Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 453/2026
PDF · 171.83 KB
No categories available
I. ÚS 453/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa Ing. JUDr. Bohumila Husťáka – súdneho exekútora, Exekútorský úrad, Žriedlová 3, Košice, zastúpeného Advokátska kancelária Hopferova, s.r.o., Bajzova 2, Košice, proti uzneseniu Okresného súdu Komárno sp. zn. 8Er/416/2016-28 z 28. januára 2026, proti oznámeniu Okresného súdu Komárno sp. zn. 8Er/416/2016-48 z 26. februára 2026 a proti postupu, ktoré predchádzalo ich vydaniu, takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 18. mája 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochranne ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) označeným uznesením a oznámením okresného súdu vydaných v exekučnom konaní, ktoré navrhuje zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
2. Z ústavnej sťažnosti, príloh k nej pripojených a z obsahu vyžiadanej spisovej dokumentácie vedenej pred okresným súdom pod sp. zn. 8Er/416/2016 vyplýva, že okresný súd vydal v predmetnej veci vymoženia pohľadávky oprávneného vo výške 4 308, 54 eur 28. apríla 2016 poverenie na vykonanie exekúcie pre sťažovateľa ako súdneho exekútora. Prvou výzvou zo 16. septembra 2022 súd od sťažovateľa požadoval doručenie upovedomenia o zastavení starej exekúcie alebo hodnoverné preukázanie zákonných prekážok, ktoré bránia jeho vydaniu. Na to sťažovateľ podaním z 27. októbra 2022 oznámil súdu, že upovedomenie o zastavení starej exekúcie nebolo vydané, keďže povinná spláca exekučné konanie od roku 2016. K tomu pripojil
prehľad uhradených platieb, v rámci ktorého bola posledná platba uhradená 30. septembra 2022. Ďalšou výzvou z 8. apríla 2024 súd opätovne žiadal sťažovateľa, aby oznámil, či od jeho poslednej správy došlo k ďalšiemu výťažku v exekúcii, resp. o oznámenie, či došlo k vydaniu upovedomenia o zastavení starej exekúcie. Sťažovateľ obratom zaslal súdu oznámenie, v ktorom uviedol, že povinná má vykonávané pravidelné zrážky z dôchodku, pričom uvedenú skutočnosť preukázal predložením prehľadu uhradených platieb, v rámci ktorého bola posledná platba uhradená 28. marca 2024.
3. Ďalším prípisom súdu zo 7. októbra 2025 súd vyzval sťažovateľa, aby v lehote 20 dní od doručenia oznámil a preukázal dôvod, pre ktorý vo veci nepostupoval podľa § 5 a § 6 zákona č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 233/2019 Z. z.“), keďže od posledného preukázaného výťažku (z 28. marca 2024) uplynula doba 18 mesiacov. Na túto výzvu, ktorá bola sťažovateľovi doručená 14. októbra 2025, sťažovateľ nereagoval.
4. Po prieskume stavu exekúcie v danej veci súd dospel k záveru, že exekúcia, ktorá bola v súlade s § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 233/2019 Z. z. ex lege zastavená, nespadá pod žiadnu z výnimiek ustanovených v § 2 ods. 2 tohto zákona. Uviedol, že sťažovateľ na výzvu súdu neoznámil ani nepreukázal, že by bol v konaní dosahovaný výťažok podľa § 2 ods. 2 písm. f) zákona č. 233/2019 Z. z. Keďže súd nemal preukázané, že sťažovateľ v lehote podľa § 5 ods. 3 prvej vety posudzovaného zákona vydal a zaslal upovedomenie o zastavení starej exekúcie oprávnenému, súd (obsadený vyšším súdnym úradníkom) postupom podľa § 8 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z. napadnutým uznesením z 28. januára 2026 vo výrokovej časti určil, že došlo k zastaveniu starej exekúcie a v odôvodnení konštatoval, že sťažovateľovi nárok na náhradu paušálnych trov zanikol.
5. Proti napadnutému uzneseniu sťažovateľ podal sťažnosť. Závery prijaté súdom považoval za prijaté v rozpore so skutočným stavom veci, keďže od posledného výťažku z 28. marca 2024 došlo k vymoženiu finančných prostriedkov (30. júna 2025 v sume 51,50 eur, 28. novembra 2025 v sume 46,77 eur), čo preukazoval predložením detailu pohybu na účte.
6. Súd v napadnutom oznámení z 26. februára 2026 sťažovateľovi oznámil s poukazom na § 240 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), že osobou oprávnenou podať sťažnosť nie je osoba súdneho exekútora vykonávajúca exekúciu na základe návrhu oprávneného a sama osebe nemá na vedení exekúcie záujem. Z tohto dôvodu podanie sťažovateľa označené ako sťažnosť vyhodnotil ako podané neoprávnenou osobou s tým, že v súlade s § 247 CSP o podaní nebude rozhodovať. Súd túto situáciu posúdil tak, že exekučné konanie sa skončilo právoplatnosťou súdu o určení, že došlo k zastaveniu starej exekúcie (§ 8 ods. 2 druhá veta zákona č. 233/2019 Z. z.).
II. Argumentácia sťažovateľa
7. Sťažovateľ podal po doručení oznámenia okresného súdu ústavnú sťažnosť, ktorou namieta porušenie základného práva na spravodlivý proces a práva vlastniť majetok. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti vysvetľuje, že upovedomenie o zastavení starej exekúcie nevydal z dôvodu existencie výnimky podľa § 2 ods. 2 písm. f) zákona č. 233/2019 Z. z. Preto zastáva názor, že na vydanie napadnutého uznesenia z 28. januára 2026 neexistoval žiaden dôvod. Napadnuté uznesenie
považuje za nezákonné a arbitrárne, keďže súdom prijaté závery sú v priamom rozpore so skutkovým stavom veci a obsahom exekučného spisu.
8. Pochybenie okresného súdu sťažovateľ najprv identifikuje v tom, že v napadnutom uznesení nerozhodol o trovách sťažovateľa samostatným výrokom (len v rámci odôvodnenia konštatoval, že mu nárok na jeho trovy nepatrí), čím mu znemožnil sa proti danému rozhodnutiu efektívne brániť. V nadväznosti na uvedené ďalej namieta nezákonný spôsob vybavenia jeho sťažnosti odmietnutím v rámci napadnutého oznámenia opätovne vydaného vyšším súdnym úradníkom. Súd tak vytvoril situáciu, v ktorej sťažovateľ nemal žiadnu procesnú cestu na dosiahnutie nápravy. Tento postup súdu sťažovateľ považuje za účelový a svojvoľný, keďže nemá oporu v zákone, čím zasiahol aj do majetkovej sféry sťažovateľa.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
9. Podstatou ústavnej sťažnosti je porušenie práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) a práva na vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1, ods. 4 ústavy, čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru) uznesením (a prípisom) okresného súdu o určení, že došlo k zastaveniu starej exekúcie bez samostatného výroku o nároku na náhradu paušálnych trov sťažovateľa, ktorého závery sú podľa sťažovateľa v rozpore so skutkovým stavom veci. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti rozporuje záver súdu o splnení podmienok na zastavenie starej exekúcie, resp. na vydanie upovedomenia o zastavení starej exekúcie z dôvodu výnimky podľa § 2 ods. 2 písm. f) zákona č. 233/2019 Z. z.
10. Ústavný súd sa zo zadováženej spisovej dokumentácie presvedčil, že súd (v poradí treťou) výzvou zo 7. októbra 2025 poskytol sťažovateľovi riadny procesný priestor na preukázanie dôvodu, pre ktorý dosiaľ nevydal upovedomenie o zastavení starej exekúcie. Rovnako považoval za preukázané riadne doručenie tejto výzvy sťažovateľovi. Zo spisu si overil aj to, že sťažovateľ na ňu nereagoval. Ani z obsahu ústavnej sťažnosti nevyplýva, prečo na danú výzvu sťažovateľ súdu neodpovedal.
11. Pokiaľ sťažovateľ v ústavnej sťažnosti (aj v podanej sťažnosti proti napadnutému uzneseniu vyššieho súdneho úradníka) tvrdí, že v exekúcii sa pokračovalo vykonávaním zrážok z dôchodku povinnej, a preto nemal povinnosť vydať upovedomenie o zastavení starej exekúcie, je toto relevantná argumentácia, ak by ju uplatnil už v odpovedi na výzvu súdu zo 7. októbra 2025. V tomto smere treba konštatoval, že nedáva žiaden rozumný zmysel, aby podstatný argument, ktorý mohol a mal sťažovateľ uplatniť už pred okresným súdom, predkladal až ústavnému súdu. Takto nastala situácia, keď by ústavný súd preskúmal rozhodnutie všeobecného súdu, hoci by tento súd nemal žiaden dôvod, pre ktorý by sa mal zaoberať argumentáciou, ktorá mu nebola známa, pretože ju sťažovateľ nepoužil.
12. Preto, pokiaľ je v podanej ústavnej sťažnosti prezentovaný argument o dôvode, pre ktorý nemala byť exekúcia zastavaná, nie je možné hovoriť, že bolo naplnené kritérium materiálnej subsidiarity ústavnej sťažnosti, ktoré neumožňuje šetriť si argumenty, o ktorých sťažovateľ mohol vedieť a ktoré sa dali uplatniť ešte pred konaním o ústavnej sťažnosti (m. m. II. ÚS 191/2015). Ústavný súd dodáva, že sťažovateľ môže v ústavnej sťažnosti úspešne argumentovať len takými dôvodmi, ktoré uplatnil v konaní pred všeobecným súdom a ktoré neboli posúdené v jeho prospech.
13. Na podklade uvedených skutočností v súlade s princípom subsidiarity, ktorý zaväzuje ústavný súd v ktoromkoľvek štádiu konania o ústavnej sťažnosti, je potrebné uzavrieť, že uvedená procesná situácia ústavnému súdu bráni, aby sa zaoberal otázkou vecnej opodstatnenosti posudzovaného argumentu. Ústavná sťažnosť je preto podľa § 132 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov neprípustná a ako taká bola podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde odmietnutá.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. júla 2026
Miroslav Duriš predseda senátu