Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (8)Rozsudok_16CoCsp-9-2020.pdf
PDF · 111.4 KB
Case nature
Area
Subarea
16CoCsp/9/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu C., proti žalovaným 1/ W., 2/ P., v konaní o zaplatenie 866,54 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 2.júna 2020, č.k. 4Csp/63/2019-133, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou bola žaloba zamietnutá a v závislom výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .
Žalovaným 1/, 2/ voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie 146,- eur s príslušným zmluvným úrokom a úrokom z omeškania z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby v tejto časti zastavil. Vo zvyšku žalobu zamietol. Žalovaným 1/, 2/ nárok na náhradu trov konania nepriznal. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 12 ods. 1, 7, 8, 9, § 14 ods. 1, 3, 4 zák. č. 200/1997 Z.z. o Študentskom pôžičkovom fonde, § 23 ods. 1, 2, 3 zák. č. 396/2012 Z.z. o Fonde na podporu vzdelávania, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 546, § 558 vety prvej, § 565, § 657 Obč. zákonníka. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že medzi sporovými stranami bolo nesporné, že dňa 05.10.2009 požiadal žalovaný 1/ právneho predchodcu žalobcu - Študentský pôžičkový fond - o poskytnutie pôžičky. Dňa 30.11.2009 bola medzi právnym predchodcom žalobcu ako veriteľom, žalovaným 1/ ako dlžníkom a žalovaným 2/ ako ručiteľom uzavretá zmluva č. XXXX/XXXX o pôžičke zo Študentského pôžičkového fondu v akademickom roku 2009/2010. Predmetom tejto zmluvy bolo poskytnutie pôžičky v zmysle zákona č. 200/1997 Z. z. o Študentskom pôžičkovom fonde. Právny predchodca žalobcu sa ako veriteľ zaviazal poskytnúť žalovanému 1/ ako dlžníkovi peňažnú pôžičku vo výške 1.327,76 eur s úrokovou sadzbou 0 % počas zákonného odkladu splátok pôžičky a 3 % počas splácania pôžičky. Predmetná pôžička bola účelovo určená na úhradu časti nákladov vysokoškolského štúdia. Dlžník sa zaviazal začať dlh splácať po dvoch mesiacoch zákonného odkladu pôžičky po skončení prvého uceleného vysokoškolského štúdia štátnou skúškou. Súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal posúdením, či v danom prípade ide o spotrebiteľský vzťah a či je možné právnym predchodcom žalobcu poskytnutú pôžičku považovať za spotrebiteľský úver podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Konštatoval, že v danom prípade ide úver, ktorý bol poskytnutý podľa osobitného predpisu, a to zákona o študentskom pôžičkovom fonde. Zároveň ide o úver, ktorý bol poskytnutý žalovanému, ako osobe z obmedzeného okruhu osôb
- študentovi a bol poskytnutý s nižšou úrokovou sadzbou (3 %) ako bola obvyklá v danom čase na finančnom trhu (podľa údajov NBS v danom čase /10.mesiac 2009/ bola úroková sadzba pre domácnosti pri spotrebiteľských úveroch, v závislosti od dĺžky doby splatnosti: 6,73 % až 14,91 %). Mal za to, že právnym predchodcom žalobcu poskytnutá pôžička žalovanému tak spĺňa zákonné podmienky úveru, ktorý nie je spotrebiteľským úverom podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Ustanovenia
zákona o spotrebiteľských úveroch sa tak na predmetnú pôžičku nevzťahujú. Zároveň sa súd prvej inštancie stotožnil aj s argumentáciou žalobcu, že v danom prípade zmluva o pôžičke nie je ani spotrebiteľskou zmluvou. Uvedené je dané tým, že predmetná zmluva o pôžičke nebola uzatvorená medzi dodávateľom a spotrebiteľom, keďže právny predchodca žalobcu pri uzatváraní zmluvy o pôžičke nebol v postavení dodávateľa. Dodávateľom je totižto osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Právny predchodca žalobcu bol podľa zákona o Štátnom pôžičkovom fonde neštátnym účelovým fondom na poskytovanie pôžičiek študentom vysokých škôl. Právny predchodca žalobcu tak nekonal v rámci obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, keďže tento vykonával špecifickú činnosť stanovenú osobitným zákonom. Podľa odbornej spisby je pojem obchodná činnosť širší ako pojem činnosti podnikateľskej, keď pod pojem obchodnej činnosti je možné subsumovať aj také konanie, ktoré nevyhnutne nemusí vykazovať kumuláciu všetkých zákonných znakov podnikania, ale svojou povahou pôjde o činnosť smerujúcu ku kumulácii zisku napĺňajúcu znaky trhového správania založeného na ponuke a dopyte, prípadne sprevádzaného relevantným marketingom (Števček a kol. Občiansky zákonník. Veľký komentár. § 1 - 450. Praha: C. H. Beck.2015). Právny predchodca žalobcu svoju činnosť nevykonával za účelom zisku, nakoľko jeho prostriedky bolo možné použiť len na poskytovanie pôžičiek študentom vysokých škôl alebo na správu fondu. Zároveň jeho činnosť nebola motivovaná ekonomickými vzťahmi dopytu a ponuky ale poskytovaním pôžičiek osobám bez stáleho príjmu, ktoré sa pripravujú na budúce povolanie štúdiom na vysokej škole. Preto zmluvu o pôžičke nie je možné považovať ani za zmluvu spotrebiteľskú, keď nebola uzatvorená medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Preto v danom prípade nie je možné použiť ani osobitné ustanovenia spotrebiteľského práva. Medzi sporovými stranami bolo nesporné aj to, že žalobca a žalovaný uzatvorili dňa 24.09.2013 a dňa 02.12.2013 obsahom takmer totožnú dohodu o splátkach zo študentského pôžičkového fondu. Súd prvej inštancie vychádzal zo znenia neskoršie uzatvorenej dohody o splátkach, nakoľko v nej sa zmluvné strany dohodli, že zanikajú a v plnom rozsahu sa nahrádzajú všetky predchádzajúce ústne či písomné dohody o splátkach uzatvorené medzi zmluvnými stranami. Konštatoval, že v dohode o splátkach žalovaný 1/ uznal dlh voči veriteľovi vzniknutý zo zmluvy o pôžičke č. XXXX/XXXX čo do dôvodu a výšky vrátene príslušenstva a zároveň potvrdil, že ku dňu uzatvorenia dohody o splátkach bol zostatok pôžičky vo výške 1.354,64 eur. Súd prvej inštancie toto uznanie dlhu považoval za platné, nakoľko dlh bol v ňom určený čo do dôvodu aj výšky, žalovaný 1/ sa zaviazal dlh splatiť a uznanie dlhu bolo žalovaným 1/ vykonané písomne. Dlh sa žalovaný 1/ zaviazal splácať vo výške 14,60 eur mesačne, vždy najneskôr k 25.dňu v príslušnom mesiaci, pričom prvá splátka bola stanovená na mesiac júl 2013. Žalobca a žalovaný 1/ sa zároveň dohodli, že v prípade, ak dlžník nepožiada veriteľa o odklad splátok, resp. požiada veriteľa o odklad splátok a veriteľ dlžníkovi odklad splátok nepovolí a splátky nebude uhrádzať dohodnutým spôsobom v stanovenej výške do termínu stanoveného v čl. II ods. 3 tejto dohody (najneskôr k 25. dňu v príslušnom mesiaci) a bude v omeškaní so zaplatením viac než dvoch splátok, stane sa celá pôžička alebo jej neuhradená časť splatnou. V žalobe žalobca uviedol, že žalovaný 1/ sa dostal do omeškania so zaplatením splátky splatnej v mesiaci marec 2016. Upomienkou zo dňa 04.04.2016 veriteľ vyzval žalovaného na zaplatenie sumy vo výške 14,60 eur. Následne bol žalovaný 1/ vyzvaný listom zo dňa 30.05.2016 na zaplatenie sumy vo výške 14,60 eur, splatnej v mesiaci máj 2016. Žalovaný bol na úhradu vyzvaný aj riaditeľskou upomienkou zo dňa 29.03.2017, keď bol žalovaný 1/ v omeškaní so zaplatením sumy 29,20 eur. Žalobca tak uviedol, že žalovaný 1/ bol v omeškaní so zaplatením viac ako dvoch splátok, pričom nereagoval na vyššie uvedené výzvy, preto žalobca pristúpil k zosplatneniu celého dlhu a výzvou zo dňa 27.02.2018 vyzval žalovaného 1/ na jednorazovú úhradu celého dlhu v lehote do 25.03.2018. Tvrdenia žalobcu rozporoval žalovaný 1/, ktorý tvrdil, že vždy, keď sa dozvedel o svojom dlhu, tento uhradil. Po jednotlivých výzvach vždy omeškané splátky pôžičky hradil, napr. dňa 06.04.2016 uhradil sumu 14,60 eur, na ktorú bol vyzvaný upomienkou zo dňa 04.04.2016, dňa 03.04.2017 uhradil dlžnú sumu 29,20 eur, na ktorú bol vyzvaný riaditeľskou upomienkou zo dňa 29.03.2017. Žalovaný 1/ uviedol, že do 25.02.2018 mal uhradiť dve splátky vo výške 2 x 14,60 eur. Tieto sumy uhradil 26.02.2018, pričom až dňa 27.02.2018 žalobca spísal výzvu na jednorazovú úhradu zostatku dlhu. Sporným medzi sporovými stranami bola teda skutočnosť, či došlo k zosplatneniu celého zostatku dlhu a teda či boli na zosplatnenie dlhu splnené zákonné a zmluvné podmienky. Posúdenie tejto skutočnosti je zásadné, nakoľko od neho sa odvíja dôvodnosť žaloby. V čase vyhotovenia výzvy zo dňa 04.04.2016, ako aj výzvy zo dňa 30.05.2016, bol žalovaný 1/ v omeškaní len s jednou splátkou. V čase vyhotovenia výzvy zo dňa 29.03.2017 bol žalovaný 1/ v omeškaní so zaplatením dvoch splátok, keď jeho dlh predstavoval sumu vo výške 29,20 eur. Z výzvy na jednorazové splatenie dlhu zo dňa 27.02.2018 nie je zrejmé, pre nezaplatenie ktorých splátok bol dlh žalovaného 1/ zosplatnený. Nie je zároveň ani zrejmé, či v čase zosplatnenia bol žalovaný 1/ v omeškaní so splatnosťou viac ako dvoch, teda troch splátok pôžičky. Žalovaný 1/
tvrdí, že pred vyhotovením výzvy na jednorazovú úhradu zostatku dlhu bol v omeškaní len s dvom splátkami, pričom ešte pred vyhotovením tejto výzvy tieto uhradil. Žalovaný 1/ bol v omeškaní s viac ako dvoma splátkami preukázateľne len v čase spísania upomienky č. 2 zo dňa 22.04.2015. Podľa tejto upomienky bola žalovaný ku dňu 31.03.2015 v omeškaní so zaplatením sumy 43,80 eur, čo predstavuje tri splátky pôžičky. Len v tomto okamihu boli (ako sa to súdu javí) splnené podmienky na zosplatnenie dlhu. K zosplatneniu dlhu však žalobca nepristúpil, keďže v tejto upomienke žalovaného 1/ len upozornil na možnosť zosplatnenia celého zostatku pôžičky. O skutočnosti, že žalobca v tomto okamihu k zosplatneniu pôžičky nepristúpil svedčí aj to, že neskoršími upomienkami zo dňa 04.04.2016, 30.05.2016 a 29.03.2016 vyzýval žalovaného 1/ vždy len na úhradu dlžných splátok a nie celého zosplatneného zostatku pôžičky. Na tomto mieste je potrebné podotknúť, že zosplatnenie dlhu je právom a nie povinnosťou veriteľa. Keď tento k zosplatneniu dlhu (aj napriek splneniu podmienok) nepristúpil, bol žalovaný 1/ naďalej povinný plniť dlh v splátkach. Z tvrdenia, že zosplatnenie dlhu je právom veriteľa, je potrebné vyvodiť aj to, že keď sa veriteľ tohto práva dovoláva a vyvodzuje z neho pre seba priaznivé dôsledky, je jeho povinnosťou preukázať, že došlo k platnému uplatneniu tohto práva, a teda že na zosplatnenie dlhu boli splnené všetky zákonné a aj zmluvné podmienky. Toto však žalobca nepreukázal a žalovaný rozporoval, keď uviedol, že vždy, keď mal vedomosť o dlhu, tento splnil a ešte pred vyhotovením výzva na jednorazovú úhradu zostatku dlhu realizoval úhradu dlžných splátok pôžičky. Vzhľadom na nepreukázanie skutočnosti, že žalovaný 1/ bol v čase zosplatnenia pôžičky v omeškaní s viac ako dvoma splátkami a relevantné spochybnenie tejto skutočnosti žalovaným 1/, súd prvej inštancie mal za to, že nie je možné konštatovať splnenie zmluvne dojednaných podmienok pre zosplatnenie úveru. Konštatoval, že žalobca tak neuniesol dôkazne bremeno splnenia podmienok pre zosplatnenie úveru, z ktorého dôvodu mal za to, že žalobe nie je možné vyhovieť, nakoľko žalovaný 1/ nebol povinný zaplatiť celý zostatok dlhu naraz. Zároveň uviedol, že žalovaný 1/ je stále oprávnený (a aj povinný) splácať dlh v splátkach. Dal do pozornosti, že žalovaný 1/ v konaní uviedol, že splátky pôžičky plní. Zároveň na pojednávaní uviedol, že si je svojho dlhu vedomý a je ochotný tento zaplatiť. Z vykonaného dokazovanie nevyplynulo, že by žalovaný 1/ bol v omeškaní, t.j., že by bolo možné žalobcovi priznať nárok čiastočne v časti splatných splátok pôžičky s príslušným úrokom z omeškania. Žalobca nepredložil žiaden výpis, z ktorého by bolo zrejmé, ktoré splátky pôžičky boli doposiaľ uhradené a s ktorými je žalovaný 1/ v omeškaní. Vzhľadom na uvedené, súd prvej inštancie žalobu zamietol (okrem časti, v ktorej bolo konanie zastavené). To však neznamená, že by žalobca nemal nárok na vrátenie požičanej sumy a dohodnutého zmluvného úroku. Rovnako má žalobca nárok aj na úhradu poplatkov v dohodnutej výške. Žalovaný 1/ je však naďalej oprávnený (a povinný) splácať splátky pôžičky v dojednaných splátkach po 14,60 eur mesačne až do splnenia všetkých zmluvou o pôžičke stanovených platobných povinností. Súd prvej inštancie tak apeloval na žalovaného 1/, aby si svoje zmluvné povinnosti plnil, a tak nestratil výhodu splácania pôžičky v pravidelných mesačných splátkach. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Dôvodil, že v časti, v ktorej bolo konanie zastavené, šlo o splátky pôžičky a nie o úhradu dlžnej sumy po podaní žaloby. Zastavenie konanie tak nebolo zavinené plnením splatného dlhu žalovaného 1/ po podaní žaloby. V konaní boli plne úspešní žalovaní 1/ a 2/, keď bola žaloba voči ním zamietnutá. Preto by im mala prináležať plná náhrada trov konania. Keďže však doposiaľ žiadne trovy konania žalovaným 1/ a 2/ nevznikli, súd prvej inštancie žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov konania nepriznal. 2. Proti rozsudku vo výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá a v závislom výroku o trovách konania podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V podanom odvolaní uviedol, že uplatňuje odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ CSP (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery). Uviedol, že žalobca uzavrel so žalovaným 1/ Dohodu o splátkach pôžičky zo dňa 02.12.2013, podľa ktorej sa dlžník zaviazal, že pôžičku bude splácať v pravidelných mesačných splátkach počnúc mesiacom júl 2013 sumou vo výške 14,60 eur. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že žalovaný 1/ si svoje zmluvné povinnosti neplnil. Žalobca už v rámci podanej žaloby uviedol, že v zmysle upomienky č. 1 zo dňa 04.04.2016 bol žalovaný 1/ v omeškaní s jednou splátkou, v zmysle upomienky č. 1 zo dňa 30.05.2016 bol žalovaný 1/ v omeškaní s jednou splátkou, v zmysle Riaditeľskej upomienky zo dňa 29.03.2017 bol žalovaný 1/ v omeškaní s tromi splátkami. V zmysle prehľadu poplatkov, ktoré žalobca zaslal súdu prvej inštancie spolu so žalobu, je zrejmé, že žalovanému 1/ boli zasielané aj ďalšie upomienky počas celej lehoty splatnosti. Žalobca zaslal dňa 29.01.2018 žalovanému 1/ (a na vedomie ručiteľovi - žalovanému 2/) Riaditeľskú upomienku zo dňa 29.01.2018, v zmysle ktorej ho vyzval na úhradu sumy vo výške 29,20 eur. Nedoplatok predstavuje ku dňu 25.01.2018 sumu troch omeškaných
splátok. Nakoľko žalovaný 1/ dlžné splátky neuhradil, žalobca pristúpil k odoslaniu listu označeného ako Výzva na jednorazovú úhradu zostatku dlhu zo dňa 27.02.2018 a vyzval žalovaného 1/ na jednorazovú úhradu zostatku dlhu pôžičky v celkovej sume 938,04 eur v lehote do 25.03.2018. Žalovaný 1/ mal dlžné splátky v zmysle Riaditeľskej upomienky zo dňa 29.01.2019 uhradiť v lehote do 25.02.2018. Nakoľko túto svoju povinnosť žalovaný 1/ nesplnil, žalobca mu zaslal dňa 27.02.2018 výzvu na jednorazovú úhradu dlhu. Dlžné splátky, ktoré žalovaný 1/ uhradil a na ktoré poukazuje v konaní, uhradil až dňa 28.02.2018. Konkrétne išlo o splátku vo výške 29,20 eur a tri splátky vo výške 14,60 eur. V čase, keď ale žalovaný 1/ tieto splátky uhradil, žalobca dlh jednorazovo zosplatnil. S poukazom na ust. § 567 ods. 2 Obč. zák. žalobca uviedol, že nie je rozhodujúci moment, kedy žalovaný 1/ zadal príkaz na úhradu omeškaných splátok, ale moment, kedy boli pripísané na účet veriteľa, t.j. až dňa 28.02.2020
- po dodatočne poskytnutej lehote na plnenie. Žalobca dával do pozornosti, že na pojednávaní dňa 14.01.2020 žalovaný 1/ uviedol, že so žalobou súhlasí len v časti, o tom, že je v omeškaní vedel, pôžičku spláca nepravidelnými splátkami. Pojednávanie bolo odročené za účelom predloženia dokladov o uhradení splátok žalovaným 1/ po podaní žaloby. Následne žalovaný 1/ doručil súdu podaním zo dňa 17.01.2020 prehľad úhrad po podaní žaloby. Žalovaný 1/ sa k meritu veci nevyjadril. Nakoľko sa jednalo o úhrady, ktoré boli obsahom podania žalobcu - čiastočné späťvzatie žaloby zo dňa 16.01.2020, žalobca nepovažoval za potrebné sa k podaniu žalovaného 1/ vyjadriť. Mal za to, že zo súdneho spisu žiadna spornosť zosplatnenia pohľadávky nevyplývala a preto žaloba nemal vedomosť o tom, že súd považuje okolnosti zosplatnenia dlhu za sporné.
3. Žalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.
4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v medziach podaného odvolania a jeho dôvodov podľa § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny v napadnutej časti - vo výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá a v závislom výroku o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť, pričom v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd poukazuje na vecne správne odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje.
5. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalobcom vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil z akých dôvodov a ktoré tvrdenia strán sporu mal za preukázané a ktoré nie, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám ust. § 220 CSP. Námietky žalobcu uvedené v podanom odvolaní preto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané, ani tvrdené také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje, aby nadbytočne neopakoval všetky pre strany známe fakty spolu so správnou citáciou právnych predpisov.
6. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP.
7. V ďalšom odvolací súd vychádzajúc z obsahu odvolania podrobil konanie predchádzajúce napadnutému rozhodnutiu odvolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného porušenia práva žalobkyne na spravodlivý proces ako výsledku tvrdeného nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie, ktorý dôvod je zrejmý z obsahu odvolania (odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP). Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle uvedeného odvolacieho dôvodu treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci v porušení zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na
predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní. Jeho naplnenie je jedným zo zákonných dôvodov pre zrušenie rozhodnutia. Odvolací súd dospel k záveru o nespôsobilosti vyššie uvedenej odvolacej námietky privodiť v prospech žalobkyne zmeňujúce, či zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu.
8. V ďalšom podrobil odvolací súd prieskumu rozhodnutie vo svetle odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP z hľadiska skutočností namietaných žalobcom.
9. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP . Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.
10. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).
11. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalobcu vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie z dostatočne zisteného skutkového stavu vyvodil správne skutkové a právne závery. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež presvedčivo a dostatočne odôvodnil v súlade s požiadavkami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach na tieto poukazuje, aby nadbytočne neopakoval pre strany známe fakty posudzovanej veci spolu so správnou citáciou aplikovaných právnych predpisov, ktoré vytvárajú dostatočný podklad pre uskutočnenie vecného prieskumu v odvolacom konaní (§ 387 ods. 2 CSP).
12. Na zdôraznenie správnosti dôvodov uvedených v rozhodnutí súdu prvej inštancie a s prihliadnutím na zostávajúci obsah odvolania žalobcu, uvádza odvolací súd nasledovné skutočnosti:
13. Odvolací súd zdôrazňuje, že v sporovom civilnom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana sporu má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana sporu, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazné bremeno ako procesný inštitút v civilnom sporovom konaní spočíva v zodpovednosti strany sporu za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Ak neboli preukázané tvrdenia strany sporu, táto dôkazné bremeno neuniesla, čoho následkom je rozhodnutie súdu vo veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, ak neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci či už z dôvodu nečinnosti strany sporu, ktorá nesplnila povinnosť tvrdenia, alebo povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec.
14. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a povinnosti označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia
byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Odvolací súd dodáva, že v sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu a riadi sa zásadou formálnej pravdy. Súd má možnosť strany vyzvať na doplnenie skutkových tvrdení (§ 150 ods. 2 CSP), avšak činnosť súdu nemôže nahrádzať procesnú aktivitu strán a ich povinnosť tvrdiť a hodnoverne tvrdenie preukázať. Je prvoradým záujmom strany predkladať a navrhovať súdu také dôkazy a takým spôsobom, aby z nich bolo možné bez akýchkoľvek pochybností zistiť skutkový stav. Nie je úlohou súdu vyzývať strany sporu na predloženie alebo označenie takých dôkazov, aby jej zabezpečil úspech v spore. Ak neboli preukázané tvrdenia strany sporu, táto dôkazné bremeno neuniesla, čoho logickým následkom je rozhodnutie súdu v neprospech takejto strany. V tomto smere odvolací súd poukazuje na odôvodnenie súdu prvej inštancie uvedené v bodoch 33. až 39. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nepochybne vyplýva, že nebolo zrejmé, či v čase zosplatnenia bol žalovaný 1/ v omeškaní so splatnosťou viac ako dvoch, teda troch splátok pôžičky. Z výzvy na jednorazové splatenie dlhu zo dňa 27.02.2018 nebolo zrejmé, pri nezaplatení ktorých splátok bol dlh žalovaného 1/ zosplatnený. Žalovaný 1/ tvrdil, že pred vyhotovením výzvy na jednorazovú úhradu zostatku dlhu bol v omeškaní len s dvomi splátkami. Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že s viac ako dvomi splátkami bol žalovaný 1/ preukázateľne v omeškaní len v čase spísania upomienky č. 2 zo dňa 22.04.2015. Tak ako konštatoval súd prvej inštancie, len v tomto okamihu boli splnené podmienky na zosplatnenie dlhu, k čomu žalobca nepristúpil a následnými upomienkami vyzýval žalovaného 1/ vždy len na úhradu dlžných splátok a nie celého zosplatneného zostatku pôžičky. Povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť, tak ako je uvedené vyššie, v predmetnom konaní spočívala na žalobcovi. Súdu neprináleží zaobstarávať si z vlastnej iniciatívy dôkazy preukazujúce dôvodnosť žaloby. Výsledky hodnotenia dôkazov umožňujú súdu totiž prijať záver o pravdivosti skutočnosti, ktorá je predmetom dokazovania, ak na ich základe možno nadobudnúť istotu (presvedčenie) o tom, že sa táto skutočnosť naozaj stala, bez toho, aby o tom mohli byť rozumné pochybnosti. Ak vytvárajú výsledky hodnotenia dôkazov podmienky iba pre úsudok, že je možné (viac či menej pravdepodobné), že sa dokazovaná skutočnosť stala, a pripúšťa ju aj možnosť (väčšej či menšej pravdepodobnosti) toho, že sa dokazovaná skutočnosť naopak nestala, nemožno urobiť záver o pravdivosti tejto skutočnosti, čo je potom i daný prípad. Z obsahu spisu nesporne vyplýva tvrdenie žalovaného 1/, že vždy, keď sa dozvedel o dlhu, tento uhradil. Pokiaľ následne žalobca až k odvolaniu pripojil listinný dôkaz Riaditeľskú upomienku zo dňa 29.01.2018 a splátkový kalendár za obdobie od 25.09.2013 do 28.02.2018, z ktorého vyplývajú jednotlivé platby platené žalovaným 1/, ide svojou povahou o tzv. novotu (§ 366 CSP), na ktorú v odvolacom štádiu konania v zmysle explicitného normatívneho zákazu nie je možné prihliadnuť. Žalobca v (tvrdenom) zmluvnom vzťahu vystupoval v pozícii veriteľa a disponoval všetkými súvisiacimi písomnosťami. Nadväzne dotknutý dôkaz mohol (mal) predložiť už v konaní pred súdom prvej inštancie - najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia, ktorým sa dokazovanie končí (§ 153 a § 154 CSP). Inými slovami ide o procesne neakceptovateľný postup sporovej strany (žalobcu), ktorá v protiklade s kontradiktórnym charakterom sporového konania predkladá rozhodujúci dôkaz až v štádiu odvolacieho konania. Akceptovaním takéhoto prístupu sporových strán by úplne stratila zmysel koncentrácia súdneho konania, ako jej zásadná charakteristika a sporové strany by prakticky v ktoromkoľvek štádiu konania mohli (neustále) vznášať/označovať nové dôkazy, čo je v priamom rozpore s požiadavkou procesného kódexu prejednávať veci čo najrýchlejšie a bez zbytočných prieťahov (čl. 17 Základných princípov CSP).
15. Rozsudok súdu prvej inštancie bol tak v napadnutom výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá, vecne správny, a preto ho spolu so súvisiacim výrokom o trovách konania odvolací súd ako vecne správny potvrdil.
16. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovaným 1/, 2/, ktorí boli v odvolacom konaní úspešní, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko im žiadne trovy nevznikli.
17. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).