Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 365/2026
PDF · 245.7 KB
No categories available
II. ÚS 365/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) a Petra Straku v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o spojených ústavných sťažnostiach sťažovateľa , , , zastúpeného Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., Námestie svätého Egídia 93, Poprad, proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach sp. zn. KE-6S/61/2022 zo 6. marca 2025 v spojení s rozsudkom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sk/59/2025 z 28. októbra 2025 (Rvp 320/2026) a proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach sp. zn. KE-6S/42/2023 z 24. apríla 2025 v spojení s rozsudkom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Ssk/120/2025 z 18. decembra 2025 (Rvp 736/2026) takto
r o z h o d o l :
Ústavné sťažnosti o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavné sťažnosti a skutkový stav vecí
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 5. februára 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom najvyššieho správneho súdu sp. zn. 7Sk/59/2025 z 28. októbra 2025 a rozsudkom správneho súdu sp. zn. KE-6S/61/2022 zo 6. marca 2025 vydanými v konaní o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu vo veci nepriznania nároku na náhradu za bolesť spôsobenú pri výkone služby policajta. Sťažovateľ si uplatňuje právo na náhradu trov konania pred ústavným súdom. Uvedená sťažnosť bola pridelená druhému senátu a je vedená pod sp. zn. Rvp 320/2026.
2. Sťažovateľ následne podal 18. marca 2026 druhú ústavnú sťažnosť, ktorou sa domáha vyslovenia porušenia totožných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
správneho súdu sp. zn. KE-6S/42/2023 z 24. apríla 2025 v spojení s rozsudkom najvyššieho správneho súdu sp. zn. 6Ssk/120/2025 z 18. decembra 2025 o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu vo veci nepriznania nároku na kompenzáciu sťaženia spoločenského uplatnenia spôsobeného pri výkone služby policajta. Oba nároky vychádzajú z totožnej udalosti (služobného zásahu), pri ktorej mal sťažovateľ utrpieť škodu na zdraví, a majú rovnaký dôvod zamietnutia žiadosti spočívajúci v riadnom a včasnom nenahlásení poškodenia zdravia pri zásahu. Táto sťažnosť bola pridelená tretiemu senátu ústavného súdu a je vedená pod sp. zn. Rvp 736/2026.
3. Plénum ústavného súdu uznesením sp. zn. PLs. ÚS 26/2026 z 25. marca 2026 spojilo tieto ústavné sťažnosti na spoločné konanie z dôvodu hospodárnosti konania.
4. Z ústavných sťažností a ich príloh vyplýva nasledujúci stav veci:
5. Sťažovateľ sa ako člen pohotovostného policajného útvaru 5. februára 2015 zúčastnil služobného zásahu na zadržanie osoby, pri ktorom padlo 6 výstrelov a jeden z policajtov bol vážne zranený. Po skončení zásahu sa konala porada o vyhodnotení zásahu v služobných priestoroch a pri odchode povedal sťažovateľ jednému z nadriadených, že „mu fajne hučí v ušiach“. Nasledujúci deň 6. februára 2015 sťažovateľ navštívil všeobecného lekára kvôli ťažkostiam s dýchacími cestami, ktorý ho uznal za práceneschopného pre chorobu. Následne 10. februára 2015 ho vyšetril otorinolaryngológ, ktorý u neho zistil akútnu traumu a tinitus, a preto ho do 16. februára 2015 hospitalizovali a 13. februára 2015 podstúpil operáciu. Podľa neskorších lekárskych správ z marca a apríla 2015 žalobca utrpel stratu sluchu vľavo asi o 33 %. Práceschopný bol znovu od 1. júla 2015. Sťažovateľ 12. februára 2015 spísal úradný záznam, v ktorom opísal priebeh zákroku a tvrdil, že strely padli asi meter od neho, v ľavom uchu pociťoval pískanie a šumenie, čo ešte 5. februára 2015 o 23.15 h oznámil v zasadačke pri hodnotení. V nadväznosti na to 13. februára 2015 spísali úradné záznamy o zásahu aj nadriadení žalobcu. Veliteľ zásahu uviedol, že sťažovateľ mu po akcii nič nehlásil, až 13. februára 2015 dostal email s jeho úradným záznamom. Zástupca veliteľa zdôraznil, že sťažovateľ mu žiaden úraz neohlásil, potvrdil však, že keď stál pred budovou, pri odchode z porady sa zmienil o hučaní v uchu, čo však nepovažoval za ohlásenie služobného úrazu. Veliteľ potvrdil, že žalobca mu až 10. februára 2015 volal, že 5. februára 2015 utrpel úraz, a preto to nahlásil ďalej. Ďalej opísal priebeh zákroku, pri ktorom sa zranil len jeden policajt, a v úradnom zázname zo 4. septembra 2015 doplnil, že sťažovateľ pri zásahu nebol v prednej línii, takže je nepravdepodobné, že by jeho sluch bol priamo ohrozený výstrelmi; okrem toho nepoužil chrániče sluchu, ktoré mal pridelené.
6. Sťažovateľ 11. júla 2017 požiadal o náhradu za bolesť vytrpenú týmto služobným úrazom v sume 858 eur, ktorú ustálil podľa lekárskeho posudku. Sťažovateľ si touto žiadosťou uplatnil aj sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 4 290 eur .
7. Riaditeľ krajského riaditeľstva Policajného zboru rozhodnutím z 1. augusta 2017 nepriznal nárok na náhradu za bolesť a rozhodnutím z 28. mája 2017 nepriznal sťažovateľovi nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. V odôvodnení oboch rozhodnutí odkázal na úradné záznamy nadriadených, ktoré popierajú verziu uvádzanú sťažovateľom, v dôsledku čoho sú ich vyjadrenia vo vzájomnom rozpore. Rovnako odkázal na uznesenia vyšetrovateľa z trestného konania, ktorý takisto vypočul zasahujúcich policajtov, ktorí nepotvrdili, že by žalobca bol v prvej línii zásahu. Navyše žalobca mal už pred zásahom otorinolaryngologické problémy. Okrem toho mu riaditeľ vytkol, že úraz neohlásil bezodkladne, čím porušil povinnosť vyplývajúcu z § 136 zákona
č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“) v spojení s § 17 ods. 1 písm. a) zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 124/2006 Z. z.“), ale aj z čl. 15 ods. 1 nariadenia ministra vnútra č. 27/2008 V. m. v. o postupe nadriadených pri rozhodovaní a určovaní dávok úrazového zabezpečenia a náhrad pozostalých v súvislosti so služobným úrazom a chorobou z povolania (ďalej len „nariadenie č. 27/2008 V. m. v.“). Tým zmaril možnosť objektívne vyšetriť príčiny a okolnosti vzniku tvrdeného úrazu. Pretože sa nepotvrdil charakter úrazu ako služobného, nevznikol žalobcovi uplatnený nárok na bolestné v zmysle § 20 ods. 1 písm. b) a § 22 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom zabezpečení policajtov“).
8. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky rozhodnutiami z 8. novembra 2017 a 8. novembra 2018 odvolaniam sťažovateľa nevyhovelo. Ohlásenie úrazu vo forme poznámky pri odchode o tom, ako mu hučí v uchu, podľa názoru odvolacieho správneho orgánu nebolo riadne oznámenie o služobnom úraze. Kvôli chýbajúcemu oznámeniu nemohli nadriadení vykonať potrebné opatrenia na okamžité vyšetrenie úrazu, a preto žalobca zmaril objasnenie jeho povahy, ale napríklad aj okamžité zistenie, či nie je pod vplyvom alkoholu. Správne orgány neboli povinné dokazovať, že sa úraz stal mimo služby, lebo sa nedovolávali liberácie podľa § 176 zákona č. 73/1998 Z. z. Naopak, zistený skutkový stav (najmä časový odstup medzi úrazom a zistením) neumožňoval preukázať príčinnú súvislosť medzi služobným zákrokom 5. februára 2015 a poškodením žalobcovho zdravia, teda charakter služobného úrazu. V závere odvolací orgán zdôraznil, že žalobca bol poučený o povinnosti riadne hlásiť služobný úraz v zmysle nariadenia č. 27/2008 V. m. v., no nepostupoval v súlade s ním.
9. Sťažovateľ podal proti obom rozhodnutiam o odvolaní správne žaloby, v ktorých namietal, že úraz oznámil bezprostredne po zásahu ústne a nesúhlasil s tvrdením správneho orgánu, že sa o úraze dozvedel až 13. februára 2017. Ani toto oznámenie však nemožno považovať za oneskorené, pretože o trvalom poškodení sluchu sa dozvedel pri vyšetrení tri dni pred písomným oznámením služobného úradu. Zákon o sociálnom zabezpečení policajtov neustanovuje žiadnu lehotu na oznámenie úrazu, ktorej nedodržanie by malo za následok stratu nároku na úrazové dávky. Ochranné slúchadlá nemohol mať nasadené, vzhľadom na ostatné vybavenie (prilba, vysielačka a plynová maska) to technicky nie je možné, nemal ich žiaden zasahujúci policajt, navyše by mu bránili v komunikácii s tímom a znižovali možnosť počuť páchateľa. Skúške na prítomnosť alkoholu sa nepodrobil, pretože ho na jej vykonanie nik nevyzval. Požitie alkoholu je pred takýmto zásahom vylúčené, ale ani by nemalo so stratou sluchu žiaden súvis. Sťažovateľ namietal, že sa správne orgány nevysporiadali so žiadnou jeho námietkou. Zároveň poukázal na to, že služobný úrad sa zodpovednosti za služobný úraz nemôže zbaviť, pokiaľ policajt tento stav sám úmyselne nevyvolal.
10. Správny súd v poradí druhými (napadnutými) rozsudkami sp. zn. KE-6S/61/2022 zo 6. marca 2025 a sp. zn. KE-6S/42/2023 z 24. apríla 2025 obe žaloby sťažovateľa zamietol. V odôvodnení uviedol v podstatnom zhodne, že je viazaný skôr vysloveným právnym názorom najvyššieho správneho súdu uvedeným v kasačných uzneseniach sp. zn. 9Sžsk/100/2020 z 25. mája 2022 (bolestné, pozn.) a sp. zn. 6Ssk/59/2022 z 28. februára 2023 (sťaženie spoločenského uplatnenia,
pozn.). Z tohto právneho názoru vyplýva, že v konaní nebolo sporné, že sťažovateľ utrpel úraz (poškodenie sluchu). Spornou bola otázka, či možno tento úraz považovať za služobný v kontexte (ne)splnenia podmienky riadneho oznámenia úrazu postupom predpokladaným právnymi predpismi. Najvyšší správny súd poukázal na právnu úpravu povinnosti bezodkladne oznámiť služobný úraz, ak je toho poškodený schopný, nadriadenému osobne, telefonicky alebo iným vhodným spôsobom. Z obsahu spisu nevyplýva, že by toho sťažovateľ nebol schopný. S relevantnými predpismi (zákon č. 124/2006 Z. z., zákon č. 73/1998 Z. z., vyhláška Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 500/2006 Z. z., ktorou sa ustanovuje vzor záznamu o registrovanom pracovnom úraze, a nariadenie ministra vnútra č. 27/2008 V. m. v., ktoré vykonáva § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 124/2006 Z. z.) bol sťažovateľ oboznámený 29. januára 2014 (záznam o školení vlastnoručne podpísaný sťažovateľom, pozn.). Najvyšší správny súd ďalej zaujal záväzný názor, že včasné neoznámenie úrazu nezakladá automaticky stratu nároku na dávky úrazového zabezpečenia, ale časový odstup od vzniku poškodenia zdravia do jeho riadneho a preukázateľného oznámenia nadriadenému vytvára prekážku pre spoľahlivé zistenie, či poškodenie skutočne vzniklo pri výkone služby. Bezodkladné oznámenie úrazu nepotvrdili svedkovia, ktorí nedostali žiadne relevantné informácie o úraze a nezaznamenali na porade po zákroku zhoršenie zdravia sťažovateľa. Nadriadený pplk. sám telefonicky kontaktoval sťažovateľa 13. februára 2015, aby v prípade zdravotných problémov súvisiacich so službou ich sťažovateľ vhodným spôsobom oznámil. Výsluchom zasahujúcich policajtov bolo preukázané, že sťažovateľ sa nenachádzal v prvej línii (medzi prvými šiestimi zasahujúcimi policajtmi). Riadiac sa týmto právnym názorom, správny súd napadnutými rozsudkami správne žaloby sťažovateľa zamietol s poukazom na to, že ústne oznámenie úrazu nemá podklad v administratívnom spise, žiaden svedok nepotvrdil riadne oznámenie úrazu (nie medzi rečou poznámkou o hučaní v ušiach) a spôsob oznámenia zvolený sťažovateľom nemožno považovať za relevantný. Správny súd ustálil, že sťažovateľovi nič nebránilo, aby najneskôr nasledujúci deň po vykonaní zásahu riadne oznámil služobný úraz. Sťažovateľ bol znalý právnych predpisov o povinnosti bezodkladne nahlásiť úraz (preukázané preškolenie z nich). Lekárska správa z odborného vyšetrenia sa na tento účel nevyžaduje. Otázka použitia ochranných slúchadiel bola vyhodnotená správnym súdom ako nepodstatná. Ani nepodrobenie sa dychovej skúške nebolo dôvodom zamietnutia žiadosti o úrazové dávky. Správny súd nepovažoval rozhodnutia za šikanózny výkon verejnej moci.
11. Proti obom rozsudkom podal sťažovateľ kasačné sťažnosti, v ktorých namietal, že správny súd nevzal do úvahy celý skutkový stav, pretože sťažovateľ si oznamovaciu povinnosť splnil bezprostredne po zákroku ústne a tiež písomne, len čo sa dozvedel z odborného vyšetrenia, že ide o poškodenie zdravia. Namietal tiež rovnako ako v správnom konaní, že žiadny právny predpis nespája s neoznámením úrazu stratu nároku, a poukázal na objektívnu zodpovednosť služobného úradu.
12. Najvyšší správny súd napadnutými rozsudkami zamietol kasačné sťažnosti sťažovateľa. V odôvodnení najvyšší správny súd v podstate zhodne konštatoval, že mimochodom a pri odchode prednesené slová o hučaní v uchu, po čom bez ďalšieho sťažovateľ odišiel, nemožno považovať za riadne oznámenie pracovného úrazu. Takéto oznámenie síce môže byť aj ústne, avšak musí ísť o taký prejav ohlasujúceho policajta, z ktorého je zrejmé, že vážne informuje príslušného nadriadeného o vzniknutom poškodení zdravia, ktoré predtým nepociťoval, a že sa javí ako pravdepodobné, že je to dôsledkom udalosti súvisiacej s vykonávanou činnosťou. Sťažovateľom
prednesené slová takým prejavom, z ktorého mohol nadriadený vydedukovať, že ním ohlasuje pracovný úraz, neboli. Tvrdenie sťažovateľa, že o úraze sa dozvedel až z odborného vyšetrenia 10. februára 2015, odporuje jeho vlastným tvrdeniam predneseným v konaní, že bolesť ucha cítil už 5. februára 2015.
II. Sťažnostná argumentácia
13. Proti napadnutým rozsudkom sťažovateľ podal prerokúvané ústavné sťažnosti, v ktorých zopakoval argumentáciu uplatnenú v správnych žalobách a kasačných sťažnostiach. Konkrétne ide o námietky, že napadnuté rozhodnutia sú arbitrárne a ide o účelové hľadanie dôvodov, prečo sťažovateľovi nevyhovieť. Sťažovateľ opäť zopakoval námietky týkajúce sa nemožnosti mať ochranné slúchadlá a nevykonania skúšky na alkohol z dôvodu, že naň nebol vyzvaný. Sťažovateľ ďalej uviedol, že po streľbe v uzavretom priestore každému hučí v ušiach a nie každý dokáže na mieste vyhodnotiť, že pôjde o trvalý stav. Skutočnosť, že ide o vážnejšie poškodenie zdravia, sa sťažovateľ objektívne mohol dozvedieť až z odborného vyšetrenia. Už nasledujúci deň po zákroku navštívil lekára a následne mu bola diagnostikovaná strata sluchu. Sťažovateľ je presvedčený, že počas správneho aj súdneho konania preukázal, že bezprostredne po udalosti ústne oznámil nadriadenému vznik pracovného úrazu. Oznamovaciu povinnosť si splnil celkom trikrát. Oznámenie nebolo podané na predpísanom formulári, pretože ho nedostal, nebol k dispozícii ani na stránkach služobného úradu. Závery správnych súdov považuje sťažovateľ za extrémne nespravodlivé a v rozpore s účelom inštitútu dávok úrazového poistenia. Zároveň sú v priamom rozpore s vykonaným dokazovaním. Opätovne poukázal aj na objektívnu zodpovednosť zamestnávateľa.
III. Predbežné prerokovanie ústavných sťažností
14. Podstatou ústavných sťažností je porušenie práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) napadnutými rozsudkami správneho súdu a najvyššieho správneho súdu. Namietané porušenie označených práv spočíva podľa názoru sťažovateľa v tom, že závery o skutkových zisteniach nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, ich odôvodnenie je arbitrárne a kolidujú s materiálnou spravodlivosťou.
III.A. K napadnutým rozsudkom správneho súdu:
15. Sťažovateľ bol oprávnený proti napadnutým rozsudkom správneho súdu podať kasačné sťažnosti, čo aj využil. Tieto kasačné sťažnosti predstavovali účinné prostriedky ochrany označených práv sťažovateľa vo vzťahu k napadnutým rozsudkom správneho súdu, na základe ktorých najvyšší správny súd poskytol ochranu právam sťažovateľa zaručeným ústavou a dohovorom, ktorých porušenie namieta aj v sťažnosti doručenej ústavnému súdu z totožných dôvodov. Je tak naplnená podmienka podľa § 132 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. decembra 2025 (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorá spôsobuje neprípustnosť tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutým rozsudkom správneho súdu, pretože na jej prerokovanie bol príslušný iný
(všeobecný) súd. Ústavný súd preto ústavné sťažnosti v tejto časti odmietol pre ich neprípustnosť podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde.
III.B. K napadnutým rozsudkom najvyššieho správneho súdu:
16. Ústavný súd konštatuje, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by prijaté právne závery boli arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neudržateľné. Zároveň treba dodať, že ústavný súd nie je skutkovým súdom, neprislúcha mu prehodnocovať dokazovanie vykonané všeobecnými súdmi ani nahrádzať ich hodnotenie dôkazov svojím vlastným hodnotením, ako sa sťažovateľ dožaduje. Úloha ústavného súdu sa v tejto veci v rozsahu sťažnostných námietok preto obmedzuje na posúdenie, či vykonané dokazovanie a jeho hodnotenie je najvyšším správnym súdom dostatočne odôvodnené.
17. Kľúčové v spore bolo posúdenie, či ústne oznámenie „o hučaní v ušiach“ možno považovať za oznámenie pracovného úrazu a aké následky takéto vyhlásenie má. Správne súdy, riadiac sa skôr prijatým záverom najvyššieho správneho súdu, uzavreli, že nešlo o taký prejav, ktorým by sťažovateľ relevantným spôsobom splnil svoju oznamovaciu povinnosť a ktorý by bol spôsobilý iniciovať ďalšie procesné úkony smerujúce k zisteniu príčin vzniku poškodenia zdravia sťažovateľa. S týmto hodnotením sa stotožnil aj najvyšší správny súd. Oba stupne správneho súdnictva ďalej argumentovali, že oneskorené oznámenie vzniku škody na zdraví nemá samo osebe za následok stratu nároku na dávky úrazového zabezpečenia, ale v jeho dôsledku došlo k zmareniu možnosti objektívne posúdiť, či bol služobný zákrok príčinou priamo vedúcou k strate sluchu sťažovateľa alebo išlo o iné faktory, resp. ich spolupôsobenie. Bola tak zmarená možnosť vyšetrovaním ustáliť úraz ako pracovný. V tejto súvislosti poukázali správne orgány, ako aj správne súdy osobitne na zdravotné ťažkosti ORL charakteru, s ktorými bol sťažovateľ práceneschopný od dňa nasledujúceho po služobnom zákroku. Zároveň z vykonaného dokazovania vyplynulo aj to, že bezprostredne po zákroku sťažovateľ nevykazoval pozorovateľné zhoršenie sluchu a nebol nasadený v prvej línii útoku. Odpoveď na ťažiskovú otázku sporu ústavný súd hodnotí ako zrozumiteľnú a ústavne akceptovateľnú. Dôvodom nesplnenia oznamovacej povinnosti (formou strohej ústnej poznámky pri odchode v deň zásahu) nebola absencia písomnej formy oznámenia ani nepredloženie tlačiva, ako to sťažovateľ vykresľuje.
18. Ústavný súd nezistil ani sťažovateľom tvrdený rozpor s materiálnou spravodlivosťou. Sťažovateľ bol poučený o tom, ako právne predpisy upravujú povinnosti policajta v súvislosti s utrpeným služobným úrazom, ako aj s internými normami upravujúcimi predpísaný postup v takom prípade. Svoju oznamovaciu povinnosť si riadne nesplnil, preto bola následná nemožnosť ustáliť príčinu vzniku poškodenia vyhodnotená v jeho neprospech.
19. Skutkové zistenia a právne závery, ku ktorým najvyšší správny súd dospel v merite veci, nemožno označiť za svojvoľné (arbitrárne), pretože sú riadne odôvodnené, zrozumiteľné a logické. Správne súdy sa dôkladne zaberali skutkovým stavom zisteným správnymi orgánmi a hodnotenie dôkazov a svoje úvahy popísali dostatočne. Rovnako primeraným spôsobom reagovali na námietky sťažovateľa uplatnené v konaní pred správnymi súdmi.
20. Ústavný súd preto dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi napadnutými rozsudkami najvyššieho správneho súdu a obsahom označených základných práv neexistuje taká
príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Na základe uvedeného ústavný súd ústavné sťažnosti sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2026
Peter Molnár
predseda senátu