Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 378/2026
PDF · 141.13 KB
No categories available
I. ÚS 378/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky Nemocnica s poliklinikou Prievidza so sídlom v Bojniciach, Nemocničná 2, Bojnice, zastúpenej JUDr. Gabrielou Reichovou, advokátkou, Pavla Mudroňa 26, Martin, proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza sp. zn. 6Cb/4/2016 z 23. januára 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I .
Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 26. marca 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd označeným uznesením okresného súdu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov, ktoré navrhuje zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Taktiež žiada náhradu trov konania pred ústavným súdom.
2. Sťažovateľka má v konaní o zaplatenie 1 207 466,45 eur s príslušenstvom pred okresným súdom procesné postavenie žalovanej. Rozsudkom z 25. marca 2024 uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť žalobcovi 1 sumu 1 207 466,45 eur s príslušenstvom (výrok I), žalobu žalobcu 2 zamietol (výrok II), žalobcovi 1 priznal nárok na náhradu trov konania voči sťažovateľke v rozsahu 100 % (výrok III), sťažovateľke priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi 2 v rozsahu 100 %. Proti tomuto rozsudku vo výrokoch I a III podali odvolanie žalovaná sťažovateľka a tiež žalobca 2 proti výroku IV (o trovách konania).
3. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41Cob/158/2024 z 13. augusta 2025 odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu z 25. marca 2024 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ústavný súd z vlastnej rozhodovacej činnosti, a súčasne aj postupom podľa § 60 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) zistil, že sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu súbežne (i) ústavnú sťažnosť 17. novembra 2025 a (ii) dovolanie 18. novembra 2025 spolu so žiadosťou o oslobodenie od súdnych poplatkov v dovolacom konaní.
4. Ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 140/2026-32 z 5. mája 2026 sťažovateľke vyhovel, uznesenie krajského súdu č. k. 41Cob/158/2024-737 z 13. augusta 2025 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
5. O žiadosti sťažovateľky o oslobodenie od súdnych poplatkov okresný súd rozhodol napadnutým uznesením tak, že jej oslobodenie od súdnych poplatkov v plnom rozsahu nepriznal. Argumentoval, že nepriaznivá hospodárska situácia sťažovateľky ako dôsledok vykonávania činnosti (a to poskytovanie zdravotnej starostlivosti a služieb) nemôže byť paušálnym dôvodom na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. O dovolaní proti zrušujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu nebolo v čase predbežného prerokovanie tejto ústavnej sťažnosti rozhodnuté.
6. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta nedostatočné a arbitrárne odôvodnenie k podstatnej časti argumentácie smerujúcej k preukázaniu nepriaznivej majetkovej situácie. Podľa sťažovateľky z obsahu uznesenia nevyplýva, aké majetkové pomery mal súd preukázané a či objektívne odôvodňujú priznanie požadovaného oslobodenia. Z pomerne stručného odôvodnenia možno dedukovať, že súd mal jej ťaživú finančnú situáciu za preukázanú, avšak za rozhodujúce považoval, že ide o výsledok jej činnosti, na ktorú bola zriadená, a nie dôsledkom vyššej moci. Sťažovateľka zastáva názor, že súd mal skúmať, či preukazované majetkové pomery objektívne neumožňujú zaplatenie súdneho poplatku, a nie hodnotiť, z akých dôvodov sa v tejto situácii ocitol. Ďalej argumentuje že ani pri fyzických osobách súd neskúma, z akých dôvodov sa ocitla v konkrétnej situácii. Okrem toho namieta aj nezrozumiteľnosť výroku rozhodnutia súdu, keď je zrejmé, že rozhodoval o podanej žiadosti v súvislosti s dovolaním.
II. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
7. Ústavný súd v tejto veci v prvom rade skúmal (vzhľadom na novozistený skutkový stav veci uvedený v bodoch 3 až 5), či došlo k porušeniu ústavných práv sťažovateľky a či je dôvod na zásah z jeho strany.
8. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto ústavnej sťažnosti považoval za rozhodné, že v dôsledku zrušenia dovolaním napadnutého kasačného uznesenia krajského súdu z 13. augusta 2025 nálezom ústavného súdu z 5. mája 2026 (bod 4 tohto uznesenia) zanikol základný komponent, resp. spôsobilý podklad na dovolací prieskum, a v priamej logickej nadväznosti aj pre ústavnoprávny prieskum, či napadnuté procesné uznesenie o nepriznaní oslobodenia od platenia súdneho poplatku za podanie aktuálne už bezpredmetného dovolania malo ústavne vady, alebo nie.
9. Vzniknutá situácia je v teórii a praxi ústavného súdnictva označovaná výrazom „mootness“ (pozri Barron, J., Dienes, C. Constitutional Law. 4. vyd., St. Paul 1995, s. 83 ‒ 85) alebo ako nedostatok podmienky bezprostredného a trvajúceho zásahu (unmittelbare und gegenwärtige Betroffenheit) v praxi Spolkového ústavného súdu (napr. Schlaich, K., Das Bundesverfassungsgericht. 3. vyd., München 1994, s. 142 ‒ 150), t. j. stav, keď už spor skončil alebo bol vyriešený inak a so zreteľom na princíp minimalizácie zásahov do právoplatne
skončených konaní a hospodárnosť konania už nemá ďalší zmysel v konaní v danej veci pokračovať (rovnako IV. ÚS 242/08).
10. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel v okolnostiach tohto prípadu k názoru, že za danej situácie sa námietka porušenia základných práv sťažovateľky posunula do výlučne akademickej roviny a v takýchto prípadoch sa teória i prax ústavných súdov vyhranene prikláňa k odmietnutiu v takejto veci rozhodovať (pozri napr. uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 122/99 z 8. septembra 1999 publikované v Sbírce nálezů a usnesení Ústavního soudu, zväzok č. 15, uznesenie č. 56, s. 315 a nasl.), pretože tu chýba možnosť bezprostredného a trvajúceho zásahu, ktorý by mohol mať vplyv na pozíciu sťažovateľky. Ak je sťažovateľkou namietaný zásah do jej ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv alebo slobôd, potom musí byť tento zásah výrokom meritórneho rozhodnutia ústavného súdu odstrániteľný, avšak v danej veci táto podmienka splnená nie je, pretože nevyhovujúci procesný stav, ktorý viedol k podaniu sťažnosti, už v dôsledku právnej neexistencie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu pominul.
11. Sťažnosť podľa čl. 127 ústavy plní predovšetkým funkciu ochrany subjektívnych základných práv a slobôd. Znamená to, že sťažnosť fyzickej alebo právnickej osoby nie je v zmysle uvedeného opodstatnená, ak smeruje proti neaktuálnym a už netrvajúcim zásahom orgánu verejnej moci do jej základných práv alebo slobôd, teda takým zásahom, ktorých tvrdené negatívne dopady vo vzťahu k sťažovateľke nemohli už v čase predbežného prerokovania sťažnosti pretrvávať a vyvolávať v osobnej sfére sťažovateľky ujmu.
12. Ústavný súd na základe uvedeného odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júna 2026
Miroslav Duriš predseda senátu