Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_15Co-42-2026.pdf
PDF · 143.67 KB
Case nature
Area
Subarea
15Co/42/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr. Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom C. D. XXXXX/XX, XXX XX B. B., zastúpený: A. E. F., advokát so sídlom C. G. XX/X, XXX XX H., IČO: XX XXX XXX, proti žalovanej: A. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom C. D. XXXXX/XX, XXX XX B. B., zastúpená: A. I. A., advokát so sídlom J. H. X, XXX XX B. B., IČO: XX XXX XXX, o vydanie bezdôvodného obohatenia, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 2. decembra 2025, č. k.: 20C/12/2025-97, takto
r o z h o d o l :
I. Rozsudok okresného súdu vo výrokoch I. a III. potvrdzuje.
II. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.
o d ô v o d n e n i e :
Konanie v prvej inštancii 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol, že: „I. Súd žalobu zamieta. II. Súd zastavuje konanie v časti o rozhodnutí o návrhu na prerušenie konania. III. Žalovaná má nárok na náhradu trov tohto konania voči žalobcovi vo výške 100 %, ktoré je žalobca povinný zaplatiť žalovanej v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia o výške trov tohto konania.“ 2. Predmetom konania bol nárok žalobcu voči žalovanej na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 350 EUR s úrokom z omeškania vo výške 8,15 % ročne od 1. decembra 2025, ktorý žalobca odvodzoval od toho, že žalovaná užívala celý byt patriaci do bezpodielového spoluvlastníctva strán, zatiaľ čo žalobca ho v dôsledku súdom nariadeného neodkladného opatrenia užívať nemohol. Požadovaná suma mala podľa žalobcu predstavovať polovicu nájomného za porovnateľný byt v danom mieste. Nárok právne opieral o § 451 ods. 1 a 2, § 454 a § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 3. Žalobca tvrdil, že strany boli bezpodielovými spoluvlastníkmi predmetného bytu, ktorý nadobudli počas manželstva. Ich manželstvo bolo rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica rozvedené a rozsudok nadobudol právoplatnosť 21. januára 2025. Žalobca žalovanú vyzval na uzavretie dohody o vyporiadaní BSM, pričom navrhoval buď nadobudnutie bytu žalovanou s prevzatím úverov a vyplatením jeho podielu, alebo predaj bytu, splatenie úverov a rozdelenie zostatku kúpnej ceny. Žalovaná na výzvu nereagovala. 4. Žalobca ďalej tvrdil, že žalovaná po nariadení neodkladného opatrenia užívala celý spoločný byt s maloletými deťmi, zatiaľ čo jemu bol vstup do bytu zakázaný. Z toho vyvodzoval, že nemohol realizovať svoje vlastnícke právo užívaním spoločnej nehnuteľnosti a patrila mu primeraná peňažná náhrada zodpovedajúca polovici nájomného za porovnateľný byt. Odmietal tvrdenie, že žalovanú fyzicky napadol, a uvádzal okolnosti konfliktu medzi bývalými manželmi. Potvrdil, že z bytu odniesol časť zariadenia. Poukazoval tiež na svoju bytovú situáciu a uvádzal, že býval v podnájmoch alebo u rodičov.
5. Žalovaná navrhla žalobu zamietnuť. Tvrdila, že sa na úkor žalobcu bezdôvodne neobohatila. Poukazovala na to, že o vylúčení žalobcu z užívania nehnuteľnosti prebiehalo samostatné konanie a zákaz vstupu žalobcu do bytu bol uložený neodkladným opatrením, ktoré bolo potvrdené odvolacím súdom. Podľa žalovanej bola súdna ochrana potrebná pre agresívne správanie žalobcu. Poukazovala tiež na výsledky znaleckého dokazovania vykonaného v konaní o rozvod manželstva. 6. Žalovaná uvádzala, že z bytu pôvodne odišla s deťmi po konflikte so žalobcom a žalobca následne vymenil zámok. Do bytu sa vrátila na základe neodkladného opatrenia. Tvrdila, že byt bol po návrate prakticky nezariadený a musela zabezpečiť jeho vybavenie. Ďalej tvrdila, že žalobca neprispieval na náklady spojené s bytom, zatiaľ čo ona uhradila dlh na úvere a následne sama platila úver a všetky náklady spojené s bytom. Namietala tiež, že žalobca nepreukázal výšku požadovaných 350 EUR a stanovil ju iba odhadom. 7. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplynulo, že súd vychádzal najmä z výpovedí žalobcu a žalovanej a z listinných podkladov týkajúcich sa predchádzajúcich a súbežne vedených konaní medzi stranami. Išlo najmä o rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 37P/171/2023 o rozvode manželstva, uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 16C/30/2024 z 15. mája 2024 o neodkladnom opatrení v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/108/2024 z 8. októbra 2024 a o údaje o prebiehajúcich konaniach sp. zn. 9C/43/2024 a 16C/9/2025. V konaní bolo poukazované aj na rozhodnutie okresného úradu o priestupkoch proti občianskemu spolunažívaniu a na znalecký posudok vypracovaný v konaní sp. zn. 37P/171/2023. 8. Z textu rozhodnutia nevyplývalo, že by žalobca predložil dôkaz o obvyklej alebo trhovej výške nájomného za porovnateľný byt. Práve absenciu takéhoto dôkazu súd následne vyhodnotil ako neunesenie dôkazného bremena vo vzťahu k výške uplatneného nároku. 9. Súd zistil, že predmetný byt patril do BSM strán a že ich manželstvo bolo rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica rozvedené s právoplatnosťou 21. januára 2025. Zároveň zistil, že BSM ešte nebolo vyporiadané a na okresnom súde prebiehalo konanie o jeho vyporiadanie, ako aj konanie o vylúčenie druhého manžela z užívania nehnuteľnosti. 10. Ďalej zistil, že od mája 2024 predmetný byt užívala žalovaná s maloletými deťmi a žalobca ho neužíval v dôsledku neodkladného opatrenia, ktorým mu bol dočasne zakázaný vstup do nehnuteľnosti. Podľa skutkového záveru súdu bolo neodkladné opatrenie vydané z dôvodov na strane žalobcu, pričom súd poukazoval na existenciu násilného správania, ako aj nepriamych foriem násilia, psychického zneužívania a hrozby násilia. 11. Súd tiež vychádzal zo zistenia, že žalovaná uhrádzala platby súvisiace s užívaním bytu, fond opráv a úver, ktorý bol použitý na kúpu bytu, zatiaľ čo žalobca sa podľa súdu na týchto nákladoch nepodieľal. Súd zároveň konštatoval, že žalobca nepreukázal výšku požadovaných 350 EUR, keďže nepredložil relevantné dôkazy o výške nájomného za porovnateľný byt. 12. Súd posudzoval uplatnený nárok ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý žalobca opieral o § 451 ods. 1 a 2 a § 454 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 13. Dospel k záveru, že na strane žalovanej bezdôvodné obohatenie nevzniklo. Za rozhodujúce považoval, že žalovaná užívala byt s maloletými deťmi, zatiaľ čo žalobca bol z jeho užívania vylúčený rozhodnutím súdu z dôvodov spočívajúcich podľa skutkového záveru súdu v jeho správaní. Súd vychádzal z úvahy, že vylúčenie jedného z manželov z užívania spoločného bytu z dôvodu ochrany druhého manžela a členov rodiny zákon nespájal s právom vylúčeného manžela na bytovú alebo peňažnú náhradu. Ochranu zdravia a života druhého manžela a členov rodiny považoval v daných okolnostiach za hodnotu odôvodňujúcu zásah do vlastníckeho práva žalobcu. 14. Prihliadol aj na to, že žalovaná znášala náklady spojené s bytom a splácala úver, zatiaľ čo žalobca sa podľa jeho zistenia na týchto nákladoch nepodieľal. Z uvedeného vyvodil, že samotné užívanie celého bytu žalovanou s maloletými deťmi až do vyporiadania BSM nepredstavovalo bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu. 15. Ako ďalší samostatne uvedený dôvod zamietnutia nároku súd konštatoval neunesenie dôkazného bremena žalobcom vo vzťahu k výške požadovanej sumy. Žalobca podľa súdu výšku 350 EUR iba tvrdil a nepredložil relevantné dôkazy o výške nájomného za porovnateľný byt. 16. Vo vzťahu k návrhu žalovanej na prerušenie konania súd postupoval podľa § 144 a § 145 ods. 1 CSP. Keďže žalovaná návrh vzala späť a žalobca so späťvzatím súhlasil, súd konanie v tejto časti zastavil. O trovách rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP podľa zásady úspechu vo veci. 17. Okresný súd žalobu o zaplatenie 350 EUR s príslušenstvom zamietol. Konanie v časti týkajúcej sa návrhu na prerušenie konania zastavil. Žalovanej ako plne úspešnej strane priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom o ich výške malo byť rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Odvolanie
18. Proti rozsudku sa v zákonnej lehote odvolal žalobca proti I. výroku rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol, a proti III. výroku, ktorým žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Odvolanie výslovne založil na dôvodoch podľa § 365 ods. 1 písm. d) a h) CSP, teda namietal inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a nesprávne právne posúdenie veci. 19. Žalobca vychádzal z toho, že predmetný byt nadobudli strany počas manželstva do bezpodielového spoluvlastníctva a že ich manželstvo bolo právoplatne rozvedené 21. januára 2025. Poukazoval na neodkladné opatrenie vydané ešte počas manželstva, ktorým mu súd dočasne zakázal vstup do spoločného bytu a žalovanej uložil povinnosť podať žalobu vo veci samej na usporiadanie vzťahov k spoločnému bytu. 20. Tvrdil, že bolo v konaní preukázané, že žalovaná od právoplatnosti rozsudku o rozvode užívala celý spoločný byt bez toho, aby mu poskytovala primeranú náhradu. Z tejto skutočnosti odvodzoval nárok na sumu 350 EUR, ktorá podľa neho predstavovala polovicu nájomného za porovnateľný byt v danom mieste. Poukazoval tiež na svoju výzvu z 21. januára 2025 na uzatvorenie dohody o vyporiadaní BSM, ktorú žalovaná podľa odvolania prevzala 6. februára 2025, avšak k návrhu sa nevyjadrila. 21. Vo vzťahu k záveru súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena týkajúceho sa výšky nároku žalobca namietal, že priemerná výška nájomného mohla byť posúdená ako všeobecne známa alebo súdu z jeho činnosti známa skutočnosť podľa § 186 ods. 1 CSP. Súčasne až v odvolaní predložil údaj o štatisticky určenej priemernej cene nájmu bytov v Banskej Bystrici v prvom štvrťroku 2025, podľa ktorého sa mala pohybovať približne od 600 EUR do 750 EUR mesačne. Tento údaj mal podľa žalobcu potvrdzovať primeranosť požadovanej sumy 350 EUR. 22. Ťažisko odvolania spočívalo v námietke, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil dôsledky vylúčenia žalobcu z užívania spoločného bytu. Nesúhlasil s právnym záverom súdu, podľa ktorého mu z dôvodu vylúčenia z užívania bytu rozhodnutím súdu nepatrila žiadna bytová ani peňažná náhrada a na strane žalovanej preto nevzniklo bezdôvodné obohatenie. Namietal, že takýto právny názor bol v rozpore s čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého bolo nútené obmedzenie vlastníckeho práva možné iba v nevyhnutnej miere, vo verejnom záujme, na základe zákona a za primeranú náhradu. 23. Poukazoval na § 146 ods. 2 a § 705a Občianskeho zákonníka, ktoré umožňovali za zákonom stanovených podmienok obmedziť užívacie právo druhého manžela alebo ho z užívania bytu úplne vylúčiť. Argumentoval však, že ak tieto ustanovenia výslovne neupravovali náhradu za takéto obmedzenie, nebolo možné z toho vyvodiť, že vylúčenému vlastníkovi náhrada vôbec nepatrila. Podľa žalobcu bolo potrebné túto otázku riešiť ústavne konformne a prostredníctvom analógie podľa § 853 ods. 1 OZ. 24. Na podporu svojej argumentácie žalobca poukazoval na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 42/2015 z 12. októbra 2016, z ktorého vyvodzoval, že pri nútenom obmedzení vlastníckeho práva mala byť vlastníkovi poskytovaná primeraná náhrada zohľadňujúca ekonomické straty spôsobené nemožnosťou alebo obmedzením užívania majetku. Odkazoval tiež na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 19/09 z 26. januára 2011, zdôrazňujúci ochranu vlastníctva a pokojného užívania majetku ako súčasť personálnej autonómie jednotlivca. Všeobecne sa dovolával aj medzinárodných zmlúv a judikatúry K. G. D. L. D.; konkrétne rozhodnutia K. však v texte odvolania neoznačil. 25. Žalobca zároveň zotrval na právnej kvalifikácii uplatneného nároku prostredníctvom ustanovení o bezdôvodnom obohatení podľa § 451 ods. 1 a 2 a § 454 OZ. Argumentoval, že bezdôvodné obohatenie nemuselo vzniknúť úmyselným alebo protiprávnym konaním a mohlo vzniknúť aj v situácii, keď konanie obohateného bolo samo osebe v súlade s právom. Za rozhodujúce považoval, že žalovaná užívala celý spoločný byt, zatiaľ čo on svoje vlastnícke oprávnenie užívania bytu realizovať nemohol a nebola mu za toto obmedzenie poskytovaná náhrada. 26. Žalobca formálne uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, teda existenciu inej vady konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z obsahu odvolania vyplynulo, že procesná argumentácia sa sústreďovala predovšetkým na spôsob, akým súd posúdil preukázanie výšky uplatneného nároku. 27. Namietal záver súdu, že nepredložil relevantné dôkazy o výške nájomného za porovnateľný byt. Odvolával sa na § 186 ods. 1 CSP a tvrdil, že skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti sa nedokazovali. V odvolacom konaní zároveň predložil nový podklad označený ako údaj o priemernej cene nájmu bytu v Banskej Bystrici za I. štvrťrok 2025, ktorým sa snažil preukázať dôvodnosť výšky požadovaných 350 EUR.
28. V odvolaní však bližšie samostatne nevysvetlil, v čom konkrétne mala spočívať „iná vada konania“ podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, nad rámec uvedenej argumentácie týkajúcej sa dokazovania výšky nároku. 29. Žalobca napadol aj III. výrok rozsudku o náhrade trov konania. Poukázal na to, že súd tento výrok odôvodnil iba stručne úspechom žalovanej vo veci a aplikáciou § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Samostatnú právnu argumentáciu, prečo by mal byť výrok o trovách nesprávny nezávisle od výsledku vo veci samej, však odvolanie neobsahovalo. Námietka proti trovám tak podľa obsahu odvolania nadväzovala na požadovanú zmenu alebo zrušenie rozhodnutia vo veci samej. 30. Navrhol, aby odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 31. Alternatívne navrhol, aby odvolací súd podľa § 388 CSP rozsudok zmenil a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 350 EUR s úrokom z omeškania vo výške 8,15 % ročne od 1. februára 2025 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vyjadrenie k odvolaniu 32. Žalovaná považovala odvolanie žalobcu za nedôvodné a napadnutý rozsudok okresného súd za vecne správny a dostatočne odôvodnený. Na podporu svojho stanoviska poukázala jednak na vývoj v súvisiacom konaní o vylúčenie žalobcu z užívania spoločného bytu, jednak na dôvody, pre ktoré bolo užívacie právo žalobcu obmedzené. 33. Uviedla, že 30. januára 2026 bol v konaní Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 9C/43/2024 o vylúčenie druhého manžela z užívania bytu patriaceho do BSM vyhlásený rozsudok, ktorým bolo žalobe v celom rozsahu vyhovené a žalobca bol z užívania predmetného bytu vylúčený. Súčasne výslovne uviedla, že tento rozsudok v čase podania jej vyjadrenia nebol právoplatný. 34. Žalovaná zároveň poukázala na to, že neodkladné opatrenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 16C/30/2024 z 15. mája 2024, potvrdené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/108/2024 z 8. októbra 2024, bolo naďalej platné a vykonateľné. Z uvedeného vyvodzovala, že obmedzenie žalobcu v užívaní nehnuteľnosti bolo výsledkom zákonného postupu a súdnej ochrany. 35. Žalovaná uviedla, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne nové relevantné právne argumenty ani skutkové tvrdenia, ale v zásade opakoval stanoviská prezentované už v konaní pred súdom prvej inštancie. Podľa žalovanej sa súd prvej inštancie so všetkými relevantnými skutkovými tvrdeniami a právnymi argumentmi žalobcu riadne a vyčerpávajúco vysporiadal. 36. Zároveň poukázala na to, že žalobca na podporu svojich odvolacích tvrdení neoznačil relevantné argumenty ani dôkazy. Z dôvodu hospodárnosti a rýchlosti konania preto neopakovala všetku svoju skutkovú a právnu argumentáciu prednesenú pred súdom prvej inštancie, ale v celom rozsahu na svoje skoršie písomné a ústne vyjadrenia odkázala a žiadala, aby na ne odvolací súd prihliadol. 37. Zotrvala na stanovisku, že sa na úkor žalobcu bezdôvodne neobohatila. Argumentovala tým, že k obmedzeniu užívacieho, resp. vlastníckeho práva žalobcu nedošlo jej svojvoľným konaním, ale na základe súdneho rozhodnutia. Podľa žalovanej bola nútená požiadať o súdnu ochranu z dôvodu agresívneho správania žalobcu, ktoré podľa nej súviselo s jeho psychickým ochorením zdokumentovaným znaleckým posudkom vypracovaným v konaní Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 37P/171/2023. Tvrdila, že nebyť okolností spôsobených samotným žalobcom, k zákonnému obmedzeniu jeho vlastníckeho, resp. užívacieho práva by nedošlo. Z uvedeného vyvodzovala, že užívanie spoločného bytu žalovanou za situácie, keď bol žalobca z jeho užívania obmedzený rozhodnutím súdu, nezakladalo bezdôvodné obohatenie žalovanej na jeho úkor. 38. Žalovaná navrhla, aby odvolací súd napadnutý potvrdil v celom rozsahu. Súčasne navrhla, aby jej odvolací súd priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Replika 39. Žalobca v replike zotrval na odvolacej argumentácii a reagoval najmä na tvrdenie žalovanej, že jeho užívacie právo k spoločnému bytu bolo obmedzené zákonným spôsobom a že z tohto dôvodu na jej strane nemohlo vzniknúť bezdôvodné obohatenie. Súčasne rozvinul svoju argumentáciu založenú na ústavnej ochrane vlastníckeho práva a spochybnil splnenie zákonných podmienok, na základe ktorých bol z užívania bytu vylúčený. 40. Uviedol, že žalovaná vo vyjadrení poukázala predovšetkým na rozhodnutie vydané v konaní sp. zn. 9C/43/2024 o vylúčení druhého manžela z užívania nehnuteľnosti a na pretrvávajúcu platnosť a vykonateľnosť neodkladného opatrenia vydaného v konaní sp. zn. 16C/30/2024. 41. Žalobca nespochybňoval, že jeho užívacie právo bolo súdnymi rozhodnutiami obmedzené. Zdôraznil však, že neodkladným opatrením bol v užívaní bytu obmedzený už od 15. mája 2024, teda podľa jeho vyjadrenia takmer dva roky, a následne bol rozsudkom v konaní sp. zn. 9C/43/2024 z užívania
predmetného bytu vylúčený. Z uvedeného vyvodzoval, že zásah do jeho práva užívať spoločnú nehnuteľnosť mal dlhodobú povahu. 42. Zopakoval svoju odvolaciu argumentáciu založenú na čl. 20 ods. 4 Ústavy SR. Podľa jeho názoru bolo vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva prípustné iba v nevyhnutnej miere, vo verejnom záujme, na základe zákona a za primeranú náhradu. 43. Opätovne poukázal na § 146 ods. 2 OZ a § 705a OZ, ktoré umožňovali za stanovených okolností obmedziť užívacie právo manžela, resp. rozvedeného manžela, alebo ho z užívania spoločného bytu úplne vylúčiť. Zároveň poukázal na § 853 ods. 1 OZ upravujúci použitie analógie pri občianskoprávnych vzťahoch, ktoré neboli osobitne upravené. 44. Zotrval tiež na stanovisku, že záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého mu z dôvodu jeho súdneho vylúčenia z užívania bytu nepatrila žiadna náhrada, bol v rozpore s ústavnými limitmi ochrany vlastníckeho práva. Podľa žalobcu nebolo možné absenciu výslovnej úpravy náhrady v § 705a OZ vykladať tak, že vylúčenému vlastníkovi primeraná náhrada zásadne nepatrila. 45. Opätovne poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 42/2015 z 12. októbra 2016, z ktorého vyvodzoval, že ústavne vyžadovaná náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva musela byť primeraná a mohla mať jednorazovú alebo opakovanú povahu. Podľa jeho interpretácie mala takáto náhrada kompenzovať ekonomické straty vlastníka vyvolané nemožnosťou alebo obmedzením užívania jeho majetku. 46. Zotrval tiež na odkaze na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 19/09 z 26. januára 2011, z ktorého zdôrazňoval širšiu ústavnoprávnu ochranu vlastníctva a pokojného užívania majetku. 47. Rovnako ako v odvolaní všeobecne poukazoval na medzinárodné zmluvy a judikatúru K. G. D. L. D. týkajúcu sa primeranej kompenzácie za zásah do vlastníckeho práva. Ani v replike však konkrétne rozhodnutia K. neoznačil. 48. V replike výslovne uviedol, že v posudzovanom prípade sa podľa jeho názoru primeraná náhrada za obmedzenie jeho vlastníckeho práva úzko prelínala s bezdôvodným obohatením žalovanej. Argumentoval tým, že žalovaná dlhodobo užívala celý byt nadobudnutý počas trvania BSM, zatiaľ čo žalobca bol z jeho užívania vylúčený. Dlhodobosť tohto stavu podľa neho podporovala záver, že mu mala byť za obmedzenie jeho vlastníckeho práva poskytnutá primeraná náhrada. 49. Oproti pôvodnému odvolaniu žalobca výraznejšie zdôraznil časové trvanie obmedzenia svojho užívacieho práva. Tvrdil, že stav trvajúci takmer dva roky nebolo možné považovať za obmedzenie vlastníckeho práva iba v nevyhnutnej miere v zmysle čl. 20 ods. 4 Ústavy SR. Dĺžku obmedzenia tak použil ako ďalší argument na podporu svojho stanoviska, že zásah do jeho vlastníckeho práva vyžadoval primeranú kompenzáciu. 50. V replike zároveň spochybnil samotné skutkové predpoklady, na ktorých bolo založené jeho vylúčenie z užívania spoločného bytu. Tvrdil, že existovali dôvodné pochybnosti o splnení podmienok podľa § 146 ods. 2 OZ, pretože podľa jeho názoru ani v konaní o neodkladnom opatrení, ani v konaní sp. zn. 9C/43/2024 nebolo preukázané fyzické alebo psychické násilie ani hrozba takéhoto násilia voči žalovanej, pre ktoré by sa ďalšie spolužitie stalo neznesiteľným. Tvrdil, že rozhodnutia boli založené iba na dôkazne nepodložených tvrdeniach žalovanej. 51. Žalobca v replike zotrval na názore, že zákonné obmedzenie jeho možnosti užívať spoločný byt samo osebe nevylučovalo vznik práva na primeranú peňažnú náhradu. Dlhodobé užívanie celého spoločného bytu žalovanou bez poskytovania náhrady považoval za stav, ktorý sa podľa neho prelínal s bezdôvodným obohatením žalovanej. 52. Oproti odvolaniu svoju argumentáciu doplnil najmä o dve línie: dĺžku trvania zásahu do jeho užívacieho práva, ktorú nepovažoval za obmedzenie iba v nevyhnutnej miere, a spochybnenie skutkových predpokladov násilia, ktoré boli podkladom súdneho obmedzenia jeho užívacieho práva. Právne posúdenie odvolacím súdom 53. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379, 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. 54. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 55. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov vymedzených žalobcom v odvolaní a dospel k záveru, že odvolanie nebolo dôvodné. Rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo v odvolaním napadnutých výrokoch vecne správne, odvolací súd považoval za potrebné jeho právne dôvody v nadväznosti na odvolaciu argumentáciu žalobcu doplniť a v niektorých otázkach precizovať.
56. Ťažiskom odvolacej argumentácie žalobcu bola námietka nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Žalobca nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaná sa na jeho úkor bezdôvodne neobohatila tým, že užívala celý byt patriaci do nevyporiadaného bezpodielového spoluvlastníctva bývalých manželov, zatiaľ čo žalobca bol z jeho užívania vylúčený súdnym rozhodnutím. Svoju argumentáciu založil predovšetkým na čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, na § 146 ods. 2, § 705a a § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka a na ustanoveniach § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení. 57. Pre posúdenie dôvodnosti tejto námietky bolo podľa odvolacieho súdu potrebné dôsledne rozlíšiť jednak právne postavenie žalobcu ako osoby, ktorej majetkové právo k predmetnému bytu nezaniklo, jednak rozsah jeho oprávnenia byt fakticky užívať, a napokon otázku, či faktickým užívaním celého bytu žalovanou vznikol na jej strane majetkový prospech bez právneho dôvodu na úkor žalobcu. Práve posledná z uvedených otázok bola rozhodujúca pre uplatnený nárok, keďže žalobca sa nedomáhal náhrady škody ani osobitnej kompenzácie voči štátu za zásah do vlastníckeho práva, ale voči žalovanej uplatnil súkromnoprávny nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. 58. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia je bezdôvodným obohatením majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Podľa § 454 Občianskeho zákonníka sa bezdôvodne obohatil aj ten, za koho sa plnilo to, čo podľa práva mal plniť sám. 59. Z citovanej právnej úpravy vyplýva, že samotná existencia majetkového prospechu na jednej strane a určitého majetkového alebo užívacieho obmedzenia na strane druhej ešte bez ďalšieho nezakladá záväzok z bezdôvodného obohatenia. Nevyhnutným predpokladom je, aby išlo o majetkový prospech získaný na úkor iného spôsobom zodpovedajúcim niektorej zo zákonom upravených skutkových podstát bezdôvodného obohatenia. Inštitút bezdôvodného obohatenia neslúži ako všeobecný prostriedok na kompenzáciu každej majetkovej nerovnováhy medzi stranami, ale na odstránenie takého majetkového presunu alebo prospechu, pre ktorý chýbal právny dôvod, prípadne ktorý vznikol niektorým z ďalších zákonom predpokladaných spôsobov. 60. V prejednávanej veci takýto predpoklad splnený nebol. Rozhodujúcou okolnosťou bolo, že žalobca predmetný byt neužíval nie preto, že by mu žalovaná svojvoľne, bez právneho dôvodu alebo protiprávnym konaním bránila vo výkone jeho užívacieho oprávnenia. Jeho možnosť byt užívať bola obmedzená vykonateľným rozhodnutím súdu, ktorým mu bol dočasne zakázaný vstup do predmetnej nehnuteľnosti. Toto rozhodnutie nebolo v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia predmetom preskúmania a súd rozhodujúci o tomto nároku bol povinný vychádzať z právneho stavu, ktorý ním bol vytvorený. Odvolací súd dopĺňa, že k stavu, že byt nemôže užívať, došlo z dôvodu subjektívnych okolností na strane žalobcu, keď jeho chovanie voči žalovanej malo za následok vydať potrebné rozhodnutie na ochranu jej zdravia. Žalobca si tak sám zapríčinil svojím chovaním stav, ktorý mal za následok jeho dočasné vylúčenie z užívania bytu. Jeho správanie nebolo v súlade so zákonom aprobovaným správaním. 61. Právny dôvod užívania bytu žalovanou pritom nemožno redukovať iba na samotné neodkladné opatrenie. Žalovaná má vlastné majetkové oprávnenie k predmetnému bytu vyplývajúce z majetkového vzťahu bývalých manželov k tejto nehnuteľnosti. Súdne rozhodnutie bolo významné tým, že zákonným a vykonateľným spôsobom obmedzilo výkon užívacieho oprávnenia žalobcu. Kombinácia vlastného oprávnenia žalovanej byt užívať a súdneho obmedzenia možnosti žalobcu byt užívať vylučovala záver, že žalovaná užívala predmetný byt voči žalobcovi bez právneho dôvodu iba preto, že ho v rozhodnom období fakticky užívala v celom rozsahu. 62. Nemožno preto prijať právnu konštrukciu žalobcu, podľa ktorej už samotná skutočnosť, že žalovaná užívala celý byt a žalobca ho neužíval, nevyhnutne znamenala vznik bezdôvodného obohatenia vo výške zodpovedajúcej jednej polovici obvyklého nájomného. Takýto záver by neprípustne abstrahoval od právneho dôvodu, pre ktorý žalobca svoje užívacie oprávnenie nevykonával. 63. Odvolací súd nespochybňuje, že súdne vylúčenie žalobcu z užívania bytu samo osebe nespôsobilo zánik jeho majetkového práva k predmetnej nehnuteľnosti. Zachovanie majetkového práva však nemožno stotožňovať s neobmedzeným oprávnením vykonávať všetky jeho jednotlivé zložky bez ohľadu na existenciu vykonateľného súdneho rozhodnutia. Vlastnícke a iné majetkové oprávnenia môžu podliehať zákonom ustanoveným obmedzeniam a § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka výslovne predpokladá možnosť súdu za splnenia zákonných podmienok obmedziť užívacie právo jedného z manželov k domu alebo bytu patriacemu do bezpodielového spoluvlastníctva, prípadne ho z jeho užívania úplne vylúčiť.
64. Pre posúdenie uplatneného nároku preto nebolo rozhodujúce, či žalobca zostal nositeľom majetkového práva k bytu, ale či žalovaná získala jeho užívaním majetkový prospech bez právneho dôvodu na jeho úkor. Na túto otázku bolo potrebné odpovedať záporne. Nemožnosť žalobcu byt užívať mala svoj právny základ vo vykonateľnom súdnom rozhodnutí a užívanie bytu žalovanou malo základ v jej vlastnom majetkovom oprávnení. Nebol preto daný skutkový základ pre záver o plnení bez právneho dôvodu, o plnení z neplatného právneho úkonu, o plnení z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ani o majetkovom prospechu získanom z nepoctivých zdrojov. 65. Na posudzovanú vec nedopadal ani § 454 Občianskeho zákonníka. Žalobca netvrdil a zo skutkového stavu ani nevyplynulo, že by za žalovanú plnil to, čo mala podľa práva plniť sama. Predmetom žaloby nebola refundácia konkrétneho plnenia poskytnutého žalobcom za žalovanú, ale peňažná suma odvodená od predpokladanej hodnoty užívania bytu. Ani táto skutková podstata bezdôvodného obohatenia preto nebola naplnená. 66. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani argumentáciu žalobcu založenú na čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Žalobca z ústavnej požiadavky primeranej náhrady pri nútenom obmedzení vlastníckeho práva vyvodzoval, že ak bol rozhodnutím súdu vylúčený z užívania spoločnej nehnuteľnosti, musela mu za takéto obmedzenie patriť primeraná peňažná kompenzácia, ktorú následne stotožnil s bezdôvodným obohatením žalovanej. 67. Takáto argumentácia však spájala dve právne otázky, ktoré bolo potrebné posudzovať oddelene. Jednou otázkou bolo, za akých podmienok môže nútené obmedzenie vlastníckeho práva vyvolať ústavnú požiadavku primeranej náhrady. Odlišnou otázkou bolo, či konkrétna osoba, ktorá spoločnú nehnuteľnosť užívala, získala týmto užívaním voči obmedzenému vlastníkovi bezdôvodné obohatenie podľa § 451 Občianskeho zákonníka. Ani prípadný kladný záver o prvej otázke by bez ďalšieho neviedol ku kladnej odpovedi na otázku druhú. 68. Článok 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky sám osebe nevytvára skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia žalovanej podľa § 451 Občianskeho zákonníka. Na úspech žaloby preto nepostačovalo tvrdiť, že žalobca bol pri výkone svojho majetkového práva obmedzený. Bolo potrebné preukázať právne skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že práve žalovaná získala na jeho úkor majetkový prospech bez právneho dôvodu a že je preto ona subjektom reštitučnej povinnosti podľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Takýto právny základ žalobca nepreukázal. 69. Na uvedenom závere nič nemení ani žalobcom označená judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky, osobitne nález sp. zn. PL. ÚS 42/2015. Závery vyslovené v tomto rozhodnutí sa týkajú ústavných požiadaviek primeranej náhrady pri zákonom založenom nútenom obmedzení vlastníckeho práva. Nemožno ich bez ďalšieho preniesť na odlišnú právnu situáciu ochranného súdneho opatrenia vo vzťahoch medzi manželmi a už vôbec z nich nemožno vyvodiť, že osobou povinnou na poskytnutie takejto náhrady je automaticky druhý manžel a že právnym titulom tejto povinnosti je bezdôvodné obohatenie. 70. Význam uvedenej judikatúry preto odvolací súd nespochybňoval v jej vlastnom normatívnom kontexte. Nebolo však možné z nej odvodiť žalobcom požadovaný právny následok bez identifikácie konkrétnej hmotnoprávnej normy, ktorá by zakladala povinnosť žalovanej poskytnúť mu peňažnú náhradu za obdobie, počas ktorého bol z užívania bytu vylúčený súdnym rozhodnutím. Takúto normu žalobca neoznačil a nevyplývala ani z ustanovení o bezdôvodnom obohatení. 71. Nedôvodná bola aj argumentácia žalobcu založená na § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uvedené ustanovenie umožňuje pri občianskoprávnom vzťahu, ktorý nie je osobitne upravený, použitie ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich vzťahy obsahom a účelom najbližšie. Samotný § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka však nepredstavuje samostatný hmotnoprávny titul vzniku peňažnej pohľadávky. 72. Použitie analógie zákona predpokladalo nielen identifikáciu právnou úpravou neriešenej otázky, ale aj označenie právnej normy upravujúcej obsahom a účelom najbližší právny vzťah, ktorej právny následok by bolo možné na posudzovanú situáciu analogicky preniesť. Žalobca však neuviedol konkrétne ustanovenie, ktorého analogické použitie by zakladalo povinnosť žalovanej platiť mu za obdobie súdneho vylúčenia z užívania bytu sumu zodpovedajúcu jednej polovici obvyklého nájomného. 73. Analógia navyše nemôže slúžiť na vytvorenie záväzku jednej súkromnej osoby voči druhej iba na základe všeobecného presvedčenia, že existujúci právny stav by mal byť ekonomicky kompenzovaný. Ak mal žalobca za to, že právny poriadok mu z dôvodu obmedzenia jeho majetkového práva priznával osobitnú kompenzáciu, bolo potrebné identifikovať právny titul takejto kompenzácie, jej povinný subjekt a predpoklady jej vzniku. Nemožno ju bez ďalšieho transformovať na nárok z bezdôvodného obohatenia voči žalovanej.
74. Za dôvodnú nepovažoval odvolací súd ani argumentáciu žalobcu, podľa ktorej dlhodobosť obmedzenia jeho možnosti byt užívať spôsobovala, že už nešlo o obmedzenie v nevyhnutnej miere. Touto argumentáciou žalobca v skutočnosti spochybňoval dôvodnosť a ďalšie trvanie súdnych rozhodnutí, na základe ktorých bolo jeho užívacie oprávnenie obmedzené. Predmetom tohto konania však nebolo preskúmanie zákonnosti neodkladného opatrenia ani rozhodnutia vydaného v konaní o vylúčenie žalobcu z užívania bytu. 75. Pokiaľ žalobca považoval podmienky svojho vylúčenia z užívania bytu za nesplnené, mohol svoje procesné námietky uplatňovať v konaniach, v ktorých sa o obmedzení alebo vylúčení jeho užívacieho práva rozhodovalo. Konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia však nemohlo plniť funkciu nepriameho opravného prostriedku proti týmto rozhodnutiam. Súd rozhodujúci o žalobe na vydanie bezdôvodného obohatenia nemohol pri posudzovaní existencie právneho dôvodu faktického stavu vychádzať z predpokladu, že vykonateľné súdne rozhodnutie neexistovalo alebo bolo materiálne nesprávne, iba preto, že žalobca s jeho skutkovými a právnymi závermi nesúhlasil. 76. Z rovnakého dôvodu nebola v tomto konaní rozhodujúca ani námietka žalobcu uplatnená v replike, podľa ktorej v konaní o neodkladnom opatrení a v konaní o jeho vylúčenie z užívania bytu nebolo preukázané fyzické alebo psychické násilie či hrozba takéhoto násilia. Touto námietkou žalobca spochybňoval skutkový základ iných súdnych konaní. Odvolací súd v prejednávanej veci nebol oprávnený nahrádzať opravné mechanizmy určené na preskúmanie rozhodnutí vydaných v týchto konaniach. 77. Vyjadrenie žalovanej, podľa ktorého bol 30. januára 2026 v konaní vedenom pod sp. zn. 9C/43/2024 vyhlásený rozsudok, ktorým bolo žalobe o vylúčenie žalobcu z užívania predmetného bytu vyhovené, nebolo pre rozhodnutie o existencii žalobou uplatneného nároku samo osebe určujúce, osobitne pokiaľ žalovaná sama uviedla, že toto rozhodnutie nebolo právoplatné. Táto okolnosť však podporuje záver, že otázka existencie podmienok na vylúčenie žalobcu z užívania bytu bola predmetom samostatného súdneho konania, v ktorom mala byť posudzovaná a preskúmavaná, a nie predmetom konania o vydanie bezdôvodného obohatenia. 78. Odvolací súd považoval za potrebné osobitne sa vysporiadať aj s námietkou žalobcu smerujúcou proti záveru súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena vo vzťahu k výške požadovaných 350 EUR. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca výšku požadovanej sumy iba tvrdil bez predloženia relevantných dôkazov o výške nájomného za porovnateľný byt. Žalobca v odvolaní namietal, že priemerná výška nájomného mala byť posúdená ako všeobecne známa alebo súdu z jeho činnosti známa skutočnosť, ktorá podľa § 186 ods. 1 CSP dokazovanie nevyžadovala, a zároveň predložil údaj o priemernej cene nájomného v Banskej Bystrici. 79. Táto odvolacia argumentácia nebola spôsobilá privodiť iné rozhodnutie vo veci už z dôvodu logickej postupnosti posudzovania uplatneného nároku. Určenie rozsahu bezdôvodného obohatenia prichádza do úvahy až po tom, čo je preukázaný samotný vznik záväzku z bezdôvodného obohatenia. Otázka existencie nároku predchádza otázke jeho výšky. Ak nebol naplnený hmotnoprávny základ nároku podľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, nebolo potrebné určovať, akú hodnotu by prípadné obohatenie malo. 80. Inak povedané, ani prípadné spoľahlivé preukázanie toho, že trhové nájomné za porovnateľný byt predstavovalo 700 EUR mesačne, by nemohlo založiť povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi 350 EUR, pokiaľ medzi stranami nevznikol záväzok z bezdôvodného obohatenia. Dôkaz o výške plnenia nemôže nahradiť chýbajúci právny titul jeho vzniku. 81. Z tohto dôvodu odvolací súd považoval záver súdu prvej inštancie o nepreukázaní výšky nároku za subsidiárny vo vzťahu k jeho nosnému záveru o neexistencii bezdôvodného obohatenia. Pre rozhodnutie o žalobe bolo určujúce, že žalobcovi z uplatneného právneho titulu právo na požadované plnenie nevzniklo. Ak nárok nevznikol čo do základu, otázka jeho výšky bola pre výsledok sporu právne nerozhodná. 82. Z rovnakého dôvodu nebolo potrebné pre výsledok odvolacieho konania riešiť, či žalobcom až v odvolaní predložený údaj o priemernej výške nájomného spĺňal podmienky prípustnosti novoty v odvolacom konaní. Ani jeho prípadné pripustenie a zohľadnenie by nemohlo zmeniť právny záver o neexistencii základu žalovaného nároku. 83. Len na doplnenie odvolací súd uvádza, že ani argumentácia žalobcu podľa § 186 ods. 1 CSP by sama osebe neodstraňovala problém dokazovania konkrétnej výšky nároku. Priemerná cena nájomného v určitom meste a určitom období nie je totožná s obvyklou hodnotou užívania konkrétnej nehnuteľnosti. Tá môže závisieť od viacerých individuálnych okolností, najmä od veľkosti, polohy, technického stavu, vybavenia a ďalších vlastností bytu. Táto otázka však vzhľadom na neexistenciu samotného základu nároku nemala pre rozhodnutie určujúci význam.
84. Odvolací súd nepovažoval za opodstatnený ani formálne uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP. Žalobca v odvolaní neidentifikoval konkrétnu inú vadu konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Jeho argumentácia smerovala v podstatnej časti proti právnemu posúdeniu veci a proti záveru súdu prvej inštancie o preukázaní výšky nároku. Nesúhlas strany s právnym posúdením alebo s hodnotením významu určitých skutočností však sám osebe nepredstavuje inú vadu konania v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) CSP. 85. Z obsahu spisu a z odvolacej argumentácie zároveň nevyplynulo, že by súd prvej inštancie procesným postupom znemožnil žalobcovi uplatniť jeho procesné práva alebo že by konanie bolo postihnuté inou procesnou vadou spôsobilou ovplyvniť vecnú správnosť rozhodnutia. Žalobca mal možnosť uplatniť skutkové tvrdenia, právnu argumentáciu a dôkazné návrhy, pričom skutočnosť, že súd jeho právnu konštrukciu nepovažoval za dôvodnú, nemožno stotožňovať s procesnou vadou konania. 86. Pokiaľ žalobca odvolaním napadol aj výrok o náhrade trov konania, vo vzťahu k tomuto výroku neuviedol samostatný dôvod jeho nesprávnosti, ktorý by bol nezávislý od výsledku konania vo veci samej. Jeho nesúhlas s výrokom o trovách bol obsahovo odvodený od presvedčenia, že žalobe malo byť vyhovené. Keďže však žalovaná bola v konaní pred súdom prvej inštancie plne úspešná a odvolacie námietky žalobcu neboli spôsobilé tento výsledok zmeniť, nebol daný dôvod na zásah ani do závislého výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania. 87. Odvolací súd považoval za potrebné v závere zdôrazniť, že rozhodnutím v tejto veci sa neriešila všeobecná a abstraktná otázka, či osobe obmedzenej vo výkone vlastníckeho alebo iného majetkového práva môže za určitých okolností vzniknúť právo na primeranú kompenzáciu. Predmetom konania bola konkrétna žaloba proti konkrétnej žalovanej, založená na právnom titule bezdôvodného obohatenia. Úlohou súdu preto bolo posúdiť, či skutkové okolnosti tvrdené a preukázané v konaní napĺňali predpoklady tohto konkrétneho hmotnoprávneho nároku. 88. Na túto otázku bolo potrebné odpovedať záporne. Žalobca bol v možnosti užívať predmetný byt obmedzený vykonateľným súdnym rozhodnutím. Žalovaná mala vlastný právny titul na užívanie spoločnej nehnuteľnosti a samotná okolnosť, že v dôsledku súdneho obmedzenia žalobcu fakticky užívala byt v celom rozsahu, nezakladala bez ďalšieho majetkový prospech získaný bez právneho dôvodu na jeho úkor. Nebola preto naplnená základná podmienka vzniku záväzku podľa § 451 Občianskeho zákonníka. 89. Žalobca nemohol chýbajúci hmotnoprávny základ nároku nahradiť ani odkazom na čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ani analogickou aplikáciou § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z ústavnej ochrany vlastníctva nemožno bez identifikácie príslušného hmotnoprávneho titulu vyvodiť súkromnoprávnu povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi polovicu hypotetického trhového nájomného. Rovnako analógia nemohla vytvoriť konkrétny záväzok žalovanej bez určenia právnej normy upravujúcej obsahom a účelom najbližší právny vzťah, z ktorej by takáto povinnosť vyplývala. 90. Keďže žalobcovi nevzniklo právo na vydanie bezdôvodného obohatenia už čo do základu, jeho námietky týkajúce sa preukázania výšky 350 EUR nemohli mať vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia. Otázka výšky nároku sa stala právne relevantnou až za predpokladu existencie nároku, ktorý však v posudzovanom prípade splnený nebol. 91. Súd prvej inštancie preto dospel k správnemu výsledku, keď žalobu zamietol. Odvolací súd jeho odôvodnenie doplnil v tom smere, že nosným dôvodom zamietnutia nebolo nepreukázanie výšky požadovanej sumy, ale predovšetkým absencia hmotnoprávnych predpokladov vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej. Záver o nepreukázaní výšky uplatneného nároku mal za tejto situácie iba subsidiárny význam. 92. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Keďže nebol zistený ani samostatný dôvod nesprávnosti závislého výroku o náhrade trov prvoinštančného konania, potvrdil rozsudok aj v tomto výroku. Trovy odvolacieho konania 93. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní bola v celom rozsahu úspešná žalovaná, preto jej odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 94. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. CSP) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. (§ 127 ods. 1 CSP) Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP). Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.