Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 69/2026
PDF · 285.14 KB
No categories available
I. ÚS 69/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľov , , , a , , , zastúpených Havlát & Partners - advokátska kancelária, s. r. o., Rudnayovo námestie 4549/1, Bratislava, proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava I č. k. 43Tp/37/2025-30 z 2. júla 2025 a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, takto
r o z h o d o l :
1. Uznesením Mestského súdu Bratislava I č. k. 43Tp/37/2025-30 z 2. júla 2025 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Mestského súdu Bratislava I č. k. 43Tp/37/2025-30 z 2. júla 2025 z r u š u j e a v e c v r a c i a Mestskému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.
3. Mestský súd Bratislava I j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľom trovy konania 1442 eur a zaplatiť ich právnej zástupkyni sťažovateľov do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Ústavnej sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľov a skutkový stav veci
1. Sťažovatelia sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 1. septembra 2025 domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) uznesením mestského súdu č. k. 43Tp/37/2025-30 z 2. júla 2025 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Navrhujú napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť mestskému súdu na ďalšie konanie. Zároveň navrhujú priznať im náhradu trov konania pred ústavným súdom.
2. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 69/2026-22 z 12. februára 2026 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavnú sťažnosť sťažovateľov na ďalšie konanie v celom rozsahu.
3. Z ústavnej sťažnosti a ich príloh vyplýva, že uznesením Úradu Európskej prokuratúry č. k. I.000887/24, EP V 23/24/1010 z augusta 2024 bolo začaté trestné stíhanie vo veci podozrenia zo spáchania trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1, ods. 2 písm. a) a b), ods. 4 písm. e) [na niektorých miestach uvedené písm. c)] [v spojení s § 138 písm. b)] a ods. 5 písm. a) Trestného zákona v znení účinnom v rozhodnom období (ďalej len „Trestný zákon“).
4. Európsky delegovaný prokurátor príkazom na zaistenie nehnuteľností č. k. I.000887/24, EP V 23/24/1010-5 z 2. augusta 2024 v zmysle § 96a ods. 1 Trestného poriadku v znení účinnom v rozhodnom období (ďalej len „Trestný poriadok“); príkazom na zaistenie zaknihovaných cenných papierov č. k. I.000887/24, EP V 23/24/1010-4 z 2. augusta 2024 v zmysle § 96 ods. 1 Trestného poriadku a príkazom na zaistenie peňažných prostriedkov č. k. I.000887/24, EP V 23/24/1010 z 2. augusta 2024 v zmysle § 95 ods. 1 Trestného poriadku zaistil majetok sťažovateľa, ktorý európsky delegovaný prokurátor považuje za potenciálny výnos z trestnej činnosti.
5. Sťažovateľ spolu s manželkou žiadali o zrušenie zaistenia dotknutého majetku podaním z 2. októbra 2024, o ktorom bolo rozhodnuté uznesením európskeho delegovaného prokurátora č. k. I.000887/24, EP V 23/24/1010-85 zo 6. decembra 2024 tak, že podľa § 96a ods. 8 Trestného poriadku zamietol žiadosť o zrušenie zaistenia nehnuteľností (I.), podľa § 96 ods. 6 Trestného poriadku zamietol žiadosť o zrušenie zaistenia zaknihovaných cenných papierov (II.) a podľa § 95 ods. 8 Trestného poriadku zamietol aj žiadosť o zrušenie zaistenia peňažných prostriedkov (III.). O sťažnosti podanej proti tomuto rozhodnutiu rozhodol európsky prokurátor uznesením sp. zn. I.000887/2024 z 29. januára 2025 tak, že v zmysle § 194 ods. 1 Trestného poriadku zrušil časť uznesenia európskeho delegovaného prokurátora č. k. I.000887/24, EP V 23/24/1010-85 zo 6. decembra 2024 v rozsahu výrokov č. I a II a podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku uložil vo veci opätovne konať a rozhodnúť. Vo zvyšnej časti sťažnosť zamietol ako nedôvodnú v zmysle § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
6. Európsky delegovaný prokurátor vo veci opätovne rozhodol uznesením č. k. I.000887/24, EP V 23/24/1010-172 z 11. apríla 2025 tak, že podľa § 96a ods. 8 Trestného poriadku zamietol sťažovateľovu žiadosť (a jeho manželky) o zrušenie zaistenia nehnuteľností (I.) a podľa § 96 ods. 6 Trestného poriadku zamietol aj jeho žiadosť o zrušenie zaistenia zaknihovaných cenných papierov (II.). Aj proti tomuto rozhodnutiu podali sťažovateľ spolu s manželkou sťažnosť.
7. V rovnakom konaní európsky delegovaný prokurátor príkazom na zaistenie náhradnej hodnoty č. k. I.000887/24, EP V 23/24/1010-87 z 9. decembra 2024 (ďalej len „príkaz na zaistenie náhradnej hodnoty“) v zmysle § 96g Trestného poriadku zaistil náhradné hodnoty do výšky 295 000 eur na nehnuteľnom majetku sťažovateľke. O sťažovateľkinej žiadosti o zrušenie zaistenia majetku
z 28. februára 2025 rozhodol európsky delegovaný prokurátor uznesením č. k. I.000887/24, EP V 23/24/1010-174 zo 14. apríla 2025 tak, že ju podľa § 96g v spojení s § 96a ods. 8 Trestného poriadku zamietol. Sťažovateľka podala proti predmetnému uzneseniu sťažnosť.
8. Mestský súd rozhodol o oboch sťažnostiach (sťažovateľa aj sťažovateľky) podaných proti uzneseniu európskeho delegovaného prokurátora z 11. apríla 2025 (sťažnosť sťažovateľa a jeho manželky) a uzneseniu európskeho delegovaného prokurátora zo 14. apríla 2025 (sťažnosť sťažovateľky) napadnutým uznesením č. k. 43Tp/37/2025-30 z 2. júla 2025 tak, že ich v zmysle § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodné zamietol.
II. Argumentácia sťažovateľov
9. Proti napadnutému uzneseniu mestského súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, sťažovatelia podali túto ústavnú sťažnosť, v ktorej argumentujú, že k porušeniu ich práva na spravodlivý proces došlo z dôvodu zásadných nedostatkov odôvodnenia napadnutého uznesenia, ktoré je arbitrárne a nepreskúmateľné, k čomu uvádzajú: a) mestský súd sa ani jedinou vetou nevenuje konkrétnym tvrdeniam a argumentácii sťažovateľov predostretých v nimi podaných sťažnostiach; b) konkrétnemu posúdeniu ich sťažností je venovaných 18 riadkov osemstranového odôvodnenia, ktoré obsahuje nič nehovoriace frázy. Po materiálnej stránke nemôže takéto odôvodnenie obstáť; c) v uvedenej časti odôvodnenia súd v podstate len polemizuje o dôvodnosti trestného stíhania, resp. o miere, do akej môže byť preukázané spáchanie skutku v tom-ktorom štádiu, resp. preukázaná výška škody a s ňou spojená potreba zaistenia majetku; d) v prípade sťažovateľa absentuje riadne odôvodnenie skutočnosti, ako mal zaistený majetok súvisieť s páchanou trestnou činnosťou. V rozhodnutí absentujú právne úvahy a vysvetlenia vyplývajúce z konkrétnych dôkazov, prečo príslušné orgány nepovažujú za dostatočné tie dôkazy, ktorými sťažovateľ s manželkou preukazovali, že dotknutý majetok bol nadobudnutý z legálnych zdrojov; e) v prípade sťažovateľky, v súvislosti s ktorou došlo k zaisteniu náhradnej hodnoty, absentuje špecifikácia vecí, ktoré mali byť nedosiahnuteľné ako údajný výnos z trestnej činnosti. Nie je splnená ani podmienka primeranosti vykonaného zaistenia s ohľadom na súčasnú hodnotu pozemkov v Záhorskej Bystrici ako údajného výnosu z trestnej činnosti v pomere k hodnote zaistenej náhradnej hodnoty; f) sťažovatelia v sťažnosti atakovali nesplnenie zákonných podmienok na zaistenie ich majetku. Súd však neuviedol ani len to, že ich nepovažuje za dôvodné, prečo ich neakceptuje ani akými právnymi úvahami sa pri vydaní rozhodnutia spravoval. Tým porušil § 176 ods. 2 Trestného poriadku, ako aj ústavné princípy a práva sťažovateľov.
10. K namietanému porušeniu práva na pokojné užívanie majetku podľa sťažovateľov došlo z dôvodu, že napriek preukázaniu, že prostriedky, z ktorých nadobudli zaistený majetok, nemôžu mať súvis s trestnou činnosťou a nemôžu ani tvoriť náhradnú hodnotu, je tento ich majetok zaistený a nie sú oprávnení vykonávať vlastnícke právo k nemu. K predmetnému ďalej uvádzajú: a) nie sú splnené podmienky na zaistenie majetku. Aj v prípade, ak by splnené boli, zaistenie je celkom zjavne neprimerané, v dôsledku čoho je ústavne neudržateľné;
b) nemožno tolerovať zásah orgánov činných v trestnom konaní do základných práv podozrivých osôb (dosiaľ nebolo vznesení obvinenie) bez toho, aby trestné konanie napredovalo (trestné konanie začalo 1. augusta 2024; sťažovatelia nemajú prístup do spisu). V dôsledku uvedeného je zásah do práva na pokojné užívanie majetku neproporcionálny, a teda v rozpore s § 2 ods. 2 Trestného poriadku, ako aj čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu; c) v prípade sťažovateľa (zaistené peňažné prostriedky majú byť predmetom konania o inej žiadosti a zaistené cenné papiere už boli z väčšej časti vyplatené v prospech zaisteného účtu, v nadväznosti na čo sa má ústavná sťažnosť v zásade týkať len pozemkov) boli dotknuté pozemky nadobudnuté v období, ktoré môže mať súvis s trestnou činnosťou, pre ktorú sa vedie trestné stíhanie, avšak pôvod peňažných prostriedkov, ktoré boli použité na úhradu kúpnej ceny, bol preukázaný (nadobudnuté z legálne získaných zdrojov, a toto nadobudnutie sťažovateľ popisuje). V dôsledku nezákonného zaistenia majetku došlo k zásahu do práva sťažovateľa a jeho manželky aj z dôvodu, že z kúpnej zmluvy k nim vyplývali záväzky voči predávajúcemu, ktoré z dôvodu zaistenia nemohli splniť (zriadenie vecného bremena a výstavba zrubu). Sťažovateľ tak prichádza o potenciálny príjem z prenájmu zrubu, no súčasne musí viesť súdne konanie o určenie neplatnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy, ku ktorému pristúpil predávajúci (z dôvodu, že si sťažovateľ a jeho manželka neplnia záväzky z dôvodu obmedzenia možnosti nakladať s nehnuteľnosťou); d) v prípade sťažovateľky zaistený majetok neprimerane presahuje hodnotu údajného nedosiahnuteľného výnosu z trestnej činnosti, ktorú by mal pokrývať. V príkaze na zaistenie náhradnej hodnoty nebolo definované, aká majetková hodnota má byť nedosiahnuteľná, z akého dôvodu nebolo možné ju zaistiť a vôbec v ňom nebola vyhodnotená podmienka primeranosti; týmito skutočnosťami sa nezaoberal ani mestský súd. Ku kúpe zaisteného majetku zároveň došlo v roku 2017, pričom trestná činnosť, pre ktorú je vedené trestné stíhanie, je z roku 2019. Úvahy prokurátora, ktoré produkoval vo svojom uznesení voči sťažovateľke, že trestná činnosť mohla byť páchaná aj v roku 2017, sú „scestné a účelové“. Ak by tomu tak bolo, mala byť daná majetková hodnota zaistená ako potenciálny výnos z trestnej činnosti, a nie náhradná hodnota.
III. Vyjadrenie mestského súdu, zúčastnenej osoby, replika sťažovateľov a ústne pojednávanie
III.1. Vyjadrenie mestského súdu:
11. Mestský súd v podaní doručenom ústavnému súdu 6. marca 2026 označil podanú ústavnú sťažnosť za nedôvodnú. Konštatoval, že v okolnostiach preskúmavanej veci postupoval v súlade s platnou legislatívou a svoje závery uviedol v odôvodnení napadnutého uznesenia. Nestotožnil sa s argumentáciou sťažovateľov, že sa dostatočne nezaoberal ich tvrdeniami uvedenými v sťažnosti, keďže súd sa v namietanom rozhodnutí stotožnil s argumentáciou európskej prokuratúry a v takomto prípade nemá povinnosť túto opätovne prepisovať do nového uznesenia, ale postačí na ňu odkázať. O stave súčasného konania v predsúdnom konaní konštatoval, že o ňom nemá žiadnu vedomosť.
III.2. Vyjadrenie zúčastnenej osoby:
12. Zúčastnená osoba, ktorou je , si upovedomenie ústavného súdu o podaní ústavnej sťažnosti a o jej prijatí na ďalšie konanie spolu s výzvou na možné vyjadrenie sa neprevzala v odbernej lehote.
III.3. Replika sťažovateľov:
13. Sťažovatelia v replike doručenej ústavnému súdu 4. mája 2026 atakovali tvrdenie mestského súdu o tom, že v napadnutom uznesení odkázal na správnosť právneho názoru vysloveného v rozhodnutí európskej prokuratúry. Uviedli, že nielenže naň neodkázal, ale súčasne sa nijako nezaoberal ani ich sťažnostnou argumentáciou týkajúcou sa najmä arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti rozhodnutí európskej prokuratúry a ich konkrétnymi nedostatkami v skutkových zisteniach a právnom posúdení. Toto nie je podľa ich názoru možné zhojiť len odkazom na správnosť záverov rozhodnutia európskeho delegovaného prokurátora, ale vyžaduje si to samostatné právne posúdenie mestského súdu.
III.4. K ústnemu pojednávaniu:
14. Ústavný súd v tejto veci upustil od ústneho pojednávania, keďže na základe podaní účastníkov vrátane ich príloh a súdneho spisu predloženého ústavnému súdu (sp. zn. 43Tp/37/2025) je zrejmé, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci (§ 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
IV. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti
15. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľov v súvislosti s namietaným porušením nimi označených práv (bod 1 nálezu, pozn.) je založená na tvrdení o arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia mestského súdu, ktorým boli zamietnuté ich sťažnosti podané proti uzneseniu európskeho delegovaného prokurátora z 11. apríla 2025 (sťažnosť sťažovateľa a jeho manželky) a uzneseniu európskeho delegovaného prokurátora zo 14. apríla 2025 (sťažnosť sťažovateľky) o zamietnutí ich žiadostí o zrušenie zaistenia majetku.
IV.1. K namietanému porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru:
16. Ústavný súd vo svojej judikatúre už zhrnul kritériá, podľa ktorých posudzuje ústavnosť rozhodnutí týkajúcich sa zaistenia majetku v trestnom konaní z pohľadu práva na súdnu ochranu zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy. Rozhodnutie sa považuje za ústavne súladné, ak má zákonný podklad, vydá ho príslušný štátny orgán a nie je prejavom svojvôle. Zároveň platí, že rozhodnutie musí dodržať spravodlivú rovnováhu medzi legitímnym záujmom, ktorý je zaistením majetku sledovaný, a medzi ochranou základných práv jednotlivca (m. m. IV. ÚS 577/2021).
17. Vo vzťahu k súdnym rozhodnutiam, ktoré sa týkali zaistenia majetku, už ústavný súd skonštatoval, že súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo podstatné otázky vo veci sťažovateľov. Všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a s právnym názorom účastníka konania, je však povinný na procesné úkony účastníka reagovať primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom (m. m. IV. ÚS 577/2021, II. ÚS 480/2021).
18. Na základe takto určených hraníc svojho prieskumu pri namietanom porušení práva na spravodlivý proces potom ústavný súd považuje za potrebné zasiahnuť vtedy, ak je namietané rozhodnutie o zaistení majetku svojvoľné, teda rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené alebo odôvodnenie popiera účel a význam použitých právnych noriem (m. m. I. ÚS 66/2021, IV. ÚS 577/2021).
19. Zároveň je potrebné uviesť, že pri zaistení majetku ide o obmedzenie len dočasné, svojím charakterom predbežné a zaisťovacie (pozri k tomu aj IV. ÚS 577/2021). Možno pritom konštatovať, že pri prieskume súdnych rozhodnutí dočasnej povahy je ústavný súd vzhľadom na svoje postavenie a právomoci pomerne zdržanlivý (m. m. II. ÚS 480/2021).
20. Konanie o ústavnej sťažnosti totiž nemožno považovať za pokračovanie trestného konania a posúdenie splnenia podmienok na zaistenie majetku v trestnom konaní je v právomoci všeobecných súdov. Rozhodnutie ústavného súdu sa týka len prípadných porušení práv a slobôd zaručených v ústavnom poriadku (m. m. II. ÚS 242/2021).
21. Vo vzťahu k interpretácii čl. 6 ods. 1 dohovoru Európskeho súdu pre ľudské práva vo svojej judikatúre uviedol, že toto ustanovenie zaväzuje súd uviesť dôvody svojho rozhodnutia, pričom rozsah tejto povinnosti sa môže líšiť v závislosti od povahy rozhodnutia. Vzhľadom na nevyhnutnosť prihliadať inter alia na rôznorodosť vyjadrení účastníkov konania a procesnoprávne predpisy platné v jednotlivých štátoch môže byť otázka posúdenia porušenia povinnosti všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dôvody vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru posúdená len s prihliadnutím na okolnosti prípadu (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 9. 12. 1994 vo veci Torija vs. Španielsko, sťažnosť č. 303-A; m. m. III. ÚS 251/2022).
22. Sťažovatelia namietajú arbitrárnosť napadnutého uznesenia z dôvodu absencie vysporiadania sa s ich sťažnostnými námietkami, ktorými sa mestský súd nevenoval ani v jednej jeho vete. Tvrdia, že súd neuviedol ani len to, že ich nepovažuje za dôvodné, prečo ich neakceptuje ani akými právnymi úvahami sa pri vydaní rozhodnutia spravoval. V ostatnom ide o neadresné odôvodnenie, ktoré nemôže po materiálnej stránke obstáť. V konkrétnostiach atakujú nesplnenie zákonných podmienok na zaistenie ich majetku [bod 9 písm. d) a e)].
23. Ústavný súd sa oboznámil so znením uznesení európskeho delegovaného prokurátora (pozri bod 15 nálezu, pozn.), ako aj s napadnutým uznesením mestského súdu, ktoré v zmysle jeho judikatúry tvoria z hľadiska predmetu konania jeden celok. Zistil pritom, že požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, tak ako vyplývajú z ustálenej rozhodovacej praxe, neboli v prípade napadnutého uznesenia naplnené.
24. Mestský súd v odôvodnení namietaného rozhodnutia popísal skutkový stav veci, rekapituloval podstatu sťažnostných námietok sťažovateľov, uviedol obsah prokurátorom uplatnenej argumentácie a následne sa k veci vyjadril len tým spôsobom, že po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu dospel k záveru o nedôvodnosti podaných sťažností a napadnuté uznesenie aj postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, vyhodnotil ako súladný s § 2 ods. 2 a 10 Trestného poriadku, čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru. Zásah do vlastníckych práv
dotknutých osôb vyhodnotil ako „dovolený, opodstatnený a primeraný“. Skonštatoval, že existuje dôvodné podozrenie na prepojenosť osôb, u ktorých bol zaistený majetok, a na odôvodnený záver, že ich konanie môže mať znaky dotknutých trestných činov, ako aj to, že hodnota zaisteného majetku vo vtedajšom štádiu konania zodpovedala výške spôsobenej škody. Akcentoval, že vývojom trestného konania sa dá potvrdiť, rozptýliť alebo spochybniť dôvodnosť vedenia trestného konania.
25. V obsahu popísaného odôvodnenia mestského súdu ústavný súd v zásade nevidí problém v tom, že by v ňom uvádzané skutočnosti boli z ústavného hľadiska neakceptovateľné. Čo sa ukazuje ako defekt, je, že zvolená argumentácia mestského súdu nevyčerpáva celý predmet prieskumu, keď opomína venovať pozornosť akejkoľvek námietke sťažovateľov, čo sa následne prenáša aj do skutočnosti, že v napadnutom uznesení nie je dostatočne a vyčerpávajúco vysvetlená neopodstatnenosť akýchkoľvek sťažovateľmi uplatnených argumentov, medzi ktorými bola príkladmo uvedené namietaná aj otázka proporcionality zaistenia majetku. V súvislosti s touto otázkou možno uviesť, že dôležitou je skutočnosť, či rozsah zaistenia majetku zodpovedá jeho účelu, teda či nie je neprimeraný zaistenému nároku, resp. k trestnej sankcii (m. m. I. ÚS 284/2024).
26. Mestský súd ani len formálne neuviedol jeho prípadné stotožnenie sa s obsahom sťažnosťou namietaných uznesení európskeho delegovaného prokurátora, v nadväznosti na čo ústavný súd nemohol predmetné nedostatky „zhojiť“ ani v nadväznosti na možnosť využitia princípu racionality, ktorý v okolnostiach individuálnych vecí prehodnocuje reálne dopady porušenia procesných práv na postavenie sťažovateľov a ochranu jeho základných práv a slobôd v spojitosti s hospodárnosťou konania v prípade zrušenia namietaného rozhodnutia „len“ pre účely doplnenia tej-ktorej časti jeho odôvodnenia.
27. Keďže v okolnostiach prerokúvanej veci došlo k absencii vysporiadania sa mestského súdu so sťažnostnými námietkami sťažovateľov (akýmikoľvek, pozn.) a vzhľadom na vážne dôsledky zásahu do majetkovej sféry sťažovateľov v rámci tohto zaisťovacieho inštitútu ústavný súd vyhodnotil napadnuté uznesenie mestského súdu ako ústavne neudržateľné. Poznamenáva, že nejde o prílišný formalizmus, ale o potrebu dôsledne rešpektovať právo sťažovateľov na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v súvislosti s ktorým ústavný súd už ako notorietu opakuje, že súd nemusí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania, resp. všetky otázky nastolené účastníkom (stranou) konania, ale na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Predmetné ale nemožno chápať ako možnosť nereagovať na uplatnené námietky tak, akoby neboli podané.
28. V nadväznosti na popísané skutočnosti ústavný súd rozhodol, že napadnutým uznesením došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu) v súvislosti s nenaplnením všetkých kritérií, podľa ktorých sa posudzuje ústavnosť rozhodnutí týkajúcich sa zaistenia majetku v trestnom konaní. Jeho ústavná neudržateľnosť spočíva v tom, že je odôvodnené nedostatočným spôsobom (bod 24 až 27 nálezu, pozn.).
29. S prihliadnutím na uvedený záver ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 133 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde zrušil napadnuté uznesenie a vec vrátil mestskému súdu na ďalšie konanie. V zmysle § 134 ods. 1 druhej vety zákona o ústavnom súde je mestský súd viazaný právnym
názorom ústavného súdu, preto jeho úlohou bude po vrátení mu veci na ďalšie konanie rešpektovať názor vyplývajúci z odôvodnenia tohto nálezu a opätovne rozhodnúť vo veci sťažností sťažovateľov podaných proti uzneseniam európskeho delegovaného prokurátora (bod 15 nálezu, pozn.) v súlade s ústavnoprávnymi požiadavkami kladenými na takéto rozhodnutie s prihliadnutím na aktuálne štádium prebiehajúceho trestného konania. Ústavný súd považuje za potrebné akcentovať, že posúdenie splnenia podmienok na zaistenie majetku ostáva aj po zrušení rozhodnutia plne vecou sudcovskej úvahy, avšak pri zachovaní práva na spravodlivý proces, t. j. v okolnostiach prerokúvanej veci na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
IV.2. K namietanému porušeniu práv podľa čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 20 ods. 1 ústavy:
30. Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie za zasahujúce aj do jeho základného práva vlastniť a pokojne užívať svoj majetok. V zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu zaistenie samotné je nepochybne opatrením zasahujúcim do základného práva na pokojné užívanie majetku a ako také je pod ochranou ústavného súdu. Na strane druhej treba pripomenúť, že ide o opatrenie dočasné, svojou povahou predbežné a zaisťovacie, ktoré nepredstavuje konečné rozhodnutie vo veci. Nemožno teda hovoriť o „zbavení majetku“, ale svojou povahou ide o opatrenie vzťahujúce sa na obmedzenie „užívania majetku“ podľa čl. 1 ods. 2 dodatkového protokolu. Ale aj táto norma musí byť interpretovaná v rámci všeobecného princípu zakotveného v norme prvej, t. j. pokojného užívania majetku tak, aby medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom bol rozumný vzťah proporcionality (I. ÚS 284/2024).
31. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd zdôrazňuje, že dôvodom vyhovenia ústavnej sťažnosti v časti namietajúcej porušenie práv procesnej povahy je výlučne nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia. Práve podstata takto identifikovanej vady má za následok, že ústavný súd nemohol zaujať meritórne stanovisko k otázke (ne)splnenia podmienok na zaistenie majetku a proporcionality zásahu do základného práva vlastniť majetok a práva na pokojné užívanie majetku napadnutým uznesením. Vyslovenie porušenia základných práv hmotnej povahy tak neprichádza do úvahy, pretože by sa muselo opierať o dôvody, ktoré mestský súd vo svojom napadnutom uznesení neodhalil a bude posudzovať opätovne, v dôsledku čoho by úvahy ústavného súdu zakladajúce vyhovenie ústavnej sťažnosti v tejto jej časti museli vychádzať len z hypotetických domnienok. Preto v tejto časti ústavný súd ústavnej sťažnosti sťažovateľa podľa § 133 ods. 1 zákona o ústavnom súde a contrario nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).
V. Trovy konania
32. Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nárok na náhradu trov konania v celkovej sume 1442 eur.
33. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľov ústavný súd vychádzal z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2025 je v sume 371 eur (1/4
výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a sadzba za náhradu hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby predstavuje za rok 2025 sumu 14,84 eur (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky). Sťažovateľom vznikol nárok na náhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2025 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti). Trovy konania za dvoch účastníkov tak predstavujú celkom 1442 eur. Repliku doručenú 4. mája 2026 ústavný súd nevyhodnotil vzhľadom na jej obsah ako podanie rozhodné pre rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.
34. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je mestský súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 Civilného sporového poriadku) označenej v záhlaví tohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júna 2026
Miroslav Duriš predseda senátu