Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 584/2026
PDF · 174.17 KB
No categories available
IV. ÚS 584/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., Kuzmányho 29, Košice, proti uzneseniu Okresného súdu Trebišov č. k. 13Er/332/2009-170 z 22. júna 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 14. augusta 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 13Er/332/2009-170 z 22. júna 2026 (ďalej len „napadnuté uznesenie“). Navrhuje napadnuté uznesenie zrušiť, vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie a domáha sa priznania primeraného finančného zadosťučinenia 800 eur, ako aj náhrady trov konania spojených s podaním ústavnej sťažnosti.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi ako povinnému bola na návrh oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o. (ďalej len „oprávnený“), vedená exekúcia o vymoženie istiny 1 658,68 eur s príslušenstvom. Okresný súd uznesením č. k. 13Er/332/2009-123 zo 6. novembra 2023 (v spojení s opravným uznesením okresného súdu č. k. 13Er/332/2009-133 z 9. novembra 2023) exekúciu zastavil a zaviazal oprávneného na náhradu trov exekúcie a sťažovateľovi priznal nárok na náhradu trov konania. Následne okresný súd uznesením [vydaným vyšším súdnym úradníkom (ďalej len „VSÚ“)] č. k. 13Er/332/2009-139 z 5. februára 2025 (ďalej len „uznesenie VSÚ“) zaviazal oprávneného zaplatiť sťažovateľovi trovy konania
pozostávajúce z trov právneho zastúpenia spolu vo výške 650,71 eur. Sťažovateľ poukázal na to, že uznesením VSÚ mu bol priznaný nárok na náhradu trov konania za úkony právnej služby: zo 6. júna 2015, a to prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom; z 8. júna 2015 podanie vo veci samej – návrh na odklad exekúcie a podanie vo veci samej – návrh na zastavenie exekúcie a tiež z 13. júna 2018 podanie vo veci samej. Uviedol, že pri výpočte pritom okresný súd vychádzal z tarifnej hodnoty sporu zodpovedajúcej celkovej výške vymáhanej pohľadávky vrátane príslušenstva a trov exekúcie.
3. Proti uzneseniu VSÚ podali sťažnosť oprávnený aj sťažovateľ. Oprávnený namietal nesprávne určenú tarifnú hodnotu sporu a neúčelnosť vynaložených trov. Sťažovateľ namietal, že okresný súd nesprávne navýšil odmenu len o 20 % daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), keď o výške nároku rozhodoval až 5. februára 2025, teda už po zmene sadzby DPH na 23 %, preto žiadal o navýšenie priznanej sumy. O sťažnostiach rozhodol okresný súd napadnutým uznesením tak, že vyhovel sťažnosti oprávneného a výrokom I zmenil uznesenie VSÚ a oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľovi trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia spolu vo výške 96,70 eur a výrokom II zamietol sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú.
4. Okresný súd v napadnutom uznesení vo vzťahu k námietke sťažovateľa o nesprávnej aplikácii DPH argumentoval, že pri zmene sadzby dane sa použije pri každom vzniku daňovej povinnosti sadzba dane platná v deň vzniku daňovej povinnosti. Zároveň za tarifnú hodnotu sporu určil len hodnotu samotnej istiny bez príslušenstva a za úkony právnej služby (uskutočnené v roku 2015) nepriznal odmenu s odôvodnením, že právny zástupca sťažovateľa nebol v tom čase platiteľom DPH (registrácia až od 1. januára 2016).
II. Argumentácia sťažovateľa
5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že otázka, či bol advokát v čase vykonania právneho úkonu platcom DPH, je relevantná výlučne pre posúdenie, či sa k odmene pripočíta DPH. Nemá však vplyv na existenciu a výšku základnej tarifnej odmeny, ktorá vzniká za vykonanie úkonu právnej služby bez ohľadu na to, či je advokát platcom DPH. Okresný súd podľa neho odoprel a nesprávne posúdil samotný nárok na odmenu vo výške základnej tarify za reálne a nepochybne vykonané úkony právnej služby. Ďalej namieta, že okresný súd sa bez presvedčivého vysporiadania sa s vlastným predchádzajúcim právnym názorom, ako aj v rozpore s rozhodovacou praxou súdov, odklonil od záveru, že tarifná odmena zodpovedá celkovej vymáhanej sume vrátane príslušenstva. A preto okresný súd dospel k nesprávnemu záveru, že tarifnou hodnotou je len samotná istina.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
6. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením.
7. Ústavný súd pri posudzovaní ústavných sťažností týkajúcich sa rozhodnutí o trovách konania stabilne zastáva názor, že rozhodovanie o trovách konania na všeobecných súdoch prislúcha zásadne týmto súdom, preto ich preskúmava iba celkom výnimočne. Rozhodovanie o trovách by mohlo dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel
upravujúcich túto časť konania, napríklad interpretáciou a aplikáciou právnych noriem, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Na druhej strane je rozhodovanie o náhrade trov konania integrálnou súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997, sťažnosť č. 22410/93).
8. Aplikujúc uvedené východiská, ústavný súd sa oboznámil s obsahom napadnutého uznesenia v kontexte sťažnostných námietok sťažovateľa. Dospel pritom k záveru, že okresný súd sa vecou riadne zaoberal a poskytol relevantné odpovede.
9. Okresný súd v bodoch 26 až 26.2. napadnutého uznesenia s odkazom na pre vec podstatné ustanovenia zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty účinného v rozhodnom čase poukázal na to, že daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby a pri zmene sadzby dane sa použije pri každom vzniku daňovej povinnosti sadzba dane platná v deň vzniku daňovej povinnosti. Zároveň uviedol, že z predloženého osvedčenia o registrácii pre DPH právneho zástupcu povinného vyplýva, že bol ako daňový subjekt pre DPH registrovaný až od 1. januára 2016.
10. Zároveň sa s námietkou týkajúcou sa určenia tarifnej odmeny riadne vysporiadal v bodoch 27 a 28 napadnutého uznesenia, v ktorých uviedol, že ak sa podaným návrhom na vykonanie exekúcie vymáha istina spoločne s príslušenstvom, za tarifnú hodnotu je možné považovať len istinu, a nie aj hodnotu príslušenstva pohľadávky. Argumentoval, že § 10 ods. 2 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) upravuje tarifnú odmenu len v súvislosti so samotnou výškou peňažného plnenia alebo cenou veci alebo práva a cena príslušenstva sa zahrnie do základu na určenie tarifnej hodnoty len vtedy, ak je príslušenstvo samostatným predmetom poskytovania právnej služby. Poukázal na to, že v danom exekučnom konaní (kde sa exekúciou vymáha istina s príslušenstvom) pri určení tarifnej odmeny advokáta z tarifnej hodnoty veci je možné vychádzať len z istiny peňažnej pohľadávky, a nie aj z hodnoty príslušenstva pohľadávky. Uviedol, že § 10 ods. 2 vyhlášky sa používa tak v základnom, ako aj v exekučnom konaní a uvedené ustanovenie pri určovaní tarifnej hodnoty výslovne hovorí len o hodnote pohľadávky (veci, práva) a nie aj o hodnote príslušenstva pohľadávky, preto keby základom pre výpočet odmeny malo byť aj príslušenstvo, zákonodarca by to výslovne uviedol do vyhlášky. Uvedené závery okresného súdu podľa ústavného súdu možno považovať za ústavne akceptovateľné a rozhodnutie za odôvodnené.
11. Z uvedeného je zrejmé, že napadnuté uznesenie je možné označiť za odôvodnené a zároveň ústavne akceptovateľné. Ústavný súd zároveň konštatuje, že napadnuté uznesenie nevykazuje z ústavnoprávneho hľadiska také nedostatky, ktoré by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti
na ďalšie konanie reálne zakladali dôvody na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavnú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
12. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v jej petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. októbra 2026
Libor Duľa
predseda senátu