Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 469/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka (sudca spravodajca) v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľky zastúpenej Priecel & Partners s. r. o., Pribišova 8, Bratislava, proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava IV č. k. -1805 z 30. októbra 2025 takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci

1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 19. decembra 2025 domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Mestského súdu Bratislava IV (ďalej len „mestský súd“) č. k. -1805 z 30. októbra 2025 (ďalej len „napadnuté uznesenie“). Navrhuje napadnuté uznesenie zrušiť, vec vrátiť mestskému súdu na ďalšie konanie a domáha sa priznania náhrady trov konania spojených s podaním ústavnej sťažnosti.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že mestský súd uznesením [vydaným vyšším súdnym úradníkom (ďalej len „VSÚ“)] č. k. -1672 zo 14. marca 2025 (ďalej len „uznesenie VSÚ“) uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť sťažovateľke náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania spolu v sume 37 732,19 eur. Uznesením VSÚ nebol sťažovateľke priznaný nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v ňou požadovanej výške (85 718,43 eur), a to v podstatnej miere v dôsledku nepriznania jej nároku na náhradu trov právneho zastúpenia pozostávajúcich z odmeny advokáta za 19 ďalších porád s klientom, pretože tieto neboli vyhodnotené ako účelné a dôvodné. Sťažovateľka a rovnako tak aj žalobca podali proti uvedenému

uzneseniu sťažnosť, o ktorej rozhodol mestský súd napadnutým uznesením, ktorým sťažnosti zamietol.

3. Mestský súd v napadnutom uznesení dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je nedôvodná, a stotožnil sa so závermi uvedenými v uznesení VSÚ. Svoju argumentáciu založil na tvrdení, že žiadna z ďalších porád (za ktoré nebola priznaná náhrada) nebola účelná, resp. nebola preukázaná účelnosť týchto porád.

II. Argumentácia sťažovateľky

4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že mestský súd nepriznaním jej nároku na náhradu trov právneho zastúpenia pozostávajúcich z odmeny advokáta za 19 ďalších porád s klientom neprípustným spôsobom zasiahol do ňou namietaných práv. Uvádza, že medzi týmito poradami došlo k vykonaniu právneho úkonu, že nikde nie je explicitne uvedené, v akom rozsahu má úspešná sporová strana preukazovať účelnosť porád advokáta s klientom. Argumentuje, že týmto mestský súd zároveň bagatelizuje dôležitosť advokátskeho tajomstva (v tejto súvislosti poukázala na to, že sa na mestskom súde medzi totožnými stranami sporu vedie ďalší v podstate totožný spor, a preto by bližšie rozvedenie obsahu porád bolo z jej strany kontraproduktívne). Zároveň namieta, že všetky tieto porady boli realizované pred pojednávaniami vo veci samej, ktoré neraz trvali niekoľko hodín, pred vypracovaním a podaním písomných vyjadrení a stanovísk ako reakcií na vyjadrenia a podania druhej strany sporu, ktorá v nich pravidelne uvádzala nové skutočnosti a pripájala k nim desiatky až stovky príloh, prípadne pri oboznamovaní sťažovateľky s desiatkami až stovkami listín a podaní žalobcu vrátane opakovaných návrhov na zmenu petitu. Doplnila, že tieto porady boli zároveň realizované pred procesnými úkonmi, za ktoré mestský súd priznal sťažovateľke náhradu trov. Podľa sťažovateľky mestský súd postupoval pri vydaní napadnutého uznesenia formalisticky, ignorujúc obsah súdneho spisu a napadnuté uznesenie považuje za reštriktívne v jej neprospech.

III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

5. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru napadnutým uznesením.

6. Ústavný súd, zohľadňujúc sťažnostné námietky smerujúce proti rozhodnutiu všeobecného súdu o výške náhrady trov konania, považuje v prvom rade za žiaduce poukázať na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane pripomína, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorej sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd sa k problematike trov konania stavia nanajvýš rezervovane, podrobuje ju obmedzenému ústavnoprávnemu prieskumu, pričom k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania pristupuje skutočne iba výnimočne. Tento prístup vychádza z názoru, že rozhodnutie o trovách konania má vo vzťahu k veci samej jednoznačne akcesorickú povahu a samo osebe väčšinou nedosahuje takú intenzitu, ktorá je spôsobilá porušiť základné práva a slobody, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. To však ale neznamená, že rozhodnutiami o trovách konania nemôže dôjsť k porušeniu práv sťažovateľky. Otázka náhrady trov konania môže

nadobudnúť ústavnoprávnu dimenziu v prípade takého postupu všeobecného súdu, ktorý je založený na celkom zjavne nesprávnej interpretácii a aplikácii príslušných ustanovení zákona upravujúcich náhradu trov konania, v ktorom sú obsiahnuté črty svojvôle, a taktiež v prípade, ak je odôvodnenie súdneho rozhodnutia vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania celkom nedostatočné, t. j. nepreskúmateľné ().

7. Ústavný súd uplatní svoju kasačnú právomoc len v prípade, ak ústavná sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu, resp. intenzite.

8. Ústavný súd konštatuje, že mestský súd sa v prípade sťažovateľky nedopustil takého extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich rozhodovanie o trovách konania, ktoré by predstavovalo porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie a vec by tým posunulo do ústavnoprávnej roviny.

9. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že v označenom konaní bola predmetom napadnutého uznesenia výlučne otázka výšky trov konania, t. j. išlo o otázku akcesorickú, ktorá priamo nesúvisela s konaním vo veci samej, pričom námietky sťažovateľky sa obmedzujú len na bežnú polemiku s právnym názorom mestského súdu vo sfére podústavnej právnej regulácie.

10. Sťažovateľka mestskému súdu vytýka, že napadnuté uznesenie trpí nedostatkom riadneho odôvodnenia, že je svojvoľné v dôsledku formalistického postupu prvoinštančného súdu, ktorý, ignorujúc obsah súdneho spisu, nepriznal sťažovateľke nárok na náhradu trov právneho zastúpenia pozostávajúci z „ďalších“ 19 porád s klientom.

11. Z obsahu napadnutého uznesenia vyplýva, že okresný súd (sudcom) po preskúmaní sťažnosti sťažovateľky potvrdil uznesenie VSÚ (resp. zamietol sťažnosti) s poukazom na to, že mestský súd nedisponoval bližšími informáciami o predmetných poradách, resp. o ich obsahu (s poukazom na sťažovateľkou uvádzané advokátske tajomstvo) v čase svojho rozhodovania. Mestský súd zároveň argumentoval, že sťažovateľke neupiera právo poukazovať na advokátske tajomstvo, avšak sťažovateľka potom nemôže namietať, že jej nie je priznaná náhrada trov právneho zastúpenia za takéto úkony, pretože ich účelnosť a hospodárnosť nevie súd vyhodnotiť.

12. Ústavný súd dospel k záveru, že v prípade napadnutého uznesenia neidentifikoval zo strany mestského súdu taký postup, ktorý by znamenal extrémne vybočenie v otázke náhrady trov. Nie je možné dospieť k záveru o prípadnom porušení práv v ústavnoprávne relevantnej rovine. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že jednou zo základných požiadaviek pre priznanie náhrady trov je preukázanie ich účelnosti, ktorú je všeobecný súd schopný vyhodnotiť len na základe dostatočných informácií (v tomto prípade o obsahu porád), čo však v prípade sťažovateľky zjavne absentovalo.

13. Navyše, v tejto súvislosti ústavný súd zároveň pripomína, že nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov, a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil ().

14. Ústavný súd argumentuje, že jeho úlohou pri posudzovaní rozhodnutí všeobecných súdov o výške trov je len identifikovanie skutočne extrémnych vybočení, nie naprávanie jednoduchých

nesprávností. V súvislosti s nesúhlasom sťažovateľky konštatuje, že mestský súd si v danom prípade uplatnil zákonom mu daný priestor pri rozhodovaní o trovách konania. Ústavný súd pritom stabilne judikuje, že ako súdny orgán ochrany ústavnosti ( ) nemôže rozhodovať o účelnosti trov konania, resp. prepočítavať trovy v „treťom stupni konania“ ().

15. V nadväznosti na už uvedené východiská svojej ustálenej judikatúry ústavný súd súčasne konštatuje, že námietky sťažovateľky odôvodňujúce porušenie ňou označených práv napadnutým uznesením, ktorým bolo rozhodnuté o výške náhrady trov právneho zastúpenia, nemožno dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú ústavnú relevanciu ako v prípade, ak by išlo o námietku proti rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej. Ako už bolo totiž načrtnuté, právomoc ústavného súdu nenahrádza postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužíva sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti. Úlohou ústavného súdu nie je prehodnocovať správnosť právnych názorov všeobecného súdu, ku ktorým všeobecný súd dospel pri výklade podústavného práva, a to ani v prípade, ak by s takým rozhodnutím nesúhlasil (, ). Opačný prístup k posudzovaniu námietok sťažovateľky by v konečnom dôsledku smeroval k spochybňovaniu ústavného postavenia ústavného súdu ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) a vyústil by do jeho vnímania ako riadnej (prípadne mimoriadnej) opravnej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov (obdobne ).

16. Ani skutočnosť, že sa sťažovateľka s názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého uznesenia. Stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (). Ústavný súd vzhľadom na uvedené ústavnú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

17. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v jej petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. augusta 2026

Libor Duľa

predseda senátu