Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 421/2026
PDF · 202.25 KB
No categories available
IV. ÚS 421/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , t. č. v , zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, Piešťanská 3, Trnava, proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave č. k. 3Tos/46/2026 -45 z 31. marca 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa, skutkový stav veci a argumentácia sťažovateľa
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 29. júna 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava “) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s čl. 8 ods. 2 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením krajského súdu č. k. 3Tos/46/2026 -45 z 31. marca 2026. V petite podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vyslovil porušenie označených práv napadnutým uznesením krajského súdu, ktoré zruší a vec vráti na ďalšie konanie krajskému súdu, a priznal mu náhradu trov konania.
2. Z obsahu sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že bol rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn. 14T/36/2023 z 12. júla 2023 uznaný vinným zo zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 Trestného zákona , zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 3 Trestného zákona a obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 4 písm. c) , ods. 6 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) , j) Trestného
zákona, za čo mu bol uložený úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.
3. Sťažovateľ podal 21. augusta 2025 návrh na povolenie obnovy konania v jeho právoplatne skončenej trestnej veci vedenej pod sp. zn. 14T/36/2023 z dôvodu zásadnej zmeny trestnej politiky štátu, ku ktorej došlo zákonom č. 40/2024 Z. z. , ktorým sa rozsiahlo novelizoval Trestný zákon . Táto zásadná zmena podstatným spôsobom zasiahla aj do posúdenia výšky trestnej sankcie za stíhanú trestnú činnosť, v dôsledku čoho by mu bol namiesto trestu odňatia slobody vo výmere 10 rokov odňatia slobody uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov. Sťažovateľ teda vychádzal nielen z novelizovaného znenia Trestného zákona zákona v znení zákona č. 40/2024 Z. z. , ale aj aktuálneho rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-544/23 z 1. augusta 2025, podľa ktorého zásada lex posterior mitius obsiahnutá v čl. 49 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje na konanie o kasačnej sťažnosti ako riadnom opravnom prostriedku v správnom súdnictve, v dôsledku čoho je Najvyšší správny súd Slovenskej republiky povinný prihliadať na zmenu právnej úpravy v prospech páchateľa administratívneho deliktu posudzovaného v základnom konaní administratívnym orgánom, ktorá nastala až po tom, čo bolo vydané rozhodnutie správneho súdu nižšej inštancie preskúmavané v konaní o kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ je presvedčený o tom, že závery vychádzajúce z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-544/23 z 1. augusta 2025 sú aplikovateľné aj v konaní o povolení obnovy konania, keďže došlo k „zmene náhľadu spoločnosti na trestnosť činu, pretože nie je prípustná situácia, aby bol vo výkone trestu odňatia slobody niekto 10 rokov a iný po zmene Trestného zákona za taký istý trestný čin iba 3 roky.“.
4. Okresný súd uznesením č. k. 33Nt/16/2025 -30 zo 14. januára 2026 zamietol podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku v spojení s § 394 ods. 1 Trestného poriadku sťažovateľom podaný návrh na obnovu konania v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 14T/36/2023 , pretože nezistil podmienky obnovy konania. Krajský súd uznesením č. k. 3Tos/46/2026 -45 z 31. marca 2026 zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažovateľom podanú sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu č. k. 33Nt/16/2025 -30 zo 14. januára 2026.
5. Krajský súd v napadnutom uznesení v podstatnom uviedol, že zmena právnej úpravy, ku ktorej dôjde po právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku, nie je skutočnosťou alebo dôkazom súdu skôr neznámym v zmysle § 394 ods. 1 Trestného poriadku , keďže nejde o novú skutkovú okolnosť ani o nový dôkaz, ale o neskoršiu legislatívnu zmenu, ktorá v čase pôvodného rozhodovania objektívne neexistovala. Účelom obnovy konania nie je spätné zohľadňovanie neskorších zmien hmotného práva, ale zohľadnenie nových poznatkov o skutkovom stave veci. V širšom krajský súd poukazom na § 50 ods. 6 ústavy v spojení s § 2 ods. 1 Trestného zákona ozrejmil, že neskoršia priaznivejšia právna úprava sa uplatní v rámci rozhodovania o trestnej veci do jej právoplatného skončenia, pretože iný výklad by bol v rozpore so zásadou právnej istoty a stability právoplatných rozhodnutí, ktoré je možné prelomiť iba v zákonom výslovne ustanovených prípadoch. Krajský súd námietku sťažovateľa týkajúcu sa rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-544/23 z 1. augusta 2025 vyhodnotil ako nepodstatnú pre posúdenie splnenia podmienok obnovy konania, keďže predmetné rozhodnutie bolo vydané v odlišných procesných a hmotnoprávnych súvislostiach, než aké sú dané v trestnom konaní podľa Trestného poriadku , v dôsledku čoho tak jeho závery nemožno bez ďalšieho prenášať do oblasti trestného procesu a už vôbec nie do konania o obnove konania, ktoré je svojím účelom aj zákonnými predpokladmi striktne
vymedzené. Navyše ani samotné rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie nepredstavuje novú skutkovú okolnosť alebo nový dôkaz v zmysle § 394 ods. 1 Trestného poriadku , v dôsledku čoho tak nenapĺňa niektorý z osobitných dôvodov obnovy konania upravených v § 394 ods. 4 Trestného poriadku .
II. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
6. Ústavný súd v súlade s § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde zákon o ústavnom súde “) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť, pričom posudzoval, či jej prijatiu na ďalšie konanie nebránia dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde zákona o ústavnom súde . Podmienky konania pred ústavným súdom vyplývajú z § 42 ods. 1 , § 43 ods. 1 , § 123 ods. 1 písm. a) až d), § 123 ods. 3 , § 124 , § 132 ods. 1 a § 37 zákona o ústavnom súde zákona o ústavnom súde .
7. Podľa § 43 ods. 1 zákona o ústavnom súde zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 39 musí obsahovať aj dátum narodenia navrhovateľa, ak ide o fyzickú osobu, identifikačné číslo navrhovateľa, ak ide o právnickú osobu, bydlisko alebo sídlo navrhovateľa, označenie subjektu, proti ktorému návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.
8. Podľa § 123 ods. 1 zákona o ústavnom súde zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť musí okrem všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 43 obsahovať a) označenie toho, kto podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody, b) označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým podľa sťažovateľa boli porušené jeho základné práva a slobody, c) označenie základných práv a slobôd, ktorých porušenie sťažovateľ tvrdí, d) konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd.
9. Ústavný súd primárne konštatuje, že obsahu sťažovateľovej argumentácie predostretej v ústavnej sťažnosti chýba primeraný stupeň konkretizovanej právnej oponentúry, keď obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu vo všeobecnej rovine vyčíta jeho nesprávnosť bez rozporovania konkrétnych záverov a úvah vyplývajúcich z jeho odôvodnenia. V tomto kontexte predkladá len vlastnú názorovú optiku ústavne konformného uchopenia dôvodu obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku , a to v argumentačne rovnorodej podobe ako pri podaní návrhu na obnovu konania a následne v trestnoprocesnej sťažnosti, bez reflexie toho, že na svoje argumenty dostal zo strany krajského súdu konkrétne odpovede (odsek 5 tohto odôvodnenia). V tejto súvislosti už ústavný súd nastavil odborné obsahové parametre ústavnej sťažnosti tak, že je povinnosťou sťažovateľa, aby „v rámci svojej argumentácie [§ 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde zákona o ústavnom súde ] kvalifikovane, a to aj v ústavnoprávnej rovine, polemizoval s ním spochybňovaným riešením relevantnej právnej otázky v ústavnou sťažnosťou napadnutom rozhodnutí (ak netvrdí, že také riešenie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia úplne absentuje) – nepostačuje výlučne prezentácia vlastnej odlišnej (opozitnej) verzie odpovede na kritickú otázku. Sťažovateľ totiž musí preukázať, že napadnutým rozhodnutím došlo k neprípustnému zásahu do jeho základných práv alebo slobôd (čo musí ústavný súd preskúmať), nie (len) to, že on sám produkuje alternatívny (pre neho priaznivejší) právny názor (aj keď si taký názor môže ústavný súd
v konečnom dôsledku osvojiť)“ (uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 278/2025 z 10. júna 2025 publikované v ZNaU pod č. 17/2025). Nestačí teda replikovať prvotne pred súdom prezentovanú argumentáciu, ale je potrebné relevantne spochybniť odpovede na sťažovateľom produkované námietky zo strany finálne rozhodujúceho orgánu (krajského súdu), k čomu v tomto prípade nedochádza. V dôsledku toho ústavný súd odmieta sťažovateľom podanú ústavnú sťažnosť z dôvodu nesplnenia zákonom ustanovených náležitostí podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde zákona o ústavnom súde .
10. Nadrámcovo ústavný súd, čo sa týka potenciálu legislatívnych zmien vyvolať účinky obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku , odkazuje na svoju už judikovanú názorovú optiku vyjadrenú v uznesení sp. zn. IV. ÚS 503/2025 z 30. septembra 2025 publikovanom v ZNaU pod č. 30/2025, podľa ktorej: „Dôvodom na obnovu konania na základe právnych (iných než skutkových) okolností je podľa § 394 ods. 4 písm. a) , b) Trestného poriadku len rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva konštatujúce v konkrétnej veci porušenie ľudských práv alebo slobôd obvineného (keďže tento súd nie je kasačným súdom a obmedzí sa len na konštatáciu dotknutého porušenia práv), ako aj zmena zákona v dôsledku derogačného nálezu ústavného súdu (ostatne uvedený dôvod výlučne v súvislosti s neústavným podkladom pre skoršie rozhodnutie a v kontexte následného využitia účinkov čl. 50 ods. 6 ústavy v novom konaní). Dôvodom na obnovu konania teda nie je zmena zákona v otázke podstatnej pre pôvodné rozhodnutie, ktorá bola vykonaná po jeho právoplatnosti v bežnom legislatívnom procese.“
11. V ďalšej právnej vete dotknutého rozhodnutia sa ústavný súd vyjadril k otázke aplikácie rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-544/23 z 1. augusta vo vzťahu k obnove konania tak, že „Aktuálna judikatúra Súdneho dvora Európskej únie predstavovaná rozsudkom C-544/23 z 1. augusta 2025 (ak by bola použiteľná ako argument na vykonanie prieskumu už právoplatných rozhodnutí v trestných veciach, a ak áno, tak na vykonanie prieskumu ich určitého okruhu na základe spojenia s prvkom výkonu európskeho práva) by mohla byť takto použitá len vo vzťahu k prieskumu pôvodného právoplatného meritórneho rozhodnutia v dovolacom konaní podľa Trestného poriadku (a to pri kvalifikačnom použití zákona zmeneného po právoplatnosti dotknutého rozhodnutia). To však neplatí o konaní o obnove trestného konania (relevantné a výlučné dôvody povolenia obnovy konania, ktoré sú právnej povahy, sú popísané v predchádzajúcom odseku).“.
12. Uvedené znamená, že neprichádza do úvahy na predmetnej báze (zmena zákona priaznivá pre páchateľa) vyvolať obnovu konania, aj keď táto otázka v intenciách dovolacieho konania nie je uzavretá, avšak len v rovine výkonu európskeho práva, tak ako o tom hovorí skôr prezentovaný text. Aj vo vecnej rovine je teda ústavná sťažnosť v jej samotnom základe zjavne neopodstatnená so záložnou (subsidiárne použiteľnou) konzekvenciou podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde zákona o ústavnom súde .
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. júla 2026
Libor Duľa
predseda senátu