Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 444/2026
PDF · 251.34 KB
No categories available
I. ÚS 444/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného RIBÁR & PARTNERS, s.r.o., Halenárska 18A, Trnava, proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 4Tos/48/2026 zo 14. mája 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 25. júna 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 4Tos/48/2026 zo 14. mája 2026. Sťažovateľ zároveň navrhuje napadnuté uznesenie zrušiť, vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie a prikázať mu, aby sťažovateľa ihneď prepustil z väzby na slobodu. Okrem toho sťažovateľ požaduje priznať aj finančné zadosťučinenie v sume 5 000 eur a náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je Okresným súdom Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn. 41T/24/2026 (na základe obžaloby Okresnej prokuratúry Lučenec č. k. Pv 311/25/6610-114 podanej 9. apríla 2026) väzobne trestne stíhaný pre zločin neoprávnenej výroby a obchodovania s omamnou látkou a psychotropnou látkou podľa § 173 ods. 1, 5 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 135d písm. e) Trestného zákona a prečin nedovoleného
ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 Trestného zákona. Do väzby bol z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku vzatý uznesením okresného súdu sp. zn. 0Tp/503/2025 z 27. októbra 2025 so začiatkom jej plynutia od 24. októbra 2025. Po podaní obžaloby v tejto trestnej veci okresný súd uznesením sp. zn. 41T/24/2026 z 23. apríla 2026 podľa § 238 ods. 4 Trestného poriadku rozhodol o ponechaní sťažovateľa vo väzbe a zároveň zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku. Písomný sľub sťažovateľa ani ním ponúkanú peňažnú záruku ako náhradu za väzbu neprijal a väzbu nenahradil ani dohľadom probačného a mediačného úradníka. Napadnutým uznesením krajský súd sťažnosť sťažovateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu z 23. apríla 2026 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.
II. Argumentácia sťažovateľa
3. Sťažovateľ v prvom rade vyčítal krajskému súdu, že v napadnutom uznesení odmietol preskúmať jeho námietku o nezákonnosti dôkazov zaistených pri domovej prehliadke s odôvodnením, že posudzovanie zákonnosti dôkazov je vyhradené konaniu vo veci samej. Sťažovateľ tu dôvodil, že dôvodnosť trestného stíhania nemôže byť založená na nezákonných dôkazoch a identifikoval preto v napadnutom uznesení porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu, ako aj základného práva na súdnu ochranu.
4. Napadnuté uznesenie krajského súdu bolo podľa sťažovateľa tiež zaťažené extrémnym vybočením z pravidiel ústavne konformného výkladu vykazujúcim znaky arbitrárnosti. Krajský súd mal totiž oprieť útekovú väzbu sťažovateľa o hrozbu uloženia vysokého trestu, sťažovateľ ale namietal nesprávnosť právnej kvalifikácie, ktorá by odôvodňovala trest odňatia slobody na 10 až 25 rokov. Na túto argumentáciu krajský súd podľa sťažovateľa nereagoval, čím mal porušiť jeho základné právo nielen na osobnú slobodu, ale aj na súdnu ochranu.
5. Sťažovateľ namietal aj dôvod preventívnej väzby, ktorý krajský súd napadnutým uznesením tiež odobril. Podľa sťažovateľa krajský súd odkazom na snahu o zabezpečenie vyššieho životného štandardu pri posudzovaní preventívnej väzby autoritatívne vyslovil jeho vinu, a teda porušil jeho právo na prezumpciu neviny. Okrem toho mal krajský súd oprieť obavu z pokračovania trestnej činnosti sťažovateľa aj o jeho odsúdenie z roku 2018, ktoré bolo riadne zahladené, a tiež odkazom na 19 priestupkov sťažovateľa bez uvedenia druhu, závažnosti, času či ich vecnej súvislosti so stíhanou činnosťou.
6. Krajský súd podľa sťažovateľa iba paušálne odmietol sťažovateľom ponúkaný balík záruk: peňažnú záruku 10 000 eur, písomný sľub, probačný dohľad, elektronický monitoring a humanitárne dôvody spočívajúce v starostlivosti o ťažko chorú matku. Osobitne mal krajský súd zlyhať vo vzťahu k relatívne vysokej sume peňažnej záruky týkajúcej sa rodinných, majetkových a sociálnych pomerov sťažovateľa a jeho rodiny. Neprihliadnutie na humanitárny dôvod týkajúci sa jeho ťažko chorej matky podľa sťažovateľa porušilo aj jeho právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života.
7. Poslednou námietkou sťažovateľa je, že krajský súd v napadnutom uznesení porušil aj doktrínu zosilnených dôvodov väzby, pretože sťažovateľ je vo väzbe nepretržite od 24. októbra 2025, pričom
tvrdil, že krajský súd iba mechanicky prevzal dôvody, na ktorých spočívalo prvotné rozhodnutie o vzatí sťažovateľa do väzby.
8. Sťažovateľ si uplatnil aj finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 eur, ktoré odôvodnil iba samotnou dĺžkou väzby a závažnosťou už uvedených porušení zo strany krajského súdu v napadnutom uznesení.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
9. Podstatou ústavnej sťažnosti je porušenie základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu, resp. práva na slobodu a bezpečnosť [čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru], základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie [čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1, 3 písm. b) dohovoru], práva na prezumpciu neviny (čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru) a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života (čl. 8 dohovoru) napadnutým uznesením krajského súdu.
10. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
11. Z § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 55 písm. a) zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je neprípustná z dôvodu, že sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
12. Prekážka už rozhodnutej veci (res iudicata) bráni tomu, aby sa ústavný súd opakovane zaoberal a rozhodoval o totožných návrhoch doručených ústavnému súdu. Totožnosť veci je daná pri zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje, a identitou účastníkov konania. O prekážku res iudicata nejde, ak chýba čo len jeden z uvedených znakov totožnosti veci.
13. Z vlastnej rozhodovacej činnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľ už pred touto svojou ústavnou sťažnosťou (25. júna 2026) podal inú ústavnú sťažnosť 11. júna 2026 (hoci zastúpený iným advokátom) proti rovnakému uzneseniu krajského súdu, ktorú ústavný súd odmietol uznesením č. k. I. ÚS 386/2026-14 z 24. júna 2026, o čom ale sťažovateľ vo svojej aktuálnej ústavnej sťažnosti pomlčal. Pri týchto dvoch ústavných sťažnostiach sťažovateľa ide o prekážku rozhodnutej veci iba čiastočne, pretože sa prekrývajú iba v rámci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu, resp. práva na slobodu a bezpečnosť, resp. vo vzťahu sťažovateľovej argumentácii týkajúcej sa dôvodnosti podozrenia ako materiálnej podmienky väzby a tiež týkajúcej sa argumentácie o nesplnení podmienok útekovej, ako aj preventívnej väzby. Sťažovateľ vo svojej predošlej ústavnej sťažnosti nenamietal porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, základného práva na prezumpciu neviny ani práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života. Keďže obe ústavné sťažnosti sťažovateľa boli podané v zákonnej
lehote na podanie ústavnej sťažnosti, ústavný súd vyhodnotil námietky z jeho druhej ústavnej sťažnosti v miere, v ktorej mu nebránila prekážka rozhodnutej veci.
III.1. K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu:
14. Ako už ústavný súd uviedol, potenciálnym porušením základného práva na osobnú slobodu sa zaoberal ústavný súd v predošlej ústavnej sťažnosti sťažovateľa. Konkrétne aj námietkou o nezákonnosti dôkazov a s tým súvisiacim absentujúcim dôvodným podozrením ako základným prvkom materiálnej podmienky väzby. Čo sa týka tejto argumentácie, ústavný súd odkazuje sťažovateľa v plnej miere na znenie svojho uznesenia č. k. I. ÚS 386/2026-14 z 24. júna 2026 (body 18, 21, 26 a 27).
15. Čo sa týka námietok proti útekovej väzbe, sťažovateľ vo svojej druhej ústavnej sťažnosti akcentoval iba okolnosť zlého posúdenia hrozby uloženia vysokého trestu zo strany krajského súdu. Krajský súd v napadnutom uznesení ale pri hodnotení podmienok útekovej väzby prihliadal na širokú škálu okolností, ktoré odôvodňovali útekovú väzbu sťažovateľa. Okrem hrozby vysokého trestu súčasne existovalo nebezpečenstvo odchodu sťažovateľa na neznáme miesto alebo do zahraničia, keď sťažovateľ síce mal evidovaný trvalý pobyt, avšak na tomto sa zdržiaval zriedkavo, pohyboval sa po celom území Slovenskej republiky, prebýval na rôznych miestach bez bližšieho určenia, pritom neboli zistené žiadne silnejšie väzby s výnimkou majetkových, ktoré by mu bránili odísť. Spochybňovanie iba hrozby vysokého trestu zo strany sťažovateľa v jeho druhej ústavnej sťažnosti teda nemohlo byť spôsobilé spochybniť dôvodnosť útekovej väzby. V tejto časti bola preto ústavná sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená.
16. Vo vzťahu k sťažovateľovým námietkam týkajúcim sa preventívnej väzby ústavný súd tiež odkazuje sťažovateľa na svoje predošlé rozhodnutie (č. k. I. ÚS 386/2026-14 z 24. júna 2026), najmä na jeho body 22, 23 a 24.
17. K porušeniu doktríny zosilnených dôvodov väzby krajský súd uviedol (strana 6 napadnutého uznesenia), že vzhľadom na krátky čas, ktorý dosiaľ uplynul od posledného rozhodovania o väzbe sťažovateľa, nedošlo k žiadnej zásadnej zmene, čo sa týka skutkového stavu. Medzitým ale podal príslušný prokurátor obžalobu na okresnom súde na podklade dosiaľ zabezpečených dôkazov. Taktiež zdôraznil, že okresný súd konajúci vo veci samej túto obžalobu prijal. Ústavný súd preto nesúhlasí s hodnotením sťažovateľa o mechanickom prepise dôvodov z času vzatia do väzby a zároveň pripomína, že táto doktrína nie je univerzálne aplikovateľná na každé konanie. V situáciách, kde je dôkazná situácia mimoriadne silná už od počiatku, nemusí byť požiadavka na kontinuálne dopĺňanie nových skutočností nevyhnutná (napr. II. ÚS 182/2026, IV. ÚS 13/2022). Námietka porušenia doktríny zosilnených dôvodov väzby je preto s ohľadom na dôkaznú situáciu a aktuálny procesný postup v príslušnom trestnom konaní bezpredmetná.
18. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,
IV. ÚS 288/05), prípadne z iných dôvodov. Za iné dôvody zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti treba nesporne považovať aj konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer vrátane miery, ktorou sťažovateľ priamo alebo nepriamo k pochybeniam či nedostatkom vyčítaným z jeho strany dotknutému orgánu verejnej moci svojím konaním prispel, a ich únosnosť z hľadiska požiadaviek na ochranu práva, ktorého porušenie sa namieta (IV. ÚS 62/08).
19. S ohľadom na už uvedené okolnosti a prekážku rozhodnutej veci odmietol ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti z dôvodu neprípustnosti podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 55 písm. a) zákona o ústavnom súde a čiastočne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
III.2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu:
20. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd zdôrazňuje, že tieto články sú z vecného hľadiska (ratione materiae) v trestných veciach aplikovateľné v zásade len na rozhodovanie vo veci samej (rozhodovanie o vine a treste, t. j. trestnom obvinení) a nevzťahujú sa na rozhodovanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, z hľadiska procesných záruk poskytnutých osobe nachádzajúcej sa vo väzbe prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 17 ústavy, resp. čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na osobnú slobodu a bezpečnosť (m. m. napr. I. ÚS 256/07, II. ÚS 15/05, III. ÚS 272/03, IV. ÚS 65/05). Tento právny názor vychádza aj z rešpektovania rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej sa osobná sloboda chráni v zásade prostredníctvom čl. 5 dohovoru.
21. V rámci rozhodovania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 17 ústavy, ako aj čl. 5 dohovoru (napr. I. ÚS 200/06, III. ÚS 277/07). Inými slovami, pri väzobných konaniach vníma ústavný súd právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces ako súčasť práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy (v spojení aj s čl. 5 ods. 3, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru) a v prípade zistenia porušenia práva na súdnu ochranu v takomto konaní pristúpi k vysloveniu jeho porušenia prostredníctvom čl. 17 ústavy (prípadne aj čl. 5 ods. 3, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru).
22. Pretože sťažovateľom označený čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru sa vecne nevzťahujú na okolnosti sťažovateľovho väzobného stíhania, ústavný súd odmietol jeho ústavnú sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
III.3. K namietanému porušeniu základného práva na prezumpciu neviny:
23. Hoci sťažovateľ vo svojej predošlej ústavnej sťažnosti proti napadnutému uzneseniu nenamietal porušenie základného práva na prezumpciu neviny, obsah tejto jeho námietky, ktorý spočíval v jeho nesúhlase so záverom všeobecného súdu o zabezpečení vyššieho životného štandardu pri posudzovaní podmienok jeho preventívnej väzby a v prihliadnutí na predošlé zahladené odsúdenie sťažovateľa, sa prelínal s jeho námietkami práve v predošlej ústavnej sťažnosti, na ktoré už ústavný súd odpovedal (body 22 a 23 uznesenia č. k. I. ÚS 386/2026-14 z 24. júna 2026).
Ústavný súd tu ešte zdôrazňuje, že krajský súd extenzívne a podrobne vysvetlil, že v danom prípade išlo o fikciu neodsúdenia páchateľa v dôsledku zahladenia odsúdenia, a nie o fikciu, že sa nestal skutok (posledné tri odseky na siedmej strane a prvý odsek na ôsmej strane napadnutého uznesenia krajského súdu), a teda súd rozhodujúci o väzbe na ňu mohol prihliadnuť pri hodnotení rizika recidívy.
24. Okrem toho ústavný súd podotýka, že sťažovateľ vo svojej druhej ústavnej sťažnosti nepresne, resp. zavádzajúcim spôsobom citoval napadnuté uznesenie krajského súdu („snaha o zabezpečenie si vyššieho životného štandardu, viedla obvineného...“), pričom tvrdenie o porušení prezumpcie neviny videl v absencii podmieňovacieho spôsobu v slove viedla, čím mal krajský súd deklarovať jeho vinu. Zo samotného uznesenia krajského súdu (strana 7) ale jednoznačne vyplýva, že tento použil slovné spojenie „mohla viesť“, teda v podmieňovacom spôsobe, a ani v najmenšom teda týmto spôsobom nemohol porušiť prezumpciu neviny sťažovateľa.
25. Pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu a označeným právom na prezumpciu neviny, ako aj pre prekážku rozhodnutej veci ústavný súd aj túto časť ústavnej sťažnosti sťažovateľa odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú a z dôvodu neprípustnosti podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 55 písm. a) zákona o ústavnom súde.
III.4. K namietanému porušeniu práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života a k odmietnutiu náhrady väzby:
26. Sťažovateľ videl porušenie svojho práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života v tom, že krajský súd pri rozhodovaní o väzbe neprihliadol na humanitárny dôvod týkajúci sa jeho ťažko chorej matky a ponechal ho vo väzbe. Z hľadiska vzťahu osobnej slobody a súkromia ale ústavný súd pripomína, že väzba, resp. akékoľvek iné zákonné opatrenie smerujúce k pozbaveniu osobnej slobody jednotlivca v sebe nevyhnutne zahŕňa prípustné zásahy do súkromného a rodinného života (IV. ÚS 462/2022). Súčasťou práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života jednotlivca s obmedzenou osobnou slobodou však ostáva záväzok príslušných autorít zabezpečiť udržiavanie kontaktu s blízkou rodinou. Teda obsahom príslušného práva nie je nemožnosť vziať sťažovateľa do väzby (ako sa zrejme domnieval sťažovateľ, pozn.), ale ak už je vo väzbe, tak zabezpečiť možnosť kontaktu s blízkymi osobami. Tohto aspektu sa ale námietky sťažovateľa vôbec netýkali, a preto aj námietka sťažovateľa týkajúca sa porušenia práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života jednotlivca napadnutým uznesením krajského súdu bola zjavne neopodstatnená.
27. Aj keď bol spôsob, akým sa krajský súd vysporiadal s návrhom na nahradenie väzby sťažovateľa, stručnejšieho charakteru, obsiahol v ňom všetky relevantné aspekty, pre ktoré väzbu sťažovateľa v danom momente nebolo možné nahradiť. Podľa názoru krajského súdu dostupné možnosti probačného a mediačného úradníka neumožňujú nepretržitý dohľad nad správaním a konaním sťažovateľa, a preto nedávajú dostatočnú záruku na to, že sťažovateľ bude rešpektovať prípadné obmedzenia a povinnosti aj s prípadným uložením ich kontroly technickými prostriedkami a nedopustí sa ďalšej trestnej činnosti. S ohľadom na osvedčené dôvody útekovej a preventívnej väzby, ako aj okolnosti prejednávaného prípadu, najmä povahu a závažnosť trestnej činnosti, ale aj osobu sťažovateľa, ktorý spôsobom doterajšieho života nedáva záruku za to, že by väzba
mohla byť bez rozumných pochybností nahradená v zmysle § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, jeho pobyt na slobode je potenciálne nebezpečný pre spoločnosť, predovšetkým pre riziko opakovania obdobnej trestnej činnosti. Napokon krajský súd konštatoval, že na uvedenom nezmenili nič ani písomný sľub sťažovateľa a ani ponúknutá peňažná záruka, keďže kombinácia uvedených inštitútov by nebola na nahradenie väzby dostatočnou. Krajský súd zároveň pripomenul, že nahradenie väzby miernejšími prostriedkami je len možnosťou, nie právom osôb, ktoré sú vo väzbe.
28. Ústavný súd k námietke týkajúcej sa peňažnej záruky dodal, že ak je obvinený stíhaný pre obzvlášť závažný zločin (ako v prípade sťažovateľa, pozn.), peňažnú záruku možno prijať len vtedy, ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Za výnimočnú okolnosť môže byť považovaná aj relatívne vysoká suma peňažnej záruky (napr. 30 000 eur), pričom súd sa musí vysporiadať s osobnými, rodinnými a majetkovými pomermi obvineného aj zložiteľa záruky (I. ÚS 595/2025, II. ÚS 317/2024). V sťažovateľovom prípade ponúknutá peňažná záruka (10 000 eur) jednak nemohla byť považovaná za relatívne vysokú a jednak za existencie okolností uvedených v predošlom bode nebolo ústavne neudržateľné, ak sa už všeobecný súd nezaoberal hodnotením konkrétnej výšky ponúknutej peňažnej záruky.
29. S poukazom na uvedené ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
30. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ako ich špecifikoval v petite svojej ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. júla 2026
Miroslav Duriš predseda senátu