Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 448/2026
PDF · 210.82 KB
No categories available
I. ÚS 448/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , zastúpenej URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, Červeňova 15, Bratislava, proti uzneseniam Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 23Up/1984/2024 z 26. januára 2026 a zo 17. marca 2026 a proti postupu, ktoré predchádzalo ich vydaniu, takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 15. apríla 2024 v znení jej doplnenia doručeného 7. mája 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru označenými uzneseniami okresného súdu o odmietnutí odporu proti platobnému rozkazu, ktoré navrhuje zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie. Súčasne žiada priznať primerané finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania.
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že platobným rozkazom sp. zn. 23Up/1984/2024 z 21. januára 2025 súd uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť žalobkyni 8 292,47 eur s príslušenstvom. Zásielka obsahujúca vydaný platobný rozkaz odoslaná 21. januára 2025 na adresu trvalého pobytu sťažovateľky nebola poštovým podnikom v dôsledku nešpecifikovanej technickej vady doručovaná. Do spisu bola doložená iná doručenka, ktorá obsahovala omylom spisovú značku predmetného konania.
3. Súd po zistení týchto pochybení 16. apríla 2025 zrušil nesprávne vyznačenú doložku právoplatnosti a vykonateľnosti k platobnému rozkazu a opätovne doručil kompletnú zásielku sťažovateľke na adresu jej trvalého pobyt 23. apríla 2025. Platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 10. mája 2025.
4. Sťažovateľka podala 23. mája 2025 na poštové doručenie podanie označené ako „Vyjadrenie ku konaniu sp. zn. 23Up/1984/2024“, ktoré súd podľa jeho obsahu a štádia konania vyhodnotil ako odpor proti platobnému rozkazu. Následne doručila 16. mája 2025 podanie označené ako „Doplnenie Vyjadrenia ku konaniu“ a 7. júla 2025 podanie označené ako „Návrh na zamietnutie žaloby“, v ktorom opätovne poukázala na nedostatok pasívnej vecnej legitimácie.
5. Napadnutým uznesením z 26. januára 2026 okresný súd obsadený vyšším súdny úradníkom odmietol odpor proti platobnému rozkazu z dôvodu oneskoreného podania podľa § 12 ods. 1 písm. b) zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní a o doplnení niektorých zákonov v zbení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 307/2016“). Posledný deň na podanie odporu pripadol na 9. máj 2025. Súd konštatoval, že v poradí prvé podanie sťažovateľky, a to odpor odoslaný prostredníctvom poštového podniku 23. mája 2025, bol podaný po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty 15 dní od doručenia platobného rozkazu.
6. O sťažnosti sťažovateľky rozhodol sudca okresného súdu napadnutým uznesením zo 17. marca 2026 tak, že sťažnosť zamietol ako nedôvodnú podľa § 250 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Vo vzťahu k namietaným nedostatkom zásielky súd konštatoval, že z obsahu podaní sťažovateľky vyplynulo, že mohla a mala vedieť, že táto zásielka je prvé riadne doručenie platobného rozkazu. Uviedol, že právna úprava nevyžaduje, aby súd k zásielke prikladal osobitný sprievodný list vysvetľujúci opätovné doručovanie platobného rozkazu. Dodal, že v prípade pochybností o samotnom význame doručenia sa mala obrátiť na osobu znalú práva. Súd sa nestotožnil s tvrdením sťažovateľky o tom, že za odpor voči platobnému rozkazu treba považovať e-mail z 24. marca 2025, keďže žiadna časť jeho obsahu neevokuje, že by malo ísť o odpor.
7. Medzitým paralelne na návrh žalobkyne z 12. marca 2025 prebiehala exekúcia vedená pod sp. zn. 296EX 118/25 na podklade platobného rozkazu okresného súdu sp. zn. 23Up/1984/2024 z 21. januára 2025, ktorá bola uznesením okresného súdu sp. zn. 41Ek/745/2025 z 1. apríla 2026 zastavená podľa § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku v dôsledku zrušenia doložky právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného titulu.
II. Argumentácia sťažovateľky
8. Sťažovateľka v rámci svojej sťažnostnej argumentácie označila závery okresného súdu za prekvapivé, arbitrárne, prístup tohto súdu za formálny či rozporný s materiálnou spravodlivosťou a tým porušujúci ňou označené práva podľa ústavy, listiny a dohovoru. Svoju sťažnostnú argumentáciu vystavala na námietke o dvoch zásadných vadách napadnutého uznesenia. 8.1. Tou prvou je záver súdu, že 23. apríla 2025 bol riadne doručený platobný rozkaz. V tejto súvislosti tvrdí, v zásielke absentoval sprievodný list, poučenie o právach povinnostiach, resp. akákoľvek relevantná informácia, že platobný rozkaz bol v minulosti nesprávne doručený na adresu, ktorá nebola adresou trvalého pobytu, že nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť a že následne bola zrušená doložka právoplatnosti a vykonateľnosti. Namieta, že platobný rozkaz nebol opatrený pečiatkou súdu a dodáva, že v čase doručenia predmetnej zásielky prebiehalo
exekučné konanie. Preto sa domnievala, že doručované listiny predstavujú súčasť spisového materiálu k exekučnému konaniu, a nie nové právne relevantné doručenie rozhodnutia. Na základe týchto dôvodov argumentuje, že takéto zmätočné doručenie zásielky nemožno považovať za účinné ani za spôsobilé založiť právne následky vo vzťahu k sťažovateľke. 8.2. Druhou vadou je, že (e-mailové) podanie z 23. apríla 2025 (podané v tej istý deň na pošte) konajúci súd nepovažoval za odpor, resp. sa s ním vôbec nevysporiadal v rámci konania. Podľa sťažovateľky spĺňa po materiálnej stránke znaky odporu. Z obsahu tohto podania pritom jednoznačne vyplýva, že sťažovateľka namieta svoju pasívnu vecnú legitimáciu a procesný postup súdu.
9. K podaniu, ktorým doplnil ústavnú sťažnosť, pripojil (okrem iných príloh) Oznámenie o zrušení doložky právoplatnosti a vykonateľnosti sp. zn. 23Up/1984/2024 zo 16. apríla 2025 adresované právnemu zástupcovi žalobkyne, a nie sťažovateľke (jej doručené až dodatočne 4. mája 2026), čo opätovne preukazuje zmätočné konanie súdu vyvolávajúce pochybnosti o zákonnosti a transparentnosti jeho postupu.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
10. Podstatou ústavnej sťažnosti je porušenie práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru) zmätočným postupom súdu pri doručovaní platobného rozkazu vyúsťujúci do vydania prekvapivých a arbitrárnych uznesení o odmietnutí odporu proti platobnému rozkazu s akcentom na nedostatočné informovanie o stave upomínacieho konania, pre ktoré nemohla účinne uplatniť svoje právo na podanie odporu.
III.1. K napadnutému uzneseniu vyššieho súdneho úradníka z 26. januára 2026:
11. V súvislosti s namietaným porušením označených práv uznesením okresného súdu vydaným vyšším súdnym úradníkom ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnuté rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka, keďže ho už meritórne preskúmal na základe podanej sťažnosti sudca okresného súdu, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť ochranu právam sťažovateľky.
12. Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu vyššieho súdneho úradníka z dôvodu neprípustnosti podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 55 písm. d) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
III.2. K napadnutému uzneseniu sudcu zo 17. marca 2026:
13. Vo veci sťažovateľky tvorí predmet prieskumu procesné rozhodnutie okresného súdu o odmietnutí oneskorene podaného odporu. Pre rozhodnutie o ústavnej sťažnosti sťažovateľky je plne použiteľný stabilný právny názor k rozsahu prieskumu ústavného súdu, ak zákonodarca nepovažoval za potrebné podrobiť určitý typ súdnych rozhodnutí prieskumu v rámci systému riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov na úrovni všeobecného súdnictva, ktoré
odôvodňuje predpoklad, že týmto rozhodnutiam z pohľadu práva na súdnu ochranu zákonodarca neprikladal rovnaký význam ako rozhodnutiam, pri ktorých taký systém kontroly zaviedol. Preto možno konštatovať, že určitá diferenciácia medzi označenými kategóriami rozhodnutí a ich vád je odôvodnená aj na úrovni ústavnosúdneho prieskumu a rozhodnutia bez predústavnosúdnych prostriedkov nápravy v zásade možno v konaní o ústavnej sťažnosti podrobiť korekcii len v prípadoch ich extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich príslušné konanie (IV. ÚS 423/2023).
14. To znamená, že ústavný súd uplatní svoju kasačnú právomoc len v prípade, ak ústavná sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu, resp. intenzite.
15. Po dôkladnom preskúmaní napadnutého uznesenia sudcu nadväzujúceho na rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka o odmietnutí odporu proti platobnému rozkazu ústavný súd konštatuje, že okresný súd sa v prípade sťažovateľky nedopustil takého extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich rozhodovanie o podanom odpore proti platobnému rozkazu, ktoré by predstavovalo porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie a vec by tým posunulo do ústavnoprávnej roviny.
16. Ako vyplýva z chronológie upomínacieho konania pred okresným súdom, samotná podstata namietaného nesprávneho procesného postupu súdu má svoj „prapôvod“ vo vade v poradí prvého neúspešného doručovania zásielky. Túto vadu súd v korektnej sebareflexii vyhodnotil ako technickú, resp. administratívnu chybu a vykonal dostatočnú nápravu opakovaným doručením zásielky obsahujúcej platobný rozkaz spolu s ďalšími súvisiacimi písomnosťami. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že takýto bežný omyl pri doručovaní písomnosti môže nastať v priebehu rozhodovacieho procesu, vo všetkých právnych systémoch a na všetkých úrovniach rozhodovania. V oblasti práva je bežný omyl jav, ktorému sa objektívne nedá vyhnúť.
17. V týchto súvislostiach je potrebné vrátiť sa k základu právnej veci sťažovateľky, a to procesnoprávnemu záveru súdu o oneskorene podanom odpore. S poukazom na celý rad nedostatkov opakovane doručovanej zásielky sťažovateľka namietala, že objektívne nemohla posúdiť povahu tohto procesného úkonu súdu. Súd, naopak, v dôvodoch napadnutého uznesenia (v bode 13) presvedčivo vychádzal práve z vedomosti sťažovateľky o tom, že zásielka jej doručená 23. apríla 2025, je prvé riadne doručenie platobného rozkazu. Ústavný súd overením si obsahu priloženej listiny označenej ako „Námietky voči exekúcii“ z 15. apríla 2025 potvrdzuje hodnovernosť tohto nosného presvedčenia súdu, keďže sťažovateľka sama uviedla, že jej rozhodnutie z 21. januára 2025 nebolo doručené na adresu trvalého pobytu a ani ďalšie listiny týkajúce sa konania sp. zn. 23Up/1984/2024 jej neboli doručené. Argumentačnej sile záveru súdu o začatí plynutia lehoty na podanie odporu momentom doručenia predmetnej zásielky (23. apríl 2025) pridáva aj to, že sťažovateľka bola riadne poučená o možnosti podať odpor. Pokiaľ ide o ďalšie námietky o vadách zásielky doručenej 23. apríla 2025 (absencia osobitného sprievodného listu, platobný rozkaz nebol opatrený pečiatkou súdu a pod.), s týmito sa v bode 13 svojho rozhodnutia dostatočným spôsobom vysporiadal už okresný súd a ústavný súd k týmto záverom nemá čo dodať.
18. Na tomto mieste ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že konanie pred súdom v upomínacom konaní je formálna procedúra obsahujúca striktné pravidlá týkajúce sa rozhodovania o špecifickom spôsobe procesnej obrany žalovaného. Pri splnení zákonných podmienok (včasnosť,
odôvodnenosť a podanie oprávnenou osobou) má odpor absolútny kasačný účinok voči platobnému rozkazu. Pokiaľ však žalovaná strana, ktorá odpor podáva, tieto náležitosti nesplní a v dôsledku toho nedôjde k vecnému prejednaniu veci, je sama zodpovedná za to, že jej hmotným právam nebola poskytnutá adekvátna ochrana. Za stavu, že žalovaná sťažovateľka svoju pasívnu legitimáciu v konaní odmietala, existoval po opakovane doručenej zásielke obsahujúcej platobný rozkaz dôvod vyhľadať právnu pomoc, keď sa necítila kvalifikovaná poradiť si s právnymi nuansami svojho prípadu. Skutočnosť, že okresný súd vyjadril názor, že sa sťažovateľka v prípade neistoty mala obrátiť na osobu znalú práva, nie je znakom cynizmu, ako to tvrdila v ústavnej sťažnosti, ale, naopak, prejavom konania strany sporu s dostatočnou starostlivosť a predvídateľnosťou („vigilantibus iura scripta sunt“).
19. Ani argumentácia sťažovateľky, podľa ktorej mal súd považovať e-mail z 23. apríla 2025 za odpor proti platobnému rozkazu, nie je pre ústavný súd relevantná. Aj v tomto prípade sa ústavný súd z obsahu posudzovaného e-mailu presvedčil, že okresný súd v bode 14 napadnutého uznesenia správne vyhodnotil, že obsah tohto podania nemožno vyhodnotiť ako odpor. Ústavný súd uvádza, že okresný súd poukázal, že aj keby tomu tak bolo, takéto podanie by bol nútený odmietnuť z iného dôvodu s poukazom na § 12 ods. 1 písm. c) v spojení s § 1 ods. 2 zákona č. 307/2016 Z. z. Za takejto situácie potom postupom súdu nemohlo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces.
20. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie sudcu okresného súdu nevykazuje z ústavnoprávneho hľadiska žiadne nedostatky, ktoré by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne zakladali dôvody na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny ani jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto časti preto ústavnú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
21. Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 13 dohovoru sťažovateľka v ústavnej sťažnosti neuviedla žiadnu právnu argumentáciu, preto sa ňou ústavný súd osobitne nezaoberal, a v tejto časti odmietol jej ústavnú sťažnosť z dôvodu podľa § 56 ods. 2 písm. c) v spojení s § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde pre nedostatok náležitosti ustanovených zákonom.
22. Keďže ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť ako celok, nebolo potrebné zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite jej ústavnej sťažnosti, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. júla 2026
Miroslav Duriš predseda senátu