané, na základe akých skutočností došlo k vydaniu priděľovacieho výmeru, ktorý vydal Jednotný národný výbor v Ž. 12. mája 1950 podľa dekrétu prezidenta republiky č. 88/1945 Zb. Podľa jeho obsahu bol navrhovateľ pridelený v rámci všeobecnej pracovnej povinnosti na čas od 15. mája 1950 do 14. mája 1951 do práce ako robotník v organizácii V., stavba skupinového vodovodu. Podľa následne vydaného výmeru navrhovateľ mal pracovať ako administratívna síla v organizácii S. v čase od 31. augusta 1950 do 14. mája 1951. Podľa potvrdenia tejto organizácie zo 14. apríla 1951 pracoval navrhovateľ v rozdělovni S. ako administratívny pracovník len v čase od 1. októbra 1950 do 14. apríla 1951. Ďalším priděľovacím výmerom, ktorý vydal Jednotný národný výbor v Ž. 9. apríla 1951, bol navrhovateľ pridelený opäť ako administratívna síla do S., a to na čas od 14. mája 1951. Okresný národný výbor v M. referát práce a sociálnej starostlivosti pridelil navrhovateľa listom z 9. júna 1951 do firmy T. na čas od 11. júna 1951. V čase od 16. apríla 1951 do 14. júna 1951 navrhovateľ vykonával administratívne práce ako korešpondent a pokladník v S. Z potvrdenia organizácie L. z 29. septembra 1953 možno zistiť, že v čase od 18. júna 1951 do 29. septembra 1953 navrhovateľ pracoval v uvedenej organizácii ako robotník.
Z vykonaného dokazovania teda nemožno zistiť, či navrhovateľ
nevykonával aj v období pred 20. januárom 1952 niektoré svoje zamestnania mimo miesta svojho trvalého bydliska ako práce nanútené. Vydanie výmerov o pridelení do zamestnania na konkrétne pracoviská pre takýto záver nepostačuje. Súd mohol zisťovať vypočutím navrhovateľa (príp. aj z archívov bývalej KSČ), či nie sú záznamy o nútenom vysťahovaní navrhovateľa už z obdobia pred vydaním výmeru o nútenom vysťahovaní.
Len v prípade, ak v období pred uvedeným dátumom navrhovateľ vykonával všeobecnú pracovnú povinnosť ako nanútenú prácu, mohlo by prichádzať do úvahy jeho odškodnenie aj za čas, kedy bol v dôsledku politickej perzekúcie nútený vykonávať takúto všeobecnú pracovnú povinnosť v inom mieste z dôvodu, že tam bol násilne vysťahovaný už pred vydaním výmeru. Bez násilného vysťahovania nemá však výkon všeobecnej pracovnej povinnosti charakter nanútenéj práce a nemožno ho odškodňovať podľa zákona SNR č. 319/1991 Zb. v citovanom znení.
Práve z dôvodu, že na navrhovateľa sa nevzťahujú ustanovenia o odstránení krívd v pracovnoprávnej oblasti podľa zákona č. 87/1991 Zb., bolo povinnosťou súdu zisťovať dôslednejšie, ktoré z prác, vykonávaných navrhovateľom v rámci direktívneho rozmiestňovania pracovných síl pri plnení všeobecnej pracovnej povinnosti boli v skutočnosti prácami nanútenými, spojenými neoddeliteľne s násilným vysťahovaním navrhovateľa. Pre takýto záver mal preto súd skúmať, či k násilnému vysťahovaniu navrhovateľa nedošlo už v čase pred 20. januárom 1952. Až po doplnení dokazovania a vyjasnení si pojmu nanútená práca (ktorá je neoddeliteľne spojená s násilným vysťahovaním) bude možné o zákonnosti rozhodnutia odporcu opätovne rozhodnúť.
Na základe uvedených skutočností musel odvolací súd napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.