Details
Collection
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Additional names
Court
Jurisdiction
Žiadne známe citácie.
b9eb6279a1a2d16524066a27fb8a79acc603093eabeab39671d7a23ef992130f.pdf
PDF · 22.41 MB
No categories available
8 Tz 33/94
Legal thesis Official
Konanie branca, ktorý až po uplynutí 30-dňovej lehoty uvedenej v § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 18/1992 Zb. o civilnej službe urobí vyhlásenie o odopretí výkonu vojenskej základnej služby z dôvodov náboženského presvedčenia a do výkonu vojenskej základnej služby v stanovenej lehote nenastúpi, zakladá znaky trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Tr. zák.
(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. decembra 1994, sp. zn. 8 Tz 33/94.)
Uznesením Vojenského obvodového súdu v Prešove zo 16. júna 1994, sp. zn. 3 T 277/94, bolo podľa § 188 ods. 1 písm. c) Tr. por. z dôvodov uvedených v § 172 ods. 1 písm. b) Tr. por. zastavené trestné stíhanie proti obvinenému M.Z. pre trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Tr. zák., ktorý mal spáchať tak, že 4. januára 1994 do 12,00 hod. v úmysle trvale sa vyhnúť vojenskej službe nenastúpil na základnú vojenskú službu, hoci podľa rozkazu Mestskej vojenskej správy v Košiciach č. 28 2152 F mal nastúpiť k vojenskému útvaru 4405 Nitra.
Vyšší vojenský súd v Trenčíne uznesením z 13. júla 1994, sp. zn. 1 To 167/94, sťažnosť vojenského obvodového prokurátora ako nedôvodnú zamietol.
Najvyšší súd na základe sťažnosti pre porušenie zákona, podanej v neprospech obvineného M.Z., zrušil uvedené rozhodnutia súdov oboch stupňov a Vojenskému obvodovému súdu v Prešove prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Z odôvodnenia:
Najvyšší súd v zmysle ustanovenia § 267 ods. 1 Tr. por. preskúmal napadnuté uznesenie, ako aj predchádzajúce konanie a zistil, že zákon porušený bol, a to v prospech obvineného M.Z.
Pokiaľ ide o skutkové zistenia súdov oboch stupňov vojenských
súdov v tomto smere Najvyšší súd SR nezistil žiadne pochybenia. Vykonaným dokazovaním sa preukázalo, že obvinený M.Z. sa podrobil odvodovému konaniu v súlade s nariadením vlády č. 21 z 2. mája 1958, ktorým sa vykonáva branný zákon č. 92/1949 Zb. v znení neskorších predpisov. Toto odvodové konanie sa viedlo na Mestskej vojenskej správe v Košiciach a bolo ukončené 12. júna 1992, keď v súlade s ustanovením § 5 ods. 2 písm. a) citovaného nariadenia vlády bolo vydané rozhodnutie o schopnosti branca M.Z. vykonávať vojenskú činnú službu. Výsledok odvodového konania bol potom v súlade s ustanovením § 5 ods. 4 nariadenia vlády č. 21/1958 Zb. zapísaný v preukaze branca. Po skončení odvodového konania prevzal obvinený dňa 10. decembra 1993 povolávací rozkaz náčelníka Mestskej vojenskej správy v Košiciach, podľa ktorého mal dňa 4. januára 1994 nastúpiť základnú vojenskú službu k vojenskému útvaru 4405 Nitra. Obvinený M.Z. však k vojenskému útvaru nenastúpil. Ešte pred prevzatím povolávacieho rozkazu dňa 15. februára 1993 obvinený urobil písomné vyhlásenie (je založené na č. I. 10), že z dôvodov náboženského presvedčenia odmieta nastúpenie vojenskej základnej služby.
Uvedené skutkové zistenia obvinený M.Z. pri svojom výsluchu nespochybnil a súdy oboch stupňov vojenských súdov z nich, pri svojom rozhodovaní vychádzali.
Po preskúmaní veci Najvyšší súd konštatuje, že sa plne stotožňuje s názorom generálneho prokurátora vysloveným v stážnosti pre porušenie zákona, že vyhlásenie obvineného o odopretí výkonu vojenskej základnej služby z dôvodov náboženského presvedčenia bolo urobené po 30-dňovej lehote uvedenej v ustanovení § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 18/1992 Zb. o civilnej službe.
Ústava Slovenskej republiky v článku 25 ods. 2 zakotvuje, že nikoho nemožno nútiť, aby vykonával vojenskú službu, ak je to v rozpore s jeho svedomím alebo náboženským vyznaním. Podľa druhej vety článku 25 Ústavy Slovenskej republiky podrobnosti ustanoví zákon. Týmto osobitným zákonom je zákon č. 18/1992 Zb. o civilnej službe. Ustanovenie § 2 ods. 1 písm. a) zákona číslo 18/1992 Zb. upravuje, že odoprieť výkon vojenskej základnej služby z dôvodov náboženského vyznania možno najneskôr do 30 dní od ukončenia odvodového konania. Na vyhlásenie podané po lehotách sa neprihliada (§ 2 ods. 2 zákona č. 18/1992 o civilnej službe). Z uvedeného vyplýva záver, že obvineného M.Z. viazala povinnosť vojenskú základnú službu nastú
piť. Ak tak neurobil, týmto svojím konaním (opomenutím) naplnil všetky zákonné znaky trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Tr. zák.
V tejto súvislosti Najvyšší súd SR pripomína, že Ústava Slovenskej republiky v článku 25 ods. 2 (podobne v článku 16 ods. 1) zaručuje každému občanovi základné ľudské práva (Sloboda vyznania), ktoré musia byť rešpektované. Na druhej strane však Ústava Slovenskej republiky na niektorých miestach odkazuje na osobitné zákony, kedy a za akých konkrétnych podmienok majú byť niektoré základné práva uplatňované, prípadne ako a za akých podmienok môžu byť obmedzené (regulované). Pokiaľ ide o možnosť odopretia výkonu vojenskej základnej služby z dôvodov vyznania, je táto v súlade s Ústavou Slovenskej republiky riešená zákonom č. 18/1992 o civilnej službe. Uvedený zákon poskytuje občanovi dostatočný časový priestor na prípadné vyhlásenia o odopretí výkonu vojenskej služby. Názor súdov oboch stupňov vojenských súdov, že v zmysle článku 25 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky môže občan, z dôvodov náboženského vyznania kedykoľvek odoprieť výkon vojenskej služby, by bolo možné prijať za situácie, ak by táto otázka nebola riešená osobitným zákonom. Za súčasnej právnej úpravy však názor súdov nižších stupňov je neudržateľný, lebo je vlastne v rozpore so zákonom. S ohľadom na uvedené Najvyšší súd SR vyslovil, že napadnutým uznesením a predchádzajúcim konaním bol porušený zákon v ustanoveniach uvedených vo výroku tohto rozsudku. Zároveň Najvyšší súd SR zrušil tak uznesenie vyššieho vojenského súdu, ako aj Vojenského obvodového súdu v Prešove a tomuto súdu prikázal vec v potrebnom rozsahu znovu prejednať a rozhodnúť.