Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 511/2026
PDF · 207.68 KB
No categories available
IV. ÚS 511/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša (sudca spravodajca) a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , zastúpeného JUDr. Ivanou Halahijovou, advokátkou, Kalinčiakova 33, Bratislava, proti oznámeniu Špecializovaného trestného súdu z 20. mája 2026 v konaní vedenom pod sp. zn. 17T/5/2024 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 20. júla 2026 a doplnenou 31. júla 2026 domáha vyslovenia, že oznámenie špecializovaného súdu o nespojení veci označené v záhlaví tohto uznesenia je nezákonné a odporuje Ústave Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), pretože ním bolo porušené jeho právo a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že po vydaní rozsudku dovolacieho súdu sp. zn. 2TdoV/15/2023 z 23. mája 2024 (ktorým bol okrem iného zrušený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4To/7/2013 z 13. apríla 2014 a rozsudok špecializovaného súdu sp. zn. PK-1T/10/2012 z 28. mája 2013 vo výrokoch týkajúcich sa sťažovateľa) vedie špecializovaný súd trestné konanie pod sp. zn. 17T/5/2024 na základe obžaloby prokurátora týkajúcej sa šiestich skutkov kvalifikovaných ako zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny, obzvlášť závažný zločin obmedzovania osobnej slobody, obzvlášť závažný zločin vydierania, zločin poškodzovania cudzej veci, zločin poškodzovania cudzej veci, obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy v štádiu prípravy a iné. Sťažovateľ podal 8. mája 2026 návrh na spojenie veci podľa § 21 ods. 3 Trestného poriadku s trestnou vecou vedenou na špecializovanom súde pod sp. zn. BB-4T/15/2014, v ktorej bol rozsudkom z 25. septembra 2018 odsúdený pre prečin
nebezpečného vyhrážania spolupáchateľstvom a pre obzvlášť závažný zločin ublíženia na zdraví a v ktorej vzhľadom na uvedený dovolací rozsudok došlo súčasne k zrušeniu výroku o treste, resp. o upustení od uloženia súhrnného trestu. V podanom návrhu na spojenie veci odkázal na skorší návrh na spojenie veci z 12. júna 2024 sudcu špecializovaného súdu konajúceho vo veci sp. zn. BB-4T/15/2014 a na termín pojednávania v tejto veci 25. mája 2026.
3. Špecializovaný súd napadnutým oznámením upovedomil sťažovateľa, že rozhodnutie podľa § 21 Trestného poriadku je fakultatívne. Dal do pozornosti závery vyslovené v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 2TdoV/2/2025 z 5. februára 2025 k trestnej veci sp. zn. BB-4T/15/2014 (že bude úlohou čo najskôr rozhodnúť o treste obvineného s odkazom na zásadu rýchlosti a hospodárnosti konania, keďže konanie je v stave relatívnej právoplatnosti v otázke viny obvineného a eventualita uloženia trestu odňatia slobody by znamenala aktiváciu prednostného výkonu trestu odňatia slobody pred väzbou v posudzovanej veci). Špecializovaný súd preto pri rešpektovaní zásad rýchlosti a hospodárnosti a záverov nadriadeného súdu, zohľadňujúc nariadené termíny hlavných pojednávaní v oboch trestných veciach, nedospel k záveru o splnení podmienok na spojenie trestných vecí vedených na súde pod sp. zn. 17T/5/2024 a pod sp. zn. BB-4T/15/2014 na spoločné prejednanie a rozhodnutie.
II. Argumentácia sťažovateľa
4. V čase podania návrhu na spojenie vecí boli obe trestné veci v štádiu po podaní obžaloby, pričom ani v jednej už nie je potrebné realizovať rozsiahle dokazovanie na hlavnom pojednávaní. Spojenie vecí by tak celkom zjavne nebránilo ukončeniu ani jednej trestnej veci v primeranej lehote. Špecializovaný súd hrubo zasiahol do práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, pričom odôvodnenie oznámenia ani nezodpovedá reálnemu skutkovému stavu, ale ani bežnej praxi na špecializovanom súde. Sťažovateľ poukázal na trestnú vec vedenú pod sp. zn. 2T/12/2012, v ktorej senát v čiastočne rovnakom zložení rozhodol o povolení obnovy konania v prípade obžalovaného a o spojení veci s inou jeho vecou napriek tomu, že je vo veci vedenej pod sp. zn. 2T/12/2012 stíhaný spolu s , ktorého sa spojená vec vôbec netýka.
5. Závery najvyššieho súdu vyslovené v uznesení sp. zn. 2TdoV/2/2025 z 5. februára 2025 sú vzhľadom na plynutie času, ako aj na už vykonané dokazovanie neaktuálne. Najvyšší súd navyše nie je oprávnený dávať usmernenia vo vzťahu k inej trestnej veci ako tej, o ktorej koná. Možno pochybovať aj o rešpektovaní zásady rýchlosti a hospodárnosti, keď dosiaľ nie je napriek nariadeniu 5 hlavných pojednávaní určený rozpis pojednávaní (s výnimkou už realizovaného pojednávania z 30. júna 2026 a naplánovaného termínu na 3. august 2026). Okrem toho nemožno v snahe rešpektovať zásadu rýchlosti a hospodárnosti zasiahnuť do práva obvineného na spravodlivý proces.
6. V dôsledku nespojenia vecí bol sťažovateľovi rozsudkom sp. zn. BB-4T/15/2014 z 25. mája 2026 uložený samostatný úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov, pričom vec je v súčasnosti na odvolacom súde vedená pod sp. zn. 5To/8/2026 a je určený termín verejného zasadnutia na 10. september 2026. Neexistuje zákonný dôvod súladný s právom sťažovateľa na spravodlivé
súdne konanie na to, aby mu bol ukladaný samostatný trest, a to za situácie, keď v trestnej veci vedenej pod sp. zn. PK-17T/5/2024 vykonal trest odňatia slobody v spojení s väzbou v celkovej dĺžke viac než 15 rokov, v dôsledku čoho došlo k situácii zákonom vylúčenej, a to že sa postavenie sťažovateľa aj napriek dovolaciemu rozsudku v jeho prospech zhoršilo. Je to v rozpore s princípmi elementárnej spravodlivosti, keď už s prihliadnutím na predchádzajúci ústavný nález vo veci so sp. zn. I. ÚS 72/2023 a následný dovolací rozsudok najvyššieho súdu v prospech sťažovateľa vykonal nezákonný trest, resp. jeho časť v trvaní viac než 15 rokov a jednoznačne je tu priestor na uloženie úhrnného trestu v prípade spojenia vecí tak, aby mohol byť nezákonný výkon trestu v trestnej veci sp. zn. 17T/5/2024 započítaný do výkonu trestu v trestnej veci vedenej pod sp. zn. BB-4T/15/2014, avšak špecializovaný súd túto možnosť svojím oznámením o nespojení veci zmaril.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
7. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Na predbežnom prerokovaní ústavný súd potom preskúmal, či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
8. Ústavný súd zistil nedostatok náležitostí návrhu, pretože predložené plnomocenstvo z 10. júla 2026 je udelené všeobecne, „aby ma zastupovala v právnej veci podania ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy SR č. 460/1992 Z.z...“, bez konkrétnej špecifikácie predmetu ústavnej sťažnosti. Tento nedostatok náležitosti je odstrániteľný postupom podľa § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde, k čomu však ústavný súd nepristúpil, pretože za určitých okolností môžu aj pri zistení nedostatkov podania prevážiť hľadiská procesnej efektívnosti a rýchlosti konania a ústavný súd rozhodne o sťažnosti aj bez odstránenia jej nedostatkov. Je to tak vtedy, keď ústavný súd dospeje k záveru, že ani doplnenie sťažnosti by za žiadnych okolností nebolo spôsobilé privodiť sťažovateľovi úspech pri predbežnom prerokovaní jeho sťažnosti. Takýmto prípadom je aj sťažnosť sťažovateľa.
9. Pri posudzovaní ústavnej sťažnosti sťažovateľa ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými ústavnými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich, ale predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ku ktorého uplatneniu dôjde až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popretie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu, ktorá je na zákonnej úrovni upravená v § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
10. Ústavný súd zdôrazňuje, že trestné konanie od svojho začiatku až do konca je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií na ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdov naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu. Základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie „je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov.
11. Ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených. V prebiehajúcom trestnom konaní, resp. v konaní, ktoré bolo iba začaté, možno i prípadné protiústavné procesné vady napraviť v rámci celého konania obvyklým a zákonom predvídateľným spôsobom, a to predovšetkým samotnými všeobecnými súdmi. Ich právomoc predchádza právomoci ústavného súdu, a to s výnimkami odňatia osobnej slobody väzbou, prípadne generálneho majetkovo-invazívneho opatrenia (zaistenie majetku obvineného), resp. prieskumu porušenia základných práv rozhodnutiami a opatreniami v trestnom konaní proti osobám, ktoré nie sú v tomto konaní obvinenými.
12. Ústavný súd poukazuje na existujúcu právnu úpravu § 45 ods. 3 Trestného zákona poskytujúcu sťažovateľovi možnosť započítania doby obmedzenia osobnej slobody za doteraz vykonaný a zrušený trest odňatia slobody. Ak by započítanie trestu podľa tohto ustanovenia nebolo možné, prihliadne súd na túto skutočnosť pri určovaní druhu trestu, prípadne výmery trestu. Okrem toho zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon 514/2003 Z. z.“) pokrýva možnosť, že by Trestný zákon neumožňoval v prípade sťažovateľa započítanie celej doby obmedzenia osobnej slobody sťažovateľa už vykonaným trestom odňatia slobody v posudzovanej trestnej veci do prípadného novo uloženého nového trestu odňatia slobody, resp. ak by trestné konanie skončilo inak ako uložením trestu odňatia slobody (III. ÚS 668/2016).
13. Ako už sťažovateľovi špecializovaný súd uviedol, na spojenie vecí neexistuje právny nárok, ústavný súd zároveň nemôže prezumovať výsledok právoplatného, resp. finálneho ukončenia žiadneho z oboch dotknutých konaní. Ak bude z ľubovoľného dôvodu (najmä ukladanie súhrnného trestu) započítanie už vykonaného trestu odňatia slobody možné, vykoná sa v celom rozsahu podľa zákona. Ak nie, vznikajú nároky podľa zákona 514/2003 Z. z., pričom rovnako ide o zákonný spôsob reparácie vzniknutej ujmy.
14. Navyše konanie o podnete sťažovateľa na spojenie vecí nie je zákonom (Trestným poriadkom) upravené s výsledkom rozhodovania o ňom (vyhovenie alebo zamietnutie návrhu) a oznámenie špecializovaného súdu je v tomto zmysle procesným nadštandardom. Zároveň platí, že ak bolo 25. mája 2026 vo veci sp. zn. BB-4T 15/2014 rozhodnuté (a vec je v štádiu odvolacieho konania), nie je už možné v konaní sp. zn. PK-17T/5/2024 reparovať nespojenie oboch vecí, pričom výsledne sa bude postupovať tak, ako je uvedené v predchádzajúcom odseku.
15. Primárne (oproti prezentovaným vecným dôvodom) však platí, že napadnuté oznámenie nie je (ako už bolo uvedené v prvej vete predchádzajúceho odseku) relevantným aktom výkonu súdnej právomoci a jeho prieskum je preto v konaní o ústavnej sťažnosti vylúčený. Na základe uvedeného
ústavný súd odmieta podanú ústavnú sťažnosť pre nedostatok svojej právomoci na prerokovanie návrhu podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. septembra 2026
Libor Duľa
predseda senátu