Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 375/2026
PDF · 175.25 KB
No categories available
I. ÚS 375/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej Mgr. Dávidom Orbánom, advokátom, Révova 7, Bratislava, proti postupu a rozsudku Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 8C/1/2018 z 12. augusta 2021, postupu a rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/116/2021 z 28. septembra 2023 a postupu a uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Cdo/75/2024 z 2. decembra 2025 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky, skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 13. marca 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu označenými v záhlaví tohto uznesenia. Navrhuje zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, vrátenie veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a vyslovenie zákazu pokračovania v porušovaní jej práv. Požaduje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka mala v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 8C/1/2018 o zaplatenie istiny s príslušenstvom procesné postavenie žalobkyne. Označeným rozsudkom okresný súd zamietol žalobu sťažovateľky, ktorý krajský súd označeným rozsudkom potvrdil ako vecne správy. Zhodne dospeli k záveru, že
novelizované znenie stanov žalovaného (Stavebné bytové družstvo Bratislava II) ho oprávňovalo účtovať aj sťažovateľkou namietané položky.
3. Sťažovateľka podala proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie podľa § 420 písm. c) a f) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako procesne neprípustné. 3.1. Vo vzťahu k namietanému nedostatku oprávnenia (ďalej len „poverený zamestnanec žalovaného“) robiť úkony pred súdom za žalovaného najvyšší súd konštatoval, že poverenie pre tohto zamestnanca podpísané výlučne predsedom predstavenstva žalovaného bolo postačujúce. Poverenie na zastupovanie právnickej osoby je úkon predsedu družstva v rámci výkonu jeho bežnej riadiacej činnosti, ktorý môže uskutočniť samostatne. Z týchto dôvodov vyslovil záver, že sťažovateľka nedôvodne namietala existenciu vady zmätočnosti podľa § 420 písm. c) CSP. 3.2. Pokiaľ ide o vytýkané porušenie zásady rovnosti strán sporu nevyhlásením rozsudku pre zmeškania podľa § 273 CSP, najvyšší súd zopakoval, že poverený zamestnanec žalovaného bol oprávnenou osobou na podanie vyjadrenia k žalobe, a preto nevzhliadol naplnenie podmienok na vydanie tohto rozsudku. Nestotožnil sa ani s námietkou o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí súdov nižšej inštancie. K námietke o nesprávnej aplikácii § 9 Zákonníka práce uviedol, že sťažovateľkou poukázaný bod 13 rozhodnutia odvolacieho súdu je súčasťou tzv. konštatačnej časti rozhodnutia, a nie dôvodov, o ktoré opieral svoje potvrdzujúce rozhodnutie. Najvyšší súd ani v tejto časti dovolania nezistil vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP.
4. Sťažovateľka v podanej ústavnej sťažnosti zdôrazňuje, že argument o konaní neoprávnenej osoby za žalovaného vzniesla už na prvom pojednávaní 15. júna 2021. Uvedené opakovane namietala aj v podanom odvolaní aj v dovolaní. Podľa sťažovateľky mal súd skúmať splnenie procesných podmienok z úradnej povinnosti. Taktiež tvrdí, že súdy zjavne arbitrárne konali s neoprávnenou osobou, ak absentoval podpis druhého člena štatutárneho orgánu. V rámci svojej sťažnostnej argumentácie označila závery najvyššieho súdu v bodoch 11 a 12 napadnutého uznesenia za arbitrárne, rozporné so zákonom a s judikatúrou najvyšších súdnych autorít, a tým porušujúce ňou označené práva podľa ústavy a dohovoru. Vo vzťahu k procesnému postupu družstva v konaní pred súdom podporila vlastnú argumentáciu citovaním záverov z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3Obdo/65/2020 z 25. novembra 2020. Súčasne sa domáha primeraného finančného zadosťučinenia, ktorého priznanie odôvodňuje postupom súdov, ktoré zásadnú právnu okolnosť nesprávne posúdili, a tým nedošlo k zaručeniu plnej realizácie základného práva na spravodlivé súdne konanie a práva na rovnosť účastníkov súdneho konania.
II. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
5. Podstatou ústavnej sťažnosti je námietka porušenia práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov, ktoré sťažovateľka videla v nesprávnom vyhodnotení oprávnenia povereného zamestnanca žalovaného podať vyjadrenie k žalobe v mene žalovaného. Sťažovateľka zastáva názor, že poverenie na tento úkon malo byť podpísané dvoma členmi štatutárneho orgánu, a nie iba jedným členom.
6. Ústavný súd sa najskôr zaoberal tým, či má právomoc preskúmať všetky napadnuté rozhodnutia. Vo vzťahu k porušeniu práv sťažovateľky rozsudkom súdu prvej inštancie a rozsudkom odvolacieho súdu treba uviesť, že v zmysle princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy poskytuje ústavný súd v konaní podľa uvedeného článku ochranu základným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je teda rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základným právam a slobodám poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo a ústavný súd až subsidiárne.
7. Z procesných okolností tejto veci vyplýva, že sťažovateľka proti napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie, o ktorom rozhodol odvolací súd napadnutým rozsudkom. Rovnako proti napadnutému rozsudku odvolacieho súdu podala aj dovolanie, o ktorom rozhodol napadnutým uznesením najvyšší súd. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti týchto rozhodnutí súdov nižšej inštancie odmietol z dôvodu neprípustnosti podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 55 písm. d) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
8. Predmetom konania o ústavnej sťažnosti tak ostalo preskúmanie opodstatnenosti argumentácie sťažovateľky, ktorou namieta arbitrárnosť záverov vyplývajúcich z uznesenia najvyššieho súdu vo vzťahu k dovolacej námietke o tom, že poverený zamestnanec žalovaného nebol oprávnený za neho konať.
9. V danej veci nebolo sporné, že poverenie pre zamestnanca žalovaného na konanie pred súdom bolo podpísané výlučne predsedom družstva. Sťažovateľka v priebehu celého súdneho konania trvala na tom, že poverenie má byť podpísané dvomi členmi jeho predstavenstva, ak podľa zápisu v obchodnom registri bolo konania za žalovaného upravené tak, že za predstavenstvo koná navonok predseda a podpredseda družstva alebo iný poverený člen predstavenstva. Svoj názor argumentačne podporila aj § 243 ods. 3 poslednej vety Obchodného zákonníka.
10. Najvyšší súd, vyzdvihujúc pracovnú pozíciu zamestnanca ako podnikového právnika žalovaného a s poukazom na § 72 CSP v spojení s 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka, zrozumiteľne vysvetlil, že oprávnenie zamestnanca zastupovať žalovaného v spore by bez ďalšieho vyplývalo už zo samotného pracovného zaradenia. Udelené poverenie možno chápať ako poukaz na existenciu tohto pracovnoprávneho vzťahu. Ústavný súd sa stotožňuje s najvyšším súdom aj v tom smere, že samostatné oprávnenie predsedu družstva udeliť poverenie zamestnancovi na zastupovanie právnickej osoby v spore spadá v súlade s § 243 ods. 5 a ods. 6 Obchodného zákonníka pod okruh bežnej riadiacej činnosti. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ďalej vyplýva, že najvyšší súd osobitne reagoval aj na sťažovateľkou poukazovanú aplikovateľnosť záverov z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Obdo/65/2020, ktorý identifikoval, že označené rozhodnutie nevychádza z analogického skutkového stavu.
11. V naznačených súvislostiach ústavný súd konštatuje, že uvedené závery vyplývajúce z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu nevykazujú známky formalizmu, naopak, predstavujú ústavne udržateľné odpovede na nosnú námietku o podaní vyjadrenia k žalobe neoprávnenou osobou. Nemá preto ústavne relevantný dôvod na prehodnocovanie záverov najvyššieho súdu.
12. Nad rámec treba v záujme úplnosti uviesť, že ústavný súd už obdobnú námietku sťažovateľky vo vzťahu k absencii podpisu druhého člena štatutárneho orgánu družstva (v procesnej pozícii žalobcu, pozn.) riešil v konaní o ústavnej sťažnosti sťažovateľky vedenom pod sp. zn. III. ÚS 91/2025, v ktorom porušenie práva sťažovateľky na súdnu ochranu nezistil. V bode 25 odôvodnenia uznesenia sp. zn. III. ÚS 91/2025 z 12. februára 2025 ústavný súd poukázal na to, že ak by aj chýbal podpis druhého člena štatutárneho orgánu, ide v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe o odstrániteľnú vadu. V tejto súvislosti vyhodnotil, že zrušenie rozhodnutí súdov nižšej inštancie by bolo v zmysle tohto uznesenia len formálne a zjavne nehospodárne. Ústavný súd sa k tomuto uzneseniu primerane (podporne) prikláňa, aj pokiaľ ide o použitie v prejednávanej veci, pričom podstatné a rozhodujúce dôvody, o ktoré opiera svoj výrok o odmietnutí ústavnej sťažnosti, sú špecifikované v bode 10 tohto uznesenia.
13. V závere je potrebné ďalej uviesť, že posudzovaná sťažnostná námietka koncipovaná ako bežná skutková a právna polemika je viac-menej pokračovaním procesnej obrany sťažovateľky v konaní pred všeobecnými súdmi, avšak bez relevantného ústavnoprávneho rozmeru.
14. Sumarizujúc už uvedené, ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno považovať za také, ktoré by bolo arbitrárne, prípadne zjavne neprimerané (excesívne) z pohľadu hodnotenia odôvodnenia rozsudku krajského súdu, a preto, berúc do úvahy aj limitovaný ústavnosúdny prieskum (ústavný súd nie je bežnou opravnou inštanciou), nemôžu byť označené námietky sťažovateľky základom toho, aby jej záležitosť bolo možné posunúť do roviny prijatia veci na ďalšie konanie.
15. Na základe uvedených skutočností ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júna 2026
Miroslav Duriš predseda senátu