Details
Collection
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Additional names
Court
Jurisdiction
Žiadne známe citácie.
c78bc2e4fee3f07414487ebb61369f705a660619a8e69ea6d534299e2d3773aa.pdf
PDF · 11.78 MB
No categories available
4 Cdo 71/94
Legal thesis Official
Proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa zrušený podľa ust. § 221 ods. 1 písm. a/ O.s.p., nie je prípustné dovolanie z iných dôvodov než uvedených v § 237 O.s.p.
O neplatnosti odvolania z funkcie riaditeľa obecného podniku.
(Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. decembra 1994, 4 Cdo 71/94.)
Žalobca sa návrhom podaným 25. 8. 1993 na okresnom súde domáhal určenia neplatnosti rozhodnutia Mestského úradu v H. z 19. 6. 1991, ktorým bol odvolaný z funkcie riaditeľa mestského podniku, a súčasne uplatnil náhradu mzdy.
Okresný súd v Humennom rozsudkom zo 7. 10. 1993 žalobu zamietol a účastníkom nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca bol z funkcie riaditeľa mestského podniku odvolaný kompetentným orgánom – primátorom v zmysle v tom čase platnej úpravy o obecnom zriadení vykonanej zák. SNR č. 369/1990 Zb. v znení platnom do 30. 6. 1992 (§ 13 ods. 2 písm. d/ cit. zákona). Mestskému zastupiteľstvu právomoc v otázke vymenovania a odvolania vedúcich (riaditeľov) obecných podnikov a rozpočtových a príspevkových organizácií bola daná až zákonom SNR č. 295/1992 Zb., ktorý nadobudol účinnosť 1. 7. 1992.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalobcu rozsudkom z 29. 3. 1994 rozsudok okresného súdu zmenil tak, že rozhodnutie Mestského úradu v H. z 19. 6. 1991 je neplatné, a v ostatnej časti (o náhrade mzdy) rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Bol toho názoru, na rozdiel od záverov okresného súdu, že primátor mesta nebol kompetentný odvolať žalobcu z funkcie riaditeľa podniku. I keď zák. SNR č. 369/1990 Zb. v znení platnom do jeho novely zákonom SNR č. 295/1992 Zb. výslovne neriešil otázku
kompetencie toho-ktorého orgánu obce (mesta) na odvolávanie riaditeľov obecných podnikov, odvolací súd mal za to, že pri riešení tejto otázky treba vychádzať z toho, že iba ten, kto bol oprávnený rozhodovať o zakladaní a zriad’ovaní obecných podnikov, bol kompetentný rozhodovať aj o vymenovaní a odvolaní riaditeľov týchto podnikov a týmto orgánom bolo v danom prípade obecné (mestské) zastupiteľstvo (§ 11 ods. 3 písm. i/ zák. SNR č. 369/1990 Zb. v znení platnom do 30. 6. 1992). Keďže odvolanie žalobcu z funkcie riaditeľa bolo vykonané orgánom, ktorý k takémuto úkonu nebol oprávnený, odvolací súd podľa § 220 ods. 1 O.s.p. zmenil rozsudok okresného súdu a určil, že takéto rozhodnutie je neplatné.
Žalovaný podal proti tomuto rozsudku krajského súdu dovolanie a žiadal, aby dovolací súd zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom. Bol toho názoru, že odvolací súd sa dopustil nesprávneho výkladu zák. SNR č. 369/1990 Zb. v tom zmysle, že ak nie je v tomto zákone výslovne riešená kompetencia odvolania riaditeľov obecných podnikov, treba mať za to, že iba ten, kto bol oprávnený rozhodovať o zakladaní a zriad’ovaní obecných podnikov, bol zároveň kompetentný rozhodovať aj o vymenovaní a odvolaní ich riaditeľov a že týmto orgánom bolo obecné (mestské) zastupiteľstvo v zmysle § 11 ods. 3 písm. i/ citovaného zákona. Poukázal na to, že otázka odvolania riaditeľov obecných podnikov nepatrila do okruhu taxatívne určených právomocí mestského zastupiteľstva a že v tejto veci bol oprávnený rozhodnúť v zmysle § 13 ods. 2 písm. d/ cit. zákona primátor mesta. V danom prípade k odvolaniu žalobcu z funkcie riaditeľa teda došlo v súlade s v tom čase platnou úpravou.
Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu žalovaného uviedol, že rozsudok krajského súdu je správny.
Najvyšší súd prejednal dovolanie, preskúmal rozsudok krajského súdu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného nie je dôvodné, resp. prípustné.
Z odôvodnenia:
Z obsahu spisu vyplýva a medzi účastníkmi konania je nesporné, že žalobca vykonával od mája 1990 funkciu riaditeľa mestského podniku
a že z tejto funkcie bol odvolaný primátorom mesta H. písomným prejavom z 19. 6. 1991.
Primátor mesta je podľa § 24 ods. 2, v spojení s § 13 ods. 3 zák. SNR č. 369/1990 Zb., štatutárnym orgánom mesta v majetkovoprávnych vzťahoch mesta a v pracovnoprávnych vzťahoch pracovníkov mesta; v administratívnoprávnych vzťahoch je správnym orgánom.
Odvolanie z funkcie podľa § 65 ods. 2 v spojení s § 27 ods. 4 Zák. práce orgánom nadriadeným organizácií (takouto organizáciou je aj mestský podnik v zmysle § 11 ods. 3 písm. ch/ zák. SNR č. 369/1990 Zb., totožného s § 11 ods. 3 písm. i/ uvedeného zákona v znení novely vykonanej zák. SNR č. 421/1991 Zb.) nemožno považovať za úkon primátora mesta ako štatutárneho orgánu mesta v zmysle § 13 ods. 3 zák. SNR č. 369/1990 Zb., ale za akt riadenia.
V danom prípade primátor mesta H. pri odvolaní žalobcu z funkcie riaditeľa prekročil rozsah svojich právomocí, nakoľko právomoc rozhodovať o tejto otázke príslúcha výlučne mestskému zastupiteľstvu v zmysle § 24 ods. 1 v spojení s § 11 ods. 3 písm. i/ zák. SNR č. 369/1990 Zb. v znení zák. SNR č. 421/1991 Zb.
Akty riadenia v zásade preskúmaniu súdom nepodliehajú a otázku ich platnosti, resp. neplatnosti nemožno riešiť ani ako otázku predbežnú. Táto zásada však platí iba v tom prípade, ak príslušný akt riadenia bol urobený oprávneným subjektom. V predmetnej veci však primátor mesta nebol oprávneným subjektom na odvolanie žalobcu z funkcie riaditeľa obecného podniku. Keďže primátor prekročil rozsah svojej právomoci, odvolanie žalobcu z funkcie riaditeľa mestského podniku bolo vykonané v rozpore s ustanoveniami zák. SNR č. 369/1990 Zb. Nakoľko neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktoré by mali za následok nesprávnosť rozsudku odvolacieho súdu o tomto uplatnenom nároku a ani vady konania uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší súd dovolanie žalovaného proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým určil, že odvolanie žalobcu z funkcie riaditeľa je neplatné, podľa § 243b ods. 1 O.s.p., zamietol.
Žalovaný podal dovolanie aj proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým zrušil rozsudok súdu prvého stupňa ohľadne nároku na náhradu mzdy a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Týmto zrušujúcim výrokom odvolací súd rozhodol o samostatnom predmete konania – o náhrade mzdy. Predmetom sporu boli totiž v danej veci dva
samostatné nároky, a to určenie neplatnosti odvolania žalobcu z funkcie, o ktorom bolo rozhodnuté rozsudkom, keďže súd rozhodol vo veci samej (§ 155 ods. 1 O.s.p.) a nárok na náhradu mzdy. Tým, že tento zrušujúci výrok je súčasťou rozsudku, nedošlo k zmene charakteru rozhodnutia o tomto ďalšom nároku, ktorým je v zmysle § 221 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 223 O. s.p. uznesenie a nie rozsudok, ako sa žalovaný mylne v dovolaní domnieva. Preto prípustnosť dovolania v tejto časti treba posudzovať z hľadiska podmienok predpokladaných ustanovením § 239 O.s.p. Dovolací súd zistil, že v danom prípade tieto podmienky neboli splnené, preto dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo výroku o zrušení rozsudku súdu prvého stupňa a vrátení veci na ďalšie konanie nie je prípustné. Dovolací súd taktiež nezistil, že by odvolací súd v tejto časti rozhodoval za podmienok predpokladaných ustanovením § 237 O.s.p., preto dovolanie žalovaného v tejto časti podľa § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 4 O.s.p. ako neprípustné odmietol. V tejto súvislosti však treba upozorniť, že pasívne legitimovaným účastníkom v konaní o nároku na náhradu mzdy je zamestnávateľ žalobcu, t.j. T. mesta H.