Details
Collection
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Additional names
Court
Jurisdiction
Žiadne známe citácie.
b391de54c7b6cfea6bda35d3b059dc08c8de88bf0b0c20086e3d1635bf1c0cca.pdf
PDF · 16.28 MB
No categories available
2 Cdo 6/1992
Legal thesis Official
Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 O.z. v znení zák.č. 87/1990 Zb. nemožno priznať, ak k zásahu do práva na ochranu osobnosti došlo pred účinnosťou tohoto zákona.
(Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29.6.1992, sp.zn. 2 Cdo 6/1992)
Žalobca sa domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zdržať sa zásahov do jeho osobnosti a súčasne uloženie povinnosti nahradiť nemajetkovú ujmu v peniazoch.
Okresný súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 11.júla 1991, č.k. 14 C 46/90-169 uložil žalovanému v 1. rade povinnosť zdržať sa zásahov do chránených osobnostných práv žalobcu, spočívajúcich v tvrdeniach pisateľa o tom, že „žalobca je povestný likvidátor a odstrelovač ľudí a autor množstva anonymných listov“, ktoré boli uverejnené v denníku S. Ďalej súd pisateľa i vydavateľa zaviazal uverejniť v denníku S. ospravedlnenie za publikovaný článok. Napokon na náhrade nemajetkovej ujmy priznal žalobcovi 10.000.- Kčs, ktorú náhradu súd zaviazal zaplatiť žalovaného v 1. rade. Vo zvyšku žalobu zamietol a účastníkom nepriznal náhradu trov konania.
Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý o veci rozhodoval na
základe podaných odvolaní žalovanými, rozsudkom z 24.októbra 1991, č.k. 14 Co 371/91-190 zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej súd prvého stupňa vyhovel návrhu žalobcu na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10.000.- Kčs a návrh zamietol. V ostatných častiach rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
Proti zmeňujúcej časti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie. V dovolaní uviedol, že považuje nepriznanie náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonné. Poukázal na to, že žalovaní mu publikovaním článku spôsobili značnú ujmu v morálnej oblasti medzi známymi i neznámymi občanmi. Priznanie finančnej satisfakcie v minimálnom rozsahu preto považoval za plne opodstatnené.
N a j v y š š í s ú d Slovenskej republiky ako dovolací súd (§ 10a ods. 1 O.s.p. v úplnom znení vyhlásenom pod č. 70/1992 Zb.) preskúmal rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý (§ 242 ods. 1 prvá veta O.s.p.) a dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu je v napadnutom rozsahu vecne správne, hoci z iných právnych dôvodov.
Z odôvodnenia:
Novelou Občianskeho zákonníka vykonanou prijatím zákona č. 87/1990 Zb., ktorý nadobudol účinnosť dňom vyhlásenia, t.j. 29.marca 1990, došlo k zmene ust. § 13, upravujúceho právne prostriedky ochrany osobnostných práv. Novela zaviedla nový (ďalší) právny prostriedok ochrany osobnosti, a to právo domáhať sa na súde priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (tzv. materiálna satisfakcia). Pred účinnosťou zák.č. 87/1990 Zb. mal postihnutý právo domáhať sa najmä, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti a aby sa odstránili následky týchto zásahov. Tiež mohol požadovať priznanie primeraného zadosťučinenia, ktoré však mohlo mať výhradne formu morálneho zadosťučinenia, nie peňažného.
Podľa čl. II. nadobudol zákon č. 87/1990 Zb. účinnosť dňom vyhlásenia, t.j. dňom 29.marca 1990, z čoho vyplýva, že nemá priamu alebo nepriamu spätnú účinnosť. Z toho je možno jednoznačne vyvodiť, že neprichádza do úvahy priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa novelizovaného ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka
(úplné znenie vyhlásené pod č. 47/1992 Zb.) za zásah do chránených osobnostných práv postihnutého, ku ktorému došlo pred účinnosťou zák.č. 87/1990 Zb. Preto ani v danom prípade nebol opodstatnený nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej újmy vo výške 10.000 Kčs za zásah do jeho chránených osobnostných práv, ku ktorému došlo 13.januára 1990, teda pred účinnosťou zák.č. 87/1990 Zb. Ochrany osobnostných práv narušených či ohrozených publikovaním článku dňa 13.januára 1990 v denníku S., mohol sa žalobca domáhať len právnymi prostriedkami dovolenými vtedy platným znením ust. § 13 O.z.
Procesne konajúce súdy v prvom a v druhom stupni sa riadili iným právnym názorom pri rozhodovaní o návrhu žalobcu na náhradu nemajetkovej újmy v peniazoch. Napriek tomu však konečným rozhodnutím odvolacieho súdu bol v tomto rozsahu návrh žalobcu zamietnutý, hoci z iných právnych dôvodov považoval dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu v tomto rozsahu za vecne správne.
Z uvedeného dôvodu najvyšší súd republiky zamietol dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 1 O.s.p.