Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 422/2026
PDF · 312.98 KB
No categories available
III. ÚS 422/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , a sťažovateľky , , , zastúpených Advokátska kancelária A | K | J | K, s. r. o., Športová 2071/39, Nové Mesto nad Váhom, proti postupu a žiadosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúry č. PPZ-NKA-OBA-V-378/2019 z 21. októbra 2019 a postupu a rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave č. KSBA-V-1313-1/2019-3Ntt-255/2019 z 21. októbra 2019 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť
1. Ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 17. decembra 2025 sa sťažovatelia domáhajú vyslovenia porušenia základných práv zaručených čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 10 ods. 2 a 3, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv garantovaných čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a žiadosťou Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúry (ďalej len „NAKA“), ako aj postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) označenými v záhlaví tohto uznesenia. Navrhujú napadnutú žiadosť a napadnuté rozhodnutie zrušiť a žiadajú priznať im aj finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania.
II. Skutkové východiská
2. Krajský súd napadnutým rozhodnutím podľa § 4 ods. 1 zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane pred odpočúvaním“) vyhovel napadnutej žiadosti a udelil súhlas na použitie informačno-technického prostriedku (ďalej len „ITP“) podľa § 2 ods. 1 písm. b) uvádzaného zákona, in concreto na získavanie obsahu správ prenášaných prostredníctvom elektronických komunikačných sietí vrátane odpočúvania telefónnej komunikácie. Súhlas bol udelený na dobu od 22. októbra 2019 do 21. januára 2020 na účastnícku stanicu vo vlastníctve obchodnej spoločnosti , s tým, že záujmovou osobou v zmysle uvedeného súhlasu bol sťažovateľ a iné nestotožnené osoby. Používanie ITP bolo predčasne ukončené 4. novembra 2019 z dôvodu, že sťažovateľ v uvedenom čase účastnícku stanicu nevyužíval na prejednávanie trestnej činnosti.
III. Argumentácia sťažovateľov
3. Prvá časť dôvodov ústavnej sťažnosti súvisí so splnením procesných podmienok konania pred ústavným súdom. Sťažovatelia ozrejmujú, že proti napadnutému rozhodnutiu nemožno s poukazom na § 4 ods. 5 zákona o ochrane pred odpočúvaním podať opravný prostriedok, a preto je ústavná sťažnosť jediným účinným dostupným prostriedkom ochrany ich práv. Hoci sa proti sťažovateľovi vedie viacero trestných konaní, napadnutá žiadosť, napadnuté rozhodnutie a ani žiadne súvisiace listiny, resp. dôkazy získané použitím ITP, nie sú súčasťou spisového materiálu v žiadnej trestnej veci. Sťažovateľ má síce v konaní vedenom na Úrade inšpekčnej služby, útvare inšpekcie, odbore inšpekčnej služby Stred, oddelení vyšetrovania (ďalej len ,,úrad inšpekčnej služby“) pod ČVS: UIS-193/1-OISS-2025 (odkiaľ získal vedomosť o napadnutej žiadosti a napadnutom rozhodnutí) procesné postavenie poškodeného, avšak toto konanie sa aktuálne nachádza v procesnom štádiu trestného stíhania vo veci podľa § 199 Trestného poriadku. Nie je aktuálne zrejmé a ani predvídateľné, či sa uvedená vec dostane do ďalšieho štádia trestného konania. Sťažovateľka nie je subjektom žiadneho trestného konania, čo objektívne absolútne vylučuje možnosť akejkoľvek trestno-procesnej obrany základných práv a slobôd. V prospech včasnosti ústavnej sťažnosti sťažovatelia argumentujú, že o napadnutej žiadosti a napadnutom rozhodnutí nadobudol sťažovateľ vedomosť prvýkrát 22. októbra 2025, keď podľa § 69 ods. 1 Trestného poriadku nahliadol do kópie zberného spisu č. PPZ-NKA-OBA-V-378/2019 v už spomínanej trestnej veci vedenej na úrade inšpekčnej služby pod ČVS: UIS-193/1-OISS-2025. Sťažovateľka sa o existencii a obsahu napadnutej žiadosti a napadnutého rozhodnutia dozvedela od sťažovateľa, ktorý je jej manželom, v rovnaký deň, teda 22. októbra 2025.
4. V ďalšej rovine obsiahlo koncipovaných dôvodov ústavnej sťažnosti sťažovatelia nesúhlasia so splnením ústavných a zákonných predpokladov na použitie ITP v režime podľa zákona o ochrane pred odpočúvaním. NAKA spracovala napadnutú žiadosť vo vzťahu k osobe sťažovateľa ku skutku údajného vydierania tvrdenou zločineckou skupinou , ktorej členom mal byť aj sťažovateľ. Pre avizovaný skutok sa však v čase spracovania napadnutej žiadosti
už podľa § 199 Trestného poriadku viedlo pod ČVS: PPZ-726/NKA PZ-BA-2019 trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a 4 písm. c) Trestného zákona. V danom čase boli vedené aj ďalšie konania vo veci údajnej zločineckej skupiny . Z týchto dôvodov neboli splnené podmienky pre použitie tzv. „neprocesných“ operatívnych ITP v intenciách zákona o ochrane pred odpočúvaním. Uvedené bezprostredne zapríčinilo, že napadnutú žiadosť spracoval namiesto prokurátora policajt ako vecne nepríslušný orgán verejnej moci a posúdenie napadnutej žiadosti vykonal nepríslušný krajský súd v režime podľa zákona o ochrane pred odpočúvaním namiesto príslušného Špecializovaného trestného súdu v režime podľa Trestného poriadku. Spomínané skutočnosti majú relevanciu aj preto, lebo Trestný poriadok poskytuje v porovnaní so zákonom o ochrane pred odpočúvaním širšie penzum prostriedkov smerujúcich k ochrane dotknutých osôb pred nezákonným použitím ITP.
5. Následne sťažovatelia podotýkajú, že súhlas s použitím ITP bol zo strany NAKA žiadaný a ITP boli napokon aj reálne použité bez vykonania predchádzajúcej operatívno-pátracej činnosti vo vzťahu k sťažovateľke, ktorá bola výhradnou užívateľkou cieľovej účastníckej stanice. Sťažovateľka v dotknutom období účastnícku stanicu aktívne používala nielen na pracovné účely, ale v značnej miere aj na súkromnú komunikáciu. ITP pritom neboli reálne používané na zákonom predpokladaný účel, ale s evidentným lokalizačným zámerom tkvejúcim v úsilí sledovať pohyb, resp. pobyt sťažovateľa. Krajský súd pritom do napadnutého rozhodnutia prevažne prevzal odôvodnenie napadnutej žiadosti bez toho, aby sa oboznámil s príslušným spisom, a teda bez preskúmania splnenia požiadaviek legality, legitimity a proporcionality použitia ITP. Sťažovatelia s poukazom na § 4 ods. 5 zákona o ochrane pred odpočúvaním pripomínajú, že krajský súd nemal o problematicky koncipovanej napadnutej žiadosti rozhodnúť, ale mal ju vrátiť žiadateľovi.
IV. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
6. Ústavnú sťažnosť sťažovateľov ústavný súd predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťoval, či ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde), osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
IV.1. K napadnutej žiadosti:
7. Napadnutá žiadosť predstavovala procesný úkon NAKA smerujúci výlučne k vydaniu súhlasu na použitie ITP. Z hľadiska dôsledkov to znamená, že napadnutá žiadosť sama osebe nevyvolala žiadne právne účinky premietnuté do ľudsko-právnej sféry sťažovateľov, keďže nezakladala oprávnenie orgánov verejnej moci ITP použiť. K potenciálnemu zásahu do základných práv a slobôd osôb dotknutých použitím ITP môže dôjsť až na základe rozhodnutia súdu, ktorým sa udelí súhlas na použitie ITP, a následnou realizáciou súhlasu. Napadnutá žiadosť ako procesný návrh nepredstavuje individuálny právny akt spôsobilý bezprostredne zasiahnuť do právneho postavenia
sťažovateľov, keďže je iba podkladom pre rozhodovaciu činnosť nezávislého a nestranného súdu, ktorý z hľadiska dôsledkov autoritatívne posudzuje splnenie zákonných a ústavných podmienok pre prípustnosť takéhoto zásahu. Z uvádzaných dôvodov neostalo ústavnému súdu nič iné, než ústavnú sťažnosť v tomto rozsahu odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
IV.2. K napadnutému rozhodnutiu:
8. V súvislosti s prípustnosťou ústavnej sťažnosti sa ústavný súd stotožňuje s názorom sťažovateľa o tom, že vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu nedisponuje takým trestno-procesným statusom, ktorý by mu v aktuálnej situácii umožňoval realizovať procesnú obranu v intenciách prebiehajúcich trestných konaní. Ani sťažovateľka ako osoba, ktorá nie je subjektom žiadneho trestného konania, nemá otvorený prístup k ochrane označených práv iným orgánom verejnej moci než ústavným súdom. Pokiaľ ide o včasnosť ústavnej sťažnosti, ústavný súd v rámci prípravy predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti z odpovede na výzvu adresovanú úradu inšpekčnej služby z 8. júla 2026 v zhode so sťažnostnou argumentáciou zistil, že kópia napadnutého rozhodnutia bola sťažovateľovi poskytnutá až 22. októbra 2025 po nahliadnutí do spisu. Z uvádzaného dôvodu nie je dôvod nekvalifikovať ústavnú sťažnosť ako včas podanú. To sú príčiny, pre ktoré sa ústavný súd bude vecne zaoberať tvrdeniami sťažovateľov o porušení ich práv.
9. K prvej sťažnostnej námietke ústavný súd poznamenáva, že trestné stíhanie identifikované v bode 4 dôvodov tohto uznesenia vedené pre skutok právne kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin vydierania sa začalo uznesením NAKA ČVS: PPZ-726/NKA-PZ-BA-2019 z 24. júla 2019 na tom skutkovom základe (zjednodušene), že od presne nezisteného obdobia roku 2017 minimálne do 16. júna 2019 na rôznych miestach v Bratislave dosiaľ neznámi páchatelia ako členovia ,,zločineckej“ skupiny všeobecne známej a vystupujúcej pod názvom , konajúci v prospech ďalších členov tejto skupiny v úmysle zakryť ich trestnú činnosť, nútia poškodeného , aby tento vypovedal nepravdu na Okresnom súde Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3T/73/2010. Takýmto spoločným konaním mali uvádzané osoby vzbudiť u obavu o život a zdravie, ako aj obavu zo spôsobenia inej ťažkej ujmy spočívajúcej v jeho krivom obvinení a následnom privodení trestného stíhania, resp. hospitalizácie na psychiatrii.
10. Napadnuté rozhodnutie sa skutkovo opiera (zjednodušene) o informácie získané operatívno- pátracou činnosťou k trestnej činnosti ,,bližšie nepomenovanej organizovanej“ skupiny pôsobiacej na území západného Slovenska, ktorá mala mať prepojenie aj na iné organizované skupiny pôsobiace na území Slovenskej republiky. Riadiacim článkom organizovanej skupiny mal byť podľa poznatkov získaných z operatívno-pátracej činnosti popri aj sťažovateľ. Oba riadiace články mali podľa záverov napadnutého rozhodnutia delegovať úlohy na ďalších členov organizovanej skupiny na nižšom stupni riadenia, pričom malo ísť o osoby, ktoré ovládali bojové športy, boli zápasníkmi MMA a boli využívaní na zastrašovanie a vtedy, ak bolo potrebné použiť násilie. Uvedená skupina sa mala minimálne od roku 2014 zaoberať drogovou trestnou činnosťou, ochranou podnikov a vyberaním tzv. „výpalného“, a to „v krajoch Trnava a Bratislava“, a pri páchaní trestnej činnosti v záujme sledovania svojich cieľov (získanie finančných prostriedkov) sa zvykla spájať aj s inými zločineckými skupinami, podnikateľmi a pod.
11. Ústavný súd s poukazom na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nespochybňuje, že činnosť organizovanej skupiny môže súvisieť s konaním vedeným na okresnom súde v súvislosti s tvrdeným vydieraním . Na druhej strane je však rozhodné, ako vyplýva zo strany 2 a 3 napadnutého rozhodnutia, že obava z vyvodenia prípadnej trestnej zodpovednosti voči členom organizovanej skupiny neplynie primárne z potenciálnej zmeny výpovede v konaní pred okresným súdom, ale z inej skutočnosti, ktorou je fakt, že „následne by mohol odkryť pred orgánmi činnými v trestnom konaní fungovanie skupiny, nakoľko bol dlhé roky jej členom a aktívne sa podieľal na množstve čiastkových skutkov páchaných skupinou“. Navyše, cieľom použitia ITP malo byť potvrdenie alebo vyvrátenie získaných operatívnych informácií práve k pravdepodobnému páchaniu uvedenej organizovanej trestnej činnosti sťažovateľom, ako aj ďalších dosiaľ neustálených osôb, zdokumentovať tvrdenú trestnú činnosť organizovanej skupiny, zistiť a ustáliť nových členov skupiny, zmapovať jednotlivé väzby vo vnútri skupiny, ako aj prepojenosť skupiny na iné zločinecké zoskupenia a vytvoriť ucelený prehľad štruktúrovanosti skupiny. Ďalším cieľom malo byť zistenie spôsobu financovania skupiny, či sa toto uskutočňuje prostredníctvom umelo vytvorených obchodných spoločností, alebo je vykonávané zväčša nelegálnymi aktivitami jednotlivých členov skupiny. Cieľom malo byť zistiť aj prípadný vplyv skupiny na orgány štátnej správy, orgány samosprávy a pod.
12. So zreteľom na podstatne odlišné sformovanie opisu skutku (i) v uznesení NAKA ČVS: PPZ-726/NKA-PZ-BA-2019 z 24. júla 2019 o začatí trestného stíhania pre trestný čin vydierania na jednej strane a (ii) v napadnutom rozhodnutí na druhej strane nemožno priznať pozitívnu ústavnú relevanciu tvrdeniu, podľa ktorého sa odôvodnenie napadnutej žiadosti (prevzaté do napadnutého rozhodnutia, pozn.) opiera práve o skutok, ktorý je predmetom vyšetrovania v trestnom konaní vedenom ČVS: PPZ-726/NKA-PZ-BA-2019. Uvádzaná diferenciácia so zreteľom na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia preto neumožňuje urobiť záver o ústavno- právnej nekonformnosti použitia ITP v režime podľa zákona o ochrane pred odpočúvaním, a nie postupom podľa Trestného poriadku. Odlišnosť vymedzenia oboch skutkov v ďalšom spôsobuje, že na konanie o súhlase s použitím ITP v súvislosti so skutkom uvedeným v napadnutej žiadosti nemal byť príslušný Špecializovaný trestný súd, ako to predostierajú sťažovatelia, ale podľa obsahu tvrdeného skutku krajský súd v súlade s § 4a ods. 1 zákona o ochrane pred odpočúvaním. Uvedené úvahy vo výsledku značia, že v súvislosti s použitím ITP bola splnená požiadavka legality, pretože potenciálne zásahy do práv sťažovateľov boli vykonané na základe zákona a v jeho medziach.
13. Pokiaľ ide o naplnenie požiadavky legitimity a proporcionality, ústavný súd s poukazom na úvahy sformované v bode 11 dôvodov tohto uznesenia podotýka, že oprávnený cieľ použitia ITP spočívajúci v potrebe odhalenia tvrdenej trestnej činnosti bol podrobne, konkrétne a vetvene štruktúrovaný a špecifikovaný. Krajský súd pritom poskytol adekvátnu odpoveď aj na otázku, či je intenzita konkrétneho zásahu primeraná významu sledovaného cieľa. Ústavný súd tu odkazuje na argumentačné línie uvedené na strane 2 napadnutého rozhodnutia, v zmysle ktorých bolo zo získaných informácií zistené, že členovia tvrdenej organizovanej skupiny mali mať „kontakty na polícii, prokuratúre a súdoch, čo značne sťažuje dokumentovanie trestnej činnosti tejto skupiny. V prípadoch, kde bolo začaté trestné stíhanie, skutky boli zdokumentované a bolo vznesené obvinenie voči konkrétnym osobám, došlo v priebehu vyšetrovania k zmenám výpovedí
poškodených, prípadne svedkov tak, že trestné stíhanie bolo nakoniec zastavené.“. Citovaným myšlienkam vo svetle posolstva proporcionality potom korešponduje aj sumarizačný záver krajského súdu o „predchádzajúcom neúčinnom, prípadne podstatne sťaženom odhaľovaní a dokumentovaní činnosti, pre ktorú sa žiadosť podala. Dosiahnutie účelu žiadosti inými prostriedkami bolo vyčerpané operatívnou činnosťou žiadateľa, využitím informátora, kontrolou vlastných evidencii (lustrácie), ktorými sa nepodarilo získať dôkazy využiteľné na začatie trestného konania. Využitie ITP je nevyhnutné na zabezpečenie predchádzania, objasnenia a odhalenia trestnej činnosti.“.
14. Ústavný súd k tejto námietke zhrnuje, že napadnuté rozhodnutie sa v kontexte legitimity, proporcionality a subsidiarity použitia ITP opieralo o racionálne, logické a podrobné odôvodnenie súvisiace s predpokladanou trestnou činnosťou a reálne neúčinnými, resp. podstatne sťaženými a konkrétne identifikovanými možnosťami jej odhaľovania menej invazívnymi spôsobmi. Povedané inak, krajský súd sa primerane zaoberal posudzovaním zmienených kritérií, ktoré vo výsledku uprednostnil predovšetkým pred ústavne chránenou hodnotou základného práva na ochranu súkromia sťažovateľov. Odpočúvanie zmieňovanej účastníckej stanice so zreteľom na uvádzané okolnosti bolo spôsobilé splniť zákonom predpokladaný účel (získanie informácií na účel odhaľovania predpokladanej trestnej činnosti), a preto nemožno priznať pozitívnu dôvodnosť ani argumentu, že sa realizovalo s iným skutočným zámerom, a to sledovať pohyb či pobyt sťažovateľa.
15. Ani predčasné upustenie od použitia ITP (keďže následne sa preukázalo, že predmetnú účastnícku stanicu sťažovateľ nevyužíval na prejednávanie trestnej činnosti) samo osebe nezakladá záver o nedôvodnosti alebo neústavnosti napadnutého rozhodnutia. Právna úprava totiž ráta so situáciou, kde až v priebehu vykonávania ITP vyjdú najavo okolnosti smerujúce k záveru, že skutočnosti odôvodňujúce použitie ITP odpadli. Na ten účel sa potom ustanovuje procesný postup spočívajúci v povinnosti bezodkladne ukončiť používanie ITP, čo sa v danom prípade 4. novembra 2019 aj reálne stalo. Ústavno-právne relevantné pochybnosti by, naopak, mohli vzniknúť v prípade, ak by používanie ITP pokračovalo napriek zisteniu, že dôvodov na ich používanie niet. Povedané inak, pri posudzovaní zákonnosti a dôvodnosti žiadosti o súhlas s použitím ITP je rozhodujúci skutkový stav a poznatky, ktoré boli príslušnému súdu známe v čase jeho rozhodovania. Krajský súd pritom na strane 3 napadnutého rozhodnutia poukázal na operatívnu činnosť NAKA a využitie informátorskej siete, odkiaľ malo v tom čase vyplývať, že cieľovú účastnícku stanicu používa práve sťažovateľ. Navyše, ak bolo od použitia ITP napokon predčasne upustené z dôvodu, že užívateľom cieľovej účastníckej stanice nebol sťažovateľ, ústavnému súdu nie je zrejmé, na základe akých skutočností by bolo možné dospieť k záveru, že vôbec mohlo dôjsť k zásahu predovšetkým do základných práv sťažovateľa hmotnej povahy. Sťažovateľ k ústavnej sťažnosti neprikladá žiadne dôkazy, ktoré by uvedenému nasvedčovali.
16. Pokiaľ ide o argumentáciu problematizujúcu prevzatie odôvodnenia napadnutej žiadosti do napadnutého rozhodnutia, ústavný súd je toho názoru, že ani táto neprekračuje ústavno-právne limity. Povinnosť riadneho odôvodnenia súhlasu s použitím ITP objektivizovaného v rozhodnutí príslušného súdu nie je podľa názoru ústavného súdu porušená, ak je dané rozhodnutie založené na podrobnej a detailnej žiadosti o jeho vydanie. Dôležité je, aby avizované rozhodnutie predstavovalo autentický záver konajúceho súdu, čomu nebráni, ak sa súd pridrží korektných
argumentov v žiadosti smerujúcej k použitiu ITP. So zreteľom na uvedené závery pritom niet dubiozít o tom, že napadnutá žiadosť tieto parametre spĺňala.
17. Ani námietke o porušení práv sťažovateľky použitím ITP nemožno priznať pozitívnu ústavno- právnu dôvodnosť. Ústavný súd považuje tvrdenie, podľa ktorého využívala odpočúvanú účastnícku stanicu výlučne sťažovateľka, za dôkazne nepodložené. Z ústavnej sťažnosti ani z jej príloh nevyplývajú podklady preukazujúce uvedenú skutočnosť, čo znamená, že táto zostáva iba v rovine tvrdenia sťažovateľov. Ústavný súd pritom v zmysle svojich kompetencií a postupu nemá podľa ústavy a zákona o ústavnom súde postavenie vyšetrovacieho orgánu, ktorý si sám vyabstrahuje a dotvorí obsah podania tak, aby o ňom mohol rozhodnúť, za predpokladu, že tak neurobili samotní sťažovatelia (m. m. napr. I. ÚS 179/2025). Nie je teda úlohou ústavného súdu z vlastnej iniciatívy obstarávať dôkazné prostriedky na preukázanie skutkových tvrdení uvádzaných v ústavnej sťažnosti, napríklad výpisy telekomunikačnej prevádzky, záznamy, prepisy telefonických hovorov a pod. Ústavný súd si zároveň uvedomuje, že použitie ITP je svojou povahou spojené s určitým stupňom utajenia, a preto na sťažovateľov nemožno klásť neprimerané alebo objektívne nesplniteľné požiadavky na preukázanie ich tvrdení. V posudzovanej veci však z ústavnej sťažnosti nevyplýva, že by sťažovatelia boli objektívne zbavení možnosti oboznámiť sa s relevantnými časťami spisového materiálu alebo možnosti navrhnúť ústavnému súdu obstarať také podklady pre rozhodnutie, ktoré by ich tvrdenia relevantným spôsobom podporovali.
18. Navyše, nemožno opomenúť, že sťažovateľka nebola vlastníčkou účastníckej stanice, vo vzťahu ku ktorej boli použité ITP. Samotná okolnosť, že sťažovateľka bola konateľkou obchodnej spoločnosti ktorá bola vlastníkom odpočúvanej účastníckej stanice, bez ďalšieho nepreukazuje, že práve sťažovateľka bola výlučnou a faktickou používateľkou zmienenej účastníckej stanice, a teda osobou, vo vzťahu ku ktorej boli ITP v reálnom čase a priestore použité. Ani zo skutočnosti, že použitie ITP bolo následne ukončené z dôvodu zistenia, že účastnícku stanicu neužíval sťažovateľ, nemožno automaticky vyvodiť pozitívny záver, že jej reálnou používateľkou bola práve sťažovateľka. Takýto skutkový záver by si vyžadoval existenciu konkrétnych dôkazov, ktoré však v kontexte ústavnej sťažnosti a jej príloh absentujú.
19. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným rozhodnutím orgánu štátu (v danom prípade napadnutým rozhodnutím, pozn.) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu sťažovateľmi označených základných práv alebo slobôd, a to buď pre deficit relevantnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (m. m. napr. I. ÚS 286/2023). Ústavný súd uvádza, že so zreteľom na závery uvedené v tomto uznesení chýba relevantná súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím a dôvodmi ústavnej sťažnosti. Preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní aj tejto časti ústavnej sťažnosti dospel k zisteniu, že napadnuté rozhodnutie nesignalizuje možnosť porušenia základných práv a slobôd sťažovateľov, z čoho rezultuje, že ani dôvodnosť zmienenej časti ústavnej sťažnosti nie je potrebné preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie. Ústavnú sťažnosť sťažovateľov preto ústavný súd aj v rozsahu smerovanom proti napadnutému rozhodnutiu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
20. Odmietnutie ústavnej sťažnosti v jej celosti má za následok stratu právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov formulovanými v jej petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júla 2026
Robert Šorl
predseda senátu