Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 261/2026
PDF · 243.42 KB
No categories available
I. ÚS 261/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného JUDr. Jozefom Herbulákom, advokátom, Brnianska 1K, Trenčín, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Tdo/43/2025 z 15. októbra 2025 takto
r o z h o d o l :
1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
2. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť ustanovenému právnemu zástupcovi na jeho účet trovy právneho zastúpenia sťažovateľa 1 014,40 eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 12. decembra 2025 domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochranne ľudských práv a základných slobôd uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1Tdo/43/2025 z 15. októbra 2025. Sťažovateľ sa domáha zrušenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu, ako aj zrušenia rozsudku Krajského súdu v Nitre sp. zn. 2To/53/2024 z 22. januára 2025 a rozsudku Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. TO-1T/71/2022 zo 7. mája 2024 a vrátenia veci na ďalšie konanie a rozhodnutie. Sťažovateľ požiadal aj o ustanovenie právneho zástupcu a uplatnil si náhradu trov konania.
2. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 261/2026-17 zo 7. mája 2026 žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu vyhovel a v konaní pred ústavným súdom mu bol ustanovený právny zástupca. Právny zástupca sťažovateľa doplnil ústavnú sťažnosť podaním zo 16. júna 2026.
3. Z ústavnej sťažnosti a rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré si ústavný súd obstaral, vyplýva, že na základe obžaloby z 22. júla 2022 bolo proti sťažovateľovi na Okresnom súde Topoľčany vedené trestné konanie pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi. Okresný súd Topoľčany rozsudkom z 23. novembra 2022 uznal sťažovateľa vinným zo spáchania zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d) Trestného zákona účinného do 30. apríla 2022, za čo mu podľa § 172 ods. 1 Trestného zákona uložil nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov.
4. Proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany z 23. novembra 2022 podali sťažovateľ a aj prokurátor odvolania. O podaných odvolaniach rozhodol krajský súd uznesením 10. mája 2023 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol.
5. Po vrátení veci rozhodol okresný súd rozsudkom z 20. septembra 2023, tak, že sťažovateľa spod obžaloby oslobodil, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol sťažovateľ stíhaný.
6. Proti oslobodzujúcemu rozsudku podal ihneď po jeho vyhlásení odvolanie prokurátor. Krajský súd uznesením z 27. decembra 2023 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Odvolací súd uložil súdu prvého stupňa opätovne vyhodnotiť všetky vykonané dôkazy z prípravného konania aj z hlavných pojednávaní a nielen vyhodnocovať dôkazy vykonané po zrušení prvého napadnutého rozsudku.
7. Po vrátení veci rozhodol okresný súd rozsudkom zo 7. mája 2024, uznal sťažovateľa vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania, obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2 písm. c) Trestného zákona účinného do 30. apríla 2022, za čo mu uložil podľa § 172 ods. 2 Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 11 rokov a 8 mesiacov.
8. Proti rozsudku okresného súdu zo 7. mája 2024 podali sťažovateľ a aj prokurátor odvolania, o ktorých rozhodol krajský súd rozsudkom z 22. januára 2025 tak, že zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu. Zároveň uznal sťažovateľa vinným, že neoprávnene obchodoval s omamnou a psychotropnou látkou vo väčšom množstve po dlhší čas, čím spáchal zločin neoprávnenej výroby a obchodovania s omamnou látkou a psychotropnou látkou podľa § 173 ods. 1, 2 písm. b), ods. 3 písm. a) Trestného zákona účinného od 6. augusta 2024 s poukazom na § 135d písm. b) a § 138 písm. b) Trestného zákona, a podľa § 173 ods. 3 Trestného zákona mu uložil súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov.
9. Proti rozsudku krajského súdu z 22. januára 2025 podal sťažovateľ dovolanie, a to s poukazom na dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť), o ktorom rozhodol najvyšší súd namietaným uznesením z 15. októbra 2025 tak, že dovolanie odmietol.
10. Najvyšší súd v namietanom uznesení konštatoval, že je viazaný zisteným skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižších stupňov, pričom nie je oprávnený posudzovať spôsob
hodnotenia dôkazov a závery, ktoré vyvodili z dokazovania konajúce súdy a ktoré sú podkladom na zistenie skutkového stavu. Súd sa rozsiahlo venoval námietke posúdenia konania ako trváceho trestného činu. Uviedol, že prostredníctvom trestného činu obchodovania s drogami sa nepostihuje iba samotný predaj drog konzumentovi, ale akákoľvek činnosť páchateľa podľa § 135b ods. 2 Trestného zákona smerujúca k distribúcii drog na účely dosiahnutia zisku. Ide o komplexný súbor viacerých činností distribútora alebo dílera drog, medzi ktoré patrí najmä zadováženie si omamnej látky alebo psychotropnej látky, držba, ako aj konečný predaj látky ďalšiemu distribútorovi, dílerovi alebo priamo konzumentovi. Poznamenal, že v prípade sťažovateľa nešlo o jednorazový predaj omamných látok, ale o ich dlhodobé dílovanie tomu istému odberateľovi počas obdobia vymedzeného v skutkovej vete. Jednotlivé trestnoprávne konania sťažovateľa v dotknutom období sa natoľko prelínajú, že pre účely trestného konania ide o jeden súvislý a neprerušený časový úsek, počas ktorého si sťažovateľ opakovane zadovažoval, prechovával a následne predával marihuanu a pervitín konkrétnemu odberateľovi s jednotným zámerom dosiahnutia zisku ich distribúciou. Najvyšší súd poukázal na podobné rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Tdo/18/2024 z 26. marca 2024, ako aj uznesenia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 11Tdo/19/2015 z 21. marca 2015 a sp. zn. 5Tdo/801/2012 z 15. augusta 2012 a konštatoval, že nič preto nebráni tomu, aby boli jednotlivé trestnoprávne relevantné konania sťažovateľa posúdené alebo vymedzené ako jeden súvislý skutok a následne právne kvalifikované ako trváci zločin nedovolenej výroby a obchodovania s omamnou látkou a psychotropnou látkou.
11. Dovolací súd dal za pravdu sťažovateľovi, že odvolací súd zistený skutok nesprávne právne posúdil, keďže v napadnutom rozsudku možno identifikovať čiastočný nesúlad medzi prvou časťou skutkovej vety, právnou vetou a právnou kvalifikáciou skutku podľa § 173 ods. 2 písm. b) Trestného zákona. Nesprávne právne posúdenie zisteného skutku spočíva v neprijateľnej právnej kvalifikácii prvej časti skutkovej vety podľa § 173 ods. 2 písm. b) Trestného zákona, keďže zo skutkovej vety nemožno vyvodiť, že by sťažovateľ obchodoval s omamnými alebo psychotropnými látkami vo väčšom množstve. Z použitej formulácie v nezistenom množstve nie je možné určiť konkrétne alebo aspoň približné množstvo predaných omamných látok, pričom pre právne posúdenie skutku v kvalifikovanej skutkovej podstate podľa § 173 ods. 2 písm. b) Trestného zákona je nevyhnuté priamo v skutkovej vete rozsudku uviesť aspoň približné množstvo omamných látok, ktorými obvinený disponoval na účely ich predaja konečnému konzumentovi. Najvyšší súd konštatoval, že zistený skutok je dostatočne vymedzený tak, aby ho bolo možné kvalifikovať podľa § 173 ods. 1, 3 písm. a) Trestného zákona, nie však v kvalifikovanej skutkovej podstate podľa § 173 ods. 2 písm. b) Trestného zákona, čím došlo k porušeniu zákona, keďže odvolací súd nevychádzal zo skutkového stavu vyjadreného v skutkovej vete odsudzujúceho rozsudku.
12. Najvyšší súd konštatoval, že pre uznanie sťažovateľa za vinného mal rozhodujúci význam § 173 ods. 1 Trestného zákona a pre určenie konečnej výmery trestu § 173 ods. 3 Trestného zákona. Faktický význam právnej kvalifikácie podľa § 173 ods. 2 Trestného zákona bol značne znížený tým, že sťažovateľ bol uznaný za vinného aj podľa § 173 ods. 3 písm. a) Trestného zákona, čím bolo vylúčené ukladanie trestu podľa miernejšej sadzby § 173 ods. 2 Trestného zákona vzhľadom na to, že aj bez právnej kvalifikácie skutku podľa § 173 ods. 2 písm. b) Trestného zákona by bol sťažovateľ uznaný za vinného podľa § 173 ods. 1, 3 písm. a) Trestného zákona a trest odňatia slobody by mu bol ukladaný v totožnej trestnej sadzbe podľa § 173 ods. 3 Trestného zákona. Pokiaľ by aj odvolací súd po vrátení veci správne nekvalifikoval zistený skutok podľa § 173 ods. 2 písm. b)
Trestného zákona, táto okolnosť by nemala zásadný pozitívny dopad na postavenie sťažovateľa, keďže ten by bol odsúdený za rovnaký trestný čin, len s formálnym označením užšieho okruhu ustanovení Trestného zákona, pričom trestná sadzba, v ktorej by mu bol ukladaný trest odňatia slobody, by sa nijakým spôsobom nezmenila.
13. Dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia zisteného skutku tak podľa dovolacieho súdu nebol nesprávnou kvalifikáciou zisteného skutku aj podľa § 173 ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 371 ods. 5 Trestného poriadku naplnený. Najvyšší súd podané dovolanie odmietol ako nedôvodné.
II. Argumentácia sťažovateľa
14. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti vymedzuje viaceré námietky skutkového aj právneho charakteru (rozsah vykonaného dokazovania, usvedčujúce dôkazy, spôsob vymedzenia skutku, právna kvalifikácia skutku a pod.), v dôsledku ktorých malo byť porušené jeho základné právo na súdnu ochranu.
15. Sťažovateľ namieta závery uznesenia najvyššieho súdu a trvá na tom, že zo strany krajského súdu došlo na podklade zisteného skutkového stavu k nesprávnemu právnemu posúdeniu spočívajúcemu v subsumovaní konania opísaného v obžalobe pod skutkovú podstatu trestného činu neoprávnenej výroby a obchodovania s omamnou látkou a psychotropnou látkou podľa § 173 ods. 1, 2 písm. b), ods. 3 písm. a) Trestného zákona účinného od 6. augusta 2024 s poukazom na § 135d písm. b) Trestného zákona a § 138 písm. b) Trestného zákona.
16. Právny záver najvyššieho súdu v odôvodnení napadnutého uznesenia o tom, že na stanovenie takejto právnej kvalifikácie zisteného skutku nebolo potrebné podrobnejšie opisovať jednotlivé trestnoprávne relevantné konania ako samostatné čiastkové útoky pokračovacieho trestného činu, keďže v prejednávanej veci nejde o pokračovací trestný čin, ale ide o trváci trestný čin podľa § 122 ods. 12 Trestného zákona, nepovažuje za správny.
17. Skutok tak, ako je vymedzený v skutkovej vete rozsudku krajského súdu z 22. januára 2025, predstavuje neurčitý a nejasný skutok, pretože neobsahuje presné vymedzenie miesta, času a spôsobu spáchania stíhaného skutku. Poukazuje na to, že len jediný svedok potvrdil, že mu mal predávať omamné a psychotropné látky, išlo o spolupracujúceho obvineného, žiaden iný svedok obchodovanie s drogami so sťažovateľom nepotvrdil.
18. Porušenie svojich práv vidí v nedostatočne konkrétne vymedzenom skutku, čo mu malo znemožniť využiť jeho právo na obhajobu, pretože nebolo zrejmé, proti akému konkrétnemu konaniu sa má brániť. Zdôrazňuje, že na podporu skutkových záverov o vine neboli v trestnom konaní vykonané žiadne dôkazy a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ale i odsudzujúci rozsudok krajského súdu trpia vadou arbitrárnosti.
19. Sťažovateľ nesúhlasí s tvrdením dovolacieho súdu, že podaným dovolaním namietal aj nesprávne skutkové zistenia. Tvrdí, že namietal nesprávne právne posúdenie stíhaného skutku, nie skutkové zistenia súdu. Skutok tak, ako je popísaný v skutkovej vete rozsudku krajského súdu z 22. januára 2025, nenapĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu neoprávnenej výroby
a obchodovania s omamnou látkou a psychotropnou látkou podľa § 173 ods. 1, 2 písm. b), ods. 3 písm. a) Trestného zákona.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
20. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta nesprávnu interpretáciu a následnú aplikáciu ustanovení Trestného poriadku týkajúcich sa dovolania, ako aj s tým spojené nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, arbitrárnosť uznesenia najvyššieho súdu, ako aj tomuto predchádzajúceho rozsudku krajského súdu. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ ani v doplnení ústavnej sťažnosti jeho ustanoveným právnym zástupcom v petite ústavnej sťažnosti nežiadal, aby ústavný súd rozhodol o porušení základných práv aj rozsudkom krajského súdu, domáhal sa (vo vzťahu k súdom nižšieho stupňa) len zrušenia rozsudku krajského súdu, ako aj rozsudku okresného súdu.
21. Námietky sťažovateľa sa vzťahujú na a) spochybnenie skutkových zistení súdov nižšieho stupňa, vykonaného dokazovania a hodnotenia dôkazov, b) nedostatok popísania protiprávneho konania ako samostatných čiastkových útokov pokračovacieho trestného činu a posúdenie skutku ako trváceho trestného činu a c) nesprávnu aplikáciu hmotnoprávneho ustanovenia § 173 ods. 1, 2 písm. b) a ods. 3 písm. a) Trestného zákona.
22. Ústavný súd poznamenáva, že pri rozhodovaní o ústavnej sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím všeobecného súdu, sa úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä z toho hľadiska, či závery všeobecných súdov vyjadrené v napadnutom rozhodnutí sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné a s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
23. V prvom okruhu námietok v ústavnej sťažnosti sťažovateľ namietal rozsah vykonaného dokazovania, hodnotenie dôkazov prvostupňovým súdom a odvolacím súdom a skutkové okolnosti veci. Najvyšší súd v namietanom uznesení sťažovateľovi v podstatnom ozrejmil, že s poukazom na § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku nemožno na dovolanie odsúdeného skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku. Dovolanie neslúži na revíziu skutkových zistení vykonaných súdom prvého stupňa a odvolacím súdom (to je možné len na základe dovolania podaného ministrom spravodlivosti podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku), t. j. v dovolaní nie je prípustné právne účinne namietať, že skutok, tak ako bol zistený súdmi prvého a druhého stupňa, bol zistený nesprávne a neúplne, a ani hodnotenie vykonaných dôkazov, pretože určitý skutkový stav je vždy výsledkom tohto hodnotiaceho procesu. Pritom poukazovanie na vykonané dokazovanie a hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi smeruje práve proti správnosti zisteného skutku, čo je argumentácia vylúčená z prieskumu najvyššieho súdu realizovaného na podklade dovolania odsúdeného. Z uvedeného dôvodu nebolo možné priznať tejto sťažnostnej námietke pozitívnu ústavnoprávnu relevanciu.
24. Z obsahu namietaného uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že súd sa podrobne zaoberal argumentmi, ktoré predložil sťažovateľ vo vzťahu k povahe stíhaného skutku ako trváceho
trestného činu. Vysvetlil, že podstatou trváceho trestného činu je vyvolanie a následné udržiavanie protiprávneho stavu počas určitého obdobia, pričom pre určitosť skutkovej vety sa nevyžaduje podrobné rozpísanie všetkých čiastkových konaní páchateľa trestného činu. Najvyšší súd poukázal na § 135b ods. 2 Trestného zákona, ktorý definuje obchodovanie s omamnou látkou, psychotropnou látkou, drogovým prekurzorom alebo predmetom určeným na ich výrobu ako dovoz, vývoz, prevoz, prepravu, prechovávanie, ponuku, predaj, kúpu, výmenu alebo iné zadováženie omamnej látky, psychotropnej látky, drogového prekurzora alebo predmetu určeného na ich výrobu, sprostredkovanie alebo financovanie týchto činností. Najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom vysvetlil, že v sťažovateľovej veci išlo o komplexný súbor jednotlivých trestnoprávnych konaní sťažovateľa súvisiacich s obchodovaním s omamnými a psychotropnými látkami, ktoré sa v dotknutom období prelínali, pričom pre účely trestného konania išlo o jeden súvislý a neprerušený časový úsek, ktorý mal povahu trváceho trestného činu.
25. Najvyšší súd sa tiež podrobne zaoberal aj námietkou sťažovateľa o nesprávnej aplikácii hmotnoprávneho ustanovenia § 173 ods. 1, 2 písm. b) a ods. 3 písm. a) Trestného zákona. Najvyšší súd konštatoval, že krajský súd zistený skutok nesprávne právne posúdil aj ako spáchaný v kvalifikovanej skutkovej podstate podľa § 173 ods. 2 písm. b) Trestného zákona, čím došlo k porušeniu zákona, a zároveň vysvetlil dopady zisteného porušenia zákona na výšku trestu, ktorá bola sťažovateľovi uložená. Krajský súd rozsudkom z 22. januára 2025 uložil sťažovateľovi súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov, na samej spodnej hranici trestnej sadzby podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty § 173 ods. 3 Trestného zákona, nie podľa dotknutého § 173 ods. 2 Trestného zákona. I keď najvyšší súd zistil porušenie zákona, prihliadol na § 371 ods. 5 Trestného poriadku, ktorý v súvislosti s dovolacím dôvodom § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku uvádza, že tento dovolací dôvod nemožno použiť, ak by zistené porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie obvineného.
26. Ústavný súd v súvislosti s § 371 ods. 5 Trestného poriadku už uviedol (III. ÚS 99/2023), že toto ustanovenie a contrario umožňuje najvyššiemu súdu vyhovieť dovolaniu založenému na § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku len v prípade, ak zistené porušenie zákona malo podstatný (!) vplyv na postavenie sťažovateľa. Ak teda ide o vplyv bagateľný, málo intenzívny, potom aj napriek zistenej vade nesprávneho právneho posúdenia skutku nie je dôvod dovolaniu vyhovieť. Pre ústavne konformný záver o (ne)splnení podmienok § 371 ods. 5 Trestného poriadku je preto mimoriadne dôležité dôkladné odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu.
27. Ako už bolo naznačené, v sťažovateľovej veci najvyšší súd túto požiadavku rešpektoval a ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil, že zistené porušenie zákona by nemalo zásadný pozitívny dopad na postavenie sťažovateľa, keďže trest bol sťažovateľovi ukladaný podľa prísnejšej trestnej sadzby upravenej v § 173 ods. 3 Trestného zákona (nie § 173 ods. 2 Trestného zákona).
28. Podľa názoru ústavného súdu závery najvyššieho súdu v napadnutom uznesení nie sú arbitrárne, sú dostatočne odôvodnené a nesignalizujú také intenzívne zásahy do základných práv a slobôd sťažovateľa, aby bolo nutné ústavnú sťažnosť prijímať na ďalšie konanie a podrobiť ju meritórnemu prieskumu. Ústavný súd je toho názoru, že odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu je zrozumiteľné, konzistentné, logické a vychádza z ústavne akceptovateľného výkladu a aplikácie príslušných ustanovení Trestného zákona a Trestného poriadku. Argumentácia najvyššieho súdu
v namietanom uznesení nie je ústavnou sťažnosťou relevantným spôsobom spochybnená, nie je formalistická, pričom dáva sťažovateľovi jednoznačné odpovede na nastolené námietky.
29. Rozhodnutie najvyššieho súdu, pokiaľ ide o sťažnostné argumenty uvedené v ústavnej sťažnosti, možno posúdiť ako v súlade so zákonom a ústavne konformné, po preskúmaní argumentov ústavný súd nezistil potencionálny zásah do sťažovateľom označených základných práv. Námietky sťažovateľa takto neboli v súhrne spôsobilé spochybniť ústavnú udržateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Na tomto základe ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ústavnú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
IV. Trovy konania
30. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (§ 11 ods. 3, § 16 ods. 3). Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2026 je vo výške 396,50 eur a náhrada výdavkov je vo výške 15,86 eur. Ustanovenému právnemu zástupcovi vznikol nárok na náhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2026 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie – doplnenie ústavnej sťažnosti), čo spolu predstavuje sumu 824,72 eur, celkom 1 014,40 eur s daňou z pridanej hodnoty (bod 2 výroku nálezu).
31. Keďže ústavný súd po splnení podmienok ustanovil sťažovateľovi právneho zástupcu uznesením, uložil povinnosť zaplatiť právnemu zástupcovi trovy konania Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky z rozpočtových prostriedkov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. júla 2026
Miroslav Duriš predseda senátu