Details
Collection
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Additional names
Court
Jurisdiction
Žiadne známe citácie.
df0116617bb2255d6c69775cc257dc8b3cece6e09c5bc43522d4e2686242ca84.pdf
PDF · 12.63 MB
No categories available
Sdo 1/93
Legal thesis Official
Prípustnosť dovolania vo veciach dôchodkového zabezpečenia (§ 250s ods. 2 O.s.p. v platnom znení) treba posúdiť aj s prihliadnutím na ustanovenia § 236 až § 239 O.s.p.
Povinné právne zastúpenie navrhovateľa v týchto veciach nie je podmienkou konania o dovolaní. Navrhovateľovi treba i v odvolacom konaní poskytnúť náležitú príležitosť na uplatnenie práva.
Rozhodnutie odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa z dôvodu uvedeného v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. zrušuje dovolací súd rozsudkom.
(Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 1. apríla 1993, Sdo 1/93.)
Slovenská správa sociálneho zabezpečenia, ktorej pôsobnosť
prešla podľa ustanovenia § 45 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 7/1993 Z.z. 1. januárom 1993 na odporcu, rozhodnutím z 26. septembra 1990 zamietla žiadosť navrhovateľa o čiastočný invalidný dôchodok s odôvodnením, že podľa posudku príslušného posudkového orgánu z 10. 9. 1990 navrhovateľ nie je čiastočne invalidný.
Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý uvedené rozhodnutie preskúmaval na základe opravného prostriedku navrhovateľa, svojím rozsudkom z 2. apríla 1992 rozhodnutie orgánu sociálneho zabezpečenia potvrdil s odvolaním sa na hodnotenie zdravotného stavu a pracovnej spôsobilosti navrhovateľa posudkovými komisiami a najmä na nesplňanie podmienky podstatného poklesu jeho zárobku.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ včas odvolanie, obmedzil sa však v ňom iba na žiadosť o vrátenie štyroch lekárskych potvrdení a na prísľub dodatočného zdôvodnenia a spresnenia odvolania.
Slovenská správa sociálneho zabezpečenia po doručení odpisu uvedeného odvolania navrhla napadnutý rozsudok z jeho správnych dôvodov potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd rozsudkom z 30. júna 1992 rozsudok krajského súdu z 2. apríla 1992 potvrdil ako vecne správny (§ 219 O.s.p.), pričom sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu.
Navrhovateľ svojím podaním z 22. 10. 1992 vyjadril s rozsudkom odvolacieho súdu v lehote jedného mesiaca od jeho právoplatnosti nesúhlas a v ďalších listoch doručených súdu prvého stupňa 30. 12. 1992, 17. 2. a 9. 3. 1993 (s prihliadnutím i na medzičasom mu poskytnuté procesné poučenia) označil podanie z 22. 10. 1992 za dovolanie proti rozsudku. Odvolaciemu súdu vytýkal, že mu nebola poskytnutá možnosť podrobného odôvodnenia odvolania ani príležitosť dokazovať ďalšie nepriaznivé zmeny svojho zdravotného stavu. Vzhľadom na poučenie o nevyhnutnosti právneho zastúpenia (krajský súd 1. 2. 1993) navrhovateľ požiadal napokon o ustanovenie zástupcu (§ 30 O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 O.s.p. v znení zák. NR SR č. 5/1993 Z.z.) prejednal vec a rozhodol v nej tak, že predchádzajúce rozsudky zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Z odôvodnenia:
Podľa ustanovenia § 122 ods. 1 zák. č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení čl. V č. 11 zák. č. 180/1990 Zb. rozhoduje o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o nároku na čiastočný invalidný dôchodok súd. Postup súdu v konaní o opravnom prostriedku upravuje Občiansky súdny poriadok (zákon č. 99/1963 Zb. v platnom znení – ďalej len O.s.p.) predovšetkým v ustanovení § 244 a nasl. K podstatnej zmene a doplnení týchto ustanovení došlo k 1. 1. 1992, keď nadobudol účinnosť zákon č. 519/1991 Zb. Tento zákon okrem iného v doplňujúcom ustanovení § 250s ods. 2 O.s.p. pripustil vo veciach dôchodkového zabezpečenia aj dovolanie.
Pri posudzovaní podmienok prípustnosti dovolania dospel dovolací súd predovšetkým k záveru, že ustanovenie § 250s ods. 2 O.s.p. nemožno vyložiť bez prihliadnutia na ustanovenia § 236 až 239 O.s.p. V piatej časti O.s.p. sa síce na primerané použitie ustanovení tretej ani prvej hlavy štvrtej časti tohto zákona výslovne nepamätá, ale primerané, resp. obdobné použitie ustanovení upravujúcich rovnako označené opravné prostriedky sa tu javí ako nevyhnutné.
Tento všeobecný záver však nemôže platiť aj pre použiteľnosť druhej vety ust. § 241 ods. 1 O.s.p. o povinnom zastúpení dovolateľa ako podmienky konania o dovolaní. Osobitné ustanovenie § 250a O.s.p. (za bodkočiarkou), ktoré zvýhodňuje navrhovateľov vo veciach dôchodkového zabezpečenia, treba uplatniť i v dovolacom konaní. Povinné právne zastúpenie žiadateľov o dávky dôchodkového zabezpečenia čo len pri mimoriadnom opravnom prostriedku by si v opačnom prípade, vzhľadom na doterajšiu dlhoročnú súdnu prax, žiadalo v tom smere nepochybnú právnu úpravu, vylučujúcu rozdielne interpretačné možnosti. Preto dovolací súd nepovažoval súčasne za potrebné rozhodnúť najprv o žiadosti navrhovateľa podľa § 30 O.s.p. (ustanovenie zástupcu).
Vzhľadom na ustanovenie § 238 ods. 2 O.s.p., ktoré by samo v danej veci dovolanie nepripúšťalo, dovolací súd posudzoval jeho prípustnosť predovšetkým podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolanie je podľa tohto ustanovenia prípustné, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Za taký postup sa spravidla považuje pojednávanie súdu bez účastníkov. K tomu sice v prvostupňovom konaní nedošlo, nemožno však opo
menúť, že už tu chýbal podrobný a úplný výsluch navrhovateľa ako účastníka konania (§ 131 O.s.p.), lebo krajský súd sa uspokojil 6. 2. 1991, 5. 12. 1991 i 2. 4. 1992 iba s neúplnými prednesmi a vyjadreniami navrhovateľa (§ 118 ods. 1 a 3 O.s.p.). Odvolací súd, hoci prvé rozhodnutie súdu prvého stupňa uznesením z 30. 5. 1991 zrušil práve pre neúplnosť konania, pri druhom prejednaní veci 30. 6. 1992 uvedený nedostatok prehliadol a nevyvodil dôsledky ani z ďalšieho opomenutia súdu prvého stupňa, ktorý napriek ustanoveniu § 209 O.s.p. nedbal na odstránenie vád odvolania navrhovateľa zo 6. 5. 1992, nepostupoval podľa § 43 O.s.p. a bez ďalšieho predložil vec odvolaciemu súdu. Rozhodnutím odvolacieho súdu z 30. júna 1992 nebola tak navrhovateľovi počas konania poskytnutá náležitá príležitosť na uplatnenie jeho práva a v konečnom dôsledku bola tým splnená uvedená zákonná podmienka prípustnosti dovolania.
Pri preskúmaní rozhodnutia odvolacieho súdu z 30. júna 1992 v rozsahu podľa ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 1 za bodkočiarkou) dovolací súd ďalej zistil, že odvolací súd sa bez primeraných dôvodov stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Okrem už vpredu vytýkaných vád prvostupňového konania odvolací súd prehliadol, že krajský súd nezisťoval skutkový stav a neposudzoval vec po právnej stránke dostatočne dôsledne. Navrhovateľ má už od roku 1985 pre dlhodobý nepriaznivý zdravotný stav podstatne obmedzenú možnosť pracovného uplatnenia (rozhodnutie z 25. 3. 1985). Je vyučený stolár a sama posudková komisia sociálneho zabezpečenia v doplnení svojho posudku 28. 2. 1992 konštatovala, že už v roku 1985 bol zo zdravotných dôvodov prevedený na menej kvalifikovanú prácu. Svoj záver o nesplňaní podmienok čiastočnej invalidity oprela zrejme iba o chýbajúci pokles zárobku. Vtedy však navrhovateľ podľa svojho tvrdenia (č. I. 19 p.v.) už ani nepracoval a nebolo zistené, či bez akejkoľvek príčinnej súvislosti s nepriaznivým zdravotným stavom. Krajský súd sa bez odkazu na príslušné právne predpisy (najmä § 19 a § 20 vyhl. č. 149/1988 Zb. v platnom znení) iba všeobecne vypořádal tak s otázkou „doterajšieho zamestnania“ navrhovateľa a so „zvlášť uľahčenými pracovnými podmienkami“, ako aj s „podstatným poklesom zárobku“, a to za celé obdobie od podania žiadosti navrhovateľa o čiastočný invalidný dôchodok až po čas rozhodovania súdu. Pritom sama posudková komisia 28. 2. 1992 pripustila nepriaznivú progresiu
niektorých zmien zdravotného stavu navrhovateľa. Zmeny zárobkových pomerov reflektuje napokon i právna úprava, napr. zavedením prepočítavacích koeficientov v rámci tzv. ekonomickej podmienky čiastočnej invalidity.
Za tohto stavu nemohol dovolací súd dôjsť k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu z 30. júna 1992 je správne; preto ho podľa ustanovenia § 243b ods. 1 O.s.p. zrušil, pričom z dôvodov vyššie uvedených zrušil podľa ods. 2 citovaného paragrafu i rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 2. apríla 1992 a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prípadne aj o náhrade trov konania.
Podľa ustanovenia § 243b ods. 4 O.s.p. o obdobnej platnosti § 226 O.s.p. je krajský súd viazaný vpredu uvedeným právnym názorom vychádzajúcim v danej veci aj z doterajšej ustálenej súdnej praxe vo veciach dôchodkového zabezpečenia, vrátane posudzovania rozhodnutia o dávke ako rozhodnutia i za čas po jeho vydaní, s možnosťou ho za určitý čas potvrdiť a za určitý čas zrušiť.