Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 106/2026
PDF · 222.38 KB
No categories available
II. ÚS 106/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a zo sudcov Petra Straku (sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., Kuzmányho 29, Košice, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/144/2023 z 15. júla 2025 takto
r o z h o d o l :
1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/144/2023 z 15. júla 2025 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/144/2023 z 15. júla 2025 z r u š u j e a v e c v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľke trovy konania 1 456,37 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 13. októbra 2025 domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/144/2023 z 15. júla 2025. Navrhla, aby ústavný súd napadnuté
uznesenie zrušil, vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. 7Csp/57/2021 sa sťažovateľka ako žalobkyňa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 6 922,33 eur s príslušenstvom. Svoj nárok odôvodňovala tým, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá s právnym predchodcom žalovanej banky neobsahovala obligatórne náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Zároveň namietala, že veriteľ pred uzavretím úverovej zmluvy riadne neskúmal jej schopnosť splácať spotrebiteľský úver podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, čo malo podľa nej viesť k sankcii bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru podľa § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.
3. Okresný súd rozsudkom zo 17. januára 2022 žalobu zamietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Dospel k záveru, že zmluva obsahovala zákonom vyžadované náležitosti a že právny predchodca žalovanej banky neporušil povinnosť konať s odbornou starostlivosťou pri posudzovaní schopnosti sťažovateľky splácať úver. Za relevantné považoval najmä listinné podklady predložené žalovanou na pojednávaní, medzi nimi aj čestné vyhlásenie sťažovateľky a ďalšie listiny týkajúce sa žiadosti o úver a refinancovania predchádzajúcich záväzkov.
4. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom sp. zn. 13CoCsp/26/2022 z 31. januára 2023 rozsudok okresného súdu potvrdil. Stotožnil sa so záverom, že úverová zmluva obsahovala zákonom vyžadované náležitosti, a tiež so záverom, že veriteľ si splnil povinnosť posúdiť schopnosť sťažovateľky splácať úver. Odvolací súd poukázal na to, že veriteľ zisťoval príjem sťažovateľky, jej rodinné a majetkové pomery, existujúcu úverovú zaťaženosť a účel úveru, ktorým bolo refinancovanie predchádzajúcich záväzkov. Za významné považoval aj to, že mesačné splátkové zaťaženie sťažovateľky sa po refinancovaní malo znížiť.
5. Sťažovateľka podala proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie. Namietala porušenie práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a nesprávne právne posúdenie veci podľa § 421 ods. 1 CSP. V dovolaní zdôrazňovala, že súdy nižších stupňov vychádzali z listinných dôkazov predložených až na pojednávaní, na ktorom nebola osobne prítomná. Tvrdila, že jej právny zástupca nemal reálnu možnosť overiť pravosť, obsah a význam týchto listín, predovšetkým čestného vyhlásenia, ktoré sa stalo podstatným podkladom pre záver o riadnom skúmaní bonity spotrebiteľa. Súčasne namietala, že samotné čestné vyhlásenie spotrebiteľa bez ďalších overených a doložených údajov nemôže postačovať na splnenie povinnosti veriteľa podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch.
6. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP dospel k záveru, že sťažovateľka nepreukázala existenciu vady konania dosahujúcej intenzitu porušenia práva na spravodlivý proces. Uviedol, že dokazovanie na pojednávaní pred okresným súdom bolo vykonané zákonným spôsobom, že sťažovateľka mala možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a že nenavrhla doplnenie dokazovania. Sťažovateľkou tvrdené procesné nedostatky označil za nepreukázané, resp. účelové. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 CSP najvyšší súd uzavrel, že sťažovateľka
nevymedzila relevantnú právnu otázku, prípadne namietala iba skutkové zistenia a hodnotenie dôkazov, ktoré dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať.
7. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 106/2026-30 z 25. februára 2026 prijal ústavnú sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie v celom rozsahu. Pri predbežnom prerokovaní uviedol, že podrobí ústavnému prieskumu najmä to, či dovolací súd aplikoval ustanovenia CSP pri posudzovaní prípustnosti a dôvodnosti dovolania ústavne akceptovateľným spôsobom, či sa pokúsil autenticky porozumieť obsahu dovolania ako celku a či sa náležite vysporiadal s argumentom sťažovateľky založeným na judikatúre Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-449/13.
II. Argumentácia sťažovateľky
8. Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd sa s jej dovolacími námietkami vysporiadal formalisticky a povrchne. Podľa jej názoru nebolo jadrom dovolania iba spochybňovanie skutkových zistení, ale zásadná právna otázka, či možno povinnosť veriteľa skúmať schopnosť spotrebiteľa splácať úver považovať za splnenú v situácii, keď veriteľ vychádzal predovšetkým z čestného vyhlásenia spotrebiteľa a z listín predložených až na pojednávaní, bez presvedčivého vysvetlenia, ako boli údaje v týchto listinách overené a vyhodnotené.
9. Zdôrazňuje, že čestné vyhlásenie bolo predložené až na pojednávaní 17. januára 2022. Na tomto pojednávaní nebola osobne prítomná a jej právny zástupca podľa nej nemal objektívnu možnosť bez porady s ňou overiť pravosť listiny, jej obsah ani okolnosti jej vyhotovenia. Okresný súd jej neposkytol lehotu na prípravu procesnej obrany a bezprostredne po vykonaní dôkazu vo veci rozhodol. Podľa sťažovateľky preto nemožno hovoriť o reálnej a efektívnej možnosti vyjadriť sa k dôkazu, ktorý bol pre výsledok sporu rozhodujúci.
10. Sťažovateľka zároveň poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 18. decembra 2014 vo veci CA Consumer Finance, C-449/13, podľa ktorého veriteľ musí posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií a obyčajné nepodložené vyhlásenia spotrebiteľa samy osebe nemôžu byť dostatočné, ak k nim nie sú pripojené dôkazy. Podľa sťažovateľky sa s týmto argumentom nevysporiadali ani všeobecné súdy nižších stupňov, ani najvyšší súd.
III. Vyjadrenie najvyššieho súdu a replika sťažovateľky
11. Najvyšší súd vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti navrhol, aby jej ústavný súd nevyhovel. Uviedol, že v napadnutom uznesení postupoval v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou a bol viazaný dovolacími dôvodmi podľa § 440 CSP.
12. K námietke týkajúcej sa listinných dôkazov predložených na pojednávaní najvyšší súd uviedol, že žalovaná doručila okresnému súdu a sťažovateľke na pojednávaní viaceré listiny, najmä všeobecné obchodné podmienky, žiadosť o poskytnutie úveru, čestné vyhlásenia, návrh na poskytnutie úveru a ďalšie dokumenty. Okresný súd tieto dôkazy oboznámil, vyzval strany na vyjadrenie námietok a pripomienok a následne aj na doplnenie dokazovania. Podľa najvyššieho súdu sťažovateľka žiadne námietky ani ďalšie návrhy na dokazovanie neuplatnila. Najvyšší súd
považoval za významné aj to, že išlo o listiny, ktoré mali byť sťažovateľke známe už pred pojednávaním, keďže čestné vyhlásenie mala sama podpísať.
13. K dovolaniu podľa § 421 ods. 1 CSP najvyšší súd uviedol, že sťažovateľka buď namietala skutkové zistenia a hodnotenie dôkazov, alebo nastoľovala otázky, ktoré už boli judikatúrou dovolacieho súdu vyriešené. Podľa najvyššieho súdu sťažovateľka v ústavnej sťažnosti v podstate smeruje k inému posúdeniu uplatneného nároku, avšak tieto námietky neuplatnila v dovolacom konaní zákonom predpokladaným spôsobom.
14. Sťažovateľka v replike k vyjadreniu najvyššieho súdu zotrvala na ústavnej sťažnosti. Uviedla, že vyjadrenie najvyššieho súdu neobsahuje skutočnosti spôsobilé vyvrátiť jej námietky. Za formalistický označila najmä záver najvyššieho súdu, podľa ktorého bolo rozhodujúce, že čestné vyhlásenie bolo vykonané na pojednávaní a sťažovateľka mala možnosť sa k nemu vyjadriť. Podľa sťažovateľky nie je z ústavného hľadiska podstatné iba to, či bola účastníkovi formálne položená otázka, či má k dôkazu námietky, ale či mal reálnu a efektívnu možnosť na dôkaz reagovať. V tejto súvislosti poukázala na to, že rozhodujúci dôkaz bol predložený až na pojednávaní, na ktorom nebola osobne prítomná, jej právny zástupca nemal možnosť overiť pravosť a obsah listiny, súd neposkytol žiadnu lehotu na prípravu procesnej obrany a bezprostredne po vykonaní dôkazu vo veci rozhodol. Sťažovateľka zároveň namietla, že najvyšší súd sa ani vo svojom vyjadrení nezaoberal podstatnou časťou jej argumentácie týkajúcej sa nedostatočného dokazovania schopnosti spotrebiteľa splácať úver. Zdôraznila, že neboli preukázané skutočné výdavky spotrebiteľa, absentujú dôkazy o preverení údajov z nezávislých zdrojov, nebolo preukázané vykonanie lustrácií v registroch a všeobecné súdy podľa nej vychádzali z neúplných a jednostranných podkladov.
IV. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti
15. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou nie je nahrádzať všeobecné súdy pri výklade a aplikácii podústavného práva ani opätovne hodnotiť skutkové zistenia, ku ktorým dospeli všeobecné súdy. Ústavný súd však zasahuje vtedy, ak je výklad alebo aplikácia práva zo strany všeobecného súdu svojvoľná, zjavne neodôvodnená, nadmerne formalistická alebo ak rozhodnutie všeobecného súdu neposkytuje odpoveď na podstatné argumenty účastníka konania.
16. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na podstatné právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Súd nemusí odpovedať na každý detail argumentácie účastníka, avšak musí sa vysporiadať s tými námietkami, ktoré môžu mať význam pre výsledok konania.
17. V dovolacom konaní je potrebné rešpektovať osobitnú povahu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku a zákonné podmienky jeho prípustnosti. Tieto podmienky však nemožno vykladať spôsobom, ktorý by sa vyprázdnil do mechanického posudzovania formy dovolania bez snahy porozumieť jeho obsahu. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že právna otázka môže vyplynúť z textu dovolania ako celku a nemusí byť formálne vymedzená v jednej konkrétnej časti dovolania. Dovolací súd nemá za dovolateľa domýšľať argumentáciu, ale má sa pokúsiť autenticky porozumieť tomu, čo dovolateľ namieta.
18. V posudzovanej veci najvyšší súd označil podstatnú časť dovolacej argumentácie sťažovateľky za námietky smerujúce proti skutkovým zisteniam a hodnoteniu dôkazov. Ústavný súd však po preskúmaní veci konštatuje, že takýto záver je neúplný. Sťažovateľka síce vychádzala z konkrétneho priebehu dokazovania a z konkrétnych listinných dôkazov, no podstatou jej argumentácie nebolo iba tvrdenie, že všeobecné súdy nesprávne vyhodnotili dôkazy. Jadrom dovolania bola otázka, aké ústavne a zákonne relevantné kritériá musia všeobecné súdy uplatniť pri posudzovaní splnenia povinnosti veriteľa konať s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, najmä ak veriteľ preukazuje skúmanie bonity spotrebiteľa čestným vyhlásením a listinami predloženými až na pojednávaní.
19. Takto formulovaná námietka má právny rozmer. Nejde iba o otázku, či súdy uverili jednej alebo druhej strane, ale o otázku, či právny záver o splnení povinnosti veriteľa skúmať schopnosť spotrebiteľa splácať úver môže obstáť bez presvedčivého vysvetlenia, aké údaje veriteľ zisťoval, z akých zdrojov ich overoval, aký význam im prikladal a prečo boli podľa súdov tieto údaje dostatočné na posúdenie úverovej bonity spotrebiteľa.
20. Ústavný súd považuje za podstatné, že posudzovaná vec je spotrebiteľským sporom. Spotrebiteľ sa vo vzťahu k dodávateľovi spravidla nachádza v slabšom postavení, a to nielen pri uzatváraní zmluvy, ale aj pri následnom súdnom preskúmaní jej dôsledkov. Práve preto zákon o spotrebiteľských úveroch ukladá veriteľovi povinnosť posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať úver s odbornou starostlivosťou. Účel tejto povinnosti nespočíva iba vo formálnom získaní vyhlásenia spotrebiteľa, ale v reálnom predchádzaní nezodpovednému poskytovaniu úverov.
21. Tento záver korešponduje aj s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, na ktorú sťažovateľka v konaní poukazovala. V rozhodnutí C-449/13 Súdny dvor zdôraznil, že veriteľ musí overiť, či informácie, ktoré má k dispozícii, sú primerané a dostatočné na posúdenie úverovej bonity spotrebiteľa. Obyčajné nepodložené vyhlásenia spotrebiteľa nemôžu byť samy osebe dostatočné, ak k nim nie sú pripojené dôkazy. Táto argumentácia nebola v posudzovanej veci okrajová, ale priamo sa dotýkala jadra sporu.
22. Ústavný súd neuzatvára, že čestné vyhlásenie spotrebiteľa nemôže mať v žiadnej situácii dôkazný význam. Rovnako neprejudikuje, či v posudzovanej veci veriteľ splnil alebo nesplnil povinnosť podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Ústavne významné však je, že ak sťažovateľka v dovolaní namietala, že samotné čestné vyhlásenie a listiny predložené až na pojednávaní bez dostatočného preukázania overenia údajov nepostačujú na záver o odbornej starostlivosti veriteľa, najvyšší súd bol povinný na túto námietku vecne a preskúmateľne odpovedať.
23. Najvyšší súd sa s touto argumentáciou nevysporiadal dostatočne. Jeho odôvodnenie sa sústredilo predovšetkým na to, že sťažovateľka mala možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, že nenavrhla doplnenie dokazovania a že dovolací súd nie je skutkovým súdom. Takýto prístup však míňa jadro dovolacej námietky. Sťažovateľka totiž nenamietala iba to, že dôkazy boli vyhodnotené nesprávne, ale aj to, že zo súdnych rozhodnutí nie je zrejmé, ako všeobecné súdy právne posúdili dostatočnosť a overiteľnosť podkladov použitých pri hodnotení bonity spotrebiteľa.
24. Podľa názoru ústavného súdu bolo úlohou najvyššieho súdu preskúmať, či všeobecné súdy nižších stupňov poskytli taký výklad a aplikáciu § 7 ods. 1 a § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských
úveroch, ktorý je zlučiteľný s požiadavkami ochrany spotrebiteľa a so záväzným výkladom práva Európskej únie. Ak najvyšší súd dospel k záveru, že uvedené námietky nie sú dovolacou právnou otázkou, bol povinný tento záver presvedčivo vysvetliť. Samotné zaradenie námietok medzi skutkové námietky bez vysporiadania sa s ich právnym jadrom nepostačuje.
25. Ústavný súd zároveň považuje za relevantnú aj procesnú rovinu veci. Sťažovateľka namietala, že rozhodujúce listiny boli predložené až na pojednávaní, na ktorom nebola osobne prítomná, a súd bezprostredne po ich vykonaní rozhodol. Najvyšší súd túto námietku odmietol s poukazom na to, že sťažovateľka mala možnosť vyjadriť sa k dôkazom a doplnenie dokazovania nenavrhla. Ani v tejto časti však jeho odôvodnenie nie je dostatočné.
26. Kontradiktórnosť konania a rovnosť zbraní neznamenajú iba formálne položenie otázky, či má účastník námietky k dôkazu. Vyžadujú, aby účastník mal reálnu a efektívnu možnosť oboznámiť sa s dôkazom, porozumieť jeho významu, overiť jeho obsah a uplatniť voči nemu primeranú procesnú obranu. To platí osobitne v prípade, ak ide o dôkaz, ktorý sa stane významným pre výsledok sporu a ktorý má preukazovať splnenie zákonnej povinnosti veriteľa v spotrebiteľskom vzťahu.
27. Ústavný súd tým nevyslovuje, že každý dôkaz predložený na pojednávaní musí automaticky viesť k odročeniu pojednávania alebo k poskytnutiu lehoty na vyjadrenie. Všeobecný súd však musí v konkrétnych okolnostiach skúmať, či strana mala reálnu možnosť na dôkaz reagovať. Ak najvyšší súd v posudzovanej veci považoval postup okresného súdu za ústavne bezchybný, mal vysvetliť, prečo za okolností, keď sťažovateľka osobne nebola prítomná, keď listiny boli predložené až na pojednávaní a keď okresný súd bezprostredne po ich vykonaní rozhodol, nebola oslabená reálna možnosť sťažovateľky účinne vykonávať jej procesné práva.
28. Odôvodnenie napadnutého uznesenia preto neposkytuje sťažovateľke odpoveď na podstatnú otázku, prečo jej dovolanie nebolo spôsobilé otvoriť dovolací prieskum v časti týkajúcej sa právnych kritérií posúdenia bonity spotrebiteľa a účinnej možnosti vyjadriť sa k rozhodujúcim dôkazom. Dovolací súd podanému dovolaniu porozumel príliš úzko a jeho závery sú v tejto časti poznačené nadmerným formalizmom.
29. Ústavný súd na základe svojho zistenia, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu boli porušené označené práva sťažovateľky, napadnuté uznesenie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. V ďalšom konaní bude úlohou najvyššieho súdu opätovne posúdiť dovolanie sťažovateľky. Pri tomto posúdení bude viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Bude povinný preskúmateľne sa vysporiadať najmä s tým, či dovolanie sťažovateľky obsahovalo právnu otázku týkajúcu sa kritérií riadneho skúmania bonity spotrebiteľa podľa § 7 ods. 1 a § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, a to aj vo svetle rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie C-449/13. Zároveň bude povinný vysporiadať sa s námietkou, či sťažovateľka mala v konkrétnych okolnostiach konania reálnu a efektívnu možnosť vyjadriť sa k listinným dôkazom predloženým až na pojednávaní.
30. Podľa názoru ústavného súdu je ochrana základných práv sťažovateľky účinne poskytnutá tým, že ústavný súd konštatoval ich porušenie, zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie s formulovaním záväzného právneho názoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nevyhovel ústavnej sťažnosti v časti požadovaného finančného zadosťučinenia.
V. Trovy konania
31. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať sťažovateľovi, ktorý bol v konaní úspešný, náhradu trov konania. Keďže sťažovateľka bola v konaní pred ústavným súdom úspešná, ústavný súd jej priznal nárok na náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia.
32. Pri výpočte náhrady trov konania ústavný súd vychádzal z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba tarifnej odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2025 predstavuje podľa § 11 ods. 3 vyhlášky sumu 371 eur a náhrada hotových výdavkov za každý úkon právnej služby podľa § 16 ods. 3 vyhlášky predstavuje sumu 14,84 eur. Základná sadzba tarifnej odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2026 predstavuje sumu 396,50 eur a náhrada hotových výdavkov za tento úkon predstavuje sumu 15,86 eur. Trovy právneho zastúpenia sťažovateľky pozostávajú z dvoch úkonov právnej služby uskutočnených v roku 2025, a to prevzatia a prípravy zastúpenia a podania ústavnej sťažnosti, spolu vo výške 771,68 eur, a z jedného úkonu právnej služby uskutočneného v roku 2026, a to repliky k vyjadreniu najvyššieho súdu, vo výške 412,36 eur. Spolu ide o sumu 1 184,04 eur.
33. Ústavný súd takto vypočítanú náhradu trov sťažovateľky zvýšil podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty v sadzbe 23 % DPH, teda o 272,33 eur, pretože právny zástupca sťažovateľky je platiteľom tejto nepriamej dane. Celková priznaná náhrada trov konania tak predstavuje 1 456,37 eur.
34. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľky v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2026
Peter Molnár
predseda senátu