Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 530/2026
PDF · 232.95 KB
No categories available
II. ÚS 530/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) a Petra Straku v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Gráčikom, Farská 40, Nitra, proti rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 13Snr/1/2026 z 27. mája 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 9. septembra 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom najvyššieho správneho súdu sp. zn. 13Snr/1/2026 z 27. mája 2026, ktorým bola zamietnutá jeho žaloba o preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmavanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu (ďalej len „výbor“). Sťažovateľ navrhuje zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci najvyššiemu správnemu súdu na ďalšie konanie. Zároveň si uplatňuje právo na náhradu trov konania pred ústavným súdom.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej prílohy vyplýva nasledujúci stav veci:
3. Národný bezpečnostný úrad (ďalej len „NBÚ“) rozhodnutím z 30. júla 2025 konštatoval, že sťažovateľa nemožno považovať za bezpečnostne spoľahlivú osobu, pretože uviedol nepravdivé údaje pri bezpečnostnom pohovore, a zrušil platnosť osvedčenia z 25. novembra 2022 o bezpečnostnej previerke vydaného sťažovateľovi ako samostatnému odbornému referentovi Kriminálneho úradu finančnej správy pre II. stupeň utajenia „Dôverné“ s odôvodnením podľa § 10 ods. 1 písm. g) v spojení s § 14 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“). Počas platnosti skôr vydaného osvedčenia sťažovateľovi NBÚ zistil skutočnosti, ktoré mohli byť dôvodom na zrušenie platnosti osvedčenia udeleného sťažovateľovi, preto začal preverovať,
či naďalej spĺňa predpoklady bezpečnostnej spoľahlivosti. Pokiaľ osoba uvedie nepravdivý údaj pri bezpečnostnom pohovore, je zo splnenia predpokladu bezpečnostnej spoľahlivosti vylúčená. Pri bezpečnostnom pohovore vykonanom 19. októbra 2023 v odpovedi na otázku 28 „Poskytli ste čestné prehlásenie o poskytnutí ubytovania na dobu neurčitú?“ uviedol: „Nie. Odmietam, že čestné prehlásenie o poskytnutí ubytovania na dobu neurčitú v byte, ktorého som výlučným vlastníkom... som podpisoval v tomto znení. Odmietam, že by som čestné prehlásenie podpísal pre túto osobu len za účelom legalizovať pobyt bez toho, aby v tom byte býval“, resp. vedome zamlčal podstatné skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na posúdenie jeho bezpečnostnej spoľahlivosti. NBÚ počas konania zistil, že sťažovateľ podpísal notárom overené čestné prehlásenie zo 4. októbra 2021 o poskytnutí ubytovania na dobu neurčitú, pričom na uvedenej adrese v skutočnosti nikdy nebýval. toto prehlásenie doložil 22. októbra 2021 k žiadosti o obnovenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky spolu s výpisom z listu vlastníctva k predmetnému bytu, preto spĺňal podmienky na obnovenie prechodného pobytu a pobyt mu bol obnovený od 22. decembra 2021. Podľa zistenia NBÚ žalobca predmetné čestné prehlásenie podpísal s tým, že vedel, čo podpisuje, a jeho podpis bol overený aj u notára, čo menovaný napokon potvrdil v predtestovom rozhovore uskutočnenom počas psychofyziologického overenia pravdovravnosti 8. decembra 2023.
4. Výbor rozhodnutím z 27. novembra 2025 zamietol odvolanie sťažovateľa, pretože neobsahuje žiadne dôvody, ktoré by boli pre zákonnosť a ústavnosť relevantné a z ktorých by bolo možné vyvodiť nezákonnosť či nesprávnosť postupu NBÚ.
5. Sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu správnu žalobu, ktorou namietal najmä to, že rozhodnutie nevychádza z objektívne zisteného skutkového stavu a závery v ňom vyslovené nezodpovedajú požiadavke na riadne odôvodnenie rozhodnutia. K veci uviedol, že mu je veľmi ľúto, že podpísal čestné prehlásenie a neuvedomil si možné následky, avšak dôveroval . Nemal vedomosť o tom, že na základe čestného prehlásenia sa môže osoba zdržiavať na území Slovenskej republiky. Sťažovateľ namietal, že nie je možné vyčítané skutočnosti podradiť pod ani jeden z prípadov taxatívne uvedených s § 14 ods. 1 a 2 zákona, pretože nejde o žiaden delikt, za ktorý by bol stíhaný. Zároveň poukázal na otázku 27, kde potvrdil, že na čestnom prehlásení je jeho podpis, ale nespomína si, že by podpisoval toto čestné prehlásenie, a argumentoval, že pokiaľ by chcel uvádzať nepravdu, logicky by poprel aj fakt, že čestné prehlásenie podpísal. Preskúmavaným rozhodnutím je však „postihovaný“ za to, že si nepamätal presné detaily účelu a obsahu podpísania čestného prehlásenia. Zdôraznil, že pri psychofyziologickom overení pravdovravnosti uvádzal pravdivo, že v čase podpisu na čestnom prehlásení vedel, čo podpisuje. Uvádzanie údajov v rozpore so skutočnosťou nebolo zo strany sťažovateľa vedomé.
6. Najvyšší správny súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu sťažovateľa ako nedôvodnú. Z jeho odôvodnenia vyplýva, že oprávnenie na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami môže vzniknúť navrhovanej osobe, ktorá kumulatívne spĺňa všetky predpoklady ustanovené zákonom. Je nesporné, že medzi predpoklady na vznik oprávnenia osoby na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami je zaradená bezpečnostná spoľahlivosť navrhovanej osoby [§ 10 ods. 1 písm. g) zákona]. Pre posúdenie zákonného predpokladu bezpečnostnej spoľahlivosti je podľa § 14 ods. 1 zákona rozhodujúce aj správanie navrhovanej osoby počas vykonávania jedného z procesných úkonov v štádiu bezpečnostnej previerky, ktorým je bezpečnostný pohovor.
Pokiaľ navrhovaná osoba uvedie nepravdivé údaje pri bezpečnostnom pohovore, je zo splnenia predpokladu bezpečnostnej spoľahlivosti výslovne vylúčená aj napriek tomu, že zákon neobsahuje legálnu definíciu pojmu nepravdivý údaj. V priebehu bezpečnostného pohovoru vykonaného 19. októbra 2023 v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom žalobca na úvod odmietal podpis sporného čestného prehlásenia, pričom následne mu bol predložený k nahliadnutiu listinný dôkaz, a to notársky overené čestné prehlásenie. Následne po nahliadnutí do dôkazu pri otázke 28: „Poskytli ste čestné prehlásenie o poskytnutí ubytovania na dobu neurčitú?“ naďalej odmietal podpísanie daného dokumentu. Uvedené vyhodnotil aj najvyšší správny súd ako uvádzanie nepravdivých údajov. Pre ustálenie tohto skutkového a právneho záveru boli podstatné aj ďalšie listinné dôkazy a zistenia. Za zásadné bolo treba považovať aj vyjadrenie sťažovateľa pri psychofyziologickom overení pravdovravnosti 8. decembra 2023, ktorého predmetom bolo „podieľanie sa na sofistikovanej migrácii“, pri ktorom mu boli predložené k nahliadnutiu informácie a záznam z bezpečnostného pohovoru, ku ktorým sa následne vyjadril v predtestovom rozhovore. Uviedol, že „po vykonaní bezpečnostného pohovoru kontaktoval p. v súvislosti s podpisom čestného prehlásenia zo 04.10.2021 a na základe rozhovoru s p. si spomenul, že uvedené čestné prehlásenie podpísal s tým, že vedel, čo podpisuje a jeho podpis bol overený u notára“. Z týchto skutočností a listinných dôkazov vyplynul záver NBÚ, že žalobca – príslušník finančnej správy v služobnom pomere poskytol štátnemu príslušníkovi Iránskej islamskej republiky čestné prehlásenie o poskytnutí ubytovania na dobu neurčitú, na základe ktorého si cudzinec legalizoval pobyt na území Slovenskej republiky, preto NBÚ považoval uvedenie nepravdivých údajov pri bezpečnostnom pohovore na otázku 28 za podstatné, keďže sťažovateľ vedome zamlčal podstatné skutočnosti, ktoré mohli mať vplyv na posúdenie jeho bezpečnostnej spoľahlivosti. Najvyšší správny súd nespochybňoval, že človek môže na niektoré udalosti z minulosti zabudnúť, na čo poukazoval sťažovateľ. Za kľúčové však označil to, že žalovaný ako nepravdivý údaj posúdil odpoveď na otázku 28, ktorá bola sťažovateľovi položená až po nahliadnutí do daného dokumentu, teda aj po nahliadnutí do dokumentu, ktorý bol ním podpísaný (čo nespochybnil ani sám), naďalej odmietal jeho podpísanie. Napriek predloženému dôkazu ani raz neuviedol, že sa na podpis dokumentu nepamätá, ale svoj podpis bez ďalšieho odmietal. Rozpamätať sa mal až na základe rozhovoru s pani , hoci samotný dôkaz mu bol predložený už pri pohovore. Žalovaný preto správne ustálil, že sťažovateľ uviedol nepravdivé údaje počas bezpečnostného pohovoru. K námietke nevykonania polygrafického overovania najvyšší správny súd uviedol, že polygrafický špecialista NBÚ na základe skutočností uvedených žalobcom v predtestovom rozhovore a čestnom vyhlásení z 8. decembra 2025 zhodnotil, že zanikol predmet testovania psychofyziologického overenia pravdovravnosti sťažovateľa. Podstatou takéhoto overovania totiž nie je skúmať, kedy a či sa osoba rozhodla klamať na základe pocitov v rozpore s faktickými skutočnosťami, ku ktorým by mohol byť postoj realizovaný polygrafickým overovaním pravdovravnosti.
II. Sťažnostná argumentácia
7. Proti napadnutému rozsudku sťažovateľ podal prerokúvanú ústavnú sťažnosť, v ktorej zopakoval argumentáciu uplatnenú v správnej žalobe. Konkrétne ide o námietky, že napadnuté rozhodnutie neodstránilo skutkové pochybenia NBÚ a je nepredvídateľné. Sťažovateľ uviedol, že už počas bezpečnostného pohovoru potvrdil, že ide o jeho podpis na čestnom prehlásení, ale nespomenul si,
že by ho podpisoval. Keď za tejto situácie aj po nahliadnutí do dokumentu rozporoval, že by toto čestné prehlásenie podpísal, nemožno to hodnotiť ako nepravdivý údaj. Na konštatovanie o nepravdivosti údaja sa vyžaduje, aby osoba vedela o nepravdivosti. Pokiaľ teda osoba nevie, že ním prezentovaný údaj je nepravdivý, ale práve naopak, je presvedčená o tom, že je pravdivý, takýto údaj možno označiť za nesprávny, ale nie za nepravdivý (klamlivý). Záver, že sťažovateľ uviedol nepravdivé údaje, je preto založený na domnienkach a z rozsudku nevyplývajú jednoznačne preukázané skutočnosti, že ho možno považovať za bezpečnostne nespoľahlivú osobu. Sťažovateľ ďalej namietal, že na účel preverenia pravdovravnosti mali konajúce orgány k dispozícii legitímny dôkazný prostriedok – psychofyziologické overenie pravdovravnosti. Najvyšší správny súd sa uspokojil s tvrdením, že polygrafický špecialista NBÚ na základe skutočností uvedených sťažovateľom dospel k záveru, že zanikol predmet testovania psychofyziologického overenia pravdovravnosti napriek tomu, že sťažovateľ o jeho vykonanie žiadal a mal na vykonanie tohto dôkazu procesné právo. Sťažovateľ tvrdil, že si nespomínal na to, že by pre osobu podpísal čestné prehlásenie, poskytol ubytovanie na dobu neurčitú, a práve preto toto tvrdenie bolo potrebné overiť z hľadiska pravdivosti. Sťažovateľ považuje za arbitrárne, že NBÚ bezdôvodne upustil od vykonania tohto dôkazu, čím došlo aj k porušeniu § 25 ods. 3 zákona. Na účel § 14 ods. 1 zákona bolo nutné overiť, či sťažovateľ úmyselne uvádza nepravdu alebo je jeho vysvetlenie, že si nespomenul na podpísanie čestného vyhlásenia, pravdivé. Sťažovateľ tiež poukazuje na to, že podľa § 29 zákona je zrušenie platnosti skôr vydaného osvedčenia viazané na zistenie nových skutočností, ale v danej veci nejde o žiadne nové skutočnosti, pretože predmetné čestné vyhlásenie podpísal sťažovateľ viac ako rok pred vydaním skoršieho osvedčenia o jeho spoľahlivosti z 25. novembra 2022. Záver najvyššieho správneho súdu o tom, že uviedol nepravdivé údaje pri bezpečnostnom pohovore, považuje sťažovateľ za nesprávny, predčasný a vychádzajúci z nesprávne zisteného skutkového stavu.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
8. Podstatou ústavnej sťažnosti je porušenie práva na spravodlivý proces a súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) napadnutým rozsudkom najvyššieho správneho súdu. Namietané porušenie označených práv spočíva podľa názoru sťažovateľa v tom, že nebol riadne zistený skutkový stav a nebol vykonaný dôkaz polygrafom v rozpore so zákonom.
9. Ústavný súd konštatuje, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by prijaté právne závery boli arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neudržateľné. Zároveň treba dodať, že ústavný súd nie je skutkovým súdom, neprislúcha mu prehodnocovať dokazovanie vykonané všeobecnými súdmi ani nahrádzať ich hodnotenie dôkazov svojím vlastným hodnotením. Úloha ústavného súdu sa v tejto veci v rozsahu sťažnostných námietok preto obmedzuje na posúdenie, či vykonané dokazovanie a jeho hodnotenie je najvyšším správnym súdom dostatočne odôvodnené.
10. Podľa § 29 zákona je úrad na základe zistenia nových skutočností povinný počas platnosti osvedčenia preveriť, či osoba spĺňa predpoklady na vznik oprávnenia podľa § 10 ods. 1 a v prípade zistenia, že nespĺňa tieto predpoklady, zrušiť platnosť osvedčenia. Na také zrušenie platnosti osvedčenia sa primerane vzťahujú ustanovenia § 24 až § 26.
11. Podľa § 25 ods. 1 zákona sa bezpečnostný pohovor s navrhovanou osobou vykoná, ak sa v priebehu bezpečnostnej previerky zistili skutočnosti, ktoré by mohli byť prekážkou na vydanie osvedčenia alebo dôvodom na zrušenie platnosti osvedčenia. V priebehu bezpečnostného pohovoru má navrhovaná osoba možnosť vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam.
12. Podľa § 25 ods. 4 zákona sa psychofyziologické overenie pravdovravnosti uskutoční vždy, ak sú vyjadrenia navrhovanej osoby v priebehu bezpečnostného pohovoru v rozpore so zistenými skutočnosťami, ktoré by mohli byť prekážkou na vydanie osvedčenia alebo dôvodom na zrušenie platnosti osvedčenia.
13. Podľa § 14 ods. 1 zákona sa za bezpečnostne spoľahlivú osobu nepovažuje ten, kto uviedol nepravdivé údaje v osobnom dotazníku, v bezpečnostnom dotazníku alebo pri bezpečnostnom pohovore.
14. Na úvod považuje za vhodné ústavný súd podotknúť, že podľa napadnutého rozsudku uvedením nepravdivého údaja malo byť tvrdenie sťažovateľa počas bezpečnostného pohovoru, ktorým odmietol, že by predmetné čestné prehlásenie podpísal, napriek tomu, že bol oboznámený s týmto dokumentom vrátane jeho notársky overeného podpisu. Tvrdenie sťažovateľa teda objektívne nezodpovedalo v konaní listinným dôkazom preukázaným faktom, a preto nie je pochybné, že išlo o nepravdivý údaj o nepodpísaní dokumentu. Čo bolo vnútornou motiváciou sťažovateľa k uvedeniu nepravdivého tvrdenia (nespomenul si alebo klamal, pozn.), nie je pre posúdenie veci podstatné, pretože automatickým dôvodom (§ 14 ods. 1 zákona) nespoľahlivosti je samotné uvedenie nepravdivého údaja. Najvyšší správny súd osobitne k nevykonaniu dôkazu polygrafom uviedol, že nebol potrebný, pretože mal podľa tvrdení sťažovateľa smerovať len k tomu, či a kedy si spomenul na podpísanie dokumentu, čo nemá pre posúdenie veci rozhodujúci význam. Ústavný súd považuje odôvodnenie napadnutého rozsudku za ústavne akceptovateľné, pretože poskytuje logické a zrozumiteľné odpovede na kľúčové námietky sťažovateľa. Zároveň nezistil ani procesný exces pri dokazovaní a jeho hodnotení, ktorý by oprávňoval ústavný súd vstúpiť do rozhodovacej právomoci najvyššieho správneho súdu.
15. Ústavný súd preto dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho správneho súdu a obsahom označených základných práv neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení, a preto ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. septembra 2026
Peter Molnár
predseda senátu