Details
Collection
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Additional names
Court
Jurisdiction
513ea41e90fb3caf7e15d9332ff12fa63420163659d032eff23c1f9ac37042da.pdf
PDF · 8.82 MB
No categories available
3 Cdo 25/93
Legal thesis Official
Vec prešla na štát v zmysle § 6-ods.-1 písm. g/ zák. č. 87/1991 Zb. aj keď kúpnu zmluvu ako kupujúci uzavrel štátny podnik, resp. jeho právny predchodca ako správca národného majetku. Na tom nič nemení tá skutočnosť, že štát mohol byť sám účastníkom občanskoprávnych vzťahov (§ 21 O.z.).
(Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. 4. 1993 sp. zn. 3 Cdo 25/93)
Žalobou, došlou súdu 31. októbra 1991, žiadali žalobcovia zaviazať žalovaného do 3 dní od právoplatnosti rozsudku spísať, podpísať a žalobcom odovzdať dohodu o vydaní nehnuteľnosti – rodinného domu č. p. 750 s dvorom pod parcelným č. 741 – zastavaná plocha a záhradu vedenú pod parcelným č. 742, o celkovej výmere 1228 m², ktoré boli zapísané na liste vlastníctva č. 1303 kat. úz. Poprad a teraz sú vedené na liste vlastníctva č. 10 ako dom č. p. 750 na parcele 741 a iná plocha na parcele č. 742, takisto kat. úz. Poprad. Žalobcovia navrhli znenie navrhovanej dohody, podľa ktorej by žalovaný vydal každému zo žalobcov podiel po 1/6-ine k celku, ktorý na každého z nich ako spoluvlastníka prípadá k vydávaným nehnuteľnostiam a súčasne
žalobcovia by sa zaviazali zaplatiť štátu sumu 130 170 Kčs titulom vrátenia prevzatej kúpnej ceny za tieto nehnuteľnosti. Podľa návrhov žalobcov predmetná dohoda by obsahovala znenie, že označené nehnuteľnosti prešli 13. októbra 1987 na základe kúpnej zmluvy na štát – žalovaného a táto kúpna zmluva bola uzavretá v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1. písm. g/ zákona č. 87/1991 Zb., pričom preberajúci sú pôvodnými spoluvlastníkmi vydávaných nehnuteľností, teda oprávnené osoby podľa § 3 ods. 1 tohoto zákona.
O k r e s n ý s ú d v Poprade po vykonanom dokazovaní rozsudkom zo 6. mája 1992 č. k. 13 C 1323/91-47 žalobe v celom rozsahu vyhovel. V odôvodnení rozsudku uviedol, že vec posúdil podľa ustanovenia § 6 ods. 1 písm. g/ zákona č. 87/1991 Zb., keď tiesen žalobcov ako predávajúcich pri uzavieraní kúpnej zmluvy z 13. októbra 1987 videl v tom, že prevádzané nehnuteľnosti boli vo februári 1973 zaradené do asanácie, čím odvtedy bolo žalobcom znemožnené vykonať na nich akékoľvek stavebné alebo rekonštrukčné práce a takto riešiť vlastnú bytovú situáciu; až po uzavretí zmluvy im boli pridelené byty, resp. získali stavebné povolenie na výstavbu rodinných domov. Nápadne nevýhodné podmienky prvostupňový súd zhliadol v okolnosti, že v rokoch 1973–1987 žalobcovia nemohli s vlastnou nehnuteľnosťou nakladať, túto rekonštruovať, čím došlo k jej podstatnému znehodnoteniu, takže kúpna cena nezodpovedala kúpnej cene udržiavanej nehnuteľnosti, a táto inak mohla byť udržiavaná v takom stavebnom stave, aby opäť získala podmienky rodinného domu prvej kategórie. Naostatok súd poukázal na okolnosť, že zámery o využití predmetných nehnuteľností sa v priebehu doby menili a v čase rozhodovania súdu sa vypracovával nový centrálny projekt mestskej zóny Popradu, takže v súčasnosti nejestvuje žiadny verejný záujem v spojení s vydávanou nehnuteľnosťou.
K r a j s k ý s ú d v Košiciach na základe odvolania žalovaného, rozsudkom z 3. novembra 1992 č. k. 14 Co 305/92-73 zmenil napadnutý rozsudok okresného súdu a žalobu zamietol. Náhradu trov konania odvolací súd účastníkom nepriznal. Tento súd dospel k záveru, že žalobcami uplatnený nárok nemá oporu v zákone č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách, keďže podľa ustanovenia § 6 tohoto zákona povinnosť vydať vec sa vzťahuje iba na tie prípady, keď v rozhodnom období vec prešla na štát. V danom prípade bolo výsledkami vykonaného dokazovania preukázané, že žalobcovia uzavreli predmetnú zmluvu, ako predávajúci, so žalovanou organizáciou, ako s kupujúcim, a teda na strane kupujúceho nevystupoval štát, ale socialistická hospodárska organizácia. Žalovaný je samostatným právnickým subjektom, odlišným od štátu, je právnickou osobou s vlastným majetkom. V žiadnom prípade sa povinnosť vydať vec podľa § 6 uvedeného zákona nevzťahuje na prevody na občanov alebo na právnické osoby s vlastným majetkom, uzavrel odvolací súd.
Proti tomuto právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu podali včas dovolanie žalobcovia, ktorým žiadali tento rozsudok zrušiť, s poukazom na nesprávne právne posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. d/ O.s.p.). Dovolatelia v dôvodoch dovolania podrobne rozviedli, že štát zriadil hospodárske organizácie, najmä národné podniky, ktorým zveril časti národného majetku do správy ako samostatným právnickým osobám, pričom majetok, ktorý tieto štátne hospodárske organizácie spravovali, ostal nadálej vo vlastníctve štátu. Národné, neskôr štátne podniky, v rozsahu v ktorom vystupovali v právnych vzťahoch vo vlastnom mene, robili tiež vo svojom mene právne úkony súvisiace so správou národného majetku. Štátne hospodárske organizácie vo vlastnom mene vykonávali vlastnícke právo štátu na majetok, ktorý mali v správe, ale ten nemohol byť podľa právnej úpravy platnej v rozhodnom období vlastníctvom tejto organizácie.
N a j v y š š í s ú d SR ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení prípustnosti dovolania proti označenému rozsudku odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal tento rozsudok v rozsahu určenom ustanovením § 242 ods. 1, veta prvá O.s.p. a došiel k záveru, že toto rozhodnutie nie je správne, a preto ho zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1, 2. veta prvá O.s.p.).
Z odôvodnenia:
Ustanovenie § 6 ods. 1, 2 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení zákona č. 264/1992 Zb. a zákona číslo 267/1992 Zb., upravuje skutkové podstaty prípadov, kedy jedine podľa tohoto zákona vzniká, samozrejme, na základe písomnej výzvy, resp. žaloby oprávnenej osoby urobenej v určenej lehote (§ 3 – § 5 – zákona) povinnosť vydať vec, ktorá v rozhodnom období prešla na štát. Medzi týmito prípadmi zákon upravuje v § 6 ods. 1 písm. g/ i ten, keď vec prešla na štát na základe kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, o ktoré ustanovenia žalobcovia opreli svoj nárok na vydanie vecí v tomto konaní.
Aj keď právny úkon kúpnej zmluvy medzi fyzickou a právnickou osobou bol aj v čase uzavretia predmetnej zmluvy (13. októbra 1987) občianskoprávnym úkonom, spravujúcim sa ustanoveniami Občianskeho zákonníka (napríklad § 134 O.z. v znení vtedy zákona č. 131/1982 Zb.), samotný zákonník nedával odpoveď na vlastníctvo k veci právnickej osoby, či táto bola v postavení nadobúdateľa v zmluvnom právnom vzťahu kúpy od občana alebo vec občanovi do vlastníctva prevádzala. Občiansky zákonník v ustanoveniach § 18 a § 21 iba vymedzoval, že subjektami občianskoprávnych vzťahov sú i socialistické organizácie, vymenoval ich typy a určil, že účastníkom týchto
1/ Medzičasom aj v znení zákona č. 154/1993 Z.z.
vztahov môže byť i štát. Ani z ustanovenia § 19 O.z. o spôsobilosti socialistických organizácií k právam a povinnostiam v občanskoprávnych vztahoch nie je možné ešte bez ďalšieho vyvodíť, že ak tieto organizácie v týchto vztahoch vystupovali svojím menom a niesli v nich a z nich majetkovú zodpovednosť, boli, resp. sú vlastníkmi všetkého majetku, ktorý bol predmetom týchto právnych vztahov.
Odpoveď na vztah socialistických organizácií k majetku, s ktorým a pre ktorý vstupovali, menili alebo vystupovali do a z právnych vztahov, a to bez ohľadu, či druhou stranou takéhoto právneho vztahu bola fyzická alebo právnická osoba, dával H.z. (zákon č. 109/1964 Zb.). Článok III zásad hospodárskych vztahov tohoto zákonníka určoval zásadu, že k plneniu úloh hospodárskej a kultúrnej výstavby zriaďoval štát štátne organizácie a zveril im do správy časti národného majetku, zatiaľ čo družstevné a spoločenské organizácie hospodárskych a vlastných majetkov, tak okrem neho aj s majetkom národným, ktorý im štát zveril do užívania a jednotné roľnícke družstvá hospodárskych tiež s pôdou, ktorá bola v ich spoločnom užívaní. Pokiaľ išlo o štátne organizácie, táto zásada vyjadrovala, že im nebolo priznané vlastnícke právo k majetku, s ktorým hospodárskych, lebo vlastníkom majetku, ktorý užívali k svojej hospodárskej činnosti, bol štát a v právnych vztahoch preto vystupovali ako nositelia práva správy národného majetku. Uvedená zásada bola premietnutá najmä do úpravy o spoločenskom vlastníctve (§ 8 – § 13 H.z.), o hospodárení jednotlivých druhov organizácií (§ 56 a nasl. H.z.), o hospodárskych zmluvách o prevodoch správy, o dočasnom užívaní a o prevodoch vlastníctva národného majetku mimo obvyklé hospodárenie (§ 347 – § 351 H.z.). Tak už ustanovenie § 8 ods. 2 H.z. definovalo, že pod týmto spoločenským vlastníctvom rozumie štátne vlastníctvo, družstevné vlastníctvo, ako aj vlastníctvo spoločenských a iných socialistických organizácií. Hoci štátne vlastníctvo, národný majetok a jeho správu upravovali ustanovenia § 63 – § 75 H.z., obsah vlastníckeho práva štátu nebol ani v týchto konkrétnych hmotnoprávnych ustanoveniach vymedzený. Totižto právna konštrukcia vychádzala z názoru, že pri definovaní vlastníckeho práva štátu nepostačujú klasické oprávnenia vlastníka (ius utendi et fruendi et ius disponendi), keď tieto oprávnenia spravidla nevykonával štát ako vlastník svojím menom ohľadne vecí, ktoré mu patria. Za štát – vlastníka vykonávali tieto oprávnenia štátom zriadené štátne organizácie, ako právne samostatné subjekty, ktoré hoci vystupovali v právnych vztahoch vo svojom mene, nadobúdali vlastnícke právo pre štát a naopak prevádzali veci vo vlastníctve štátu na iné právne subjekty. Preto iba stručne v ustanovení § 63 H.z. bolo vymedzené štátne vlastníctvo ako vlastníctvo všetkého ľudu (štátne vlastníctvo bolo totožné so všetudovým vlastníctvom) a v druhej vete tohoto ustanovenia bolo určené, že jediným vlastníkom všetkých vecí v štátnom vlastníctve je štát. Pritom z ustanovenia § 64 ods. 1 H.z. vyplýva, že predmetom štátneho
vlastníctva boli všetky hmotné veci (hmotný národný majetok), ktorý bol v správe štátnych organizácií (§ 64 ods. 2, veta prvá H.z.). Obsah inštitútu správy národného majetku bol rámcovo upravený v ustanovení § 66 H.z. a správu národného majetku inak podrobne upravovala najmä vyhláška č. 90/1984 Zb., ktorá bola účinná v čase uzavretia predmetnej zmluvy. Podľa ustanovenia § 6 ods. 8 tejto vyhlášky o správe národného majetku sa ako vlastník nehnuteľného národného majetku zapisoval v evidencii nehnuteľností štát s vyznačením štátnej organizácie, ktorá má nehnuteľnosť v správe.
Kvôli úplnosti je potrebné dodať, že štát vytvoril k plneniu svojich úloh sústavu štátnych organizácií, ktoré boli spravidla hospodárske alebo rozpočtové (§ 27 ods. 1, 2 H.z.) a iné štátne organizácie, kam náležali príspevkové organizácie a federálne a štátne fondy republík (§ 62 H.z.). Rudimentárnym článkom tejto sústavy štátnych hospodárskych organizácií boli najmä národné podniky (Pozemné stavby, národný podnik, Poprad uzavrel predmetnú kúpnu zmluvu 13. októbra 1987), neskôr štátne podniky (zákon č. 88/1988 Zb. o štátnom podniku). Treba však zdôrazniť hlavný znak všetkých typov štátnych organizácií, a to ich vzťah k národnému majetku – tieto organizácie neboli vlastníki majetku, s ktorým hospodárili, ale jeho správcami.
Aj keď s účinnosťou od 1. júla 1988 Hospodársky zákonník bol až do svojej účinnosti 31. decembra 1991 ďalej menený a doplňaný zákonom č. 98/1988 Zb., zákonom č. 103/1990 Zb. s opravou v čiastke č. 73/1990 Zb. a zákonom č. 539/1991 Zb. a vyhláška č. 90/1984 Zb. o správe národného majetku bola zrušená a nahradená vyhláškou č. 119/1988 Zb. o hospodárení s národným majetkom (účinnou od 1. júla 1988) v znení zákona č. 103/1990 Zb. s opravou v čiastke č. 73/1990 Zb., základná konštrukcia o národnom majetku a o jeho vlastníctve a hospodárení s ním sa nezmenila. Keďže vyhláška č. 119/1988 Zb. o hospodárení s národným majetkom v znení neskorších zmien a doplnení nebola zrušená, tak namiesto všetkých zmien a doplnení v Hospodárskom zákonníku poukazuje sa na ustanovenie § 2 ods. 2 tejto vyhlášky, ktoré určuje, že organizácie môžu nadobúdať zmluvou veci do celospoľčenského vlastníctva, ak ich potrebujú na plnenie svojich úloh, od občanov a iných organizácií než socialistických.
Tak isto zákon č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení zákona č. 92/1991 Zb. vymedzil v ustanovení § 6 ods. 1 majetkové postavenie podniku tak, že podnik hospodári s vecami a majetkovými právami zverenými mu pri jeho založení a ďalej s vecami a majetkovými právami nadobudnutými v priebehu jeho podnikania. Veci, s ktorými podnik hospodári, sú v štátnom vlastníctve.
Z uvedeného teda vyplýva, že vec prešla na štát v zmysle § 6 ods. 1 písm. g/ zák. č. 87/1991 Zb. aj keď kúpnu zmluvu ako kupujúci uzavrel štátny podnik, resp. jeho právny predchodca ako správca národného majetku. Na tom nič nemení ani tá skutočnosť, že štát mohol byť sám účastníkom občianskoprávnych vzťahov (§ 21 O.z.).
Zo všetkých týchto dôvodov preto dovolací súd nepovažoval právny názor odvolacieho súdu v tejto veci za správny a jeho rozsudok zrušil s poukazom na ustanovenie § 243b ods. 1, veta za bodkočiarkou, ods. 2, veta prvá O.s.p.