Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15Co/60/2026

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr. Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcu: A. A., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom B. XXX/XX, XXX XX C., zastúpený: Mgr. Martin Jankovič, advokát so sídlom advokátskej kancelárie Železničná 257/19, 050 01 Revúca, IČO: 42 312 230, proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Račianska 71, 813 11 Bratislava IČO: 00166073, o zaplatenie 10.342,41 EUR s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota zo dňa 12. februára 2026, č. k.: -327, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

II. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Konanie v prvej inštancii 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že: „Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 2.204,66 EUR s 9,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 2.204,66 EUR od 13. 2. 2024 do zaplatenia a sumu 299,83 EUR titulom príslušenstva pohľadávky, všetko v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšku sa žaloba žalobcu zamieta. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % z priznanej sumy v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.“ 2. Žalobca sa žalobou podanou na súd dňa 16. mája 2024 domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 10 342,41 EUR titulom náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej ne, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,50 % ročne zo sumy 10 342,41 EUR od 13. februára 2024 do zaplatenia. Zároveň si uplatnil sumu 399,43 EUR ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky, ktoré mu mali vzniknúť v súvislosti s právnym zastúpením pri vypracovaní a podaní žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, a domáhal sa aj náhrady trov súdneho konania. 3. Žalobca svoj nárok odvodzoval od trestného konania, keď uznesením vyšetrovateľa Úradu hraničnej a cudzineckej polície, národnej jednotky boja proti nelegálnej migrácii, oddelenia operatívnej činnosti a vyšetrovania STRED, Skuteckého 19, Banská Bystrica zo dňa 10.12.2020, sp. zn. ČVS:UHCP-59/NJ- S-2020, bolo podľa vznesené obvinenie A. A. - žalobcovi za pokračovací zločin obchodovania s ľuďmi podľa , s poukazom na , spáchaného v spolupáchateľstve podľa . Žalobca ako osoba podozrivá zo spáchania trestného činu, bol vyšetrovateľom Úradu hraničnej a cudzineckej polície s predošlým súhlasom prokurátora Okresnej prokuratúry Rimavská Sobota zadržaný

dňa 10.12.2020 o 06.07 hod. Prokurátor dňa sp. zn. -29 spracoval návrh na vzatie do väzby obvineného žalobcu a spol., ktorý dňa 11.12.2020 podal na Okresný súd Rimavská Sobota. 4. . Uznesením súdu zo dňa 12. decembra 2020 sudca pre prípravné konanie, sp. zn. rozhodol o vzatí obvineného žalobcu do väzby, ktorá začala dňa 10.12.2020 o 06.07. Vo väzbe sa nachádzal od 10. decembra 2020 do 11. novembra 2021, celkovo 337 dní. V priebehu väzby boli opakovane rozhodované jeho žiadosti o prepustenie na slobodu a opravné prostriedky smerujúce proti jeho ďalšiemu ponechaniu vo väzbe. 5. Okresný súd rozsudkom zo dňa 11. 11. 2021, sp. zn. oslobodil obžalovaného - žalobcu a spol. spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý boli obžalovaní stíhaní. Vyhlásením rozsudku okresný súd zároveň prepustil obžalovaného - žalobcu dňa 11. 11. 2021 z väzby na slobodu. Proti rozhodnutiu zahlásil prokurátor odvolanie. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 10. 1. 2023, sp. zn. odvolanie okresného prokurátora zamietol. Rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť dňa 10. 1. 2023. 6. Žalobca následne dňa 21. augusta 2023 uplatnil u žalovanej postupom podľa nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Žalovaná oznámením o výsledku predbežného prerokovania zo dňa 12. februára 2024, doručeným právnemu zástupcovi žalobcu dňa 13. februára 2024, jeho nárok čiastočne uznala. Za nezákonné zodpovednostné tituly považovala uznesenie o vznesení obvinenia a rozhodnutie o vzatí žalobcu do väzby, konštatovala zásah do jeho práv a žalobcovi sa za tento zásah sa ospravedlnila. 7. Žalovaná zároveň žalobcovi priznala peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej výške 5 637,59 EUR. Z tejto sumy predstavovala suma 5 055 EUR náhradu za 337 dní výkonu väzby pri sadzbe 15 EUR za deň. Sumu 437,36 EUR žalovaná priznala za obdobie vedenia predmetného trestného stíhania mimo výkonu väzby pri sadzbe 562,50 EUR za jeden rok a sumu 145,23 EUR za obdobie, v ktorom predmetné trestné stíhanie prebiehalo súbežne s iným trestným stíhaním žalobcu, pri sadzbe 375 EUR za jeden rok. Celkovú sumu 5 637,59 EUR žalovaná žalobcovi vyplatila dňa 27. marca 2024. 8. Žalobca sa s takto určenou výškou odškodnenia nestotožnil. V žalobe vychádzal pri náhrade za výkon väzby zo sadzby 40 EUR za jeden deň a po odpočítaní už poskytnutého plnenia požadoval z tohto titulu ďalšiu sumu 8 425 EUR. Samostatne si uplatnil ďalšiu sumu 1 917,41 EUR titulom náhrady za nezákonné trestné stíhanie. Celkový žalovaný zostatok nemajetkovej ujmy tak predstavoval 10 342,41 EUR. 9. Žalobca v konaní tvrdil, že nárok na náhradu ujmy spôsobenej väzbou a nárok na náhradu ujmy spôsobenej nezákonným trestným stíhaním predstavovali dva samostatné nároky, ktoré sa navzájom nekonzumovali. Zdôrazňoval, že väzba predstavovala osobitný zásah do osobnej slobody, zatiaľ čo samotné trestné stíhanie spôsobovalo ďalšie následky spočívajúce najmä v dlhodobej právnej neistote, stigmatizácii, obavách z výsledku konania a zásahoch do osobného, rodinného a spoločenského života. 10. Pri výške náhrady za väzbu žalobca poukazoval na to, že pred predmetným konaním nebol nikdy vo väzbe, že značnú časť väzby vykonával v kolúznom režime, ktorý považoval za najprísnejší režim väzby, že bol obmedzený v komunikácii s blízkymi osobami a časť jeho korešpondencie bola zadržiavaná. Uvádzal, že bol odlúčený od matky a starej matky, s ktorými žil v spoločnej domácnosti, vo väzbe prežil vianočné a veľkonočné sviatky a svoje narodeniny, počas výkonu väzby ochorel na COVID-19 a čelil obave z uloženia vysokého nepodmienečného trestu odňatia slobody. 11. Žalobca poukazoval aj na povahu trestnej činnosti, pre ktorú bol stíhaný, jej podľa jeho tvrdenia výrazný stigmatizačný potenciál, rozšírenie obžaloby o ďalší trestný čin a s tým spojenú zvýšenú obavu z výsledku trestného konania. Tvrdil, že trestné stíhanie negatívne zasiahlo do jeho povesti v prostredí menšieho mesta a do jeho spoločenského života. 12. Žalovaná v konaní namietala výšku žalobcom uplatnených nárokov a považovala už poskytnutú peňažnú a nepeňažnú satisfakciu za primeranú. Poukazovala pritom na osobu žalobcu, jeho predchádzajúce odsúdenie, skutočnosť, že v čase vzatia do väzby sa nachádzal v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, ako aj na ďalšie trestné stíhanie žalobcu, ktoré sa neskôr skončilo jeho právoplatným odsúdením. Zároveň zastávala názor, že počas výkonu väzby nebolo potrebné osobitne odškodňovať aj samotné vedenie trestného stíhania, keďže intenzívnejší zásah spočívajúci vo väzbe podľa nej absorboval menej intenzívny zásah spôsobený samotným trestným stíhaním. 13. Súd prvej inštancie vo veci prvýkrát rozhodol rozsudkom zo dňa 19. marca 2025 tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 519,66 EUR s úrokom z omeškania vo výške 9,50 % ročne zo sumy 519,66 EUR od 13. februára 2024 do zaplatenia a sumu 274,70 EUR titulom príslušenstva pohľadávky. Vo zvyšku žalobu zamietol a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z priznanej sumy. 14. Pri určovaní výšky náhrady za väzbu súd prvej inštancie v prvom rozhodnutí vychádzal zo sadzby 15 EUR za jeden deň, ktorú už žalovaná použila v predbežnom prerokovaní. Pri náhrade za trestné

stíhanie vychádzal zo sadzby 562,50 EUR za jeden rok, resp. zo sadzby 375 EUR za jeden rok počas obdobia súbehu s iným trestným stíhaním. Za obdobie 337 dní, počas ktorých súčasne prebiehala väzba aj trestné stíhanie, priznal žalobcovi ďalších 519,66 EUR. 15. Úrok z omeškania priznal od 13. februára 2024. Ako príslušenstvo pohľadávky priznal žalobcovi 274,70 EUR predstavujúcich odmenu za jeden úkon právnej služby súvisiaci s predbežným prerokovaním, režijný paušál a DPH, pričom tarifný základ odvodil od súčtu mimosúdne priznanej sumy a sumy prisúdenej rozsudkom. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal náhradu trov v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy, keď prihliadol na povahu nároku, ktorého konkrétna výška závisela od úvahy súdu. 16. Proti prvému rozsudku podali odvolanie obe strany sporu. O oboch odvolaniach rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 1. októbra 2025, sp. zn. -296, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 17. Odvolací súd v tomto zrušujúcom uznesení uviedol, že rozhodujúcou otázkou odvolacieho prieskumu bola najmä preskúmateľnosť a zákonnosť úvah súdu prvej inštancie pri určovaní výšky primeraného peňažného zadosťučinenia podľa Konštatoval, že súd prvej inštancie pri určení výšky náhrady vychádzal takmer výlučne zo súm použitých žalovanou v rámci predbežného prerokovania, teda zo sumy 15 EUR za deň väzby a 562,50 EUR za rok trestného stíhania, bez dostatočného vysvetlenia, prečo práve tieto sumy zodpovedali individuálnym okolnostiam veci. 18. Odvolací súd poukázal na to, že pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy bolo potrebné individuálne zhodnotiť povahu a závažnosť zásahu do práv žalobcu, jeho predchádzajúcu skúsenosť s väzbou, dĺžku a druh väzby vrátane kolúzneho režimu a jeho prísnosti, zásah do rodinného a spoločenského života, reputačné dôsledky v prostredí malého mesta, povahu obvinenia a hrozbu vysokej trestnej sadzby, rozšírenie obžaloby, zdravotné následky počas väzby, odlúčenie od blízkych počas sviatkov a narodenín, ako aj skutočnosť, že žalobca bol napokon oslobodený preto, že nebolo dokázané, že sa skutok stal. 19. Odvolací súd súčasne uviedol, že pokiaľ žalobca v konaní poukazoval na konkrétnu rozhodovaciu prax, vrátane novších rozhodnutí najvyšších súdnych autorít s vyššími dennými sadzbami za väzbu alebo s iným spôsobom odškodnenia obdobia trestného stíhania, bolo povinnosťou súdu prvej inštancie na takúto argumentáciu reagovať, a to buď jej primeraným zohľadnením, alebo vysvetlením dôvodov, pre ktoré ju nepovažoval za použiteľnú na prejednávanú vec. 20. V súvislosti s argumentáciou žalobcu založenou na historickom kritériu jednej tridsatiny priemernej mzdy, na inflácii a na zvýšenej intenzite zásahu počas prvých dní väzby odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie nebol povinný tieto východiská automaticky prevziať, bol však povinný vysvetliť význam, ktorý im pripisoval, prípadne dôvody, pre ktoré ich pri určovaní náhrady nepoužil. 21. Odvolací súd sa vyjadril aj k úvahe súdu prvej inštancie o čiastočnom zavinení väzby žalobcom. Uviedol, že nepoznal neurčitú medzi kategóriu „čiastočného zavinenia“ väzby; ak by súd chcel vychádzať zo zavinenia žalobcu na jeho vzatí do väzby, musel by takýto záver podriadiť konkrétnym skutkovým zisteniam a právnemu režimu citovaného zákona, inak túto okolnosť nemal pri výške náhrady zohľadňovať. 22. K námietke žalovanej o konzumácii nároku za trestné stíhanie nárokom za väzbu odvolací súd uviedol, že takúto absorpciu neupravoval. Nárok za väzbu a nárok za nezákonné trestné stíhanie označil za samostatné nároky, ktoré chránili odlišné záujmy a mohli existovať súbežne. Zároveň však uložil súdu prvej inštancie povinnosť pri novej kvantifikácii jasne rozlíšiť, ktoré konkrétne následky kompenzoval titulom väzby a ktoré titulom samotného trestného stíhania, aby nedošlo k duplicitnému peňažnému zohľadneniu totožných následkov. 23. Vo vzťahu k úroku z omeškania odvolací súd vychádzal z a z novšej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Uviedol, že omeškanie štátu mohlo začať najskôr dňom oznámenia, že uplatnený nárok nebude uspokojený, prípadne uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie. Zároveň uviedol, že čiastočné mimosúdne plnenie nevylučovalo vznik omeškania vo vzťahu k zostávajúcej neuspokojenej časti nároku. Súdu prvej inštancie uložil pri novom rozhodovaní určiť konkrétny začiatok omeškania a správnu sadzbu úroku. 24. K nákladom predbežného prerokovania odvolací súd uložil súdu prvej inštancie posudzovať ich ako príslušenstvo pohľadávky podľa , nie ako trovy súdneho konania. Zároveň mu uložil posúdiť účelnosť a rozsah právnej pomoci so zreteľom na povahu uplatneného kombinovaného nároku, odbornú asymetriu strán a výsledok predbežného prerokovania. Pri DPH mu uložil vychádzať z pravidiel o vzniku daňovej povinnosti pri poskytnutí právnej služby. 25. Odvolací súd napokon uložil súdu prvej inštancie nanovo rozhodnúť o trovách konania podľa so zreteľom na povahu sporu, v ktorom konkrétna výška peňažného zadosťučinenia závisela od úvahy súdu, a svoje rozhodnutie o rozsahu trov náležite odôvodniť.

26. Po zrušení prvého rozsudku súd prvej inštancie pokračoval v konaní. Na pojednávaní konanom dňa 14. januára 2026 opätovne vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu a vypočul stanoviská jeho právneho zástupcu a zástupkyne žalovanej. Oboznámil sa aj s listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, vrátane rozhodnutí vydaných v trestnom konaní, zdravotnej dokumentácie žalobcu, skorších procesných podaní strán, pôvodného rozsudku a zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu. Strany ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania nemali. 27. Žalobca pri výsluchu opisoval podmienky výkonu väzby a uvádzal, že počas nej bol umiestnený aj s osobami odsúdenými za závažnú násilnú trestnú činnosť, že značnú časť času trávil na cele, že v kolúznom režime boli jeho možnosti komunikácie obmedzené a časť listov adresovaných matke bola zadržiavaná. Uvádzal tiež obavu z vysokej trestnej sadzby. Po prepustení žil opätovne v rodinnom dome, v ktorom žila aj jeho matka a stará matka, o ktorú sa staral. Uviedol aj to, že pred trestným stíhaním pôsobil v hudobnej skupine a po jeho skončení s ním jej členovia už nechceli spolupracovať. 28. Súd prvej inštancie zistil, že žalobca bol vo väzbe 337 dní. Pri hodnotení zásahu do rodinného a osobného života prihliadol na to, že žalobca mohol telefonovať s matkou a mohol jej písať listy, hoci časť korešpondencie bola zadržaná. Uviedol, že tvrdené zhoršenie finančnej situácie nebolo dostatočne preukázané. Zdravotnú dokumentáciu vyhodnotil tak, že ochorenie COVID-19 malo u žalobcu ľahký priebeh a vyskytlo sa v období všeobecnej pandémie. 29. Súd prvej inštancie ďalej prihliadol na to, že žalobca pred predmetným trestným konaním i po jeho skončení žil v rovnakom rodinnom prostredí a bol nezamestnaný. Z jeho výpovede dospel k záveru, že nebolo preukázané, že by subjektívne vnímal podmienky kolúznej väzby podstatne odlišne od neskoršieho režimu preventívnej väzby. Pri hodnotení osoby žalobcu prihliadol aj na jeho skoršie odsúdenie za drogovú trestnú činnosť a na ďalšiu drogovú trestnú činnosť, ktorej sa dopustil po prepustení z väzby a za ktorú bol neskôr právoplatne odsúdený. 30. Rozsudkom zo dňa 12. februára 2026, č. k. -327, súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2 204,66 EUR s úrokom z omeškania vo výške 9,50 % ročne zo sumy 2 204,66 EUR od 13. februára 2024 do zaplatenia a sumu 299,83 EUR titulom príslušenstva pohľadávky, všetko v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol. Žalobcovi zároveň priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z priznanej sumy. 31. Pri náhrade za väzbu súd prvej inštancie vychádzal z dennej sadzby 20 EUR. Poukázal na orientačné rozpätie vyplývajúce z českej judikatúry a na viaceré rozhodnutia slovenských odvolacích súdov, v ktorých boli pri náhrade za väzbu použité rozdielne denné sadzby. Sadzbu 20 EUR považoval v okolnostiach veci za primeranú. Keďže žalovaná už žalobcovi poskytla za 337 dní väzby náhradu vo výške 15 EUR za deň, priznal mu rozdiel 5 EUR za každý deň, spolu 1 685 EUR. 32. Pri náhrade za trestné stíhanie súd prvej inštancie zotrval na závere, že nárok za výkon väzby a nárok za samotné trestné stíhanie boli samostatnými nárokmi. Nestotožnil sa s argumentáciou žalovanej, podľa ktorej sa malo obdobie výkonu väzby z celkovej doby trestného stíhania úplne vyňať. Za 337 dní, počas ktorých súčasne trvala väzba a trestné stíhanie, preto žalobcovi priznal sumu 519,66 EUR, ktorú vypočítal zo sadzby 562,50 EUR za rok, teda približne 1,54 EUR za deň. 33. Súd prvej inštancie považoval za primeranú aj sadzbu 562,50 EUR za jeden rok trestného stíhania a sadzbu 375 EUR za jeden rok počas obdobia, keď voči žalobcovi súbežne prebiehalo iné trestné stíhanie. Pri týchto sumách poukázal na rozhodnutia viacerých okresných a krajských súdov, v ktorých sa výška náhrady za rok alebo mesiac trestného stíhania pohybovala v rozdielnych sumách. Uviedol tiež, že žalobca následky trestného stíhania opisoval obdobne ako následky výkonu väzby a prihliadol aj na skutočnosť, že ešte pred právoplatným skončením predmetného trestného konania sa žalobca dopustil ďalšej trestnej činnosti, za ktorú bol neskôr odsúdený. 34. Úrok z omeškania vo výške 9,50 % ročne priznal súd prvej inštancie od 13. februára 2024, pričom vychádzal z a z judikatúry Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej začiatok omeškania pri takomto nároku nebol viazaný až na právoplatnosť súdneho rozhodnutia. 35. Náklady predbežného prerokovania priznal súd prvej inštancie ako príslušenstvo pohľadávky vo výške 299,83 EUR. Pri výpočte vychádzal z celkovej sumy 7 842,25 EUR, pozostávajúcej z mimosúdne priznanej náhrady 5 637,59 EUR a sumy 2 204,66 EUR priznanej novým rozsudkom. Z uvedeného tarifného základu určil odmenu za jeden úkon právnej služby vo výške 237,34 EUR, pripočítal režijný paušál za rok 2023 vo výške 12,52 EUR a 20 % DPH vo výške 49,97 EUR. V prevyšujúcej časti tohto nároku žalobu zamietol. 36. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa a . Vychádzal z toho, že pri nároku, ktorého konkrétna výška závisela od úvahy súdu, nebolo možné považovať žalobcu za

procesne neúspešného iba preto, že mu nebola priznaná celá žalovaná suma. Žalobcu preto považoval za úspešného v celom rozsahu, avšak náhradu trov viazal na prisúdenú sumu. Odvolanie žalobcu 37. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý ho napadol v pre neho nepriaznivom výroku II. a v súvisiacom výroku III. o náhrade trov konania. Ako odvolacie dôvody označil porušenie práva na spravodlivý proces podľa , nesprávne skutkové zistenia podľa a nesprávne právne posúdenie veci podľa . 38. Žalobca v odvolaní v prvom rade poukázal na predchádzajúce zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu a tvrdil, že súd prvej inštancie jeho záväzný právny názor nerešpektoval v požadovanom rozsahu. Zdôraznil kasačnú, resp. inštančnú záväznosť zrušujúceho rozhodnutia a uviedol, že odvolací súd v ňom okresnému súdu výslovne určil okolnosti, s ktorými sa mal pri novom rozhodovaní vysporiadať a ktorým mal pri určení výšky náhrady priradiť konkrétnu váhu. 39. Podľa žalobcu súd prvej inštancie síce zvýšil dennú sadzbu za väzbu z 15 EUR na 20 EUR, avšak ani v druhom rozsudku preskúmateľne nevysvetlil, ako jednotlivé okolnosti prípadu ovplyvnili konečnú výšku náhrady. Žalobca poukazoval na to, že pri samotnom trestnom stíhaní nedošlo k žiadnemu zvýšeniu pôvodnej sadzby 562,50 EUR za rok a že súd naďalej akceptoval aj zníženú sadzbu 375 EUR za rok počas obdobia súbežného trestného stíhania. 40. Žalobca namietal spôsob, akým sa súd prvej inštancie vysporiadal s judikatúrou. Uviedol, že súd citoval viaceré rozhodnutia okresných a krajských súdov a uviedol sumy priznané v týchto veciach, avšak nevysvetlil skutkové okolnosti týchto prípadov a ich porovnateľnosť s prejednávanou vecou. Súčasne podľa žalobcu nereagoval v potrebnom rozsahu na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, na ktoré žalobca poukazoval už v skoršom priebehu konania. 41. Pri náhrade za väzbu žalobca uviedol, že súd fakticky prevzal dolnú hranicu orientačného rozpätia 20 až 60 EUR za deň uvádzaného v rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR sp. zn. , bez vysvetlenia, prečo v konkrétnom prípade použil práve minimum 20 EUR. Poukazoval pritom aj na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici, v ktorých boli priznané sadzby 25 EUR a 30 EUR za deň, a na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktoré podľa jeho argumentácie akceptovali aj vyššie denné sadzby. Zotrval na stanovisku, že primeraná náhrada v jeho prípade mala vychádzať zo sadzby 40 EUR za deň. 42. Žalobca opätovne poukazoval aj na historické vodidlo jednej tridsatiny priemernej mzdy za každý deň pozbavenia osobnej slobody, na infláciu a na názor, podľa ktorého prvé dni väzby predstavovali zásah vyššej intenzity. Tvrdil, že ani s týmito argumentmi sa súd prvej inštancie v druhom rozsudku nevysporiadal spôsobom, ktorý mu predchádzajúci odvolací súd uložil. 43. Za významné individuálne okolnosti žalobca označoval skutočnosť, že pred predmetným trestným konaním ešte nikdy nebol vo väzbe, že približne šesť mesiacov vykonával kolúznu väzbu, že počas nej bol výrazne obmedzený vo svojich kontaktoch s vonkajším prostredím a jeho korešpondencia bola kontrolovaná a čiastočne zadržiavaná. Uvádzal, že bol umiestnený na cele aj s osobami odsúdenými za závažnú násilnú trestnú činnosť. 44. Žalobca ďalej namietal, že súd nedostatočne prihliadol na vysokú hroziacu trestnú sadzbu, na skutočnosť, že v čase vzatia do väzby mal uložený podmienečný trest, ktorý mohol byť v prípade odsúdenia premenený, ako aj na rozšírenie obžaloby o ďalší zločin. Tieto okolnosti podľa neho zvyšovali psychickú záťaž a obavu z výsledku trestného konania. 45. Žalobca poukazoval aj na zásah do rodinného života, odlúčenie od matky a starej matky, s ktorými žil v spoločnej domácnosti, pobyt vo väzbe počas vianočných a veľkonočných sviatkov a počas svojich 36. narodenín. Zdravotný zásah spájal s ochorením COVID-19, ktorým sa nakazil počas výkonu väzby, pričom nesúhlasil s tým, aby význam tejto okolnosti bol znižovaný poukazom na ľahký priebeh ochorenia a všeobecnú pandemickú situáciu. 46. Osobitne namietal nedostatočné zohľadnenie reputačných následkov trestného stíhania v prostredí menšieho mesta. Tvrdil, že v dôsledku povahy obvinenia bol vnímaný ako „pedofil“, čo malo negatívne ovplyvniť jeho bežný spoločenský život. Poukázal aj na svoju výpoveď, podľa ktorej pred trestným stíhaním pôsobil v hudobnej skupine, no po trestnom stíhaní s ním ostatní členovia už nechceli spolupracovať. 47. Nesúhlasil ani so spôsobom, akým súd prihliadol na jeho predchádzajúcu a neskoršiu trestnú činnosť. Tvrdil, že predmetom odškodnenia bolo konkrétne trestné stíhanie, ktoré sa skončilo oslobodením, a konkrétna väzba, ktorá naň nadväzovala, pričom iná trestná vec nemala podľa jeho názoru znižovať náhradu za zásah spôsobený týmto konaním. 48. Pri sadzbe 375 EUR za rok počas súbežného trestného stíhania žalobca namietal, že iné trestné stíhanie bolo skutkovo samostatné a s predmetnou trestnou vecou nesúviselo. Poukazoval aj na to, že

počas jeho vedenia sa na žalobcu vzťahovala prezumpcia neviny. Podľa žalobcu preto nebolo dôvodné znižovať náhradu za predmetné trestné stíhanie len preto, že proti nemu súčasne prebiehalo aj iné konanie. 49. Žalobca sa dovolával aj rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. a zdôrazňoval, že pri posudzovaní nemajetkovej ujmy je potrebné prihliadať aj na objektívne vyvoditeľné následky pozbavenia osobnej slobody a dlhodobého trestného stíhania, a nie viazať priznanie primeranej náhrady iba na detailné dokazovanie subjektívneho prežívania každého jednotlivého následku. 50. V procesnej rovine žalobca podrobne namietal nedostatok riadneho a presvedčivého odôvodnenia a nepredvídateľnosť rozhodnutia. Poukazoval na judikatúru Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR k právu na spravodlivý proces, k povinnosti súdu reagovať na podstatné skutkové a právne argumenty strán a k požiadavke, aby z odôvodnenia bolo zrejmé, z akých úvah súd pri rozhodovaní vychádzal. 51. Žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok vo výroku II. zmenil tak, že žalovanej uloží povinnosť zaplatiť mu zostávajúcu sumu nemajetkovej ujmy 8 137,75 EUR s úrokom z omeškania vo výške 9,50 % ročne od 13. februára 2024 do zaplatenia a zostávajúcu časť príslušenstva vo výške 99,60 EUR. Súčasne žiadal náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Alternatívne navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Odvolanie žalovaná

52. Proti novému rozsudku podala odvolanie aj žalovaná. Napadla výrok I., ktorým jej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 2 204,66 EUR s úrokom z omeškania a 299,83 EUR titulom príslušenstva, ako aj súvisiaci výrok III. o trovách konania. Aj žalovaná uplatnila odvolacie dôvody podľa , a . 53. Žalovaná v prvom rade napadla priznanie náhrady za samotné trestné stíhanie počas 337 dní výkonu väzby. Zotrvala na stanovisku, že väzba predstavovala intenzívnejší zásah do osobnostnej sféry žalobcu a v tomto období absorbovala následky samotného vedenia trestného stíhania. Zároveň však poukázala aj na predchádzajúce zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu a uviedla, že aj keby išlo o samostatné právne tituly, bolo potrebné zabrániť dvojitému peňažnému zohľadneniu tých istých následkov. 54. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na bod odôvodnenia nového rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie uviedol, že žalobca zásah do osobného života spôsobený trestným stíhaním odôvodňoval rovnako ako pri výkone väzby a že súd vychádzal z tých istých dôvodov. Žalovaná z toho vyvodzovala, že súd napriek pokynu odvolacieho súdu nerozlíšil konkrétne následky oboch titulov a rovnaké následky zohľadnil duplicitne. 55. Žalovaná napadla aj zvýšenie náhrady za výkon väzby z 15 EUR na 20 EUR za deň. Poukazovala na to, že rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, z ktorého okresný súd vychádzal, zdôrazňovalo subsidiárny charakter peňažnej satisfakcie a význam už poskytnutého morálneho zadosťučinenia. Pripomenula, že žalobcovi už pred súdnym konaním poskytla ospravedlnenie, konštatovanie zásahu do jeho práv a peňažné plnenie. 56. Podľa žalovanej súd prvej inštancie nezistil také osobitné následky, ktoré by odôvodňovali zvýšenie nad 15 EUR za deň. Za relevantné okolnosti označovala najmä predchádzajúce podmienečné odsúdenie žalobcu, absolvovanie ochrannej liečby, jeho ďalšiu trestnú činnosť po prepustení z väzby a skutočnosť, že žalobca si bol vedomý možnosti uloženia nepodmienečného trestu. 57. Žalovaná poukazovala aj na rozhodnutia, v ktorých boli za jeden deň väzby priznané sumy 15 EUR, 13,50 EUR, 10 EUR alebo 8 EUR. Osobitne poukázala na inú vec spoluobvineného žalobcu, v ktorej bola akceptovaná sadzba 20 EUR za deň, pričom podľa žalovanej boli v tejto veci prítomné podstatne intenzívnejšie rodinné následky, keď maloleté deti spoluobvineného museli byť v dôsledku jeho väzby umiestnené do ústavnej starostlivosti. 58. Žalovaná ďalej napadla priznanie úroku z omeškania od 13. februára 2024. Zotrvala na názore, že povinnosť zaplatiť dodatočnú peňažnú náhradu vznikla až na základe súdneho rozhodnutia, ktoré určilo jej konkrétnu výšku a lehotu na plnenie. Zdôrazňovala, že v predbežnom prerokovaní už žalobcovi poskytla náhradu v rozsahu, ktorý považovala za primeraný, pričom nemohla vopred predvídať výšku ďalšej sumy, ktorú súd určí na základe svojej úvahy. 59. Žalovaná napadla aj priznanie sumy 299,83 EUR za právne zastúpenie pri predbežnom prerokovaní. Tvrdila, že výslovne vylučoval náklady predbežného prerokovania z náhrady zo strany štátu a že subsidiárnu aplikáciu nebolo možné použiť na obídenie tejto osobitnej úpravy. 60. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , publikované ako R 26/2000, považovala žalovaná za nepoužiteľné, pretože bolo vydané za účinnosti predchádzajúceho

Poukazovala na rozhodnutia, ktoré podľa nej po prijatí vykladali tak, že náklady predbežného prerokovania nie je možné od štátu požadovať. 61. Žalovaná zároveň tvrdila, že žalobca nepreukázal skutočné vynaloženie predmetného nákladu, teda reálnu úhradu odmeny právnemu zástupcovi. Aj pre prípad aplikácie namietala, že muselo ísť o náklad, ktorý žalobca skutočne vynaložil. Ďalej namietala účelnosť právnej služby s poukazom na obsahovú a argumentačnú podobnosť žiadosti o predbežné prerokovanie a následnej žaloby. 62. K výroku o trovách žalovaná uviedla, že súd nesprávne považoval žalobcu za úspešného v plnom rozsahu. Poukazovala na rozdiel medzi žalovanou a prisúdenou sumou a osobitne na to, že žalobca bol len čiastočne úspešný aj pri konkrétne vyčíslenom príslušenstve 399,43 EUR. Podľa žalovanej mal súd použiť a úspech strán pomerne rozdeliť. 63. Žalovaná navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v ňou napadnutých častiach zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanej prizná nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovanej 64. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že napriek svojmu vlastnému odvolaniu proti zamietajúcemu výroku považoval výrok I. nového rozsudku za správny. Stotožnil sa teda s priznaním sumy 2 204,66 EUR, s priznaným úrokom z omeškania aj so sumou 299,83 EUR titulom príslušenstva. 65. K námietke žalovanej týkajúcej sa súbehu väzby a trestného stíhania žalobca poukázal na to, že nie každé trestné stíhanie je spojené s väzbou a že ani počas výkonu väzby trestné stíhanie neprestávalo prebiehať. Zdôraznil záväzný záver predchádzajúceho odvolacieho súdu, podľa ktorého išlo o dva samostatné nároky, ktoré sa navzájom nekonzumovali. 66. Vo vzťahu k výške náhrady žalobca zároveň pripomenul, že sám podal odvolanie, pretože ani sumu priznanú novým rozsudkom nepovažoval za dostatočnú. Poukazoval na okolnosti, ktoré podľa neho pôsobili v jeho prospech, najmä prvoväzobnosť, kolúzny režim, dĺžku väzby, stigmatizačný charakter obvinenia, reálnu hrozbu vysokej trestnej sadzby, obmedzenie kontaktov a reputačné následky. 67. K nákladom predbežného prerokovania žalobca zotrval na názore, že išlo o príslušenstvo pohľadávky podľa . Poukazoval na to, že predbežné prerokovanie predstavovalo zákonom vyžadovaný predpoklad následného súdneho uplatnenia nároku a že v jeho prípade išlo o právne a skutkovo zložitý kombinovaný nárok, ktorého žiadosť mala rozsah 21 strán. 68. Žalobca zdôrazňoval, že nemal právnické vzdelanie, v čase splnomocnenia sa nachádzal vo výkone trestu odňatia slobody a voči žalovanej ako orgánu verejnej moci bol v odborne nerovnom postavení. Poukazoval aj na to, že kvalifikovane spracovaná žiadosť viedla už v mimosúdnom štádiu k čiastočnému uspokojeniu nároku bez potreby odstraňovania jej nedostatkov. 69. Na podporu priznávania takýchto nákladov ako príslušenstva žalobca poukazoval na viaceré rozhodnutia krajských súdov a na ďalšiu rozhodovaciu prax. K námietke žalovanej o nepreukázaní skutočnej úhrady odmeny právnemu zástupcovi uviedol, že ju považoval za odvolaciu novotu, pričom sa dovolával aj záverov predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia. 70. K úroku z omeškania žalobca poukázal na novšiu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, najmä na rozhodnutia sp. zn. , , , a , ako aj na následnú rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR. Tvrdil, že z tejto judikatúry vyplýval vznik omeškania už po márnom uplynutí lehoty na predbežné prerokovanie, prípadne skorším oznámením štátu, že nárok neuspokojí, a nie až súdnym rozhodnutím. 71. Žalobca zároveň poukázal na predchádzajúce zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu, v ktorom už bolo uvedené, že čiastočné mimosúdne plnenie nevylučovalo omeškanie vo vzťahu k zostávajúcej časti. Podľa žalobcu by opačný výklad umožňoval povinnému subjektu vyhnúť sa úrokom poskytnutím iba čiastočného alebo nízkeho plnenia. 72. K trovám konania žalobca uviedol, že základ jeho nároku bol daný a iba výška nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu. Podľa neho preto nebolo možné jeho procesný úspech určovať mechanickým porovnaním žalovanej a prisúdenej sumy. Rovnakú argumentáciu vzťahoval aj na čiastočne priznané príslušenstvo, ktorého výška sa odvíjala od výšky súdom priznanej istiny. 73. Žalobca navrhol odvolaniu žalovanej nevyhovieť a výrok I. rozsudku potvrdiť, pričom súčasne zotrval na svojom vlastnom odvolaní smerujúcom proti výroku II. a súvisiacemu výroku o trovách. Vyjadrenie žalovanej k odvolaniu žalobcu a vyjadreniu k jej odvolaniu 74. Žalovaná v následnom vyjadrení reagovala tak na odvolanie žalobcu, ako aj na jeho vyjadrenie k jej vlastnému odvolaniu. V celom rozsahu odkázala na svoje odvolanie a zotrvala na svojom odvolacom návrhu. 75. K argumentácii žalobcu o nákladoch predbežného prerokovania žalovaná uviedla, že osobná situácia žalobcu, jeho vzdelanie, pobyt vo výkone trestu ani právna náročnosť uplatneného nároku

podľa nej nemali vplyv na právnu otázku priznateľnosti týchto nákladov. Poukazovala na to, že zákon neustanovoval povinné právne zastúpenie a že žiadosti poškodených bez advokáta boli bežne vybavované, pričom pri ich nedostatkoch boli žiadatelia vyzývaní na doplnenie. 76. Žalovaná zopakovala svoj výklad a citovaného zákona. Tvrdila, že keďže osobitný zákon otázku nákladov predbežného prerokovania upravoval výslovne, neexistoval priestor pre subsidiárnu aplikáciu . 77. K otázke reálnej úhrady nákladov žalovaná odmietla tvrdenie žalobcu, že túto námietku prvýkrát uplatnila až v skoršom odvolacom konaní. Poukázala na svoje podanie zo dňa 2. septembra 2024, v ktorom podľa nej už výslovne namietala, že reálna úhrada predmetnej sumy žalobcom a vznik majetkového úbytku neboli preukázané. 78. Žalovaná ďalej uviedla, že argumentácia žalobcu o právnej povahe predmetného nároku bola podľa nej vnútorne rozporná. Ak malo ísť o príslušenstvo pohľadávky podľa , malo ísť podľa nej o hmotnoprávny nárok uplatnený vo veci samej; ak by išlo o procesný nárok na trovy právneho zastúpenia, mal sa podľa nej posudzovať v režime rozhodovania o trovách podľa . 79. Žalovaná nesúhlasila ani s tým, že účelnosť právnej služby možno skúmať až vo fáze rozhodovania o výške trov. Uviedla, že pokiaľ žalobca sumu 399,43 EUR uplatnil priamo ako samostatnú položku žalobného petitu, musel súd už pri rozhodovaní vo veci samej posúdiť jej právny základ, vznik, výšku a účelnosť. 80. K odvolaniu žalobcu žalovaná zotrvala na obhajobe sadzby 375 EUR za rok počas súbežného trestného stíhania. Tvrdila, že pri súčasnom vedení viacerých trestných konaní sa ich všeobecné negatívne následky na osobu žalobcu prekrývali a bez zníženia by štát fakticky kompenzoval aj následky iného trestného stíhania, ktoré sa neskôr skončilo právoplatným odsúdením žalobcu. 81. K tvrdeniu žalobcu o nedostatočnom posúdení individuálnych následkov žalovaná odkázala na skutkové závery nového rozsudku. Tvrdila, že súd zohľadnil prezumované následky výkonu väzby a trestného stíhania, pričom bolo povinnosťou žalobcu preukázať osobitné následky presahujúce rámec bežných dôsledkov týchto zásahov. 82. Vo vzťahu ku kolúznej väzbe žalovaná poukázala na výpoveď žalobcu, podľa ktorej mal po prechode do preventívnej väzby síce širšie možnosti pohybu, napríklad možnosť navštevovať posilňovňu, avšak tieto možnosti reálne nevyužíval a väčšinu času naďalej trávil na cele. Z toho vyvodzovala, že nebol preukázaný taký subjektívny rozdiel medzi jednotlivými režimami väzby, ktorý by odôvodňoval ďalšie zvýšenie náhrady. 83. Žalovaná opätovne zdôraznila aj predchádzajúce odsúdenie žalobcu za drogovú trestnú činnosť a jeho ďalšiu trestnú činnosť po prepustení z väzby. Poukazovala na to, že tieto okolnosti boli podľa nej významné pri posudzovaní intenzity zásahu do povesti, právnej neistoty a osobnostnej sféry žalobcu. 84. K rozhodnutiam uvádzaným žalobcom žalovaná namietala, že ich žalobca citoval bez podrobného porovnania skutkových okolností. Podľa žalovanej boli v prípadoch, v ktorých boli priznané vyššie náhrady, spravidla preukázané ďalšie konkrétne následky, napríklad strata pracovného alebo služobného postavenia, výrazné narušenie vzťahov s maloletými deťmi, strata príjmu z podnikania, nutnosť opustiť bydlisko alebo neprítomnosť pri narodení dieťaťa v dôsledku väzby. 85. Žalovaná napokon poukázala na to, že žalobcovi už v rámci predbežného prerokovania poskytla nepeňažnú satisfakciu v podobe konštatovania zásahu a ospravedlnenia, ako aj peňažnú náhradu. Tvrdila, že žalobca v následnom súdnom konaní nepreukázal také ďalšie následky, ktoré by podľa jej názoru odôvodňovali zvýšenie náhrady nad rámec mimosúdne poskytnutého plnenia. 86. Žalovaná preto zotrvala na svojom odvolacom návrhu, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v ňou napadnutom rozsahu zmenil, žalobu zamietol a priznal jej náhradu trov konania v celom rozsahu. Právne posúdenie odvolacím súdom 87. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa , 380 ods. 1, 2 a bez nariadenia pojednávania podľa (a contrario) rozsudok okresného súdu podľa , potvrdil. 88. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 89. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu a z dôvodov uplatnených oboma odvolateľmi a po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny.

90. Odvolací súd pri tomto rozhodovaní prihliadol aj na osobitnú procesnú situáciu veci. Rozsudok súdu prvej inštancie bol už raz odvolacím súdom zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Za tejto situácie bol odvolací súd podľa povinný o odvolaniach proti novému rozhodnutiu rozhodnúť sám. Predmetom odvolacieho prieskumu preto nebolo posúdenie, či prípadné nedostatky nového rozsudku odôvodňujú ďalšie zrušenie rozhodnutia, ale posúdenie, či na skutkovom stave, ktorý bol po doplnení dokazovania dostatočne zistený, možno vo veci meritórne rozhodnúť. 91. Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné meniť skutkové zistenia súdu prvej inštancie ani vykonávať ďalšie dokazovanie. Po vrátení veci súd prvej inštancie žalobcu opätovne vypočul, oboznámil listinné dôkazy a strany ďalšie návrhy na dokazovanie nemali. Rozhodujúce rozpory medzi stranami sa v aktuálnom odvolacom konaní týkali predovšetkým právneho významu už zistených skutočností, ich váhy pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy a právneho posúdenia jednotlivých čiastkových nárokov. 92. Odvolací súd zároveň nepovažoval za možné obmedziť svoje odôvodnenie iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku. Jeho odôvodnenie obsahuje v niektorých miestach nepresnosti a vnútorné rozpory, na ktoré dôvodne poukazovali obe strany. Tieto nedostatky však podľa názoru odvolacieho súdu neznamenajú nesprávnosť samotného výroku, pokiaľ je možné na základe vykonaného dokazovania a pri správnom právnom posúdení dospieť k rovnakému výsledku. Odvolací súd preto v ďalšom uvádza ďalšie vlastné dôvody, pre ktoré považoval výsledok konania pred súdom prvej inštancie za vecne správny. 93. K náhrade nemajetkovej ujmy za výkon väzby odvolací súd uvádza nasledovné závery. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy je potrebné vychádzať z a Podľa tejto úpravy sa peňažná náhrada určuje individuálne, najmä s prihliadnutím na osobu poškodeného a jeho doterajší život, závažnosť ujmy a okolnosti jej vzniku, ako aj na následky v jeho súkromnom živote a spoločenskom uplatnení. Zákon neurčuje dennú sadzbu za výkon väzby a jej výšku nie je možné mechanicky odvodiť ani z rozhodnutí vydaných v iných veciach. 94. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca bol pozbavený osobnej slobody celkovo 337 dní, od 10. decembra 2020 do 11. novembra 2021. Išlo o zásah značnej dĺžky, pričom časť väzby vykonával žalobca v kolúznom režime. Z jeho výpovede vyplynulo, že tento režim trval približne päť až šesť mesiacov, že jeho korešpondencia bola kontrolovaná a časť listov bola zadržaná, hoci telefonický kontakt s matkou a možnosť písať listy neboli úplne vylúčené. 95. V prospech vyššej intenzity zásahu odvolací súd zohľadnil aj to, že z podkladov nevyplynulo, že by žalobca pred predmetnou vecou už vykonával väzbu alebo iný nepodmienečný výkon pozbavenia osobnej slobody. Prvé bezprostredné pozbavenie osobnej slobody preto objektívne predstavovalo významný zásah do jeho dovtedajšieho spôsobu života. 96. Rovnako bolo potrebné prihliadnuť na povahu obvinenia a na trestnoprávne následky, ktorým žalobca v priebehu konania čelil. V čase začatia trestného stíhania bol v skúšobnej dobe predchádzajúceho podmienečného odsúdenia a podľa obsahu spisu mu v predmetnom trestnom konaní hrozil vysoký nepodmienečný trest. V priebehu konania došlo aj k rozšíreniu obžaloby o ďalší trestný čin. Tieto okolnosti objektívne zvyšovali mieru neistoty a psychického tlaku spojeného s výkonom väzby. Avšak odvolací súd v danom kontexte prihliadol v danej súvislosti na ust. , v zmysle ktorého výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje. Okresný súd mal preukázané, že žalobca bol v podmienke, teda mal vedieť, že jeho správanie má byť súladné so zákonom bez akéhokoľvek podozrenia na páchanie ďalšej trestnej činnosti, mal si byť vedomý, že v prípade, že bude páchať trestnú činnosť, môže sa ocitnúť vo výkone trestu. I napriek tomu však voči žalobcovi bolo vedené súbežne ďalšie trestné konanie. Za daného stavu nemožno v prospech žalobcu hodnotiť jeho príkladný osobný život. Podstatné v zmysle daného ustanovenia je, že žalobca nepracoval a v čase rozhodnutia tiež nepracoval, čo je relevantná okolnosť, ktorá bráni súdu priznať požadovanú náhradu. Na tieto skutočnosti poukázal aj súd prvej inštancie. 97. Obdobne v zmysle , výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote bolo preukázané, že žije s matkou a starou matkou, nepracuje, nemá vlastnú rodinu a zjavne ani vyživovacie povinnosti, nestará sa o deti. I uvedená okolnosť bráni tomu, aby súd priznal náhradu za deň väzby v hornom uvažovanom rozpätí. Uvedené svedčí práve tomu, že súd správne uvažoval o nižšej sume. 98. Podľa písm. d) citovaného ustanovenia sa prihliada na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. V konaní tieto okolnosti neboli preukázané. Išlo len o tvrdenia žalobcu, neposkytol žiaden dôkaz, ktorými by svoje tvrdenia preukázal, napr. o tom, ako sa okolie k nemu správa, že ho označujú za pedofila. Uvedená okolnosť nebola preukázaná ani vo vzťahu k zamestnaniu,

keďže žalobca nepracuje. Odvolací súd je aj toho názoru, že iné je, ak sa do väzby dostane doteraz bezúhonný človek, a ak do väzby ide odsúdený s podmienkou a ešte sa vedie súbežné ďalšie trestné konanie. To všetko vypovedá o osobe žalobcu a je treba na uvedené v zmysle zákona konkrétne prihliadať. 99. Odvolací súd prihliadol na skutočnosť, že žalobca počas väzby prežil vianočné a veľkonočné sviatky a časť významných osobných udalostí bez možnosti viesť bežný rodinný život. Žalobca bol odlúčený od matky a starej matky, ktoré bývali v tom istom rodinnom dome. Na druhej strane vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by v dôsledku väzby došlo k trvalému narušeniu alebo rozpadu rodinných vzťahov. Kontakt s matkou nebol úplne prerušený a po prepustení sa žalobca vrátil do rovnakého rodinného prostredia. 100. Pokiaľ žalobca poukazoval na ochorenie COVID-19, zdravotná dokumentácia preukazovala, že ochorenie počas väzby prekonal, avšak jeho priebeh bol ľahký. Z vykonaného dokazovania nevyplýval trvalý zdravotný následok ani iný závažnejší zdravotný zásah, ktorý by bolo potrebné osobitne premietnuť do zvýšenia peňažnej náhrady. Odvolací súd preto túto okolnosť nepovažoval za bezvýznamnú, neprikladal jej však takú váhu, akú jej priznával žalobca. Odvolací súd zdôrazňuje, ako to uviedol súd prvej inštancie, že išlo o pandemické obdobie (hoci je v spoločnosti zároveň tvrdené, že pandémia neexistovala, čo by znamenalo, že žalobca uplatňuje nárok z niečoho, čo neexistovalo). Avšak aj ktokoľvek iný v spoločnosti bol vystavený riziku nákazy, pracovné kolektívy, ktoré museli aj počas pandémie pracovať, napr. vysokorizikové prostredie u lekárov, nemocnice, pracovné kolektívy. Je vysoko pravdepodobné, že aj vo väzbe mohlo dôjsť k nákaze Covidom 19. Neznamená to však, že to prestavuje samostatný dôvod na priznanie, či zvýšenie sadzby. 101. V pracovnej a majetkovej oblasti sa nepreukázalo, že by väzba spôsobila žalobcovi stratu zamestnania, podnikania alebo konkrétneho zdroja príjmu, keďže žalobca nepracoval ani pred začatím predmetného trestného stíhania. Tvrdené zhoršenie finančnej situácie nebolo konkretizované a preukázané v rozsahu, ktorý by odôvodňoval samostatné zvýšenie satisfakcie. 102. Pokiaľ ide o spoločenské a reputačné následky, odvolací súd nepochyboval o tom, že povaha trestného obvinenia bola objektívne spôsobilá vyvolať negatívne vnímanie žalobcu v jeho okolí a že takýto účinok mal v prostredí menšieho mesta osobitný význam. Pri určení výšky náhrady však bolo potrebné odlíšiť všeobecne predpokladateľný stigmatizačný účinok takéhoto trestného stíhania od osobitných tvrdení o konkrétnych následkoch. Tvrdenia o odmietaní žalobcu jednotlivými osobami alebo o ukončení spolupráce v hudobnej skupine neboli podporené ďalšími dôkazmi v takej miere, aby bolo možné z nich vyvodiť existenciu mimoriadne závažného alebo trvalého spoločenského následku. 103. Pri hodnotení osoby poškodeného bolo možné podľa prihliadať aj na jeho doterajší život. Žalobca bol už pred predmetnou vecou právoplatne odsúdený za inú trestnú činnosť. Odvolací súd však tejto okolnosti neprikladal význam v tom zmysle, že osoba s predchádzajúcim odsúdením by mala mať všeobecne nižšie právo na ochranu osobnej slobody alebo na nižšiu náhradu za jej neoprávnené obmedzenie. Predchádzajúce odsúdenie bolo relevantné iba pri hodnotení konkrétnych tvrdení o zásahu do spoločenskej povesti a pri porovnávaní prejednávanej veci s prípadmi osôb, ktorých dovtedajší profesijný a spoločenský život nebol trestným konaním dovtedy nijako dotknutý. 104. Rovnako odvolací súd nepovažoval následnú trestnú činnosť žalobcu po jeho prepustení z väzby za okolnosť, ktorá by spätne znižovala intenzitu samotného pozbavenia osobnej slobody v období od decembra 2020 do novembra 2021. Táto skutočnosť mohla mať význam iba pri tvrdeniach žalobcu o dlhodobých následkoch predmetného trestného konania po jeho prepustení, najmä pokiaľ žalobca určitý neskorší spôsob života alebo svoju ekonomickú situáciu dával do príčinnej súvislosti s predmetnou väzbou. Ako odvolací súd uviedol vyššie, daná okolnosť síce neznižovala intenzitu samotného pozbavenia osobnej slobody, ale v zmysle je potrebné to zohľadniť vo vzťahu k výške sumy. 105. Po zohľadnení všetkých uvedených okolností považoval odvolací súd celkovú náhradu vo výške 20 EUR za každý deň výkonu väzby za primeranú. Táto suma nie je odvolacím súdom chápaná ako minimálna sadzba prevzatá z rozhodnutia českého súdu ani ako paušál platný pre obdobné prípady. Predstavuje výsledok hodnotenia konkrétnych okolností tejto veci. 106. V prospech sadzby vyššej než 15 EUR za deň pôsobila predovšetkým celková dĺžka väzby, prvá skúsenosť žalobcu s reálnym pozbavením osobnej slobody, časť väzby vykonávaná v kolúznom režime, obmedzenia komunikácie, povaha obvinenia, vysoká hrozba trestnej sankcie, dlhodobé odlúčenie od domáceho prostredia a výsledok trestného konania. Naopak, proti ďalšiemu zvýšeniu na žalobcom požadovaných 40 EUR za deň pôsobilo, že neboli preukázané trvalé zdravotné následky, strata

zamestnania alebo podnikania, rozpad rodinných vzťahov alebo iný mimoriadne intenzívny a dlhodobý následok porovnateľný s vecami, v ktorých boli priznané podstatne vyššie sadzby. 107. Odvolací súd sa preto nestotožnil s námietkou žalobcu, podľa ktorej mu mala byť iba na základe judikatúry priznateľná suma 40 EUR za deň. Rozhodnutia v iných veciach predstavovali významné porovnávacie vodidlo, nie záväzný sadzobník. Rozdielne sumy 13,50 EUR, 20 EUR, 25 EUR, 30 EUR alebo 40 EUR za deň, na ktoré poukazovali obe strany, práve potvrdzovali potrebu individualizácie a nie existenciu jednotnej sadzby. 108. Rovnaký záver sa vzťahuje na argumentáciu žalobcu historickou právnou úpravou jednej tridsatiny priemernej mesačnej mzdy. Táto úprava nebola v rozhodnom období účinná a nemohla založiť právny nárok na konkrétnu dennú sumu. Odvolací súd ju nevylúčil ako jedno z možných orientačných ekonomických vodidiel, avšak ani po zohľadnení vývoja cenovej hladiny a časového odstupu nepovažoval za dôvodné mechanicky previesť niekdajší zákonný model do súčasného individuálneho posudzovania podľa 109. Rovnako argument vyššou intenzitou prvých dní väzby nemohol viesť k samostatnej matematickej sadzbe pre jednotlivé úseky väzby. Prvé obdobie bezprostredného pozbavenia slobody bolo súčasťou celkového hodnotenia intenzity zásahu, no zákon nevyžadoval, aby súd stanovoval osobitnú sadzbu pre prvé dni a inú pre ďalšie obdobie. 110. Odvolací súd si zároveň všimol vnútorný rozpor v odôvodnení napadnutého rozsudku, keď súd prvej inštancie na jednom mieste uviedol, že zásah nepovažoval za tak intenzívny, aby bolo potrebné náhradu 15 EUR za deň navýšiť, avšak následne výslovne dospel k záveru o primeranosti sumy 20 EUR za deň a práve z tejto sadzby aj vypočítal priznaných 1 685 EUR. Z výroku rozsudku, jeho výpočtu a nadväzujúcej časti odôvodnenia však nebolo pochybné, že skutočným výsledným záverom súdu prvej inštancie bola sadzba 20 EUR za deň a išlo o nepresnosť, alebo technické zlyhanie pri vyhotovení rozsudku. Odvolací súd preto uvedenú izolovanú vetu hodnotil ako vnútornú nepresnosť odôvodnenia, ktorú bolo možné odstrániť v odvolacom konaní vlastným posúdením primeranej výšky náhrady. 111. Keďže žalovaná už žalobcovi za 337 dní väzby poskytla 5 055 EUR, teda 15 EUR za deň, zostával rozdiel 5 EUR za každý deň, spolu 1 685 EUR. V tejto časti preto súd prvej inštancie rozhodol vo výsledku správne. 112. Ďalšou položkou je náhrada nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie. Odvolací súd zotrval na právnom názore vyslovenom už v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení, podľa ktorého nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej výkonom väzby a nárok na náhradu ujmy spôsobenej samotným ne neupravuje pravidlo, podľa ktorého by výkon väzby automaticky konzumoval všetky následky trestného stíhania počas rovnakého obdobia. 113. Odvolacia námietka žalovanej založená na úplnej absorpcii jedného nároku druhým preto nemohla obstáť už vzhľadom na záväzný právny názor vyslovený v tejto veci. Otázkou, ktorú však bolo potrebné posúdiť nanovo, bolo, či priznaním oboch nárokov nedošlo k dvojitému peňažnému zohľadneniu rovnakých konkrétnych následkov. Odvolací súd v tomto smere nepovažoval za správnu formuláciu súdu prvej inštancie, že pri náhrade za trestné stíhanie vychádzal „z tých istých dôvodov“ ako pri väzbe. Takéto odôvodnenie nezodpovedá požiadavke predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia. Napriek tomu bolo možné na základe vykonaného dokazovania jednotlivé následky oboch zásahov rozlíšiť. 114. Pod titulom výkonu väzby odvolací súd zohľadnil výlučne následky bezprostredne spojené s fyzickým pozbavením osobnej slobody, a to nemožnosť viesť bežný život mimo ústavu, väzenský a kolúzny režim, obmedzenie pohybu, praktické obmedzenia komunikácie a korešpondencie, fyzické odlúčenie od rodiny a domáceho prostredia a ďalšie bezprostredné následky pobytu vo väzbe. Do sumy za väzbu boli zohľadnené aj sviatky prežité vo väzbe a podmienky výkonu väzby. 115. Pod titulom samotného trestného stíhania naopak odvolací súd zohľadnil následky, ktoré existovali nezávisle od fyzického pozbavenia osobnej slobody, a to postavenie žalobcu ako obvineného a následne obžalovaného, dlhodobú právnu neistotu, hrozbu uznania viny a uloženia vysokého trestu, nutnosť čeliť trestnému obvineniu až do právoplatného skončenia veci a stigmatizačný účinok samotnej povahy trestného obvinenia. 116. Takto vymedzené následky nezákonného trestného stíhania pretrvávali aj počas 337 dní väzby. Žalobca nebol iba fyzicky pozbavený osobnej slobody, súčasne bol osobou, proti ktorej bolo vedené trestné konanie s reálnou hrozbou odsúdenia a vysokej sankcie. Tieto dve roviny zásahu boli síce časovo súbežné, neboli však totožné. 117. Odvolací súd preto pri priznaní náhrady za trestné stíhanie počas obdobia väzby druhýkrát nezohľadňoval odlúčenie od rodiny, podmienky v cele, kolúzny režim, obmedzenie pohybu, zdravotné

okolnosti vo väzbe ani ďalšie následky fyzického pozbavenia slobody. Námietka žalovanej o duplicitnom odškodnení bola za takto vymedzeného predmetu jednotlivých nárokov nedôvodná. 118. Pokiaľ išlo o výšku náhrady za samotné trestné stíhanie, odvolací súd považoval ročnú sadzbu 562,50 EUR za primeranú. Ani pri tomto nároku zákon neurčuje pevnú mesačnú alebo ročnú sadzbu. Rozhodnutia uvádzané stranami obsahujú sumy približne od 41,66 EUR do 66 EUR mesačne, resp. aj vyššie sumy v skutkovo odlišných prípadoch. Suma 562,50 EUR ročne predstavovala približne 46,88 EUR mesačne a nachádza sa v rámci rozpätia vyplývajúceho z predloženej porovnávacej praxe. 119. Odvolací súd pri tomto nároku zohľadnil dĺžku trestného konania, závažnosť obvinenia, hrozbu trestu a skutočnosť, že trestné konanie sa napokon skončilo oslobodením žalobcu z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa skutok stal. Uvedený výsledok bol významnou okolnosťou potvrdzujúcou neopodstatnenosť zásahu, sám osebe však neurčoval konkrétnu výšku peňažnej náhrady. 120. Na druhej strane neboli preukázané také osobitné následky samotného trestného stíhania, ktoré by odôvodňovali žalobcom presadzovanú sumu približne 100 EUR mesačne. Nebola preukázaná strata zamestnania alebo podnikateľskej činnosti, preukázané trvalé narušenie rodinných vzťahov ani iný osobitný dôsledok porovnateľný s prípadmi, na ktoré žalobca poukazoval a v ktorých boli vyššie sumy viazané na konkrétne zásahy do profesijného, rodinného alebo spoločenského postavenia poškodeného. 121. Za obdobie 337 dní, ktoré žalovaná pri mimosúdnom výpočte z náhrady za trestné stíhanie úplne vyňala, preto z ročnej sumy 562,50 EUR vychádzala náhrada 519,66 EUR. Túto sumu súd prvej inštancie žalobcovi priznal správne. 122. Relevantná je otázka zníženej sadzby počas súbehu ďalšieho trestného stíhania. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu proti použitiu ročnej sadzby 375 EUR počas obdobia, v ktorom voči nemu súčasne prebiehalo ďalšie, skutkovo odlišné trestné stíhanie. 123. Dôvodom zníženia nebolo to, že by žalobcovi bolo možné pred právoplatným skončením druhého trestného konania pripisovať vinu alebo ho sankcionovať za existenciu ďalšieho obvinenia. Prezumpcia neviny tým nebola dotknutá. Rozhodujúca bola otázka príčinnej súvislosti medzi predmetným nezákonným trestným stíhaním a všeobecnými nemajetkovými následkami, ktoré žalobca opisoval. V čase súbežného vedenia dvoch trestných konaní nemohli byť všetky všeobecné pocity právnej neistoty, obavy z trestnej sankcie alebo spoločenskej stigmatizácie pripísané výlučne konaniu, ktoré je predmetom tejto žaloby. Časť týchto účinkov mala v tom období aj samostatnú príčinu v inom trestnom konaní. 124. Neskoršie právoplatné odsúdenie žalobcu v druhej veci odvolací súd nezohľadňoval ako okolnosť spätne prelamujúcu prezumpciu neviny v čase vedenia konania. Malo význam iba pri posúdení, že druhé trestné konanie nepredstavovalo ďalší nezákonný zásah, ktorého následky by bolo možné preniesť do náhrady poskytovanej v tejto veci. 125. Zníženie ročnej sumy zo 562,50 EUR na 375 EUR preto odvolací súd nepovažoval za matematické určenie podielu jednotlivých konaní ani za sankciu voči žalobcovi. Išlo o hodnotové zohľadnenie skutočnosti, že počas obdobia súbehu bolo potrebné oddeliť všeobecné následky dvoch samostatných trestných konaní. Suma 375 EUR ročne podľa názoru odvolacieho súdu zostávala primeraným zadosťučinením za tú časť nemajetkovej ujmy, ktorú bolo možné v danom období pripísať predmetnému trestnému stíhaniu. 126. Žalobcom presadzované zachovanie plnej sadzby bez ohľadu na ďalšie súbežné trestné konanie by naopak viedlo k tomu, že celé všeobecné následky právnej neistoty a stigmatizácie by boli bez ďalšieho pripísané iba predmetnému konaniu, hoci vykonané dokazovanie takýto záver neumožňovalo. 127. K úroku z omeškania odvolací súd uvádza, že odvolacia námietka žalovanej proti priznaniu úroku z omeškania bola nedôvodná. Táto právna otázka bola navyše medzi tými istými stranami v tej istej veci už vyriešená predchádzajúcim zrušujúcim uznesením a súd prvej inštancie bol týmto právnym názorom viazaný. 128. Podľa môže lehota omeškania začať najskôr dňom oznámenia príslušného orgánu, že nárok neuspokojí, prípadne uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie. Žalovanej preto nebolo možné prisvedčiť, že povinnosť plniť vznikla až konštitutívnym rozsudkom a že pred jeho vydaním omeškanie vôbec nemohlo nastať. 129. Zo spisu vyplývalo, že výsledok predbežného prerokovania, ktorým žalovaná nárok uspokojila iba čiastočne a v zostávajúcej časti ho neuspokojila, bol žalobcovi oznámený 13. februára 2024. Od tohto dňa bol žalobca oprávnený domáhať sa neuspokojenej časti nároku súdnou cestou. Čiastočné mimosúdne plnenie nevylučovalo omeškanie žalovanej vo vzťahu k tej časti nároku, ktorú neuspokojila a ktorá bola následne súdom priznaná. Súd prvej inštancie preto správne priznal úrok z omeškania vo výške 9,50 % ročne zo sumy 2 204,66 EUR od 13. februára 2024 do zaplatenia.

130. Ani námietky žalovanej smerujúce proti priznaniu sumy 299,83 EUR ako nákladov spojených s uplatnením pohľadávky neboli dôvodné. 131. Právna otázka, či vylučuje posúdenie účelne vynaložených nákladov predbežného prerokovania ako príslušenstva pohľadávky podľa , bola už v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí v tejto veci záväzne vyriešená. Odvolací súd vtedy rozlíšil medzi trovami súdneho konania, medzi ktoré tieto náklady podľa nepatria, a nákladmi spojenými s mimosúdnym uplatnením pohľadávky, ktoré možno za splnenia podmienky účelnosti posúdiť ako jej príslušenstvo. 132. Žalovaná v aktuálnom odvolaní v podstate zopakovala právnu argumentáciu, ktorú uplatnila už pred vydaním predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia. Neuviedla zmenu právnej úpravy alebo inú novú okolnosť, ktorá by odôvodňovala odchýlenie od záväzného právneho názoru vysloveného v tej istej veci. 133. Za rozhodujúce preto zostávalo posúdiť, či právna pomoc pri vypracovaní žiadosti o predbežné prerokovanie bola v konkrétnom prípade účelná. Odvolací súd v tomto smere prihliadol na to, že žalobca uplatňoval kombinovaný nárok založený na viacerých zodpovednostných tituloch, požadoval náhradu za väzbu, trestné stíhanie, úroky a príslušenstvo a bolo potrebné právne i skutkovo vymedziť jednotlivé obdobia a nároky. 134. Žiadosť o predbežné prerokovanie zároveň nebola neúčelným formálnym úkonom bez praktického významu, keď žalovaná na jej základe uznala zodpovednostné tituly, žalobcovi sa ospravedlnila a poskytla mu peňažnú náhradu 5 637,59 EUR. Právna pomoc teda reálne smerovala k účelu, pre ktorý zákon predbežné prerokovanie ustanovoval, teda k mimosúdnemu usporiadaniu nároku. 135. Ani obsahová podobnosť žiadosti s neskoršou žalobou neznamenala, že išlo o duplicitný alebo neúčelný úkon. Predbežné prerokovanie bolo zákonom predpokladaným krokom pred súdnym uplatnením nároku a jeho účel bol odlišný od účelu následnej žaloby. 136. Odvolací súd nepovažoval za rozhodujúcu ani námietku, že žalobca nepreukázal predchádzajúce zaplatenie odmeny právnemu zástupcovi. Aj táto otázka už bola predmetom predchádzajúceho odvolacieho prieskumu a predchádzajúci právny názor odvolacieho súdu bol pre ďalšie konanie záväzný. 137. Výpočet priznanej sumy 299,83 EUR zodpovedal tarifnému základu odvodenému od celkovej výšky nároku, ktorý bol žalobcovi napokon uznaný mimosúdne a priznaný súdom, spolu 7 842,25 EUR. Odmena za jeden úkon právnej služby predstavovala 237,34 EUR, režijný paušál 12,52 EUR a DPH pri sadzbe účinnej v čase vykonania právnej služby 49,97 EUR. V prevyšujúcej časti preto súd prvej inštancie nárok správne zamietol. 138. Z uvedeného súčasne vyplývalo, že odvolanie žalobcu, ktorým sa domáhal ďalších 99,60 EUR príslušenstva, nemohlo byť úspešné. Vyššie príslušenstvo odvodzoval od vyššej požadovanej istiny. Keďže odvolací súd nepovažoval za dôvodné priznať žalobcovi ďalšiu nemajetkovú ujmu nad sumu priznanú súdom prvej inštancie, nevznikol ani dôvod na zvýšenie tarifného základu pre tento akcesorický nárok. 139. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalovanej proti priznaniu náhrady trov konania žalobcovi v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy. 140. Pri nároku na primerané peňažné zadosťučinenie podľa a bol v prejednávanej veci základ zodpovednosti žalovanej daný. Spor strán sa týkal prevažne rozsahu a výšky primeranej náhrady, ktorej konkrétne určenie záviselo od úvahy súdu. 141. Za takejto situácie nebolo primerané procesný úspech žalobcu určovať mechanickým porovnaním sumy uvedenej v žalobe a sumy napokon prisúdenej súdom. Žalobca bol úspešný v základe uplatneného nároku, pričom výška náhrady bola výsledkom hodnotovej úvahy súdu. 142. Ani skutočnosť, že náklady predbežného prerokovania boli priznané v sume 299,83 EUR namiesto žalovaných 399,43 EUR, neodôvodňovala iný záver. Výška tohto príslušenstva bola priamo odvodená od tarifného základu, ktorý bol zase závislý od súdom určenej výšky hlavného nároku. Nešlo preto o samostatný neúspech žalobcu v právnom základe nároku. 143. Správne preto súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, avšak s tým, že ich konkrétna výška bude vypočítaná z prisúdeného plnenia. 144. Odvolací súd tak uzavrel, že odvolanie žalobcu nebolo dôvodné v časti, v ktorej sa domáhal ďalšieho zvýšenia náhrady za väzbu, vyššej náhrady za trestné stíhanie, odstránenia zníženej sadzby počas súbehu ďalšieho trestného stíhania a zvýšenia príslušenstva. 145. Odvolanie žalovanej nebolo dôvodné v časti, v ktorej namietala samotnú existenciu nároku za trestné stíhanie počas výkonu väzby, výšku celkovej náhrady za väzbu, priznanie úroku z omeškania, priznateľnosť a výšku nákladov predbežného prerokovania a výrok o trovách konania. 146. Odvolací súd priznal opodstatnenosť tým výhradám oboch strán, ktoré smerovali proti niektorým neúplným alebo nepresným častiam odôvodnenia súdu prvej inštancie, najmä proti nedostatočne

zreteľnému oddeleniu následkov väzby a samotného trestného stíhania a proti vnútorne rozpornému vyjadreniu k potrebe zvýšenia dennej sadzby za väzbu. Tieto nedostatky však bolo možné odstrániť v odvolacom konaní na základe skutkového stavu už zisteného súdom prvej inštancie a neodôvodňovali zmenu jeho výroku. 147. Keďže výsledná suma 2 204,66 EUR, pozostávajúca z ďalších 1 685 EUR za výkon väzby a 519,66 EUR za trestné stíhanie počas obdobia väzby, zodpovedala primeranému zadosťučineniu podľa a , pričom správne bolo rozhodnuté aj o úroku z omeškania, príslušenstve a trovách konania, odvolací súd napadnutý rozsudok podľa ako vo výroku vecne správny potvrdil. Trovy odvolacieho konania 148. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením , ods. a . Keďže odvolanie podali obe strany, pričom ani jedna zo strán so svojím odvolaním úspešná nebola a každá zo strán bola zároveň úspešná pri obrane proti odvolaniu protistrany, odvolací súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. 149. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ods. ) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. ( ) Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania ( ). Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci ( ). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Ak má dovolanie vady podľa a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.