Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 449/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara (sudca spravodajca) v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľky VISK, s.r.o., Národná trieda 39, Košice, zastúpenej JUDr. Eugenom Kostovčíkom, advokátom, Gelnická 33, Košice, proti rozsudku Najvyššieho správneho súdu sp. zn. z 28. januára 2026 takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci

1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 17. apríla 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a ods. 2 (ďalej len „“) a svojho základného práva vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom podľa označeným rozsudkom najvyššieho správneho súdu, ktoré navrhuje zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

2. Z ústavnej sťažnosti, napadnutého rozsudku, rozsudku Správneho súdu v Košiciach sp. zn. z 18. júna 2024 získaného z verejne dostupných zdrojov (www.justice.gov.sk) a vyžiadaného rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) č. 352687/2020 z 29. júla 2020 vyplýva, že sťažovateľka si v kontrolovanom zdaňovacom období máj 2007 uplatnila nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z dodávateľských faktúr od spoločnosti (ďalej len „dodávateľ“) za deklarované dodanie zlata.

3. Daňový úrad Košice (ďalej len „správca dane“) prvostupňovým rozhodnutím z 1. apríla 2020 podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku určil sťažovateľke rozdiel dane v sume nadmerného odpočtu 125 376,35 eur na za zdaňovacie obdobie máj 2007. Dospel k záveru, že (i) zdaniteľné plnenie nebolo sťažovateľkou vôbec prijaté, (ii) sťažovateľka nepreukázala, že spĺňa podmienky na získanie odpočtu dane, a (iii) v preverovaných zdaniteľných plneniach nešlo o reálne vykonávanú

ekonomickú činnosť. Vec právne posúdil s poukazom na , a v nadväznosti na o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov tak, že sťažovateľka neoprávnene odpočítala daň z faktúr za dodanie zlata. Na odvolanie sťažovateľky žalovaný správny orgán napadnuté prvostupňové rozhodnutie potvrdil druhostupňovým rozhodnutím z 29. júla 2020.

4. Správny súd rozsudkom z 18. júna 2024 správnu žalobu podanú sťažovateľkou ako nedôvodnú zamietol. Po vymedzení mnohovrstevnej chronológie administratívneho konania a konania pred správnymi súdmi od roku 2007 poukázal na skutočnosť, že sťažovateľka predloženými listinnými dôkazmi (daňové doklady, faktúry, účtovníctvo) preukazovala, že k vecnému plneniu došlo. Ďalším dokazovaním zo strany správcu dane bol zistený reťazec nákupu a predaja rýdzeho zlata, nebol ale zistený výrobca zlata, zdroj jeho nadobudnutia, pôvod zlata ani jeho konečný odberateľ a konečné použitie v reťazci spoločnosti – s.r.o. (sťažovateľka) – . Po analýze celého spektra listinných dôkazov a svedeckých výpovedí správny súd dospel k záveru, že ide o dostatočný sumár okolností súhrne preukazujúcich, že deklarovaný dodávateľ sťažovateľky reálne nedisponoval takým množstvom zlata, aby ho skutočne mohol dodať sťažovateľke.

5. Proti uvedenému rozhodnutiu sťažovateľka podala kasačnú sťažnosť podľa a (ďalej len „“), ktorú odôvodnila tým, že (i) rozhodnutia neboli vydané v zákonom stanovenej lehote, a preto ich vydali neoprávnené orgány, a tiež tým, že (ii) správny súd nerešpektoval závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovené v rozsudku sp. zn. z 5. decembra 2017.

6. Najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť napadnutým rozsudkom zamietol podľa ako nedôvodnú. Vo vzťahu k namietanému uplynutiu lehoty na vyrubenie dane v prípade súdneho prieskumu citoval zbierkové rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 9. mája 2019 (R 69/2019) a na jeho podklade konštatoval, že ani po viacnásobnom zrušení a vrátení veci správcovi dane vyrubovacie konanie nezačalo plynúť odznova. V rámci druhého sťažnostného okruhu viackrát (na podklade výsledkov dokazovania) akcentoval, že daňové orgány a správny súd relevantne spochybnili dodanie tovaru sťažovateľke od ňou deklarovaného dodávateľa. Vyhodnotil procesnú obranu sťažovateľky tak, že smeruje len k spochybňovaniu svedeckých výpovedí a dôkazov bez toho, aby v rámci daňového konania sama predkladala alebo navrhovala dôkazy preukazujúce jej tvrdenia. Napokon sa stotožnil so závermi daňových orgánov a správneho súdu o neunesení dôkazného bremena sťažovateľkou.

II. Argumentácia sťažovateľky

7. Sťažovateľka podala ústavnú sťažnosť predovšetkým z dôvodu, že najvyšší správny súd jej v napadnutom rozsudku neposkytol odpovede na zásadné a podstatné námietky, a tým zasiahol do jej práva na súdnu ochranu. Sťažnostnú argumentáciu rozdelila do niekoľkých samostatných argumentačných línií, ktoré zodpovedajú jej tvrdeniu, že v postupe kasačného súdu nejde o jednu izolovanú vadu konania, ale množstvo procesných vád takého charakteru a intenzity, že ich dôsledkom je nespravodlivé súdne konanie, ale aj jeho výsledok s dopadom na hmotnoprávne posúdenie veci.

8. V úvode sťažnostnej argumentácie najprv všeobecne namieta nerešpektovanie záväzných právnych záverov vyslovených najvyšším súdom v rozsudku sp. zn. bez toho, aby najvyšší správny súd uviedol, aké zmeny skutkových okolností nastali po vydaní tohto rozsudku, resp. aké ďalšie dôkazy zabezpečil správca dane. Podľa názoru sťažovateľky však k žiadnym zmenám skutkových okolností, ktoré by boli odlišné od pôvodných výsledkov dokazovania, nedošlo.

9. Potom na viacerých miestach ústavnej sťažnosti rôznymi, často sa opakujúcimi textovými figúrami sťažovateľka poukazuje na jednotlivé nosné dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. , ktoré konfrontuje s dôvodmi napadnutého rozsudku vydaného po opakovanom dokazovaní. Podrobným opisom vád napadnutého rozsudku preukazuje porušenie práva na spravodlivý proces ( a 2 ) v spojení so základným právom na rovnosť ( ), a to najmä tým, že ňou uplatnená kasačná argumentácia (ktorej argumentačný podklad tvoria práve závery z rozsudku sp. zn. ) ostala mimo pozornosti najvyššieho správneho súdu. Najvyššiemu správnemu súdu vytýka nielen neprihliadnutie na množstvo dôkazov v prospech sťažovateľky, resp. len formálne vysporiadanie sa s nimi, ale aj zjavnú protirečivosť dôvodov napadnutého rozsudku popierajúce pravidlá formálnej a právnej logiky. Tieto nedostatky spája najmä s: a) vnútornými rozpormi vo výpovediach , ktorý do novembra 2013 potvrdzoval existenciu tovaru a v neskorších výpovediach naopak fiktívnosť obchodov, b) hodnotením výpovede , ktorý podľa sťažovateľky zo svojej pozície nemohol overovať dodané množstvo zlata či jeho kvalitu, avšak z vyjadrenia tohto svedka je zrejmé, že okrem iných skutočností zlato videl a jednoznačne potvrdil obchody so zlatom medzi sťažovateľkou a dodávateľom, c) predložením zlatej tehly správcovi dane, d) dodávkami zlata zo strany dodávateľa sťažovateľky pre pričom najvyšší správny súd nezohľadnil, že dodávateľ mohol nakupovať zlato aj od iných dodávateľov.

10. Okrem toho odôvodňuje porušenie základného práva vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom podľa č 48 tým, že najvyšší správny súd z vlastnej iniciatívy a v rozpore s prezentoval nové dôvody nepriznania nároku na uplatnenie odpočítania dane (spornosť osoby dodávateľa), o ktorých sa sťažovateľka dozvedela až z napadnutého rozhodnutia bez toho, aby jej bola poskytnutá možnosť sa k nim vyjadriť. K namietanému uplynutiu lehoty na vyrubenie dane tvrdí, že ak daňového poriadku nie je možné nikdy aplikovať, potom súčasná právna úprava plynutia lehoty na vyrubenie dane v spojení s je v rozpore s presadzovaním koncepcie materiálneho právneho štátu. Najvyšší správny súd aj túto zásadnú námietku nechal bez povšimnutia.

III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

11. Podstatou ústavnej sťažnosti je porušenie práva na spravodlivý proces ( a 2 a ) rozsudkom najvyššieho správneho súdu o zamietnutí kasačnej sťažnosti pre absenciu zrozumiteľných a logických odpovedí na právne a skutkovo relevantné otázky explicitne namietané v kasačnej sťažnosti. Podstatná ústavnoprávna argumentácia tak predstavuje

námietku zjavnej neodôvodnenosti a arbitrárnosti napadnutého rozsudku najvyššieho správneho súdu.

12. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že procesné postupy v daňovom konaní, zisťovanie a hodnotenie skutkového stavu, ako aj výklad či aplikácia podústavného práva sú primárne zverené správcovi dane. Ústavný súd v tejto súvislosti zvýrazňuje svoje ústavné postavenie nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) mimo systému všeobecného súdnictva. Preto sa ústavný súd v tomto konkrétnom prípade nebude sústrediť na prieskum zákonnosti samotného preukazovania a vyhodnotenia reálnosti dodania zdaniteľného plnenia dodávateľom, a z toho plynúcich právnych záverov, čo predstavuje úlohu správneho súdnictva. Úlohou ústavného súdu je posúdenie, či sa najvyšší správny súd náležite vysporiadal s podstatnými námietkami sťažovateľky a či konanie pred ním nebolo poznačené takou kvalifikačnou vadou, ktorá by opodstatňovala kasačný zásah ústavného súdu. Napadnutý rozsudok najvyššieho správneho súdu, ktorý konal a rozhodoval ako súd kasačný, nemožno hodnotiť izolovane, ale iba v kontexte s rozsudkom správneho súdu a zároveň v kontexte s rozhodnutiami správnych orgánov, ktoré mu predchádzali.

13. Hneď v úvode možno konštatovať, že dlhotrvajúci priebeh daňového konania a opakovane vyrubovaná daň, ktoré popri pôvodne vydanom protokole o výsledku daňovej kontroly z 2. novembra 2008 vyprodukovalo ďalšie štyri rozhodnutia kasačného súdu, už samo osebe indikuje zložitosť skutkových okolností tejto veci.

14. Neprehľadnosť spletitej procesnej situácie umocnil aj samotný rozsiahly text ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľka na jednej strane spochybňovala svedeckú výpoveď (ako bývalého konateľa dodávateľa, pozn.) a na strane druhej strane namietala nesprávne či nedostatočné vyhodnotenie svedeckých výpovedí ostatných menovite uvedených svedkov a ďalších dôkazov, ktoré boli v jej prospech. V kontexte množstva špecifických informácií, mien osôb a názvov obchodných spoločností bolo namieste, aby sťažovateľka vhodným spôsobom „vtiahla“ ústavný súd do skutkového deja zrozumiteľným a jasným vysvetlením jednotlivých skutkových súvislostí, pretože (napríklad) samotné uvedie mien svedkov bez toho, aby vysvetlila ich „rolu“, resp. aby ich spojila s obchodnou spoločnosťou (okrem iného), robí jej argumentáciu rozpačitou.

15. K námietke sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku ústavný súd uznáva, že si zo strany najvyššieho správneho súdu dokáže predstaviť podrobnejšie a presvedčivejšie odôvodnenie rozhodnutia. Vzhľadom na skutočnosť, že kasačný súd sa v plnom rozsahu stotožnil s rozsudkom správneho súdu, si ústavný súd zaobstaral z verejne dostupných zdrojov kasačnou sťažnosťou napadnutý rozsudok správneho súdu. V záujme lepšieho uchopenia danej problematiky si postupom podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) vyžiadal aj rozhodnutie žalovaného z 29. júla 2020. Zohľadňujúc obsahovú spätosť týchto rozhodnutí s obsahom napadnutého rozsudku, ústavný súd pristúpil k vyhodnoteniu opodstatnenosti argumentácie sťažovateľky, ktorá je prioritne cielená na skutkovú stránku veci a na spochybnenie dokazovania.

16. Podstatou a účelom daňového konania bolo hodnoverné preukázanie zdaniteľných obchodov. Sťažovateľka deklarovala a preukazovala prijatie dodávky tovaru od dodávateľa predložením

daňových dokladov (faktúry, účtovníctvo). Daňové orgány, najmä na základe listinných dôkazov a vykonaných šetrení [vymenovaných od písm. a) až po písm. o) na s. 7 a 8 rozhodnutia žalovaného, pozn.], spochybnili existenciu tovaru (zlata) fakturovaného v zistenom fakturačnom reťazci spoločností, a tým aj oprávnenosť uplatnenia dane z preverovaných faktúr. Zo zabezpečených dôkazov vyplynulo, že dodávateľ sťažovateľky disponoval istým množstvom zlata, ale až následným dlhodobým šetrením bol zistený skutočný pohyb zlata (medzi dodávateľom sťažovateľky a spoločnosťou ), ktorý nezodpovedal zisteným fakturačným reťazcom, medzi ktorými bola aj sťažovateľka. Priebeh deklarovaného obchodu nepotvrdilo ani predloženie zlatej tehličky konateľom sťažovateľky, ani všeobecné tvrdenia svedka (ako nezainteresovanej osoby, pozn.) bez bližšej špecifikácie či konkretizácie osôb a podrobnosti obchodov. Sťažovateľka naproti tomu trvá na tom, že nadobudnutý tovar reálne existuje, čo preukazovala dôkazmi, ktoré boli podľa jej tvrdení v administratívnom a správnom súdnom konaní prehliadnuté.

17. Ústavný súd konštatuje, že sporná okolnosť spočívajúca v nepreukázaní materiálnej existencie tovaru na faktúrach má skutkový základ. Aj napriek skutočnosti, že ústavný súd má v referenčnej norme obmedzený priestor, aby v tomto type vecí vstupoval do skutkovej polemiky (), je možné uviesť, že detailné a kvalifikované spochybnenie vecného plnenia správcom dane týkajúceho sa priamo zdaniteľného plnenia, a to v priamom a úzkom kontakte medzi dodávateľom a sťažovateľkou, má v okolnostiach veci racionálny základ – najmä ak dodávateľ nemohol preukázateľne disponovať takým množstvom zlata, aby ho mohol dodať aj sťažovateľke (por. s. 31 rozhodnutia žalovaného, bod 35 rozsudku správneho súdu a bod 37 napadnutého rozsudku).

18. Sťažovateľka ďalej v ústavnej sťažnosti namietala neodstránenie rozporov vo výpovediach svedka . Ústavný súd k tejto argumentácii v podrobnostiach poukazuje na odôvodenie rozhodnutia žalovaného, najmä na jeho záver, že aj keby nedošlo k zmene výpovede tohto svedka, daňové orgány disponovali dostatkom dôkazov preukazujúcich neexistenciu zlata; svedkom tvrdená fiktívnosť predmetného tovaru v jeho neskorších výpovediach bola potvrdená v odpovedi na dožiadanie miestne príslušnému správcovi dane a v odpovedi na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií (s. 17 a 18 rozhodnutia žalovaného, por. aj bod 36 napadnutého rozsudku).

19. Množstvo relevantných dôkazov produkovaných daňovým orgánom (v súlade so závermi rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. ) vyhodnotené samostatne aj vo vzájomných súvislostiach, vyúsťujúce do reálneho spochybnenia existencie tovaru, ktoré nebolo v priebehu konania sťažovateľkou účinne odstránené, je podľa názoru ústavného súdu spôsobilé na formulovanie skutkového záveru o nepreukázaní materiálnej existencie plnenia. Ústavný súd dodáva, že v danom prípade nešlo len o domnienky či všeobecné a ničím nepodložené konštatovania, ale, naopak, o výsledok podrobne vykonaného a náležite vyhodnoteného dokazovania (miestne zisťovanie, žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií, výpovede konateľov spoločností pred orgánmi činnými v trestnom konaní, opakovaný výsluch svedka a pod.)

20. Pokiaľ ide o námietku nerešpektovania právnych názorov najvyššieho súdu vyslovených v rozsudku sp. zn. , tieto mali podľa názoru ústavného súdu charakter procesných pokynov usmerňujúcich daňové orgány, čo sa týka ďalšieho postupu v administratívnom konaní.

Ústavný súd tým približuje, že výsledkom opätovného rozhodovania nemuselo byť nevyhnutne opačné rozhodnutie daňových orgánov. Ústavný súd si (v zhode so správnymi súdmi) po oboznámení sa s vyžiadaným rozhodnutím žalovaného spoľahlivo overil, že daňové orgány v rámci opätovného procesu ustálenia skutkových zistení k existencii zdaniteľného plnenia primerane zohľadnili procesné pokyny najvyššieho súdu, oznámili, čo z jednotlivých dôkazov vyplýva, čo tieto dokazujú, prečo niektoré považujú za presvedčivé a iné nie. Zo štruktúry tohto rozhodnutia vyplýva, že od s. 27 do s. 36 sa podrobne venuje každej odvolacej námietke zvlášť. Keďže sťažovateľke sú závery žalovaného známe, ústavný súd ich na tomto mieste nebude nadbytočne opakovať. Zdôrazní však len to, že daňové orgány po vydaní rozsudku najvyššieho súdu využili príležitosť presvedčivo vysvetliť, aký postoj zaujali k hlavným argumentom sťažovateľky a poskytli možnosť porozumieť ich rozhodnutiu. Ústavný súd v tomto ohľade zdôrazňuje, že v rámci ochrany základných práv a slobôd poskytuje ochranu tejto príležitosti (ako procesnej garancie spravodlivosti konania), nie jeho výsledku, pokiaľ nie je zjavným omylom či excesom. Konštatuje, že už citované právne závery najvyššieho správneho súdu (vo väzbe na argumentáciu správneho súdu a žalovaného) takýto extrémny rozpor neprestavujú.

21. Ústavný súd vyhodnotil ako nedôvodnú námietku sťažovateľky týkajúcu sa nového dôvodu nepriznania nároku na uplatnenie odpočítania dane v podobe spornosti osoby dodávateľa. Tento dôvod vyvodila z toho, že najvyšší správny súd poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie, v ktorom bola spornou práve osoba dodávateľa. Namietaný nedostatok nemôže mať za následok neústavnosť jeho rozhodnutia, najmä pokiaľ v jeho dôvodoch (aj v celkovom kontexte) je viackrát explicitne zmienený právny záver, že daňové orgány relevantne spochybnili materiálnu existenciu tovaru, a nie osobu dodávateľa. Ústavný súd sa stotožňuje aj so závermi vyslovenými v napadnutom rozsudku, kde najvyšší správny súd zotrval na závere, že do dĺžky lehoty na vyrubenie dane nemožno započítať čas súdneho prieskumu.

22. Sumarizujúc uvedené, ústavný súd uzatvára, že napadnutý rozsudok najvyššieho správneho súdu (nadväzujúci na rozsudok správneho súdu a rozhodnutie žalovaného) v kontexte uplatnenej sťažnostnej argumentácie nevykazuje z ústavného hľadiska také relevantné nedostatky, ktoré by po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie mohli reálne viesť k vysloveniu porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a 2 a podľa , a preto ústavnú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. júla 2026

Miroslav Duriš predseda senátu