Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_4To-67-2026.pdf
PDF · 96.78 KB
Case nature
Area
Subarea
4To/67/2026
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Františka Ševčoviča a sudcov JUDr. Stanislava Sojku, PhD. a JUDr. Mateja Čintalu, na verejnom zasadnutí konanom dňa 23. septembra 2026 v trestnej veci proti obžalovanému A. B., pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a) Tr.zák., o odvolaní prokurátora a poškodeného C. D. proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 26.3.2026, sp.zn. 1T/62/2025 takto
r o z h o d o l :
Podľa § 319 Tr.por. z a m i e t a odvolanie prokurátora.
Podľa § 316 ods. 1 Tr.por. z a m i e t a odvolanie poškodeného C. D..
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd podľa § 285 písm. b) Tr.por. oslobodil obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v E., trvale bytom F. X, E., spod obžaloby prokurátora pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a) Tr.zák., ktorého sa mal obžalovaný dopustiť na tom skutkovom základe, že v E. z verejného parkoviska, ktoré sa nachádza pred budovou bývalého OC E. na ulici C. G. XX, dňa 15.03.2023 v časoch o 11.27 h., 16.10 h. a 17.16 h. odcudzil tam zaparkované osobné motorové vozidlá značiek A. H. XXX, evidenčného čísla E., modrej farby, VIN: I., H. XX, evidenčného čísla E., zelenej metalízy, VIN: I. a H. H. J., evidenčného čísla E., modrej metalízy, VIN: I., a to takým spôsobom, že tieto vozidlá vo vyššie uvedených časoch postupne naložil a odvážal prívesným vozíkom na prepravu motorových vozidiel s EČV E., ktorý bol ťahaný osobným motorovým vozidlom značky B. K. L., sedan, čiernej farby s EČV: E., čím takto odcudzením osobného motorového vozidla značky A. H. XXX spôsobil C. D., trvale bytom E. M. XX, E. škodu vo výške 634,- eur, odcudzením osobných motorových vozidiel značky H. XX H. H. H. spôsobil A. N., trvalé bytom E. XX, E. škodu vo výške 7.595,- eur, teda spôsobil celkovú škodu vo výške 8.229,- eur, pretože skutok nie je trestným činom.
Podľa § 288 ods. 3 Tr.por. poškodených C. D., nar. X.XX.XXXX, trvale bytom E., E. XX a A. N., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E., E. XX, s ich nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces.
Proti tomuto rozsudku priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní zahlásil odvolanie prokurátor, ktoré písomne odôvodnil tým, že súd nesprávne vyhodnotil nielen objektívnu, ale navyše aj subjektívnu stránku v zmysle § 212 ods. 1 písm. a) Tr.zák. účinného v čase spáchania skutku, a tým dospel k nesprávnemu právnemu záveru.
Je toho názoru, že z vykonaného dokazovania, či už v štádiu prípravného konania, ako aj konania pred súdom, bolo dostatočne preukázané, že obžalovaný A. B. v inkriminovanom čase z parkoviska odcudzil tam zaparkované motorové vozidlá, bez overenia si ich majiteľov a ich vlastníctva k predmetným motorovým vozidlám, bez uzavretia akejkoľvek zmluvy, resp. kúpnej zmluvy a pritom už v čase odvozu motorových vozidiel vedel, že za odvoz motorových vozidiel si zarobí peniaze. Teda nebol doteraz
vyprodukovaný žiadny dôkaz, že odcudzené motorové vozidlá sa stali jeho vlastníctvom a mohol s nimi nakladať podľa vlastného uváženia. Podotkol, že nedošlo k žiadnemu prepisu vlastníctva motorových vozidiel na obvineného, podľa jeho tvrdení, z údajného majiteľa všetkých motorových vozidiel svedka H. K.. Je viac ako zarážajúce, že obvinený až na hlavnom pojednávaní navrhol vypočuť svedka A. N., ktorý mal potvrdiť jeho verziu kúpy motorových vozidiel od H. K.. Tohto svedka nespomenul počas celého prípravného konania a nenavrhol ho vypočuť. Svedok H. K. poprel predaj motorových vozidiel obvinenému.
Obžalovaný sa zjavne účelovo ku skutku a konaniu v prípravnom konaní nevyjadril a nevypovedal, a preto jeho výpoveď po výsluchu usvedčujúcich svedkov považuje za účelovú a vopred premyslenú. Na základe výpovede svedka H. K. z prípravného konania, ktorá je zhodná s tvrdeniami svedkov poškodených, je zrejmé, že obžalovaný konal svojvoľne a neoprávnene. Na základe výpovedí svedkov, poškodených, ktorí vo svojich výpovediach zhodne podrobne popísali celý proces ohľadom parkovania motorových vozidiel a zhodne popísali, že sa výslovne nejednalo o žiadne autovraky, ale o pojazdné motorové vozidlá, je zrejmé, že došlo k úmyselnému poškodeniu neznámou osobou a následnému odcudzeniu motorových vozidiel obvineným, čo je preukázané aj fotodokumentáciou.
Je toho názoru, že prvostupňový súd nesprávne posúdil tak objektívnu, ako aj subjektívnu stránku prečinu krádeže, keď uviedol, že zo strany obžalovaného k jej naplneniu nedošlo.
Z dokazovania pred súdom a po zvážení všetkých vykonaných dôkazov aj v prípravnom konaní, samostatne, ako aj v ich vzájomnej náväznosti je zrejmé, že obžalovaný naplnil všetky znaky trestného činu krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a) Tr.zák. účinného v čase spáchania skutku po objektívnej aj subjektívnej stránke, keď odcudzil zaparkované motorové vozidlá bez súhlasu ich majiteľov s úmyslom zarobiť peniaze za ich odvoz.
Navrhol, aby odvolací súd v súlade s ust. § 321 ods. 1 Tr.por. zrušil napadnutý rozsudok mestského súdu a podľa § 322 ods. 3 Tr.por. sám rozhodol alebo eventuálne podľa § 322 ods. 1 Tr.por. vec vrátil súdu prvého stupňa na prejednanie a rozhodnutie.
K odvolaniu prokurátora sa vyjadril obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu tak, že má za to, že napadnutý rozsudok Mestského súdu Košice je vecne správny, odvolanie prokurátora je nedôvodné.
Napadnutý rozsudok je výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, najmä pokiaľ ide o výrok o vine.
Zákonom predpísaným spôsobom a v súlade s ust. § 2 ods. 10 Tr.por. vykonal mestský súd všetky dostupné dôkazy potrebné pre poznanie skutkových okolností, nevyhnutných pre zákonu zodpovedajúce rozhodnutie o obžalobe, najmä výsluchmi svedkov, listinných dôkazov a kamerových záznamov, ktoré majú relevantný význam pre rozhodnutie súdu.
Mestský súd dôkazy vyhodnotil, v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr.por. jednotlivo, vo vzájomných súvislostiach, ako aj v celom ich súhrne, logickým a predpísaným spôsobom.
V odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ust. § 168 Tr.por. dostatočne vyložil, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov a dôsledne sa zaoberal jeho obhajobou.
Pokiaľ ide o odvolanie prokurátorky, práve z vykonaného dokazovania vyplýva uzavretie kúpnej zmluvy medzi ním a svedkom K. (kúpna zmluva nemusí byť písomná a je platná a účinná odovzdaním vecí) a nemožno mu klásť na jeho ťarchu tú skutočnosť, že odmietol vypovedať v prípravnom konaní, keďže obžaloba musí uniesť dôkazné bremeno, čo v konaní neurobila, pričom platí, že nedokázaná vina je dokázaná nevina.
Obžaloba nepredložila na hlavnom pojednávaní jediný dôkaz, že sa dopustil konania právne kvalifikovanom ako prečin krádeže, a to ani po stránke objektívnej, ani po stránke subjektívnej.
Obhajoba nebola v priebehu konania ničím vyvrátená alebo aspoň spochybnená, naopak objektivizovaná a verifikovaná výpoveďou svedka A. N., čiastočne svedka N. O., odopretím vypovedať svedka H. K. z dôvodu, aby si svojou výpoveďou neprivodil trestné stíhanie, a predovšetkým vyhodnotením fotografií vyhotovených zo zabezpečovaných kamerových záznamov.
Navrhol odvolaciemu súdu, aby si osvojil správne a zákonné odôvodnenie napadnutého rozsudku, keďže má jednoznačne za to, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní náležitým spôsobom prihliadol ku všetkým okolnostiam, ktoré mali vplyv na oslobodzujúce rozhodnutie, a ktoré aj vecne a zákonne odôvodnil.
Navrhol, aby Krajský súd v Košiciach podľa § 319 Tr.por. zamietol odvolanie prokurátora, pretože nie je dôvodné.
Na podklade takto podaného odvolania odvolací súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr.por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil nasledovné.
Jednou zo základných zásad trestného konania a dôležitou a podstatnou z hľadiska dokazovania je zásada voľného hodnotenia dôkazov. Táto zásada je využívaná vo všetkých štádiách trestného konania a platí pre všetky orgány činné v trestnom konaní, ako aj súdy, ktoré sú povinné hodnotiť dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, pričom musia zvážiť všetky okolnosti - každý dôkaz osobitne, ako aj vo vzájomných súvislostiach. Tiež musia hodnotiť dôkazy nezávisle od toho, či ide o dôkazy, ktoré svedčia v prospech, alebo v neprospech obvineného, pričom aj v tomto smere musia postupovať osobitne a každý dôkaz vyhodnocovať individuálne, ako aj vo vzájomných súvislostiach. Taktiež musia dôkazy hodnotiť nezávisle od toho, či boli obstarané orgány činné v trestnom konaní, súdom, alebo niektorou zo strán. Každému takto získanému dôkazu musia prisúdiť určitú dôkaznú hodnotu a následný výsledok bude založený na ich skúsenostiach, presvedčení, vzdelaní či iných skutočnostiach, od ktorých je závislý proces dokazovania. Spôsob voľného hodnotenia dôkazov vychádza z vnútorného presvedčenia, orgány činné v trestnom konaní a súdu, pričom zákon neustanovuje, čo všetko musí byť zahrnuté pod toto vnútorné presvedčenie. Vnútorné presvedčenie hodnotiacich orgánov spočíva v rôznych objektívnych, ale i subjektívnych činiteľoch, napríklad rozsah ich vedomostí získaných štúdiom, ale i z praktických skúseností a pod. Nie je stanovené pri jednotlivých úkonoch trestného konania, ktoré sa vzťahujú k dokazovaniu skutočností dôležitých pre trestné konania, aké množstvo dôkazov je potrebné zadovážiť a vykonať k preukázaniu potrebných skutočností a nikde nie je stanovené, akého druhu tieto dôkazy majú byť a ani to, aká dôkazná sila je pridelená určitému dôkazu. Neznamená to však ľubovôľu pri hodnotení a rozhodovaní, ani to, že by súd pri svojom rozhodovaní mal na výber, ktorý z prevedených dôkazov vyhodnotí, a ktorý naopak nie, alebo o ktorý z prevedených dôkazov oprie svoje skutkové závery. Dodržiavanie voľného hodnotenia dôkazov sa v najväčšej miere odráža v odôvodneniach rozhodnutí, ktoré musia obsahovať informáciu o tom, akými úvahami sa spravoval rozhodovací orgán pri posudzovaní všetkých vykonaných dôkazov, ktoré skutočnosti zobral za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú.
V predmetnej trestnej veci existujú dve verzie skutkového deja, verzia obžalovaného kontra verzia poškodených.
Prvostupňový súd podrobne v dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na jednotlivé dôkazy, pričom obrana obžalovaného vyvrátená nebola.
Skutočnosť, že hmotné predmety útoku v podobe motorových vozidiel boli obžalovaným skutočne odvezené z areálu na ulici C. G. XX O. E. v inkriminovaný čas a deň nie je spornou, túto skutočnosť obžalovaný ani nenamietal.
Podstatným predmetom konania v predmetnej trestnej veci bolo, či prisvojenie si týchto vecí bolo lege artis, alebo sa jednalo o trestný čin krádeže, teda či obžalovaný A. B. konal s úmyslom prisvojiť si cudziu vec tým, že sa jej zmocní, ako to predpokladá ustanovenie § 212 Tr.zák.
Objektom tohto druhu trestného činu je vlastníctvo veci, ďalej držba veci, ale aj faktická dispozícia vecou, pričom rozhodujúci je faktický stav.
Cudzou vecou sa rozumie hnuteľná vec nepatriaca páchateľovi vôbec, alebo nepatriaca iba jemu, a ktorú páchateľ nemá vo svojej dispozícii. Za cudziu vec treba považovať vec, ktorá páchateľovi vlastnícky vôbec nepatrí, resp. mu nepatrí výlučne, za predpokladu, že s ňou nakladá ako s vlastnou alebo spôsobom, ktorý je vyhradený výlučnému vlastníkovi.
Prisvojením veci sa rozumie získanie možnosti trvalej dispozície s vecou, teda vylúčenie doterajšieho vlastníka alebo držiteľa veci z držby, užívania a nakladania s vecou. Páchateľ si prisvojí vec tým, že sa jej zmocní, ak odníme vec z dispozície vlastníka, oprávneného držiteľa alebo faktického držiteľa a ak tak získa možnosť s vecou trvalo nakladať podľa svojej vôle sám alebo s ďalšími osobami.
V tomto smere je zrejmé, že obrana obžalovaného, ktorý konzistentne počas hlavného pojednávania tvrdil, že žiadne motorové vozidlá neukradol, ale že mu ich riadne odpredal H. K. za určitú sumu s tým, že tieto vozidlá sú jeho, že stoja na jeho súkromnom pozemku, ktorý si ide oplotiť, a že sa ich potrebuje zbaviť, nebola vykonanými dôkazmi vyvrátená, práve naopak, verziu obžalovaného o kúpe vozidiel potvrdzuje výpoveď svedka A. N. a čiastočne aj svedka N. O. a v podstate ju potvrdzujú aj skutočnosti, vyplývajúce z fotografií, ktoré boli vyhotovené zo zabezpečených kamerových záznamov.
Krajský súd sa stotožňuje s obhajobnými tvrdeniami, že uzavretie kúpnej zmluvy medzi obžalovaným a svedkom K. nemusí byť exaktne v písomnej forme a je platná a účinná odovzdaním vecí do dispozície kupujúceho.
Tvrdenia prokurátora o tom, že obžalovaný sa zjavne účelovo ku skutku v rámci prípravného konania nevyjadril a nevypovedal, a preto jeho výpoveď po výsluchu usvedčujúcich svedkov považuje za účelovú a vopred premyslenú považuje krajský súd za absurdnú, pretože práve prokurátor musí uniesť dôkazné bremeno, čo v konaní neurobil, pričom platí, že nedokázaná vina je dokázaná nevina. Obžalovaný má zákonné právo nevypovedať tak v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom, tento dokonca môže aj klamať, ale samozrejme tak, aby nikoho krivo neobvinil z trestného činu. Rovnako má právo navrhovať vypočuť akéhokoľvek svedka v rôznych štádiách trestného konania v rámci jeho obrany, pričom krajský súd v tom oproti prokurátorovi nevidí nič zarážajúce.
Dôkazným bremenom v konaní pred súdom, v rámci trestného konania, sa rozumie procesná zodpovednosť prokurátora za to, že počas hlavného pojednávania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v prospech obžalovaného, t.j. v neprospech verejnej žaloby. Zásada in dubio pro reo, teda v pochybnostiach v prospech obžalovaného, je v konečnom dôsledku taktiež vyjadrením neunesenia dôkazného bremena v konaní pred súdom zo strany prokurátora. Zároveň je vyjadrením toho, že obžalovaný žiadne dôkazné bremeno ohľadne otázky viny nemá, t.j. nemusí sa vôbec podieľať na dokazovaní, nemusí dokazovať svoju nevinu a preto ani jeho pasivitu v dokazovaní nemožno vykladať v jeho neprospech.
Zmyslom dôkazného bremena je teda umožniť súdu rozhodnúť vo veci aj v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná pre meritórne rozhodnutie nebola alebo nemohla byť preukázaná.
Dôkazné bremeno prokurátora sa teda podľa § 2 ods. 10 Tr.por. týka len zisťovania skutkového stavu veci, teda objasňovania skutku (skutkových okolností) a podradeniu týchto skutkových okolností pod konkrétnu skutkovú podstatu trestného činu (základnú a prípadne aj kvalifikovanú skutkovú podstatu stíhaného trestného činu s tým, že prokurátor musí objasňovať všetky znaky konkrétnej skutkovej podstaty žalovaného trestného činu). Zjednodušene povedané, dôkazné bremeno v trestnom konaní znamená to, že policajt v prípravnom konaní (pod dozorom prokurátora) a prokurátor v konaní pred súdom sú povinní vykonávať dokazovanie, ktoré sa týka rozhodných skutkových okolností ohľadne ktorých sa trestné stíhanie vedie. Ich povinnosťou zároveň je aj objasniť právnu kvalifikáciu skutku.
Na tomto mieste je opätovne potrebné zdôrazniť, že objasňovanie skutkových okolností a ich právnej kvalifikácie je v zásade doménou len orgánov činných v trestnom konaní, avšak nie aj súdu. Povinnosťou
súdu je spravodlivo vo veci rozhodnúť, pričom za spravodlivé rozhodnutie je nutné považovať aj rozhodnutie oslobodzujúce pokiaľ prokurátor ohľadne otázky viny neuniesol dôkazné bremeno.
Obžaloba nepredložila na hlavnom pojednávaní jediný dôkaz, že sa dopustil konania právne kvalifikovaného ako prečin krádeže, a to ani po stránke objektívnej, ani po stránke subjektívnej.
Obhajoba nebola v priebehu konania ničím vyvrátená alebo aspoň spochybnená, naopak objektivizovaná a verifikovaná výpoveďou svedka A. N., čiastočne svedka N. O., odopretím vypovedať svedka H. K. z dôvodu, aby si svojou výpoveďou neprivodil trestné stíhanie, a predovšetkým vyhodnotením fotografií vyhotovených zo zabezpečovaných kamerových záznamov.
Z uvedených dôkazov, predovšetkým z oboznámených fotografií vyplýva, že práve svedok H. K. bol aktívne zainteresovaný do odvozu predmetných motorových vozidiel obžalovaným z areálu na C. G. XX, čomu zodpovedá aj tá skutočnosť, že z dôvodu, aby si neprivodil trestné stíhanie, na hlavnom pojednávaní odoprel vypovedať.
Krajský súd sa stotožňuje s argumentmi prvostupňového súdu, že aj keď vo výpovediach jednotlivých svedkov v porovnaní s výpoveďou obžalovaného, ako aj vo výpovediach jednotlivých svedkov navzájom sa vyskytujú určité rozpory, ani táto okolnosť však neznamená, že výpoveď obžalovaného bola vykonanými dôkazmi vyvrátená ako vykonštruovaná a nezodpovedajúca skutočnosti, a že bolo jednoznačne preukázané, že obžalovaný mal predmetné motorové vozidlá odcudziť. Naopak, je zrejmé, že obrana obžalovaného spočívajúca v tvrdení, že vozidlá kúpil od svedka H. K., vyvrátená nebola, a to žiadnym z vykonaných dôkazov.
Ak v dôkaznom konaní nie je dosiahnutá praktická istota o existencii relevantných skutkových okolností (t.j. zostávajú dôvodné pochybnosti), je porušením práva na spravodlivý proces, ak všeobecné súdy nerozhodnú v prospech obžalovaného. Všeobecné súdy nemôžu k hodnoteniu dôkazov pristupovať selektívne alebo tendenčne. Musia dôsledne vyhodnotiť aj obhajobnú verziu obžalovaného, predovšetkým v situáciách, kedy tvrdenia poškodeného nie je možné nezávisle a objektívne overiť inými priamymi dôkazmi.
Ak existuje viacero možných verzií, nemožno vinu zakladať na takej verzii, ktorá iba „subjektívne vyhovuje“ obžalobe, pokiaľ neboli spoľahlivo vylúčené ostatné logické alternatívy.
Na to, aby bol spáchaný skutok trestným činom, musia byť naplnené všetky obligatórne znaky skutkovej podstaty trestného činu (objekt, objektívna stránka, subjekt, subjektívna stránka). Tieto znaky musí obsahovať každá skutková podstata trestného činu. Sú nevyhnutné, rovnocenné a obligatórne (povinné). Pri absencii čo i len jedného z obligatórnych znakov skutkovej podstaty trestného činu, nepôjde o trestný čin.
Vo vzťahu ku subjektívnej stránke predmetnej skutkovej podstaty trestného činu je potrebné konštatovať, že pokiaľ by páchateľ konal tak, ako tvrdí obžaloba, t.j. v tzv. priamom alebo nepriamom úmysle (dolus directus, resp. dolus eventualis), musel by chcieť a porušiť záujem chránený Trestným zákonom, resp. byť s následkami uvedenými v Trestnom zákone uzrozumený. Uzrozumený by znamenalo, že vedome rátal s dvoma eventualitami v budúcom vývine jeho činnosti, z ktorých minimálne jedna je trestná a svoju vôľu chcel presadiť aj za cenu, že spácha trestný čin, o ktorom ako o jednej alternatíve vie. Subjektívna stránka vo forme úmyselného konania obžalovaného nebola tak v rámci prípravného konania, ako aj konania pred súdom jednoznačne preukázaná, a možno uzavrieť, že tento konal v dobrej viere, že vozidlá kupuje od vlastníka, resp. oprávneného alebo faktického držiteľa za dohodnutú cenu. Táto obrana nebola ničím a nikým vyvrátená a spochybnená.
Súd v každej trestnej veci vo všeobecnosti je povinný postupovať tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na jeho rozhodnutie. Je potrebné s rovnakou starostlivosťou objasňovať okolnosti svedčiace tak proti obžalovanému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, aby bolo možné vyniesť spravodlivé rozhodnutie. Preto je potrebné, aby súd dostatočne objasnil vec v takom rozsahu, aby bolo zrejmé, že sa jednak skutok stal, tento vykazuje všetky znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu a existuje spoľahlivý záver, že žalovaný skutok spáchal obžalovaný. Ak nebude splnená čo i len jedna z uvedených podmienok,
nemožno dospieť k odsudzujúcemu rozsudku. Pokiaľ ostanú po vykonaní všetkých dosiahnuteľných dôkazov v akomkoľvek smere pochybnosti o vine obžalovaného a tieto pochybnosti sa týkajú skutkových zistení, musí rozhodnutie súdu vyznieť v prospech obžalovaného. Zásada prezumpcie neviny sa musí prejaviť v rozhodnutí v tom zmysle, že sa uplatní zásada „in dubio pro reo". Pri zisťovaní skutkového stavu, okrem požiadavky určujúcej rozsah a predmet dokazovania, je prioritná aj požiadavka týkajúca sa kvality skutkových zistení. Pokiaľ ide o kvalitu skutkových zistení, potom skutkový základ rozhodnutia v trestných veciach musí byť zistený mimo dôvodnú pochybnosť, nestačí iba zistenie pravdepodobnosti. V danom smere platí pravidlo, že nedokázaná vina má v rozhodnutí súdu taký istý význam ako dokázaná nevina.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol zákonne a správne prvostupňový súd tak, ako je uvede- né vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, pričom poškodených musel povinne (§ 288 ods. 3 Tr.por.) odkázať s nárokom na náhradu škody na civilný proces.
V predmetnej trestnej veci bol obžalovaný správne oslobodený spod obžaloby prokurátora v zmysle § 285 písm. b) Tr.por., pretože nebolo dokázané, že skutok je trestným činom.
Vo vzťahu k odvolaniu poškodených subjektov, krajský súd uvádza, že v zmysle § 288 ods. 3 Tr.por., ak súd obžalovaného spod obžaloby oslobodí, odkáže poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody vždy na civilný proces, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom. To znamená, že ide o obligatórne rozhodnutie ex lege, preto krajský súd rozhodol podľa § 316 ods. 1 Tr.por., keďže poškodený C. D. podal odvolanie proti výroku, proti ktorému odvolanie nie je prípustné.
S poukázaním na vyššie uvedené krajský súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.