Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 394/2026
PDF · 164.53 KB
No categories available
IV. ÚS 394/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky GS1 SLOVAKIA, Nanterská 23, Žilina, zastúpenej Advokátska kancelária Mgr. Marek Benedik, s.r.o., Rudnayovo námestie 1, Bratislava, proti uzneseniu Okresného súdu Žilina č. k. 27Cpr/7/2023-383 z 13. apríla 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 12. júna 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 27Cpr/7/2023-383 z 13. apríla 2026 (ďalej len „napadnuté uznesenie“). Navrhuje napadnuté uznesenie zrušiť, vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie a domáha sa priznania náhrady trov konania spojených s podaním ústavnej sťažnosti.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením [vydaným vyšším súdnym úradníkom (ďalej len „VSÚ“)] č. k. RK-5Cpr/17/2019-262 z 11. septembra 2023 (ďalej len „uznesenie VSÚ“) uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť sťažovateľke náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania spolu v sume 8 172,13 eur. Sťažovateľka podala proti uvedenému uzneseniu sťažnosť, v ktorej namietala, že súd opomenul rozhodnúť o náhrade trov konania v časti náhrady za stratu času a v časti náhrady za spotrebu pohonných hmôt (ktoré v sťažnosti vyčíslila). Sťažnosť podala aj žalobkyňa, ktorá namietala, že nebolo preukázané, že právny zástupca sťažovateľky je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“).
3. Sťažovateľka ďalej uviedla, že sa k veci vyjadrila aj podaním z 10. februára 2026. V ňom okrem iného uviedla, že skutočnosť, že jej právny zástupca je platcom DPH, je možné zistiť na webovej stránke Finančnej správy Slovenskej republiky (ďalej len „finančná správa“), a teda ide o všeobecne známu skutočnosť. K otázke náhrady trov konania v časti náhrady za stratu času a v časti náhrady za spotrebu pohonných hmôt argumentovala, že túto dodatočne preukázala a aj vyčíslila.
4. Okresný súd napadnutým uznesením zmenil uznesenie VSÚ tak, že žalobkyni uložil povinnosť uhradiť sťažovateľke trovy prvoinštančného a odvolacieho konania spolu v sume 7 515,15 eur. Uznal, že sťažovateľke patrí náhrada za stratu času, ale nepriznal jej náhradu cestovných nákladov za spotrebované pohonné hmoty a DPH.
II. Argumentácia sťažovateľky
5. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že okresný súd zmenil uznesenie VSÚ v časti (pôvodne) priznanej náhrady trov konania s DPH (ktorú mal prvoinštančný súd pôvodne za preukázanú z oficiálnych údajov finančnej správy, teda z oficiálneho registra). Argumentuje, že údaj, že právny zástupca sťažovateľky je platiteľom DPH, nebol relevantným spôsobom spochybnený. To, že okresný súd v napadnutom uznesení založil svoje rozhodnutie na opačnom tvrdení (že nie je možné overiť, či v priebehu konania nedošlo napríklad k zmenám týkajúcim sa takej registrácie), podľa sťažovateľky znamená, že napadnuté uznesenie je svojvoľné a arbitrárne. Zároveň je to v rozpore s princípom dôvery v správnosť činnosti štátnych orgánov. Tiež namieta, že uvedená úvaha okresného súdu nebola ničím podložená. Sťažovateľka ďalej namieta, že napriek tomu, že doplnila vyčíslenie cestovných náhrad a náhrady za pohonné hmoty v sťažnosti, pričom sa odvolala na § 245 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), sa okresný súd v napadnutom uznesení uvedeným ustanovením nariadil a bez akýchkoľvek legitímnych dôvodov sa od neho odklonil, čím jej neposkytol súdnu ochranu a rozhodol svojvoľne a arbitrárne.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
6. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením.
7. Ústavný súd, zohľadňujúc sťažnostné námietky smerujúce proti rozhodnutiu všeobecného súdu o výške náhrady trov konania, považuje v prvom rade za žiaduce poukázať na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane pripomína, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorej sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. K problematike trov konania sa stavia nanajvýš rezervovane, podrobuje ju obmedzenému ústavnoprávnemu prieskumu, pričom k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania pristupuje skutočne iba výnimočne. Tento prístup vychádza z názoru, že rozhodnutie o trovách konania má vo vzťahu k veci samej jednoznačne akcesorickú povahu a samo osebe väčšinou nedosahuje takú intenzitu, ktorá je spôsobilá porušiť základné práva a slobody, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. To však ale neznamená, že rozhodnutiami o trovách konania nemôže dôjsť k porušeniu práv sťažovateľky. Otázka náhrady trov konania môže
nadobudnúť ústavnoprávnu dimenziu v prípade takého postupu všeobecného súdu, ktorý je založený na celkom zjavne nesprávnej interpretácii a aplikácii príslušných ustanovení zákona upravujúcich náhradu trov konania, v ktorom sú obsiahnuté črty svojvôle, a taktiež v prípade, ak je odôvodnenie súdneho rozhodnutia vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania celkom nedostatočné, t. j. nepreskúmateľné (IV. ÚS 492/2025).
8. Ústavný súd uplatní svoju kasačnú právomoc len v prípade, ak ústavná sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu, resp. intenzite.
9. Ústavný súd konštatuje, že okresný súd sa v prípade sťažovateľky nedopustil takého extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich rozhodovanie o trovách konania, ktoré by predstavovalo porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie a vec by tým posunulo do ústavnoprávnej roviny.
10. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že v označenom konaní bola predmetom napadnutého uznesenia výlučne otázka výšky trov konania, t. j. išlo o otázku akcesorickú, ktorá priamo nesúvisela s konaním vo veci samej, pričom námietky sťažovateľky sa obmedzujú len na bežnú polemiku s právnym názorom okresného súdu vo sfére podústavnej právnej regulácie.
11. Sťažovateľka okresnému súdu vytýka, že napadnuté uznesenie trpí nedostatkom riadneho odôvodnenia, je svojvoľné v dôsledku nesprávnej aplikácie (resp. neaplikovania) § 245 CSP.
12. Z obsahu napadnutého uznesenia vyplýva, že okresný súd (sudcom) po preskúmaní sťažnosti sťažovateľky zmenil uznesenie VSÚ tak, že znížil pôvodne priznanú náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania (v sume 8 172,13 eur) na sumu 7 515,15 eur. Ústavný súd zároveň poukazuje na to, že okresný súd pristúpil k nepriznaniu náhrady vo výške DPH z dôvodu absencie predloženia osvedčenia o registrácii DPH, pričom argumentoval, že nepreukázané výdavky nemôže súd považovať za trovy konania a nemôže strane priznať ich náhradu. Dôkazné bremeno v časti preukázania trov vzniknutých v príslušnom konaní leží na príslušnej strane v spore. Aj preto je vecou strany v spore, a nie všeobecného súdu o výške trov rozhodujúceho, aby vynaložené výdavky riadnym spôsobom preukázal. Vo vzťahu k nepriznaniu náhrady za stratu času a náhrady za spotrebu pohonných hmôt zase z obsahu napadnutého uznesenia vyplýva, že v čase rozhodovania VSÚ neboli súčasťou spisu doklady preukazujúce tieto náklady, a preto nebolo možné priznať ich náhradu (poukázal pritom aj na judikatúru ústavného súdu).
13. Ústavný súd preto dospel k záveru, že v prípade napadnutého uznesenia neidentifikoval zo strany okresného súdu taký postup, ktorý by znamenal extrémne vybočenie v otázke náhrady trov. Nie je možné dospieť k záveru o prípadnom porušení práv v ústavnoprávne relevantnej rovine. Navyše, v tejto súvislosti ústavný súd zároveň pripomína, že nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov, a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (IV. ÚS 333/2025).
14. Ústavný súd argumentuje, že jeho úlohou pri posudzovaní rozhodnutí všeobecných súdov o výške trov je len identifikovanie skutočne extrémnych vybočení, nie naprávanie jednoduchých nesprávností. V súvislosti s nesúhlasom sťažovateľky konštatuje, že okresný súd si v danom prípade
uplatnil zákonom mu daný priestor pri rozhodovaní o trovách konania. Ústavný súd pritom stabilne judikuje, že ako súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže rozhodovať o účelnosti trov konania, resp. prepočítavať trovy v „treťom stupni konania“ (IV. ÚS 619/2025).
15. V nadväznosti na už uvedené východiská svojej ustálenej judikatúry ústavný súd súčasne konštatuje, že námietky sťažovateľky odôvodňujúce porušenie ňou označených práv napadnutým uznesením, ktorým bolo rozhodnuté o výške náhrady trov právneho zastúpenia, nemožno dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú ústavnú relevanciu ako v prípade, ak by išlo o námietku proti rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej. Ako už bolo totiž načrtnuté, právomoc ústavného súdu nenahrádza postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužíva sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti. Úlohou ústavného súdu nie je prehodnocovať správnosť právnych názorov všeobecného súdu, ku ktorým všeobecný súd dospel pri výklade podústavného práva, a to ani v prípade, ak by s takým rozhodnutím nesúhlasil (II. ÚS 509/2022, I. ÚS 538/2023). Opačný prístup k posudzovaniu námietok sťažovateľky by v konečnom dôsledku smeroval k spochybňovaniu ústavného postavenia ústavného súdu ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) a vyústil by do jeho vnímania ako riadnej (prípadne mimoriadnej) opravnej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov (obdobne II. ÚS 85/2022).
16. Ani skutočnosť, že sa sťažovateľka s názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého uznesenia. Stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (I. ÚS 113/2022). Ústavný súd vzhľadom na uvedené ústavnú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
17. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v jej petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. júla 2026
Libor Duľa
predseda senátu