Details
Collection
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Additional names
Court
Jurisdiction
394d0389ee0818e7cadd6cb751672a69c9e3b677cd083c8dac1aa943a2a707bd.pdf
PDF · 12.28 MB
No categories available
7 Tz 62/92
Legal thesis Official
Za cudziu vec v zmysle § 247 ods. 1 Tr. zák. treba považovať vec, ktorá páchateľovi vlastnícky vôbec nepatrí, resp. mu nepatrí výlučne, za predpokladu, že s ňou nakladá tam uvedeným spôsobom ako s vlastnou, alebo spôsobom, ktorý je vyhradený výlučnému vlastníkovi, t. j. bez ohľadu na oprávnenia ďalších spoluvlastníkov.
K posudzovaniu prípadov ťažby dreva v lesoch patriacich spoločenstvu urbariaristov členom tohto spoločenstva.
Omyl v právnych normách, ktoré Trestný zákon neobsahuje, treba posudzovať podľa zásad o skutkovom omyle. Pokiaľ ide o tzv. negatívny skutkový omyl, t. j. páchateľ nevedel o niektorej skutočnosti vyžadovanej pre naplnenie znakov uvedených v zákone, je tým vylúčená jeho vedomosť a tým aj jeho zodpovednosť za úmyselný trestný čin, resp. za trestný čin spáchaný z vedomej nedbanlivosti.
(Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 13. októbra 1992, sp. zn. 7 Tz 62/92.)
Uznesením vyšetrovateľa Okresného úradu vyšetrovania PZ SR v Spišskej Novej Vsi zo 7. februára 1992, sp. zn. VP 49/92, bolo podľa § 160 ods. 1 Tr. por. začaté trestné stíhanie a súčasne podľa § 163 ods. 1 Tr. por. vznesené obvinenie proti J. K. pre pokus trestného činu krádeže podľa § 8 ods. 1, § 247 ods. 1, 2 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že 8. novembra 1991 vyrúbal v lesnom poraste v dielci č. 118, v oblasti zv. Strážnica, kmene surových smrekov 12,25 m³ v hodnote 12 599,90 Kčs, hoci uvedený úsek lesa patril Lesnej správe v Nálepkove, drevo postahoval na lesnú cestu pod kameňolom pod obcou Závadka. Toto drevo mienil porezať na kusy a odvieziť domov pre svoju potrebu, bolo však 13. novembra 1991 nájdené pracovníkmi lesnej správy a odvezené na expedičný sklad Stará Voda.
Právoplatným uznesením uvedeného vyšetrovateľa z 3. apríla 1992, sp. zn. VP 49/92, bola vec podľa § 171 ods. 1 Tr. por. postúpená Obvodnému úradu v Spišskej Novej Vsi na prejednanie priestupku podľa § 50 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb.
Najvyšší súd SR na základe sťažnosti generálneho prokurátora SR podanej v neprospech obvineného J. K., zrušil uvedené uznesenia vyšetrovateľa a tomuto vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie.
Z odôvodnenia:
Vyšetrovateľ svoje rozhodnutie o postúpení veci odôvodnil tým, že obvinený K. drevo ťažil z lesa, ktorý je vlastníctvom urbárskej spoločnosti a po nebohom otcovi je obvinený jej podielnikom. Preto podľa názoru vyšetrovateľa jeho čin môže byť posúdený len ako priestupok podľa § 50 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb., t. j. ako priestupok proti majetku.
Uvedené zistenia sú nepresvedčivé a nemajú oporu v doteraz vykonanom dokazovaní, keď dôkazy doteraz vykonané ani neboli zamerané na objasnenie okolností podstatných pre posúdenie veci. Už samotný názor vyšetrovateľa, že konanie obvineného ako spoluvlastníka lesa, nemožno posúdiť ako trestný čin krádeže, ale len ako priestupok proti majetku podľa § 50 ods. 1 zákona číslo 372/1990 Zb., je nelogický, a to odhliadnuc od toho, že pre záver o spoluvlastníctve obvineného k predmetnému lesnému pozemku nebolo vykonané dokazovanie. Neuvedomil si pri právnom posúdení veci, že ak by obvinený pre vlastnícky vzťah k veci, o odcudzenie ktorej ide, nemohol byť páchateľom trestného činu krádeže, nemohol by byť ani páchateľom priestupku proti majetku. Skutková podstata priestupku podľa § 50 ods. 1 citovaného zákona je totiž (rovnako ako ustanovenia Trestného zákona o trestných činoch krádeže, sprenevery, podvodu a poškodzovania cudzej veci) namierená proti páchateľom, ktorí úmyselne spôsobia škodu na cudzom majetku tam uvedenými spôsobmi. Rozdiel medzi uvedenými trestnými činmi a priestupkom proti majetku spočíva v stupni nebezpečnosti konkrétneho činu pre spoločnosť, vyjadrenom výškou spôsobenej (resp. zamýšľanej) škody, vždy však vo vzťahu k páchateľovi musí ísť o cudziu vec.
Podľa zistenia Najvyššieho súdu SR doteraz vykonanými dôkazmi bolo spoľahlivo preukázané, že sa stal stíhaný skutok a že ho spáchal obvinený. V tomto smere niet dôvodu neveriť priznaniu obvineného, ktoré je v súlade s výpoveďami svedkov P. P., Ing. M. B. a Š. Š., a to aj pokiaľ ide o množstvo vyťaženej drevnej hmoty a miesto, kde k ťažbe dreva došlo.
Neúplné zistenie skutočného stavu veci treba vidieť v tom, že vyšetrovateľ nevykonal dokazovanie potrebné pre zistenie vlastníckych vzťahov k predmetnému lesnému pozemku a v rámci toho aj vlast-
níckych (spoluvlastníckych) práv obvineného k nemu a neskúmal dostupnými dôkazmi, či konanie obvineného J. K. aj po subjektívnej stránke smerovalo k úmyselnému prisvojeniu si cudzej veci tak, ako to vyžaduje skutková podstata trestného činu krádeže podľa § 247 ods. 1 Tr. zák.
Z obsahu spisu vyplýva, že vyšetrovateľ záver o vlastníctve obvineného k predmetnému lesnému pozemku (a tým aj k porastom) vyvodil z potvrdenia starostu obce Závadka č. 10/92 z 3. apríla 1992. Podľa tohto potvrdenia obvinený J. K. je podielnikom v urbárskej spoločnosti po nebohom otcovi Š. K. v lokalite Strážnica, dielec č. 118 evidovaný pod parc. číslom 495/5.
Treba prisvedčiť sťažnosti pre porušenie zákona, že uvedené potvrdenie nebolo takým dôkazom, na podklade ktorého bolo možné usudzovať na vlastnícky vzťah obvineného k pozemku, na ktorom ťažil drevo. Nemožno prehliadnuť, že potvrdenie starostu obce Závadka je v rozpore s výpoveďou svedka Š. Š., lesníka lesnej správy v Nálepkove, podľa ktorého išlo o „štátny les“. Naproti tomu snímka z porastovej mapy, predložená Lesoprojektom Zvolen, pracovisko Spišská Nová Ves charakterizuje predmetný lesný pozemok (dielec č. 118) ako urbárňat, kým kópia z pozemkovej mapy odpoveď na charakter predmetnej nehnuteľnosti a vlastnícke vzťahy k nej vôbec nedáva.
Z už uvedeného je zrejmé, že vyšetrovateľ nepostupoval v súlade s ustanovením § 2 ods. 5 Tr. por., keď nevykonal dostupné dôkazy na objasnenie vlastníckych vzťahov k uvedenému lesnému pozemku, ba dokonca ani samotný výsluch obvineného J. K. nezameral na objasnenie týchto otázok a uspokojil sa s jeho vyjadrením, že povolenie na drevo nemal, „lebo si myslel, že les je urbársky ako bol niekedy a že na toto žiadny lístok nepotrebuje“. Uvedené vyjadrenie obvineného však vôbec nedáva odpoveď na otázku, či a na základe akej právnej skutočnosti bol obvinený J. K. vlastníkom, resp. spoluvlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, alebo na základe akých skutočností si „myslel“, že keď je les urbársky, nepotrebuje povolenie na výrub dreva, najmä, či to vyvodzoval z presvedčenia, že je vlastníkom (spoluvlastníkom) lesného pozemku. Výsluch obvineného v naznačenom smere bol nevyhnutný nielen pre zistenie podkladov pre posúdenie vlastníckych vzťahov k pozemku (a tým aj k porastom na ňom), ale aj pre posúdenie otázky zavinenia obvineného vo vzťahu k stíhanému trestnému činu.
Pre objasnenie veci v naznačených smeroch bolo potrebné okrem podrobného výsluchu obvineného zabezpečiť aj potrebné listinné dôkazy (napr. úplný pozemnoknižný výpis, identifikáciu so stavom v terajšom katastri, dedičské rozhodnutia po nebohých právnych predchodcoch obvineného, výpisy z evidencie lesného pôdneho fondu a pod.), na podklade ktorých by bolo možné urobiť závery o tom, či predmetný lesný pozemok (diel č. 118, parc. č. 495/5 kat. úz. obce Závadka) je vo vlastníctve miestneho spoločenstva urbarialistov, z koľkých členov toto spoločenstvo pozostáva a ako sú určené podiely jednotlivých členov, či členom urbariárskej spoločnosti sa stal aj obvinený J. K. a na základe akej právnej skutočnosti, či sa už nanovo konštituovali ako právnická osoba a kedy, či medzi nimi došlo k dohode (ak áno k akej) ohľadne spôsobu užívania predmetnej nehnuteľnosti.
Dokazovanie naznačených okolností úzko súvisí so spôsobom reprivatizácie lesných pozemkov v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. v znení neskorších právnych predpisov a Zákona SNR č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách, bez objasnenia ktorého nemožno posúdiť charakter konania obvineného J. K. a jeho právne následky.
Za predpokladu zistenia, že obvinený sa skutočne stal členom spoločenstva urbarialistov (napr. ako právny nástupca nebohého otca Š. K.) a toto spoločenstvo bolo vlastníkom predmetného lesného pozemku, považuje najvyšší súd za potrebné poukázať na niektoré následky, vyplývajúce z už citovanej právnej úpravy, majúce zásadný význam pre posúdenie veci a rozsah potrebného dokazovania.
Spoločenstvá bývalých urbarialistov z hľadiska vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam boli útvarmi, v ktorých vlastnícke právo k určitej veci patrilo viacerým subjektom (ich členom), ktoré sa vzhľadom k spoločnej veci považovali za jediného vlastníka. Každý zo spoluvlastníkov bol teda subjektom vlastníckeho práva k celej spoločnej veci, pričom jeho vlastnícke právo k tejto veci bolo obmedzené vlastníckym právom ostatných spoluvlastníkov. Mieru, v akej sa spoluvlastníci podieľali na vlastníckom práve k tej istej veci, určovala spravidla výška spoluvlastníckeho podielu, prípadne dohoda, či iné pravidlá prijaté v spoločenstve.
Zákonom SNR č. 2/1958 Zb. zákonov SNR tieto útvary boli zru
šené a spoločne užívané lesy boli odovzdané do užívania a obhospodarovania bývalým krajským správam lesov, resp. bývalým JRD v závislosti od výmery lesa (§ 1, § 2 ods. 2 citovaného zákona). Touto právnou úpravou došlo len k obmedzeniu práva vlastníka užívať predmet vlastníctva (v rámci toho aj brať z neho úžitky); nedošlo však k zrušeniu samotného vlastníctva a členovia zrušených útvarov ostali spoluvlastníkmi spoločných lesov v pomere podľa svojich podielov, resp. ak neboli zistiteľné, rovnakým dielom (§ 9 citovaného zákona).
Uvedená právna úprava bola zrušená Zákonom o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku číslo 229/1991 Zb., účinným od 24. júna 1991 (viď § 34 bod 6 citovaného zákona), pričom podľa § 22 ods. 1 písm. c) tohto zákona dňom jeho účinnosti zaniklo právo užívania na zabezpečenie lesnej výroby a ostatných funkcií lesa.
Zákonom SNR č. 330/1991 Zb. bol o. i. určený spôsob, akým postupovať pri vydávaní pozemkov zo spoločných lesných nehnuteľností. Podľa § 37 ods. 3 citovaného zákona pozemky zo spoločných lesných nehnuteľností, ktoré prešli do obhospodarovania podľa osobitného predpisu (t. j. podľa zákona SNR č. 2/1958 Zb. SNR) a ktoré sa majú vydať, vrátane pasienkov zo spoločného lesa, sa vydávajú postupom podľa predpisov o zániku niektorých užívacích práv (t. j. podľa § 22 zákona č. 229/1991 Zb.).
Z uvedeného vyplýva, že pri vydávaní pozemkov zo spoločných lesných nehnuteľností netreba uplatňovať reštitučný nárok na pozemkovom úrade, ako sa mylne domnieval sťažovateľ, pretože v naznačených prípadoch nikdy nedošlo k zániku vlastníckeho práva urbárnikov. Naopak dňom 24. júna 1991 (t. j. účinnosťou zákona č. 229/1991 Zb.) v uvedených prípadoch zaniklo doterajším užívateľom (t. j. štátnym lesom, resp. JRD) užívacie právo k urbárskym lesom a ak medzi doterajším užívateľom a vlastníkom nedošlo k inej dohode, vznikol uvedeným dňom medzi nimi nájomný vzťah (§ 22 ods. 2 zákona číslo 229/1991 Zb.).
Za predpokladu zistenia, že obvinený J. K. sa stal členom spoločenstva urbarialistov, ktoré bolo vlastníkom predmetného lesného pozemku, nie je so zreteľom na citovanú právnu úpravu potrebné zisťovať, či obvinený uplatnil nárok na vydanie veci na pozemkovom úrade tak, ako sa toho domáhal v podanej sťažnosti pre porušenie
zákona generálny prokurátor SR s poukazom na ustanovenie § 9 ods. 1 zákona číslo 229/1991 Zb. Uvedené ustanovenie nemá význam pre navrátenie práva užívať lesný pozemok vo vzťahu k spoločenstvu urbárnikov, ktorému (ako už na to bolo poukázané) nebolo odňaté právo pozemok vlastniť a pri reštitúcii je preto namieste postup podľa osobitného ustanovenia § 22 zákona č. 229/1991 Zb. Žiada sa naviač uviest, že v zmysle § 2 ods. 2 citovaného zákona vlastník lesných pozemkov je vlastníkom porastov, ktoré na ňom vzišli.
Treba súhlasiť s názorom sťažovateľa, že v zmysle § 247 Tr. zák. za „cudziu vec“ treba považovať vec, ktorá páchateľovi vlastnícky vôbec nepatrí, alebo mu nepatrí výlučne za predpokladu, že s ňou nakladá tam uvedeným spôsobom ako s vlastnou, alebo spôsobom, ktorý je vyhradený výlučnému vlastníkovi, t. j. bez ohľadu na oprávnenia ostatných spoluvlastníkov, resp. ako keby patrila iba jemu samému. Či v prípadoch podielového spoluvlastníctva išlo o takéto nakladanie so spoločnou vecou treba vždy skúmať na podklade konkrétnych skutkových okolností.
V prípadoch podielového spoluvlastníctva totiž podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach, vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej (reálne nerozdelenej) veci (§ 137 ods. 1 Obč. zák. v znení platnom do 1. januára 1992, pretože vznik právnych vzťahov ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 1992 sa posudzujú podľa doterajších predpisov – § 868 teraz platného Obč. zák.). Občiansky zákonník v znení platnom do 1. januára 1992 vychádzal pri úprave podielového spoluvlastníctva zo základnej myšlienky, že spoluvlastníci majú vykonávať vlastnícke právo v bežných veciach každý samostatne a v ostatných veciach spoločne, na základe vzájomnej dohody. Nepripúšťala sa majorizácia pri rozhodovaní o spoločnej veci a výkon vlastníckeho práva ohľadne spoločnej veci sa určoval buď dohodou všetkých spoluvlastníkov (§ 138, § 140), alebo rozhodnutím súdu (§ 139, § 142).
Z charakteru podielového spoluvlastníctva vyplýva, že pri úprave užívania spoločnej veci prichádzajú do úvahy tieto základné možnosti, resp. ich rôzne kombinácie:
- rozdelenie užívanej veci tak, že jednotliví spoluvlastníci budú užívať určité im vydelené časti spoločnej veci,
- jeden zo spoluvlastníkov bude užívať celú vec a ostatní dostanú náhradu (spravidla peňažnú),
- všetci spoluvlastníci budú vec užívať striedavo v určitých časových obdobiach.
Z uvedeného je zrejmé, že na oprávnenosť dispozície spoluvlastníka s vecou spravidla možno usudzovať len pri poznaní vzájomnej dohody spoluvlastníkov, ku ktorej môže dôjsť aj neformálnym prejavom vôle (ústne, mlčky).
V prípade zistenia, že obvinený J. K. bol členom spoločenstva urbárnikov, vo vlastníctve ktorého bol predmetný lesný pozemok (napr. ako právny nástupca po nebohom otcovi Š. K.) bolo preto potrebné zisťovať, či v posudzovanom prípade došlo k dohode spoluvlastníkov o spôsobe užívania lesa a či a ako sa konanie obvineného takejto dohode priečilo. Bez naznačeného dokazovania nebolo možné usudovať na to, že ťažba dreva obvineným v spoločnom lese a v zistenom rozsahu bola takou dispozíciou so spoločnou vecou, akú má na mysli ustanovenie § 247 Tr. zák. Ak sa preukáže, že spôsob užívania lesa nebol oprávnenými spoluvlastníkmi dohodnutý, bude potrebné starostlivo zvážiť, či konanie obvineného so zreteľom na veľkosť jeho podielu k spoločnej veci, stanovisko ostatných spoluvlastníkov a ostatné okolnosti prípadu, predstavovalo tak významný zásah do oprávnení spoluvlastníkov, že zakladalo pojmové znaky trestného činu krádeže po objektívnej i subjektívnej stránke.
Najvyšší súd SR sa bez ďalšieho nestotožnil ani s názorom sťažovateľa, že ak sa objektívne preukáže, že obvinený nebol vlastníkom (resp. spoluvlastníkom) predmetného lesného pozemku, pretože jeho nárok na les bol iba domnejý, nemôže ho takýto omyl vyviniť zo spáchania trestného činu krádeže, pretože by išlo o omyl právny, a teda nerozhodný pre posúdenie veci.
Omylom treba rozumieť nesúlad páchateľovho poznania so skutočnosťou, ktorý spočíva v tom, že páchateľ si nejakú skutočnosť vôbec neuvedomil, alebo že o nej mal nesprávnu predstavu. Zavinenie, vyjmúc nevedomú nedbanlivosť, predpokladá, že páchateľ si je aspoň vo všeobecných črtách vedomý možnosti tých skutočností, ktoré patria pod zákonné znaky trestného činu. Pokiaľ by páchateľ nevedel o nejakej skutočnosti, nevyhnutnej pre naplnenie znakov uvedených v zákone, je tým vylúčená jeho vedomosť s tým aj zodpovednosť za úmyselný trestný čin, a to so zreteľom na ustanovenie § 4 Tr. zák. (tzv. negatívny skutkový omyl).
Za právny omyl treba považovať neznalosť alebo mylný výklad
ustanovení Trestného zákona, vykonávacích predpisov k Trestnému zákonu alebo predpisov mimo trestného práva. Omyl v normách, ktoré Trestný zákon neobsahuje, sa však posúdi podľa zásad o tzv. skutkovom omyle, t. j. o omyle, ktorý sa týka skutkových okolností. Za taký omyl nesporne treba vo vzťahu k trestnému činu krádeže považovať aj nesúlad páchateľovho poznania, že ide o „cudziu vec“.
V dôsledku uvedeného samotné zistenie, že obvinený J. K. sa platne nestal spoluvlastníkom predmetného lesa, nie je postačujúce pre záver o existencii jeho úmyselného zavinenia vo vzťahu k stíhanému trestnému činu. Pre záver o existencii, či neexistencii subjektívnej stránky tohto trestného činu bude v takom prípade potrebné starostlivo objasňovať okolnosti, na základe ktorých obvinený na svoj vlastnícky vzťah k lesu usudzoval, z akých konkrétnych zistení vychádzal, aké mal znalosti a poznatky o už skôr uvedených právnych normách, upravujúcich reštitučné nároky a pod. Len na podklade takéhoto dokazovania a starostlivého zváženia jeho výsledkov podľa § 2 ods. 6 Tr. por. možno posúdiť otázku zavinenia obvineného vo vzťahu k stíhanému trestnému činu.
Treba prisvedčiť názoru generálneho prokurátora SR v podanej sťažnosti, že obvinený ani ako prípadný vlastník lesa nebol oprávnený uskutočniť ťažbu dreva bez povolenia príslušného orgánu. Z ustanovení zákona č. 100/1977 Zb. v znení neskorších právnych predpisov vyplýva, že ťažbu dreva v lese, jednej zo základných zložiek životného prostredia možno uskutočniť len v rozsahu a do výšky určenej lesným hospodárskym plánom (§ 10 a nasl. citovanej právnej úpravy), ak nejde o tzv. mimoriadnu alebo náhodnú ťažbu. Z uvedeného dôvodu ťažba dreva bez povolenia príslušného orgánu zakladá zodpovednosť za priestupok na úseku lesného hospodárstva podľa § 33 ods. 1 písm. b) zákona číslo 372/1990 Zb., ak so zreteľom na okolnosti prípadu, najmä na rozsah nepovolené ťažby, jej lokalizáciu a následky pre životné prostredie nepôjde o konanie zakladajúce znaky trestného činu ohrozenia životného prostredia podľa § 181b Tr. zák. Treba dodať, že uvedeného priestupku, resp. trestného činu podľa § 181b Tr. zák., sa môže dopustiť aj vlastník lesa.
So zreteľom na uvedené bolo pre objasnenie veci a jej právne posúdenie okrem už uvedených skutočností potrebné sa zaoberať aj otázkou, či obvinený nepovolenou ťažbou dreva nezasiahol do záujmu spoločnosti na ochrane životného prostredia spôsobom, predpo
kladaným v ustanovení § 181b Tr. zák., t. j. či z nedbanlivosti nespôsobil ohrozenie životného prostredia tým, že porušil predpisy o ochrane životného prostredia a hospodárení s prírodnými zdrojmi. Pre posúdenie veci z uvedeného pohľadu a možnej právnej kvalifikácie stíhaného skutku bolo potrebné vyžiadať si aj odborné vyjadrenie orgánu, povereného odbornou správou lesa.