Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 484/2026
PDF · 226.7 KB
No categories available
III. ÚS 484/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného JUDr. Tomášom Tauberom, advokátom, Stará cesta 6, Spišská Nová Ves, proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 7Co/200/2019-958 z 28. februára 2023 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/125/2023 z 18. decembra 2024 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 29. marca 2025 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť strán sporu podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, práva na zákaz diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov označenými v záhlaví tohto uznesenia. Sťažovateľ navrhuje napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. Požaduje tiež finančné zadosťučinenie 40 000 eur a náhradu trov konania.
II. Skutkové východiská
2. Dlžníkovi bol bankou poskytnutý úver, ktorý bol zabezpečený záložným právom na nehnuteľnostiach (dom, pozemok) vo vlastníctve dlžníka. Z dôvodu nesplácania úveru dlžníkom
banka pristúpila k predaju zálohu prostredníctvom realitnej kancelárie. Nehnuteľnosti kúpil sťažovateľ na základe kúpnej zmluvy z 30. októbra 1995, ktorá však bola súdom 2. júla 2004 právoplatne určená za neplatnú. Dlžník následne predal nehnuteľnosti tretej osobe.
3. Sťažovateľ sa žalobou z 30. mája 2005 domáhal vydania bezdôvodného obohatenia (hodnota investícií vložených do cudzej nehnuteľnosti), alternatívne náhrady škody. Okresný súd rozsudkom uložil dlžníkovi (vystupujúcemu v spore ako žalovaný 2) povinnosť zaplatiť sťažovateľovi 75 993 eur s príslušenstvom. Žalobu proti banke (žalovanému 1) a realitnej kancelárii (žalovanému 3) zamietol v celom rozsahu z dôvodu absencie ich pasívnej legitimácie, v časti o zaplatenie 48 816 eur konanie z dôvodu späťvzatia žaloby zastavil a rozhodol o nároku na náhradu trov konania.
4. Proti rozsudku podal odvolanie sťažovateľ aj dlžník. Krajský súd ako súd odvolací rozsudkom z 28. februára 2023 konanie proti dlžníkovi zastavil, pretože zistil, že na majetok dlžníka bol vyhlásený konkurz, ktorý bol následne zrušený z dôvodu, že konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu. Rozsudok okresného súdu vo vzťahu k realitnej kancelárii zrušil a konanie zastavil, keďže realitná kancelária bola zrušená a ex offo vymazaná z Obchodného registra bez právneho nástupcu. Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým žalobu proti banke zamietol, a v závislom výroku o trovách konania potvrdil. Okrem iného dôvodil, že okresný súd správne uzavrel, že banka nebola so sťažovateľom v žiadnom zmluvnom vzťahu z kúpnej zmluvy, pričom realitná kancelária vystupovala pri uzatvorení kúpnej zmluvy ako mandatár na základe plnomocenstva udeleného bankou ako záložným veriteľom. Na základe kúpnej zmluvy nebolo plnené banke, táto bola iba platobným miestom zaplatenia kúpnej ceny, z ktorej bola uspokojená jej pohľadávka z úveru voči dlžníkovi. Na vrátenie plnenia podľa § 457 Občianskeho zákonníka je povinný účastník neplatnej kúpnej zmluvy, ktorým je v tomto prípade dlžník. Uvedeným spôsobom úhrady kúpnej ceny došlo k zániku záväzku dlžníka voči banke a aj zániku zabezpečenia vo forme záložného práva. Záväzok dlžníka a záložné právo sa vyslovením neplatnosti kúpnej zmluvy nijak neobnovili. Banka sa výkonom záložného práva a uspokojením svojej pohľadávky z úveru nijakým spôsobom neobohatila. Pokiaľ ide o bezdôvodné obohatenie z titulu vložených investícií, banka nie je a nebola vlastníkom zhodnotených nehnuteľností. K námietke o spôsobení škody bankou (zavinenie neplatnosti kúpnej zmluvy) krajský súd konštatoval, že medzi sťažovateľom a bankou pri uzatváraní a realizácii kúpnej zmluvy nedošlo k vzniku žiadneho právneho vzťahu a samotný výkon záložného práva bankou (v mene záložcu – dlžníka) je zákonná možnosť záložného veriteľa, a teda nepredstavuje protiprávne konanie. V konaní o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy nedošlo k vysloveniu, že záložné právo bolo vykonané spôsobom v rozpore s platnými právnymi predpismi a zavinené bankou. Sťažovateľ teda nepreukázal naplnenie predpokladov vzniku prípadnej zodpovednosti banky za škodu.
5. Dovolanie, ktorého prípustnosť sťažovateľ odôvodnil poukazom na § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“), najvyšší súd napadnutým rozsudkom zamietol.
6. K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP najvyšší súd konštatoval, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu nevybočuje z limitov spravodlivého procesu, je dostatočné, logické a primerané. Krajský súd svoje právne názory odôvodnil úvahami, ktoré sú zrozumiteľné, konzistentné a spätne preskúmateľné. V dôvodoch rozsudku sa vyjadril k nosnej argumentácii
sťažovateľa uplatnenej v odvolaní (rovnako aj v dovolaní) týkajúcej sa nesprávneho záveru o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie banky a realitnej kancelárie a ich zodpovednosťou z titulu náhrady škody (body 37 až 49 rozsudku krajského súdu). Osobitne v bode 49 sa krajský súd vyrovnal aj s argumentáciou k náhrade škody. Najvyšší súd tiež uviedol, že sťažovateľ vyjadruje nesúhlas s vyhodnotením dôkazov a skutkovým záverom, keď sa bez ďalšieho nestotožňuje hlavne s právnym záverom súdov nižšej inštancie o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie banky a realitnej kancelárie, čo je právny záver nepredstavujúci vadu podľa § 420 písm. f) CSP. Dovolaním sa nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení nižších súdov. Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na prieťahy v konaní a namieta v tomto smere porušenie práva na spravodlivý proces, nemožno túto vadu subsumovať pod § 420 písm. f) CSP, pretože dovolací súd nemá právomoc rozhodovať o prieťahoch v konaní. Dovolanie sťažovateľa v časti namietajúcej vadu podľa § 420 písm. f) CSP je preto síce prípustné, ale nie je dôvodné.
7. K dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP najvyšší súd uviedol, že sťažovateľ len bez ďalšieho v rámci dovolania spochybňuje zistenie skutkového stavu a záver odvolacieho súdu o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, čo však nezodpovedá zákonnému vymedzeniu dovolacieho dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP a § 432 CSP. Podmienky prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP neboli splnené, keď sťažovateľ v dovolaní neuviedol dostatočne konkrétnu právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Najvyšší súd preto dovolanie v tejto časti odmietol pre neprípustnosť podľa § 447 písm. f) CSP.
III. Argumentácia sťažovateľa
8. Sťažovateľ namieta, že krajský súd sa nedostatočne zaoberal odvolacou argumentáciou k spôsobeniu škody sťažovateľovi, ktorý v dobrej viere a pri ubezpečovaní osobami právne zdatnými uzatváral kúpnu zmluvu o prevode nehnuteľností, ktorá však napokon bola považovaná za neplatnú. Súdy sa zaoberali výsostne inštitútom bezdôvodného obohatenia, ktorý sa aplikuje pri neplatnej zmluve. Vôbec neskúmali právnu záležitosť v širších súvislostiach. Banka potom, keď sa dozvedela o neplatnosti kúpnej zmluvy (ktorú zavinila), mala vydať naspäť plnenie, ktoré sťažovateľ žalobou požadoval, a dať na vedomie dlžníkovi, že dlh naďalej voči nemu trvá. Uvedené nezohľadnil pri rozhodovaní ani okresný súd. Bolo úlohou súdu právne kvalifikovať to, o čo bol sťažovateľ ukrátený z titulu bezdôvodného obohatenia alebo z titulu spôsobenia škody. Nehnuteľnosti, ktoré sťažovateľ dobromyseľne nadobudol, zhodnotil nákladmi zo svojich prostriedkov a vlastnou prácou i prácou svojich príbuzných. Zhodnotenie nehnuteľností okresný súd akceptoval. Vlastníctvo sťažovateľ stratil, resp. nenadobudol výlučne z dôvodov protiprávneho konania banky a realitnej kancelárie. Preto nie je žiadny skutkový ani právny podklad na vylúčenie zodpovednosti týchto subjektov voči sťažovateľovi tvrdením, že nie sú pasívne legitimovaní.
9. Krajský súd a najvyšší súd sa odchýlili od ustálenej judikatúry týkajúcej sa náhrady škody a bezdôvodného obohatenia. Súdy bežne pri neplatných zmluvách rozhodujú o vydaní bezdôvodného obohatenia, čo sa v tomto konkrétnom prípade nestalo.
10. Najvyšší súd sa náležite nevyrovnal s argumentáciou sťažovateľa, nezodpovedal všetky relevantné skutočnosti prezentované sťažovateľom, konal príliš formalisticky a arbitrárne, keď sa jednoducho stotožnil s argumentáciou krajského súdu.
11. Konanie o žalobe, ktorú sťažovateľ podal na okresnom súde 30. mája 2005, bolo v plnom rozsahu konaním so zbytočnými prieťahmi. Vznik tohto sporu zapríčinila predovšetkým banka a realitná kancelária svojimi protiprávnymi úkonmi vykonanými v roku 1995. Samotná doterajšia dĺžka konania je postačujúcim podkladom pre záver o porušení práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a tiež práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
IV. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
IV.1. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu:
12. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti rovnako ako v dovolaní namieta nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu a nesprávne právne posúdenie krajským súdom.
13. O porušení základných práv a slobôd sťažovateľa ústavnou sťažnosťou namietaným rozsudkom krajského súdu bol na jeho dovolanie príslušný rozhodnúť najvyšší súd, ktorý po preskúmaní kvality odôvodnenia odvolacieho rozsudku dospel k záveru, že dovolanie podané podľa § 420 písm. f) CSP je síce prípustné, no nie je dôvodné, keďže sťažovateľovi neboli odňaté jeho procesné práva v miere porušenia práva na spravodlivý proces. Najvyšší súd sa zaoberal tiež dovolacím dôvodom nesprávneho právneho posúdenia v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP a uzavrel, že sťažovateľ v dovolaní neuviedol dostatočne konkrétnu právnu otázku, preto je dovolanie v tejto časti neprípustné (t. j. sám sťažovateľ spôsobil nemožnosť poskytnutia ochrany jeho právam najvyšším súdom). Dovolanie sťažovateľa a rozhodovanie najvyššieho súdu o ňom možno vyhodnotiť ako účinný prostriedok nápravy v poslednom stupni a sťažovateľ mohol a mal možnosť hájiť svoje ústavné práva práve v dovolacom konaní najvyššieho súdu. Právomoc najvyššieho súdu poskytnúť ochranu právam sťažovateľa predchádza oprávneniam ústavného súdu, a to vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy.
14. Keďže sťažovateľ využil možnosť podať proti rozsudku krajského súdu dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok (a to bez toho, aby v ústavnej sťažnosti tvrdil, že niektorá z jeho námietok nemohla byť v dovolacom konaní uplatnená), ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť v tejto časti ako neprípustnú podľa § 132 ods. 1 v spojení s § 56 ods. 2 písm. d) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“).
15. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že z uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že skutkové závery súdov nižšej inštancie nie sú preskúmateľné v dovolacom konaní. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti kritizuje to, čo považoval okresný súd za preukázané, čím navodzuje dojem napadnutia skutkových záverov. Po komplexnom posúdení argumentácie obsiahnutej v ústavnej sťažnosti je však ústavný súd toho názoru, že celá kritika sťažovateľa smeruje len proti právnemu posúdeniu zisteného skutkového stavu, nie k samotným skutkovým záverom krajského súdu. Súčasťou ústavnej sťažnosti teda nie je taká námietka týkajúca sa rozsudku krajského súdu, ktorá nemohla byť prednesená a posúdená v dovolacom konaní. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o zapríčinení
zbytočných prieťahov všeobecnými súdmi, k čomu najvyšší súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že nemá právomoc rozhodovať o prieťahoch v konaní, uvedenou problematikou sa ústavný súd zaoberá v časti IV.3 tohto uznesenia.
IV.2. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom najvyššieho súdu:
16. Za zjavne neopodstatnený návrh možno považovať návrh na začatie konania, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
17. Dovolanie podané s poukazom na § 420 písm. f) CSP bolo dovolacím súdom zamietnuté, keďže najvyšší súd dospel k záveru, že dovolanie je síce prípustné, no nie je dôvodné. Najvyšší súd sa zrozumiteľným a vyčerpávajúcim spôsobom meritórne vyrovnal s dovolacími námietkami sťažovateľa. Sťažovateľ dôvod zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP primárne založil na tvrdení o nedostatočnom odôvodnení rozsudku krajského súdu. Ústavný súd po oboznámení sa s rozsudkom krajského súdu a rozsudkom najvyššieho súdu konštatuje, že najvyšší súd správne vyhodnotil kvalitu odôvodnenia rozsudku krajského súdu ako dostatočnú. V tomto smere najvyšší súd upriamil pozornosť na jednotlivé body odôvodnenia rozsudku krajského súdu. V bodoch 44 až 47 rozsudku krajského súdu sú náležite a zrozumiteľne vysvetlené dôvody, pre ktoré súdy dospeli k záveru o absencii pasívnej vecnej legitimácie banky v konaní. V bode 49 sa krajský súd vyčerpávajúcim spôsobom vyjadril aj ak k tvrdeniu sťažovateľa o existencii jeho nároku na náhradu škody voči banke. Krajský súd vysvetlil, prečo sa s argumentáciou sťažovateľa nestotožnil.
18. Dovolanie pre nesprávne právne posúdenie veci podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP bolo najvyšším súdom odmietnuté z procesných dôvodov (nekonkrétne formulovaná právna otázka). Najvyšší súd sa teda samotnému problému právneho posúdenia otázky pasívnej vecnej legitimácie banky meritórne nevenoval.
19. Pokiaľ sťažovateľ v dovolaní nenaformuloval právnu otázku, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a od ktorej vyriešenia by záviselo zhodnutie odvolacieho súdu, potom sa sám vystavil následku s tým spojenému, ktorý spočíva v nemožnosti uskutočniť meritórny dovolací prieskum, keďže hranice tohto prieskumu neboli vymedzené v súlade so zákonom. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v ústavnej sťažnosti nespochybňuje záver najvyššieho súdu o absencii vymedzenia právnej otázky podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP.
20. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnené a zároveň neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup alebo závery tohto súdu nemajúce oporu v zákone. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
IV.3. K námietke existencie zbytočných prieťahov:
21. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa zbytočných prieťahov, ústavný súd uvádza, že k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 48 ods. 2 ústavy, prípadne porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (denegatio iustitiae) v dôsledku zbytočných prieťahov môže dôjsť postupom všeobecného súdu v konaní. Sťažovateľ však v petite ústavnej sťažnosti napáda iba rozhodnutia
krajského a najvyššieho súdu, nie aj ich postup, preto je ústavná sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená. Aj keby sťažovateľ učinil predmetom prieskumu v konaní pred ústavným súdom postup týchto všeobecných súdov, ústavnú sťažnosť by bolo nutné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú. Bola totiž podaná až potom, keď rozsudok krajského súdu a rozsudok najvyššieho súdu nadobudli právoplatnosť (rozsudok krajského súdu právoplatný 15. marca 2023, rozsudok najvyššieho súdu právoplatný 31. januára 2025, ústavná sťažnosť podaná 29. marca 2025). Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia ústavnej sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože konanie o takej ústavnej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03). Predmetné právne názory ústavného súdu sú akceptované aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Obluk proti Slovenskej republike (rozsudok z 20. 6. 2006, č. 69484/01, body 61 až 65) a Mazurek proti Slovenskej republike (rozsudok z 3. 3. 2009, sťažnosť č. 16970/05). V tejto časti je tak ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená a bolo potrebné odmietnuť ju podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. augusta 2026
Robert Šorl
predseda senátu