Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5 Tz 99/92

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

K výkladu ustanovenia § 41 ods. 1 Tr. zák. o obzvlášť nebezpečnej recidíve.

Pri posudzovaní materiálnej podmienky obzvlášť nebezpečnej recidívy treba hodnotiť aj povahu a závažnosť predchádzajúcej trestnej činnosti, aby bolo možné zistiť, či tieto skutočnosti podstatne zvyšujú stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť v zmysle § 41 ods. 1 Tr. zák.

(Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. októbra 1992, sp. zn. .)

Najvyšší súd SR podľa zamietol sťažnosť pre porušenie zákona, podanú generálnym prokurátorom SR.

Z odôvodnenia:

Okresený súd v Žiline rozsudkom z 13. februára 1992, sp. zn. , uznal obvineného J. B. za vinného zo spolupáchateľstva trestného činu lúpeže podľa § 9 ods. 2, § 234 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že

dňa 14. októbra 1991 vo večerných hodinách spoločne a s doteraz nezisteným mužom a ženou vylákali podnapitého V. K. z hotela Po-

lom v Žiline pod zámienkou sprostredkovania súlože za úplatu, dovedli ho k opustenému domu na Hlbokej ceste v Žiline, kde asi o 21.30 hod. od neho najskôr J. B. žiadal 100 Kčs a keď V. K. vytiahol z vrecka riflí 500-korunáčku, vytrhol mu ju z ruky. Potom so svojím spoločníkom chytili V. K. ruky a dali dozadu tak, aby sa nemohol brániť a zo zadného vrecka riflí mu odcudzili 4460 Kčs, čím mu spôsobili celkove škodu vo výške 4960 Kčs.

Za to bol obvinenému J. B. uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov, so zaradením do II. nápravnovýchovnej skupiny.

Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 28. apríla 1992, sp. zn. , odvolanie obvineného podľa zamietol ako nedôvodné.

Proti uzneseniu krajského súdu podal v lehote ustanovenej v generálny prokurátor SR sťažnosť pre porušenie zákona v neprospech obvineného. V odôvodnení sťažnosti poukázal na to, že odvolací súd nepostupoval v súlade s ustanoveniami , a , Tr. zák. Prehliadol, že zo spisu Okresného súdu v Olomouci, sp. zn. je zrejmé, že J. B. bol v roku 1987 právoplatne potrestaný za trestný čin pohlavného zneužívania podľa , Tr. zák. a iné a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 3 a pol roka, ktorý v prevažnej časti odpykal a z jeho výkonu bol prepustený 3. januára 1990 na základe amnestie prezidenta ČSFR z 1. januára 1990. V prípade trestného činu pohlavného zneužívania podľa Tr. zák., aj trestného činu lúpeže podľa Tr. zák. ide v zmysle Tr. zák. o obzvlášť závažné úmyselné trestné činy. Pritom predmetnej trestnej činnosti, kvalifikovanej podľa , Tr. zák., sa obvinený dopustil za necelé 2 roky od výkonu ostatného trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za trestný čin pohlavného zneužívania. Súdy preto mali uznať obvineného J. B. za vinného z trestného činu lúpeže podľa Tr. zák., ktorého sa dopustil ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa Tr. zák. a trest mu mal byť uložený aj so zreteľom na ustanovenie Tr. zák. a to potom, čo by bol okresný súd upozornil obvineného na možnosť prísnejšieho právneho posúdenia jeho konania. Navrhol, aby Najvyšší súd SR vyslovil, že citovaným uznesením krajského súdu bol porušený zákon v prospech obvineného, aby toto uznesenie, aj rozsudok okresného súdu

zrušil a prikazal Okresnému sudu v Žiline, aby vec v potrebnom rozsahu prerokoval a rozhodol.

Najvyšší sud Slovenskej republiky podľa . preskúmal na podklade sťažnosti pre porušenie zákona správnosť výroku napadnutého rozhodnutia, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že zákon v danom prípade nebol porušený.

Z obsahu trestného spisu je nesporne, že procesné súdy, okresný prokurátor i generálny prokurátor SR – ako to vyplýva zo sťažnosti pre porušenie zákona – pokiaľ ide o dejový priebeh skutku, nemali pochybnosti, že skutok bol spáchaný spôsobom, ako je uvedený vo výroku rozsudku okresného súdu. Tiež právne posúdenie skutku ako trestného činu lúpeže spáchaného spoločným konaním podľa § 9 ods. 2, § 234 ods. 1 Tr. zák. nie je sporné.

Aj Najvyšší súd SR dospel k záveru, že výrok o vine obžalovaného J. B. zodpovedá výsledkom vykonaného dokazovania, stavu veci a zákonu.

Podľa § 41 ods. 1 Tr. zák. páchateľ, ktorý znovu spáchal obzvlášť závažný úmyselný trestný čin, hoci už bol pre taký alebo iný obzvlášť závažný úmyselný trestný čin potrestaný, považuje sa za obzvlášť nebezpečného recidivistu, ak táto okolnosť pre svoju závažnosť, najmä vzhľadom na dĺžku času, ktorá uplynula od posledného odsúdenia, podstatne zvyšuje stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť.

V zmysle ods. 2 Tr. zák. obzvlášť závažnými trestnými činmi sú trestné činy uvedené v Tr. zák. a tie úmyselné trestné činy, na ktoré ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej 8 rokov.

Trestné činy lúpeže podľa § 234 ods. 1 a pohlavného zneužívania podľa § 242 ods. 1, 2 Tr. zák. nie sú sie uvedené v § 62 ods. 1 Tr. zák., ale zákon na ne ustanovuje trest odňatia slobody na 2 roky až 10 rokov. Sú teda obzvlášť závažnými úmyselnými trestnými činmi.

Z týchto aspektov preto obvinený J. B. naplnil znaky obzvlášť nebezpečnej recidívy podľa § 41 ods. 1 Tr. zák. po stránke formálnej. Najvyšší súd preto skúmal, či je v danom prípade daná aj tzv. materiálna podmienka obzvlášť nebezpečnej recidívy vyjadrená v § 41 ods. 1 Tr. zák. požiadavkou, aby uvedené znaky podstatne zvyšovali stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť.

Uvedený rozsah trestnej sankcie vyjadruje typovú nebezpečnosť trestného činu (a je z formálneho hľadiska jedinou všeobecnou charak-

teristikou pojmu „obzvlášť závažného úmyselného trestného činu“). Rozhodující význam pre záver, či sa splnila aj materiálna podmienka v zmysle poslednej časti vety ods. 1 § 41 Tr. zák., má však konkrétny stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť. Táto podmienka je práve tým významným korektívom, ktorý zabraňuje, aby boli za obzvlášť nebezpečných recidivistov mechanicky pokladaní všetci pachatelia, ktorí znovu spáchali akýkoľvek úmyselný trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou najmenej 8 rokov.

Konkrétny stupeň spoločenskej nebezpečnosti trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1 Tr. zák. spáchaného spoločným konaním v zmysle § 9 ods. 2 Tr. zák., našiel svoj výraz vo vymeranom treste straty slobody na 3 roky, t. j. blízko dolnej hranice zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Vzhľadom na spôsob vykonania činu, jeho následok i okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný (vrátane pričinenia sa poškodeného) možno s takýmto výrazom hodnotenia stupňa jeho spoločenskej nebezpečnosti v podstate súhlasit.

Pre záver o materiálnej podmienke obzvlášť nebezpečnej recidívy treba však vždy hodnotiť aj povahu skoršej trestnej činnosti obvineného, jej závažnosť a spôsob vykonania, t. j. jeho konkrétnu spoločenskú nebezpečnosť, aby bolo možné zistiť, či tieto skutočnosti podstatne zvyšujú stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť v zmysle § 41 ods. 1 Tr. zák.

Okresný súd v Olomouci rozsudkom zo 7. októbra 1987, sp. zn. , uznal obvineného J. B. za vinného z trestných činov pohlavného zneužívania podľa § 242 ods. 1, 2 Tr. zák. a ohrozovania mravnej výchovy mládeže podľa § 217 písm. b/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že od presne nezistenej doby v priebehu roku 1986 v Olomouci vo svojom byte najmenej v 5 prípadoch iným spôsobom než súložou pohlavne zneužíval svoju nevlastnú dcéru B. B., narodenú v roku 1976 a v presne nezistenej dobe na jar 1987 a potom dňa 18 júla 1987 tamtiež v dvoch prípadoch zneužíval nedospelú J. O., narodenú v roku 1979 tým, že ich nútil a žiadal, aby mu ohmatávali prírodné a takto sa pohlavne ukájal. Takto si počínal aj voči svojej nevlastnej dcére R. B., narodenej v roku 1971, pričom sa od tohto presne nezisteného času v roku 1986 pred svojimi nevlastnými dcérami obnažoval, alebo sa pred nimi pohyboval nahý.

V rámci trestnej sadzby ustanovenej v ods. 2 § 242 Tr. zák. rozpätím odňatia slobody na 2 až 10 rokov, bol mu za to vymeraný trest odňatia

slobody na 3 a pol roka, t. j. trest pri dolnej hranici zákonnnej trestnej sadzby – opät tiež ako výraz konkretnej spoločenskej nebezpečnosti uvedených trestných činov.

Procesný súd oprel svoj výrok o treste aj o ustanovenie § 32 ods. 1 Tr. zák., keďže zo znaleckého posudku vyplynulo, že obvinený v dobe spáchania trestných činov netrpel duševnou poruchou ani chorobou, vyskytovala sa však u neho sexuálna deviácia (úchylka) zvaná pedofília heterosexuálna s prvkami exhibicionizmu, ktorá viedla k zreteľnému rozvoju neurotizácie obvineného. Zistená sexuálna deviácia bola u obvineného v dobe páchania trestných činov takého charakteru a intenzity, že najmä jeho schopnosť ovládacia, ale i rozpoznávacia bola podstatne znížená.

Súdom uloženú ochrannú ústavnú sexuologickú liečbu obvinený absolvoval s pozitívnym výsledkom.

Po komplexnom zhodnotení uvedených skutočností v zmysle citovaných úvah dospel Najvyšší súd SR k záveru, že po formálnej stránke spáchal obvinený J. B. 14. októbra 1991 opät obzvlášť závažný úmyselný trestný čin, hoci pre iný obzvlášť závažný trestný čin už bol v roku 1987 potrestaný Okresným súdom v Olomouci. Po materiálnej stránke však, najmä vzhľadom na konkrétny stupeň spoločenskej nebezpečnosti uvedených trestných činov, táto skutočnosť nezvyšuje podstatne stupeň nebezpečnosti trestného činu (spáchaného v roku 1991) pre spoločnosť. Obvineného J. B. preto nemožno považovať za obzvlášť nebezpečného recidivistu v zmysle § 41 ods. 1 Tr. zákona.

Na tomto závere nič nemôže (z citovaných dôvodov) zmeniť ani fakt, že trestný čin lúpeže spoločným konaním spáchal ani nie dva roky potom, ako bol na základe amnestie prezidenta ČSFR z 1. januára 1990 prepustený dňa 3. januára 1990 z výkonu trestu odňatia slobody uloženého mu Okresným súdom v Olomouci. Táto skutočnosť našla svoj odraz v rozhodnutí Okresného súdu v Žiline vo vymeranom treste.