Details
Collection
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Additional names
Court
Jurisdiction
Žiadne známe citácie.
818598138402fff062a426cb774da74419f9b2330c92b4bf010927e12ac9e443.pdf
PDF · 9.84 MB
No categories available
4 Obdo 1/95-87
Legal thesis Official
Účastníci obchodného záväzkového vzťahu zmluvy o budúcej zmluve sa môžu v tejto zmluve dohodnúť, že obsah budúcej zmluvy môžu
určil len zmluvné strany. Takáto dohoda je platná a má prednosť pred dispozitívnymi ustanoveniami Obchodného zákonníka.
(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. mája 1995, sp. zn. 4 Obdo 1/95-87.)
Okresný súd v Trebišove rozsudkom z 30. marca 1994, č. k. 11 Cb 457/93-40, vyhovel žalobe a určil obsah zmluvy o dielo „Združená výstavba predajní a služieb“ v zmysle návrhu zmluvy o dielo, ktorou sa obaja zaviazali na základe objednávky objednávateľa a projektu stavby uzavrieť zmluvu o dielo. Záväzok uzavrieť budúcu zmluvu v zmysle § 292 ods. 1 Obchodného zákonníka nezanikol, preto žalovanému podľa citovaného ustanovenia vznikla povinnosť uzavrieť zmluvu.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný. Žiadal rozhodnutie zmeniť tak, že žaloba sa zamieta. Uviedol skutočnosti, ktoré súd prvého stupňa nedostatočne zistil a poukázal na ust. § 292 ods. 5 Obchodného zákonníka a na to, že záväzok uzavrieť zmluvu o dielo zanikol na základe zmien okolností na strane žalovaného, a preto nie je možné od neho žiadať, aby túto zmluvu uzavrel.
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobu zamietol. Rozhodnutie odôvodnil tým, že v zmluve o uzavretí budúcej zmluvy sa účastníci v bode 4.2. dohodli na tom, že obsah zmluvy o dielo určia zmluvné strany. Touto dohodou sa účastníci odchýlili od ust. § 290 Obchodného zákonníka, ktoré umožňuje, aby obsah zmluvy na návrh oprávnenej strany určil súd. Nakoľko uvedenú dohodu pripušťa ust. § 263 Obchodného zákonníka, žalobe nebolo možné vyhovieť.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca a žiadal rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietal voči záveru súdu, že by dohodou v bode 4.2. zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy, ktorákoľvek zo zmluvných strán stratila možnosť na postup podľa § 290 ods. 2 Obchodného zákonníka. Poukázal na skutočnosť, že v čase uzavierania zmluvy podľa § 289 Obchodného zákonníka ešte nemohlo byť známe, že jedna zo strán bezdôvodne odmietne zmluvu podpísať a práve pre takýto prípad je potrebný postup podľa § 290 ods. 2 Obchodného zákonníka. Okrem toho žalovaný zmenu okolností, o ktoré sa v konaní opiera, vedel už v apríli
76 213
1992, avšak bez zbytočného odkladu ich žalobcovi neoznámil. Urobil tak až 12. augusta 1993. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je preto vecne správne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý konal ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 O.s.p.) po zistení, že dovolanie bolo podané včas (§ 240 ods. 1 O.s.p.) a že je v tejto veci prípustné (§ 238 ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu je správne.
Z odôvodnenia:
Ustanovenie § 263 Obchodného zákonníka taxatívne vypočítava kogentné ustanovenie, obsiahnuté v tretej časti Obchodného zákonníka. Ostatné ustanovenia môžu byť zmluvou vylúčené alebo pozmenené, aj keď to Obchodný zákonník výslovne neuvádza. Z ustanovení upravujúcich zmluvu o uzavretí budúcej zmluvy (diel IV tretej časti Obchodného zákonníka) má kogentný charakter iba ustanovenie § 289. V prejednávanej veci bola medzi účastníkmi konania uzavretá podľa § 289 Obchodného zákonníka 6. apríla 1992 zmluva o uzavretí budúcej zmluvy. V bode 4.2. tejto zmluvy sa účastníci dohodli, že obsah budúcej zmluvy o dielo môžu určiť len zmluvné strany. Z tohto bodu zmluvy je zrejmé, že účastníci vzájomnou dohodou vylúčili postup podľa ust. § 290 ods. 2 Obchodného zákonníka a to, aby obsah zmluvy o dielo určil súd. Takáto dohoda je platná a má prednosť pred dispozitívnymi ustanoveniami Obchodného zákonníka. Nemožno prisvedčiť názoru dovolateľa, že znenie bodu 4.2. zmluvy bez ďalšieho nezbavuje účastníkov zmluvy práva, aby sa so žalobou o určenie obsahu budúcej zmluvy obrátili na súd. Z gramatického výkladu spornej časti zmluvy, v ktorej je použité slovo „len“, vyplýva, že zmluva pripušťa jediný spôsob určenia obsahu budúcej zmluvy, a to určenie obsahu jej účastníkmi. Znamená to, že všetky ostatné spôsoby určenia obsahu budúcej zmluvy, ktoré predpokladá ust. § 290 ods. 2 Obchodného zákonníka (určenie obsahu zmluvy treťou osobou alebo súdom), účastníci zmluvne vylúčili. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, ostatné námietky účastníkov sú pre posúdenie veci právne bezvýznamné. Odvolací súd, ktorý zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, že žalobu zamietol, rozhodol preto vecne správne. Súd prvého stupňa pri rozhodnutí vychádzal z toho istého skutkového
stavu, ale dospel k inému právnemu záveru, čím došlo k pochybeniu a nesprávnemu rozhodnutiu. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalobcu podľa ustanovenia § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.