Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 447/2026
PDF · 170.8 KB
No categories available
I. ÚS 447/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , zastúpeného JUDr. Filipom Gaľom, advokátom, Štúrova 20, Košice, proti rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Ssk/94/2025 z 18. decembra 2025 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 2. apríla 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) označeným rozsudkom najvyššieho správneho súdu o zamietnutí kasačnej sťažnosti proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. KE-2Sa/7/2022-84 z 25. marca 2025. Týmto rozsudkom bola zamietnutá správna žaloba sťažovateľa proti rozhodnutiu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) z 15. marca 2022, ktorým bol sťažovateľovi ako bývalému príslušníkovi Hasičského a záchranného zboru (ďalej len „HaZZ“) priznaný výsluhový dôchodok za dobu služobného pomeru v trvaní celkom 26 rokov a 171 dní.
2. V konaní pred správnym súdom sťažovateľ namietal nezapočítanie doby trvania služobného pomeru od 1. novembra 1989 do 15. februára 1997 podľa § 58 ods. 1 písm. r) zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 328/2002 Z. z.“). Tvrdil, že u jeho zamestnávateľa bol zriadený závodný požiarny útvar, argumentoval aj vymenovaním do hodností a trvaním jeho služobného pomeru ako hasiča dlhšie ako 10 rokov. Uviedol, že požiarnickú činnosť
vykonávanú ako hlavné povolanie nie je možné posudzovať prísne formalisticky, ale podľa náplne práce, absolvovaných kurzov, menovaní a hodností.
3. Správny súd sa v plnom rozsahu stotožnil so záverom prvostupňového správneho orgánu a žalovaného, podľa ktorého u zamestnávateľa sťažovateľa v spornom období nebol zriadený závodný požiarny útvar, a preto nebolo možné sťažovateľovi do doby trvania služobného pomeru ako rozhodujúcu pre vznik nároku na výsluhový dôchodok započítať dobu jeho zamestnania od 1. novembra 1989 do 14. februára 1997. Z obstaraného podkladového materiálu vrátane záväzného stanoviska Krajského riaditeľstva HaZZ z 12. januára 2022 naopak vyplynulo, že u zamestnávateľa sťažovateľa bol zriadený dobrovoľný závodný požiarny zbor podľa § 65 ods. 1 písm. c) zákona č. 126/1985 Zb. o požiarnej ochrane v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 126/1985 Zb.“). Podľa správneho súdu žalovaný nepochybil, ak uzavrel, že sporná doba zamestnania nebola služobným pomerom podľa § 58 zákona č. 328/2002 Z. z.
4. Proti rozsudku správneho súdu sťažovateľ podal kasačnú sťažnosť z dôvodov uvedených v § 440 ods. 1 písm. g) a f) Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“). Namietal, že správny súd v rozpore s § 139 ods. 2 SSP neposúdil všetky pre vec skutkové a právne argumenty, nevysvetlil význam menovania sťažovateľa do požiarnych hodností, nereagoval primerane na jeho argumentáciu týkajúcu sa materiálnych znakov výkonu služby a len paušálne prevzal záver, že ani v spoločnosti nebol zriadený závodný požiarny útvar.
5. Napadnutým rozsudkom najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol. V názorovej zhode so správnym súdom poukázal na výsledky vykonaného dokazovania a konštatoval, že u zamestnávateľa sťažovateľa v dobe výkonu jeho zamestnania nebol zriadený závodný požiarny útvar. Dodal, že aj z príloh z administratívneho spisu vyplynulo, že sám sťažovateľ vo vlastnoručne napísanom životopise a v osobnom dotazníku z roku 1997 potvrdil, že pracoval v dobrovoľnom závodnom hasičskom zbore.
II. Argumentácia sťažovateľa
6. Sťažovateľ namieta, že najvyšší správny súd sa s jeho kasačnou argumentáciou nevysporiadal v kvalite zodpovedajúcej ústavným požiadavkám na riadne a presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia; hneď v úvode poukázal na nereflektovanie skutočného rozsahu kasačnej sťažnosti podanej aj z dôvodu porušenia práva na spravodlivý proces [§ 440 ods. 1 písm. f) SSP]. Tvrdí, že najvyšší správny súd zachytil len všeobecnú líniu kasačnej sťažnosti, avšak neodpovedal na jej rozhodujúce právne a skutkové výhrady individualizovaným a presvedčivým spôsobom. Ďalej v texte ústavnej sťažnosti vymenúva jednotlivo uplatnené kasačné argumenty – zväčša smerujúce proti záveru o existencii dobrovoľného závodného požiarneho zboru, ktoré mohli mať rozhodujúci význam pre výsledok konania a s ktorými sa podľa jeho tvrdení najvyšší súd nevysporiadal: a) o právnom význame hodností s poukazom na § 93 zákona č. 126/1985 Zb., v zmysle ktorého hodnosti patrili pracovníkom závodných požiarnych útvarov (členom dobrovoľných požiarnych zborov patrilo iba funkčné označenie),
b) o mieste výkonu odbornej prípravy, ktorý sťažovateľ absolvoval v Žiline, kde prebiehal len výcvik členov závodného požiarneho útvaru, c) o materiálnych znakoch výkonu služby (najmä miesto výcviku, obsah odbornej prípravy, časové limity výjazdu a hodnostný postup), d) či výkon zamestnania v spoločnosti spadal pod výkon zamestnania relevantný podľa § 58 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z., ktorá mala od 14. februára 1995 v rámci predmetu činnosti aj „zriadenie a prevádzkovanie jednotky požiarnej ochrany“.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
7. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) napadnutým rozsudkom najvyššieho správneho súdu o zamietnutí kasačnej sťažnosti sťažovateľa.
8. Ťažisko sťažnostnej argumentácie predstavuje námietka formálneho kasačného prieskumu a všeobecného prevzatia záveru o pôsobení sťažovateľa v dobrovoľnom závodnom požiarnom zbore bez toho, aby najvyšší správny súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poskytol individualizovanú odpoveď na podstatu preskúmavanej veci. Vo vzťahu k záveru, že u zamestnávateľa ( nebol zriadený závodný požiarny útvar, vyjadruje nesúhlas s prísnym formalistickým prístupom k veci a v zásadne trvá na materiálnom prieskume fungovania jednotky požiarnej ochrany.
9. Úlohou ústavného súdu preto bolo v rámci predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti posúdiť, či sa najvyšší správny súd náležite vysporiadal s podstatnými námietkami sťažovateľa a či konanie pred ním nebolo poznačené takou kvalifikovanou vadou, ktorá by opodstatňovala kasačný zásah ústavného súdu. Napadnutý rozsudok najvyššieho správneho súdu pritom nemožno hodnotiť izolovane, ale iba v kontexte s rozsudkom správneho súdu a zároveň v kontexte s rozhodnutiami orgánov verejnej správy, ktoré mu predchádzali.
10. Zásadnou otázkou administratívneho konania, ktoré viedlo k ústavnou sťažnosťou namietanému rozhodnutiu najvyššieho správneho súdu, bolo zistenie, aký druh jednotky požiarnej ochrany v zmysle § 65 ods. 1 zákona č. 126/1985 Zb. bol v rozhodnom období u zamestnávateľa sťažovateľa zriadený. Ústavný súd v súvislosti s nastolenou sťažnostnou argumentáciou konštatuje, že hoci sa vec z administratívnej fázy riešenia dostala cez správne súdnictvo až do konania pred ústavným súdom, stále ostáva dominantne sporom o jej skutkový základ.
11. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku, aj rozsudku správneho súdu vyplýva, že správne súdy naplnili podstatu dokazovania v správnom súdnictve dôsledným overením, že zistený a ustálený skutkový stav v správnom konaní bol dostatočným podkladom na vydanie rozhodnutia. Prostredníctvom celého radu vykonaných listinných dôkazov (zhrnutých v bode 69 rozsudku správneho súdu, aj v bodoch 34 a 35 napadnutého rozsudku) presvedčivo ustálili zásadné skutkové zistenie, že závodný požiarny útvar v rozhodnom období zriadený nebol. Z celkového kontextu rozhodnutí je zrejmý postoj správnych súdov k (väčšej) hodnovernosti a relevancii záväzného stanoviska krajského riaditeľstva HaZZ z 12. januára 2022, ktorý logicky a konzistentne dopĺňajú
ďalšie listinné dôkazy obsiahnuté v administratívnom spise. Uvedený postup odkrývajúci vlastnú myšlienkovú činnosť súdu, ktorá je v priamej príčinnej súvislosti s výrokovou časťou rozhodnutia, je prirodzeným výsledkom procesu voľného hodnotenia dôkazov (§ 129 ods. 1 SSP) a sám osebe neindikuje možnosť vysloviť porušenie označených práv z dôvodu, že sťažovateľ sa domnieva, že niektoré dôkazy majú byť hodnotené inak.
12. Na vec sťažovateľa je preto plne priliehavý ustálený záver ústavného súdu, v zmysle ktorého ak orgány verejnej správy a následne správne súdy pri rozhodovaní dodržali podmienky stanovené zákonom a uviedli, z ktorých dôkazov vyvodili svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri ich hodnotení riadili, nie je až na výnimky tzv. extrémneho rozporu medzi skutkovými zisteniami a právnymi závermi z nich vyvodenými v právomoci ústavného súdu predmetné hodnotenie posudzovať či dokonca vykonať iné hodnotenie dôkazov (I. ÚS 247/2023). Ústavný súd konštatuje, že závery najvyššieho správneho súdu (vo väzbe na argumentáciu správneho súdu) takýto extrémny rozpor nepredstavujú.
13. K skutočnostiam v prospech existencie dobrovoľného závodného požiarneho zboru treba uviesť, že sťažovateľom namietaný rozpor medzi formálnymi označeniami na jednotlivých listinách (osvedčenie o kurze hovorí o závodnom požiarnom útvare a rozkazy o hodnosti uvádzajú dobrovoľný závodný požiarny zbor) nevnáša relevantnú pochybnosť ústavnoprávneho charakteru do procesu hodnotenia dôkazov a ani potenciál zmeny výroku napadnutého rozsudku. Pokiaľ sťažovateľ uvádza materiálne znaky výkonu služby pred desiatkami rokov, ústavný súd pripomína, že v správnom súdnom konaní sa dosiahla dostatočná miera praktickej istoty o tom, že závodný požiarny útvar v dobe výkonu zamestnania sťažovateľa zriadený nebol (por. bod 11 tohto uznesenia). V tejto časti by boli závery a úvahy najvyššieho správneho súdu k nastoleným otázkam nadbytočné. Preto možno uzavrieť, že k odlišnému hodnoteniu dôkazov v danej veci nemožno dospieť ani na poklade námietok uvedených v ústavnej sťažnosti.
14. Ani námietka o nezohľadnení skutočného rozsahu kasačnej sťažnosti nemá za následok ústavnú neudržateľnosť napadnutého rozsudku. Nie je úlohou ústavného súdu perfekcionisticky „prerábať“ konanie pred všeobecnými súdmi, a to aj v prípade výhrad k nimi urobeným čiastkovým procesným úkonom. Ústavný súd sa v okolnostiach veci rozhodoval aplikovať princíp racionality (I. ÚS 489/2024), ktorý prehodnocuje reálne dopady porušenia procesných práv na postavenie sťažovateľa (v tomto prípade nezohľadnenie jedného z dôvodov kasačnej sťažnosti). Nepovažoval za vhodné pre formálny nedostatok rušiť právoplatné rozhodnutie len z dôvodu doplnenia odôvodnenia, ak jeho výrok považuje za správny. So zreteľom na vyhodnotený skutkový a právny stav by totiž v ďalšom konaní nemohlo byť kasačnej sťažnosti vyhovené a konanie by sa predĺžilo s negatívnym výsledkom pre sťažovateľa.
15. Sumarizujúc uvedené, ústavný súd uzatvára, že napadnutý rozsudok najvyššieho správneho súdu – nadväzujúci na rozsudok správneho súdu – v kontexte uplatnenej sťažnostnej argumentácie skutkového charakteru nevykazuje z ústavného hľadiska také relevantné nedostatky, ktoré by po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie mohli reálne viesť k vysloveniu porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Práve naopak, považuje napadnutý rozsudok za logicky a zrozumiteľne odôvodnený, preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. júla 2026
Miroslav Duriš predseda senátu