Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_57T-30-2026.pdf
PDF · 100.14 KB
Case nature
Area
Subarea
57T/30/2026
Uznesenie
Mestský súd Bratislava I v konaní pred samosudcom JUDr. Zoltánom Valentovičom, PhD., v trestnej veci obvineného O. I., pre prečin poškodzovania cudzej veci podľa § 246 Trestného zákona, dňa 24.09.2026, takto
r o z h o d o l :
Podľa § 241 odsek 1 písm. b) Trestného poriadku z dôvodu podľa § 214 ods. 1 Trestného poriadku sa trestná vec obvineného O. I., narodeného XX.XX.XXXX v Bratislave, trvale bytom I. XXXX/XX, Bratislava, pre skutok v obžalobe prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava V z 02.04.2026, č. k. 1 Pv 55/26/1105, právne kvalifikovaného ako prečin poškodzovania cudzej veci podľa § 246 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že:
dňa 12.12.2025 v čase od 21.30 hodiny do 22.00 hodiny v Bratislave, na ulici Panónska cesta, na tam nachádzajúcich sa pilieroch mosta, vytvoril lakom čiernej farby zn. Berner, ktorý si priniesol so sebou, bližšie nešpecifikovaný obrazec čiernej farby a lakom modrej farby zn. Maston Zero bližšie nešpecifikovaný obrazec čiernomodrej farby, následne sa obvinený presunul k podchodu na Železničnej stanici Petržalka na Panónskej ceste, kde pri vstupe do daného podchodu vytvoril na stene z plexiskla lakom čiernej farby obdížnik o veľkosti 36 x 75 cm s tvarom kríža vo vrchnej časti, ku škode Magistrátu Hlavného Mesta Slovenskej republiky Bratislava, so sídlom Primaciálne námestie č. 1, IČO: 00 603 481, podľa odborného vyjadrenia vynaloženej na odstránenie postriekanej plochy, v celkovej výške 120,- Eur,
p o s t u p u j e
na prejednanie Okresnému úradu v Bratislave, Tomášikova 46, 832 05 Bratislava,
pretože nejde o trestný čin, ale skutok by mohol byť priestupkom podľa § 50 odsek 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.
o d ô v o d n e n i e :
Prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava V podal na Mestský súd Bratislava I obžalobu na obvineného O. I. pre prečin poškodzovania cudzej veci podľa § 246 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na skutkovom základe tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Samosudca podľa § 241 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal podanú obžalobu, ako aj celý predložený spisový materiál a dospel k záveru, že v predmetnej veci sú splnené podmienky na postup podľa § 241 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku v spojení s § 214 ods. 1 Trestného poriadku, keďže skutok, pre ktorý bola obžaloba podaná, vzhľadom na aplikáciu materiálneho korektívu podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona nie je prečinom, avšak mohol by byť príslušným správnym orgánom posúdený ako priestupok proti majetku podľa § 50 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch.
Podľa § 241 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku samosudca pri preskúmaní obžaloby podľa jej obsahu a obsahu spisu postúpi vec inému orgánu, ak sú tu okolnosti uvedené v § 214 ods. 1 Trestného
poriadku. Podľa § 214 ods. 1 Trestného poriadku sa vec postúpi inému orgánu, ak výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania preukazujú, že nejde o trestný čin, ale ide o skutok, ktorý by mohol byť priestupkom alebo iným správnym deliktom alebo by mohol byť prejednaný v disciplinárnom konaní.
Z obsahu vyšetrovacieho spisu je skutkový dej v rozsahu potrebnom na posúdenie jeho trestnoprávnej povahy dostatočne objasnený resp. zadokumentovaný. Obvinený svoje konanie nepopieral. Vo výpovedi zo dňa 13. februára 2026 podrobne uviedol, že dňa 12. februára 2026 sa nachádzal pri svojej matke, ktorá býva na Bzovíckej ulici v Bratislave, pričom približne o 21.30 hod. od nej odchádzal autobusom č. 91. Vystúpil pri OC Danubia, keďže mal vedomosť o tom, že na pilieroch mosta sa dlhší čas nachádzali podľa jeho názoru nevhodné vyobrazenia predsedu vlády Slovenskej republiky a ďalšie nápisy. Uviedol, že tieto vyobrazenia považoval za nevhodné a rozhodol sa ich premaľovať tak, aby neboli viditeľné. Jeden sprej si na tento účel kúpil približne týždeň pred skutkom, pričom mal pri sebe aj ďalšie spreje. Obvinený následne na jednom mieste posprejoval dve vyobrazenia a neskôr sa presunul autobusom k zastávke ŽST Petržalka, kde mal vedomosť o ďalších obdobných vyobrazeniach. Pri sprejovaní jedného z nich ho zastihla policajná hliadka. Policajtom na mieste uviedol, čo robil, a spreje im následne vydal. Obvinený teda konanie v jeho podstatných rysoch priznal, nesnažil sa zakrývať svoju účasť na skutku a zároveň vysvetlil svoju pohnútku. Na záver svojho výsluchu uviedol, že skutok spáchal podľa svojho presvedčenia „v dobrej viere“, pretože pôvodné vyobrazenia považoval za nevhodné, zároveň však pripustil, že jeho postup nebol správny a že po prekrytí pôvodných vyobrazení zostala na ploche neestetická škvrna, čo ho mrzí.
Súd na tomto mieste považuje za potrebné zdôrazniť, že takto deklarovaná motivácia obvineného nijakým spôsobom nelegalizuje jeho konanie. Ani subjektívne presvedčenie osoby o nevhodnosti vyobrazenia na cudzej veci jej neposkytuje oprávnenie svojvoľne zasahovať do cudzieho resp. verejného majetku. O odstránení alebo úprave takéhoto obsahu rozhoduje vlastník, správca veci, prípadne príslušný orgán, nie jednotlivec na základe vlastného hodnotenia.
Uvedené však neznamená, že konkrétna pohnútka obvineného je z pohľadu trestného práva irelevantná. Práve naopak, § 10 ods. 2 Trestného zákona výslovne zaraďuje pohnútku páchateľa medzi zákonné kritériá určujúce závažnosť prečinu. Súd preto musí odlíšiť otázku protiprávnosti konania od otázky, či toto protiprávne konanie dosahuje takú intenzitu, ktorá odôvodňuje vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti.
Podľa § 246 ods. 1 Trestného zákona sa trestného činu poškodzovania cudzej veci dopustí ten, kto poškodí cudziu vec tým, že ju postrieka, pomaľuje alebo popíše farbou alebo inou látkou. Na rozdiel od základnej skutkovej podstaty podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona teda § 246 ods. 1 neviaže svoju základnú skutkovú podstatu na spôsobenie malej škody.
Samotná skutočnosť, že spôsobená škoda nedosahuje hranicu malej škody, preto pri § 246 ods. 1 Trestného zákona automaticky nevylučuje formálne naplnenie znakov tohto trestného činu. To však zároveň neznamená, že každé, akokoľvek málo významné postriekanie cudzej veci musí byť bez ďalšieho posúdené ako trestný čin.
Podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona totiž nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná. Ide o zákonom ustanovený materiálny korektív, prostredníctvom ktorého sa pri prečinoch oddeľuje konanie trestné od takého protiprávneho konania, ktoré síce môže formálne vykazovať znaky opísané v osobitnej časti Trestného zákona, avšak jeho konkrétna intenzita nedosahuje úroveň trestného činu.
Medzi zákonné znaky prečinu podľa § 10 Trestného zákona nepatria iba znaky uvedené v osobitnej časti Trestného zákona, ale aj znak závažnosti prečinu podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona. Preto ak je podaná obžaloba alebo návrh dohody o vine a treste pre prečin, súd je povinný vždy skúmať, či nie sú splnené podmienky na aplikáciu materiálneho korektívu. (stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. júna 2015, sp. zn. Tpj 67/2014, publikované pod č. R 82/2015 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky)
Na tento záver nadväzuje aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. apríla 2024, sp. zn. 4Tdo/13/2024. Najvyšší súd v ňom výslovne zdôraznil, že závažnosť prečinu musí byť zvažovaná pri rozhodovaní o každom čine vykazujúcom formálne znaky prečinu a nie je na ľubovôli orgánov činných v trestnom konaní ani súdu, či sa ňou budú zaoberať. Takáto úvaha musí byť zachytená aj v odôvodnení konkrétneho rozhodnutia. Súčasne Najvyšší súd uviedol, že materiálny korektív predstavuje súbor viacerých skutočností, ktoré treba v každom jednotlivom prípade posudzovať vo vzájomných súvislostiach ako jeden celok.
Súd preto v predmetnej veci posudzoval spôsob vykonania činu, jeho následky, okolnosti jeho spáchania, mieru zavinenia a pohnútku obvineného vo vzájomnej súvislosti, nie izolovane. Pokiaľ ide o spôsob vykonania činu, konanie obvineného spočívalo v použití bežne dostupných sprejových farieb na povrchy, na ktorých sa už pred jeho zásahom nachádzali iné nástreky, vyobrazenia alebo graffiti. Konanie nebolo spojené s rozbitím alebo demontážou zariadenia, narušením nosnej konštrukcie, technickým poškodením objektu ani s jeho vyradením z používania. Predmetné veci po zásahu naďalej plnili svoj pôvodný účel a následok spočíval v povrchovom znečistení odstrániteľnom vyčistením. Konaniu obvineného predchádzalo určité rozhodnutie a príprava, keďže podľa vlastnej výpovede si jeden sprej zabezpečil už približne týždeň pred skutkom. Nešlo preto o čisto náhodný okamžitý impulz. Táto okolnosť závažnosť skutku zvyšuje a súd ju zohľadnil. Na druhej strane nešlo o rozsiahle ničenie mestského mobiliáru, systematické vytváranie graffiti na dovtedy nepoškodených plochách ani o zásah spôsobujúci trvalé alebo technicky náročné poškodenie.
Súd v tomto smere poukazuje aj na fotodokumentáciu zo zápisnice o ohliadke miesta činu z ktorej je zrejmý nielen samotný rozsah zásahu obvineného, ale aj celkový charakter dotknutých plôch. Na viacerých miestach sa už pred predmetným skutkom nachádzali ďalšie nástreky a graffiti. Existencia predchádzajúceho poškodenia cudzej veci nikoho neoprávňuje na jej ďalšie poškodzovanie, ide však o objektívnu okolnosť významnú pre hodnotenie konkrétneho rozsahu a následku skutku.
Pokiaľ ide o následok konania, odborným vyjadrením (č.l. 45) boli náklady na odstránenie nástrekov vyčíslené v celkovej sume 120 eur, a to pri jednotlivých plochách v sumách 50 eur, 50 eur a 20 eur. Takto zistený majetkový následok je objektívne veľmi nízky. Súd si je vedomý, že hranica malej škody nie je formálnym znakom základnej skutkovej podstaty podľa § 246 ods. 1 Trestného zákona. Výška reálne spôsobenej škody však nie je bez významu pri posudzovaní následku podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona. V čase skutku sa škodou malou rozumela škoda prevyšujúca sumu 700 eur. Náklad 120 eur tak predstavuje iba zlomok tejto zákonnej hranice. Uvedenú sumu samosudca neporovnáva so zákonnou hranicou malej škody preto, aby do § 246 ods. 1 Trestného zákona dodatočne vnášal znak, ktorý zákon neustanovuje. Ide výlučne o objektívne kvantitatívne hľadisko pri posudzovaní skutočnej závažnosti následku. Bolo by totiž v rozpore so zmyslom § 10 ods. 2 Trestného zákona, keby súd pri hodnotení následkov úplne abstrahoval od toho, či odstránenie následku stojí 120 eur alebo násobne vyššiu sumu.
K nízkej intenzite majetkového následku pristupuje aj výpoveď poškodeného, resp. osoby oprávnenej vystupovať za Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislavu. Zástupca poškodeného uviedol, že poškodený neuplatňuje nárok na náhradu škody a nežiada, aby súd zaviazal obvineného na jej náhradu, pretože predmetná plocha bola posprejovaná aj v minulosti a mesto zabezpečí jej vyčistenie prostredníctvom svojho zmluvného dodávateľa. Uvedené samo u sebe nevylučuje trestnosť skutku. V spojení s objektívne vyčíslenou sumou 120 eur, absenciou funkčného poškodenia veci, charakterom dotknutého povrchu a jeho predchádzajúcim stavom však potvrdzuje, že reálny majetkový následok skutku bol nízkej intenzity.
Pri hodnotení okolností spáchania skutku a pohnútky obvineného súd prihliadol na jeho vysvetlenie, podľa ktorého pôvodným zámerom nebolo vytvoriť vlastné graffiti, poškodiť majetok hlavného mesta ako taký. Podľa výpovede chcel prekryť už existujúce vyobrazenia, ktoré osobne považoval za nevhodné.
Subjektívne hodnotenie obsahu pôvodného vyobrazenia nemohlo obvinenému založiť oprávnenie zasiahnuť do cudzej veci. Z hľadiska § 10 ods. 2 Trestného zákona však nemožno pohnútku ignorovať. Zákon v danom smere výslovne prikazuje skúmať pohnútku páchateľa. Z pohľadu intenzity majetkového útoku existuje rozdiel medzi konaním osoby, ktorej priamym cieľom je cudziu vec poškodzovať, ničiť alebo ju využívať ako plochu pre vlastnú grafickú tvorbu, a konaním osoby, ktorá síce protiprávne a svojvoľne zasiahne do cudzej veci, avšak bezprostredným cieľom jej konania je prekrytie už existujúceho
obsahu. Pokiaľ ide o mieru zavinenia, obvinený konal úmyselne. O existencii vyobrazení vedel, rozhodol sa ich prekryť a najmenej jeden sprej si na tento účel vopred zadovážil. Táto skutočnosť hovorí v neprospech záveru o úplnej bagateľnosti konania a súd ju pri celkovom posúdení zohľadnil.
Súd dospel k záveru, že hoci skutok vykazuje formálne znaky konania uvedeného v § 246 ods. 1 Trestného zákona, jeho konkrétna závažnosť je v zmysle § 10 ods. 2 Trestného zákona nepatrná.
Takýto postup zodpovedá aj zásade ultima ratio, teda subsidiárnemu postaveniu trestného práva. Uvedená zásada bola rešpektovaná aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. augusta 2013, sp. zn. 2 Tdo 35/2013, publikovanom pod č. R 96/2014, podľa ktorého, ak páchateľ naplní zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu, je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a súdu vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť, pričom pravidlo ultima ratio možno pri prečinoch uplatniť prostredníctvom materiálneho korektívu podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona.
Princíp ultima ratio sa teda v prejednávanej veci neuplatňuje namiesto zákona, ale prostredníctvom zákonom výslovne upraveného § 10 ods. 2 Trestného zákona.
Pri majetkových protiprávnych konaniach je pritom potrebné osobitne skúmať, aký je skutočný rozsah zásahu do chráneného záujmu a či jeho konkrétna intenzita odôvodňuje použitie najprísnejšieho prostriedku verejného práva. Ak právny poriadok poskytuje na protiprávne konanie primeranú reakciu prostredníctvom priestupkového konania a okolnosti konkrétneho skutku pri aplikácii kritérií § 10 ods. 2 Trestného zákona zostávajú na úrovni nepatrnej závažnosti, trestné právo nemá slúžiť ako automatický prvý prostriedok represie.
Uvedený záver korešponduje s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. apríla 2024, sp. zn. 4Tdo/13/2024, podľa ktorého pri pozitívnom vyhodnotení materiálneho korektívu a závere o nepatrnej závažnosti nejde o prečin a také konanie môže byť naďalej posúdené napríklad ako priestupok alebo iný administratívnoprávny delikt.
Súd považuje za potrebné osobitne poukázať aj na spôsob, akým bola otázka materiálnej stránky prečinu posudzovaná v prípravnom konaní. Povinnosť zaoberať sa materiálnym korektívom totiž nevzniká až súdu po podaní obžaloby. Ide o otázku existencie samotného prečinu. Už Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 16. apríla 2024, sp. zn. 4Tdo/13/2024, výslovne uviedol, že závažnosť prečinu musí byť zvažovaná pri rozhodovaní o každom čine vykazujúcom jeho formálne znaky a že nie je na ľubovôli orgánov činných v trestnom konaní ani súdu, či ju budú v konkrétnom prípade zvažovať. Najvyšší súd zároveň uviedol, že toto zvažovanie musí byť zachytené aj v odôvodnení konkrétneho rozhodnutia.
Z obsahu vyšetrovacieho spisu však súdu nevyplynulo, že by sa policajt alebo prokurátor materiálnym korektívom podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam tohto skutku náležitým spôsobom zaoberali. V spise sa nenachádza žiadna úvaha o spôsobe vykonania skutku, jeho následkoch, okolnostiach jeho spáchania, miere zavinenia a pohnútke obvineného z pohľadu nepatrnej závažnosti (absencia vyhodnotenia/zmienky materiálneho korektívu v uznesení podľa § 206 Tr. por. z 13.02.2026 - č.l. 2-4). Rovnako z neho nevyplýva záznam o previerke spisu alebo iný obdobný podklad, z ktorého by bolo možné zistiť, z akých konkrétnych dôvodov orgány činné v trestnom konaní dospeli k záveru, že materiálna závažnosť činu je vyššia než nepatrná resp. že sa otázkou materiálneho korektívu vôbec zaoberali.
Takáto absencia je významná najmä preto, že orgány činné v trestnom konaní mali už v prípravnom konaní k dispozícii prakticky všetky rozhodujúce podklady potrebné na takéto posúdenie. Poznali výpoveď obvineného a jeho pohnútku, mali k dispozícii fotodokumentáciu z OMČ, odborné vyjadrenie k výške škody, neskôr aj stanovisko poškodeného, ako aj údaje o osobe obvineného.
Súd v tejto súvislosti zároveň nemohol prehliadnuť ani obsah opatrenia prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava V zo dňa 16. marca 2026, sp. zn. 1 Pv 55/26/1105-11.
Uvedeným opatrením prokurátor po preskúmaní vyšetrovacieho spisu tento vrátil policajtovi na ďalšie konanie, pričom rozhodnutie o vznesení obvinenia podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku označil za
zákonné a dôvodné. Súčasne však podľa § 230 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku uložil policajtovi konkrétne pokyny na ďalší postup v skrátenom vyšetrovaní.
Podľa § 230 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku je prokurátor pri výkone dozoru oprávnený dávať záväzné pokyny na vyšetrovanie a skrátené vyšetrovanie trestných činov a určovať lehoty na ich vybavenie, pričom takéto pokyny sú súčasťou spisu.
Prokurátor policajtovi konkrétne uložil, aby vypočul splnomocnenca poškodeného Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy ku skutku a prípadnému nároku na náhradu škody, zabezpečil riadne vyčíslenie škody, vykonal prípadné ďalšie potrebné úkony a obvineného oboznámil s výsledkami skráteného vyšetrovania. Osobitne však prokurátor pod bodom 3 svojho opatrenia výslovne uložil policajtovi, aby vydal opravné uznesenie, pretože v skutkovej vete uznesenia o vznesení obvinenia došlo k zrejmej chybe v dátume spáchania trestného činu, keď bol podľa opatrenia nesprávne uvedený dátum 12.12.2026.
Na splnenie uložených pokynov prokurátor stanovila policajtovi lehotu do 10. júna 2026.
Z predloženého spisu však nevyplýva, že by policajt uvedený záväzný pokyn splnil a vydal opravné uznesenie, ktorým by bola zrejmá chyba v časovom vymedzení skutku odstránená. Napriek tomu už dňa 2. apríla 2026, teda iba krátko po vydaní predmetného opatrenia a viac ako dva mesiace pred uplynutím lehoty, ktorú prokurátor určil policajtovi na splnenie svojich pokynov, vyhotovil a podal na obvineného obžalobu. Obžaloba bola Mestskému súdu Bratislava I doručená dňa 7. apríla 2026.
Súd zároveň zistil, že ani samotná obžaloba uvedenú nezrovnalosť jednoznačne neodstránila. Kým prokurátor vo svojom opatrení resp. pokyne podľa § 230 ods. 2 písm. a) Tr. por. zo 16. marca 2026 poukázal na nesprávny dátum 12.12.2026 uvedený v uznesení o vznesení obvinenia, v následne podanej obžalobe bol skutok vymedzený dátumom 12.12.2025. Z ostatných listín vyšetrovacieho spisu, najmä zo zápisnice o vydaní veci zo dňa 12. februára 2026, zápisnice o výsluchu obvineného zo dňa 13. februára 2026, ako aj ďalších vykonaných úkonov pritom vyplýva, že predmetné konanie sa malo uskutočniť 12. februára 2026.
Súd uvedenú okolnosť nepovažuje za nosný ani samostatný dôvod postúpenia veci. Nemožno ju však prehliadnuť pri hodnotení dôslednosti, s akou bolo prípravné konanie pred podaním obžaloby skončené. Nejde totiž o chybu, ktorú by orgány činné v trestnom konaní vôbec nezaznamenali. Naopak, výslovne chybu identifikoval, policajtovi uložil záväzný pokyn na procesné odstránenie a stanovil lehotu na splnenie tohto pokynu. Zo spisu napriek tomu nevyplýva, že by bol pokyn splnený, pričom ešte pred uplynutím určenej lehoty bola podaná obžaloba, v ktorej sa objavil ďalší, odlišný nesprávny dátum.
Uvedené nadobúda význam aj preto, že sa nedostatok týka skutkovej vety rozhodnutia o vznesení obvinenia, teda časovej identifikácie skutku, ktorý je predmetom trestného stíhania. Ak prokurátor pri výkone dozoru zistí takýto nedostatok a uloží jeho odstránenie, je prirodzeným predpokladom riadneho skončenia prípravného konania, aby bolo pred podaním obžaloby zo spisu zrejmé, že nedostatok bol odstránený alebo iným procesne prípustným spôsobom jednoznačne napravený.
Z opatrenia prokurátora nevyplýva konkrétne posúdenie materiálneho korektívu podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona. Nie je v ňom rozobratá nízka výška škody, konkrétny spôsob vykonania skutku, charakter dotknutých plôch, pohnútka obvineného alebo otázka, či vzhľadom na ich kumuláciu nejde o skutok s nepatrnou závažnosťou. Teda ani z uznesenia policajta či opatrenia prokurátora nie je zrejmé či sa otázkou materiálneho korektívu OČTK zaoberali.
Za takej situácie nemožno samotné všeobecné konštatovanie o zákonnosti a dôvodnosti vzneseného obvinenia považovať za náhradu materiálneho posúdenia, ktoré je podľa citovaného uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. apríla 2024, sp. zn. 4Tdo/13/2024, povinnosťou aj orgánov činných v trestnom konaní.
Absencia úvahy o materiálnom korektíve a s nesplneným pokynom prokurátora na odstránenie zistenej chyby však dokumentuje, že prípravné konanie bolo orientované najmä na formálne preukázanie znakov
§ 246 ods. 1 Trestného zákona, bez zodpovedajúcej individualizovanej úvahy o tom, aká procesná a hmotnoprávna reakcia je vzhľadom na konkrétnu intenzitu skutku primeraná.
Súd preto považuje za potrebné opätovne pripomenúť, že trestnoprávne posúdenie nemôže skončiť konštatovaním, že osoba postriekala cudziu vec farbou a tým naplnila slovné vyjadrenie § 246 ods. 1 Trestného zákona. Pri prečine je ďalším zákonným predpokladom trestnosti aj závažnosť vyššia než nepatrná.
V posudzovanom prípade súd na jednej strane zohľadnil skutočnosti pôsobiace v neprospech obvineného, najmä úmyselný charakter jeho konania, absenciu oprávnenia zasiahnuť do cudzej veci a určitú mieru predchádzajúcej prípravy spočívajúcej aj v zaobstaraní spreja. Na druhej strane však stojí veľmi nízky majetkový následok vo výške 120 eur, ľahká odstrániteľnosť nástreku, absencia technického alebo funkčného poškodenia dotknutých objektov, charakter a predchádzajúci stav predmetných plôch, postoj poškodeného, ktorý si náhradu škody neuplatnil, ako aj konkrétna pohnútka obvineného, ktorá nesmerovala k obohateniu, pomste voči vlastníkovi alebo samoúčelnému ničeniu majetku.
Práve súhrn týchto okolností a ich vzájomné pôsobenie je rozhodujúci. Súd na základe takto vykonaného hodnotenia dospel k záveru, že práve taká situácia nastala aj v predmetnej veci.
Trestné právo je najintenzívnejším prostriedkom verejnoprávnej represie. Zásada ultima ratio preto pri prečinoch prostredníctvom § 10 ods. 2 Trestného zákona vyžaduje, aby trestnoprávny postih zostal vyhradený tým prípadom, ktorých konkrétna závažnosť presahuje hranicu nepatrnosti. Ak na ochranu majetkového záujmu a primeranú reakciu na konkrétne konanie postačujú prostriedky priestupkového práva, pričom samotný skutok podľa zákonných kritérií § 10 ods. 2 nedosahuje potrebnú trestnoprávnu intenzitu, neexistuje dôvod na použitie trestnej represie iba preto, že vonkajší spôsob konania možno podradiť pod slovné vyjadrenie osobitnej skutkovej podstaty.
Možno uzavrieť, že obvinený skutok síce formálne vykazuje znaky konania predpokladaného v § 246 ods. 1 Trestného zákona, avšak vzhľadom na spôsob jeho vykonania a následky, okolnosti, za ktorých bol spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku obvineného je jeho závažnosť nepatrná, a preto podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona nejde o prečin.
Na druhej strane výsledky trestného konania dostatočne odôvodňujú záver, že predmetné konanie môže napĺňať znaky priestupku proti majetku podľa § 50 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch. Posúdenie, či sú naplnené všetky zákonné podmienky priestupkovej zodpovednosti obvineného, však už patrí do právomoci príslušného správneho orgánu. V kontexte výrokovej časti uznesenia iba technickou otázkou ostalo, že z predloženého spisu nemožno zistiť či došlo k upovedomeniu obvineného o podaní obžaloby zo strany prokuratúry.
Preto súd podľa § 241 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku v spojení s § 214 ods. 1 Trestného poriadku rozhodol tak, že predmetnú trestnú vec postúpil príslušnému správnemu orgánu na prejednanie ako priestupok proti majetku.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je prípustná sťažnosť, ktorá sa podáva v lehote 3 pracovných dní odo dňa jeho oznámenia na Mestský súd Bratislava I. O sťažnosti rozhoduje Krajský súd v Bratislave. Sťažnosť môže podať prokurátor a obvinený. Sťažnosť má odkladný účinok (§ 241 ods. 4 Tr. por.). Právne účinne ju nemôžu podať osoby, ktoré sa tohto práva výslovne vzdali.