Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 400/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka (sudca spravodajca) v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľky zastúpenej Mgr. Evou Ivančovou, advokátkou, M. R. Štefánika 2, Bánovce nad Bebravou, proti uzneseniu Okresného súdu Nitra č. k. -366 zo 6. mája 2026 takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci

1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 10. júla 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) č. k. -366 zo 6. mája 2026 (ďalej len „napadnuté uznesenie“). Navrhuje napadnuté uznesenie zrušiť, vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie a domáha sa priznania náhrady trov konania spojených s podaním ústavnej sťažnosti.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v spore sťažovateľky ako žalovanej proti žalovaným (v 1. až 5. rade) o určenie vlastníckeho práva po ukončení konania vo veci samej okresný súd najprv uznesením č. k. -337 z 20. februára 2026 (ďalej len „uznesenie z 20. februára 2026“) uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť žalobcom náhradu trov konania v sume 4 584,99 eur z titulu odmeny advokáta a súdneho poplatku. Proti uzneseniu z 20. februára 2026 sťažovateľka podala sťažnosť, v ktorej namietala určenie základnej sadzby za jeden úkon právnej služby (v sume 488,57 eur). Podľa sťažovateľky bola určená nesprávne, pretože bola vypočítaná z odborného posudku, ktorý si dal advokát žalobcov vypracovať

po ukončení súdneho konania. Tiež namietala účtovanie dĺžky konania súdneho pojednávania advokátom žalobcov a účtovanie odmeny za úkon právnej služby – vyjadrenie k sťažnosti o vyrubení súdneho poplatku.

3. O jej sťažnosti bolo rozhodnuté napadnutým uznesením. Ním bolo zmenené uznesenie z 20. februára 2026 a sťažovateľke bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcom náhradu trov konania v sume 3 837,29 eur z titulu odmeny advokáta a súdneho poplatku. Okresný súd akceptoval námietky sťažovateľky týkajúce sa účtovania dĺžky konania súdneho pojednávania a odmeny za úkon právnej služby – vyjadrenie k sťažnosti o vyrubení súdneho poplatku. Námietku sťažovateľky spočívajúcu v spôsobe určenia hodnoty základnej sadzby tarifnej odmeny však odmietol.

II. Argumentácia sťažovateľky

4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že okresný súd určil nesprávne základnú sadzbu odmeny za úkon právnej služby, keď vychádzal z odborného ocenenia vyhotoveného až po skončení súdneho konania (odborné ocenenie vyhotovené Ing. Jozefom Pilátom zo 17. decembra 2025 a z 12. februára 2026). Podľa sťažovateľky bol okresný súd povinný pri výpočte tarifnej odmeny advokáta postupovať podľa Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Namietala tiež, že sa s uvedeným odborným ocenením nemala ani možnosť oboznámiť. Argumentuje, že postupom okresného súdu došlo aj k porušeniu , pretože za okamih začatia poskytovania právnej služby je podľa sťažovateľky potrebné chápať okamih uzatvorenia zmluvy o poskytovaní právnych služieb medzi advokátom a klientom, čo bola v danom prípade doba pred podaním žaloby. Argumentuje, že tarifná odmena za jeden úkon mala byť za úkon z roku 2024 určená vo výške 316,86 eur a za úkon z roku 2025 vo výške 342,47 eur.

III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

5. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru napadnutým uznesením.

6. Ústavný súd, zohľadňujúc sťažnostné námietky smerujúce proti rozhodnutiu všeobecného súdu o výške náhrady trov konania, považuje v prvom rade za žiaduce poukázať na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane pripomína, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorej sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. K problematike trov konania sa stavia nanajvýš rezervovane, podrobuje ju obmedzenému ústavnoprávnemu prieskumu, pričom k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania pristupuje skutočne iba výnimočne. Tento prístup vychádza z názoru, že rozhodnutie o trovách konania má vo vzťahu k veci samej jednoznačne akcesorickú povahu a samo osebe väčšinou nedosahuje takú intenzitu, ktorá je spôsobilá porušiť základné práva a slobody, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. To však ale neznamená, že rozhodnutiami o trovách

konania nemôže dôjsť k porušeniu práv sťažovateľky. Otázka náhrady trov konania môže nadobudnúť ústavnoprávnu dimenziu v prípade takého postupu všeobecného súdu, ktorý je založený na celkom zjavne nesprávnej interpretácii a aplikácii príslušných ustanovení zákona upravujúcich náhradu trov konania, v ktorom sú obsiahnuté črty svojvôle a taktiež v prípade, ak je odôvodnenie súdneho rozhodnutia vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania celkom nedostatočné, t. j. nepreskúmateľné ().

7. Ústavný súd uplatní svoju kasačnú právomoc len v prípade, ak ústavná sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu, resp. intenzite.

8. Ústavný súd však konštatuje, že okresný súd sa v prípade sťažovateľky nedopustil takého extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich rozhodovanie o trovách konania, ktoré by predstavovalo porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie a vec by tým posunulo do ústavnoprávnej roviny.

9. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že v označenom konaní bola predmetom napadnutého uznesenia výlučne otázka výšky trov konania, t. j. išlo o otázku akcesorickú, ktorá priamo nesúvisela s konaním vo veci samej, pričom námietky sťažovateľky sa obmedzujú len na bežnú polemiku s právnym názorom okresného súdu vo sfére podústavnej právnej regulácie.

10. Sťažovateľka okresnému súdu vytýka, že v napadnutom uznesení došlo k nesprávnej aplikácii rozhodných ustanovení , resp. že okresný súd nesprávne určil základnú sadzbu odmeny za úkon právnej služby.

11. Z obsahu napadnutého uznesenia vyplýva, že okresný súd (sudcom) po preskúmaní sťažnosti sťažovateľky zmenil uznesenie z 20. februára 2026 (vydané vyšším súdnym úradníkom), avšak pri otázke určenia základnej sadzby odmeny za úkon právnej služby odobril postup jej výpočtu založený na ohodnotení nehnuteľností odborným ocenením (vyhotoveným Ing. Jozefom Pilátom zo 17. decembra 2025 a z 12. februára 2026). Okresný súd v danom prípade dospel k záveru, že postup právneho zástupcu sťažovateľov pri vyčíslení trov konania nebol principiálne nesprávny (zisťovanie trhovej ceny uvedeným odborným ocenením). Argumentoval pritom tým, že žaloba v predmetnej veci bola na okresný súd podaná až 11. marca 2025 (vzhľadom na to, že mimosúdne usporiadanie duplicity vlastníctva stranami sporu nebolo možné). Poukázal tiež na to, že zo strany sťažovateľky nebol (a to ani dodatočne) predložený žiadny znalecký posudok na určenie hodnoty sporu. Uviedol, že z odborného ocenenia vyplýva, že hodnota nehnuteľností bola určená k roku 2025 a aj spor o vlastníctvo nehnuteľností začal až podaním žaloby 11. marca 2025.

12. Zároveň ústavný súd dopĺňa, že aj zo samotného znenia (v časti za bodkočiarkou), podľa ktorého za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu je možné vyvodiť, že určujúcim momentom pre stanovenie základnej sadzby odmeny za úkon právnej služby je v danom prípade okamih podania žaloby (ktorá bola podaná v roku 2025 a k danému roku sa viaže aj určenie hodnoty nehnuteľností, ktoré tvorili jej predmet). Nezistil tak relevantný dôvod, na základe ktorého by mohlo dôjsť k spochybneniu záverov okresného súdu. Sťažovateľka namietla, že sa nemohla oboznámiť s odborným ocenením, ktorý

bol použitý ako základ výpočtu trov. K tomu ústavný súd dodáva, že tým nemohlo dôjsť k porušeniu práv sťažovateľky, ktorá sa proti obsahu ocenenia mohla brániť v sťažnosti proti uzneseniu z 20. februára 2026.

13. Ústavný súd argumentuje, že jeho úlohou pri posudzovaní rozhodnutí všeobecných súdov o výške trov je len identifikovanie skutočne extrémnych vybočení, nie naprávanie jednoduchých nesprávností. V prípade napadnutého uznesenia však neidentifikoval zo strany okresného súdu taký postup, ktorý by znamenal extrémne vybočenie v otázke náhrady trov a v súvislosti s nesúhlasom sťažovateľky konštatuje, že okresný súd si v danom prípade uplatnil zákonom mu daný priestor pri rozhodovaní o trovách konania. Ústavný súd pritom stabilne judikuje, že ako súdny orgán ochrany ústavnosti ( ) nemôže rozhodovať o účelnosti trov konania, resp. prepočítavať trovy v „treťom stupni konania“ (). V tejto súvislosti ústavný súd tiež zdôrazňuje, že nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov, a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil ().

14. V nadväznosti na už uvedené východiská svojej ustálenej judikatúry ústavný súd súčasne konštatuje, že námietky sťažovateľky odôvodňujúce porušenie ňou označených práv napadnutým uznesením, ktorým bolo rozhodnuté o výške náhrady trov právneho zastúpenia, nemožno dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú ústavnú relevanciu ako v prípade, ak by išlo o námietku proti rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej. Ako už bolo totiž načrtnuté, právomoc ústavného súdu nenahrádza postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužíva sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti. Úlohou ústavného súdu nie je prehodnocovať správnosť právnych názorov všeobecného súdu, ku ktorým všeobecný súd dospel pri výklade podústavného práva, a to ani v prípade, ak by s takým rozhodnutím nesúhlasil (, ). Opačný prístup k posudzovaniu námietok sťažovateľky by v konečnom dôsledku smeroval k spochybňovaniu ústavného postavenia ústavného súdu ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) a vyústil by do jeho vnímania ako riadnej (prípadne mimoriadnej) opravnej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov (obdobne , ).

15. Ani skutočnosť, že sa sťažovateľka s názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého uznesenia. Stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (). Ústavný súd vzhľadom na uvedené ústavnú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

16. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v jej petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júla 2026

Libor Duľa

predseda senátu