Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 435/2026
PDF · 263.24 KB
No categories available
IV. ÚS 435/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša (sudca spravodajca) a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky
zastúpených LEXANTE s.r.o., Slávičie údolie 106, Bratislava, proti
uzneseniam Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1CdoR/9/2025 z 25. novembra 2025 a sp. zn. 9Nc/1/2026 z 20. januára 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 27. februára 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vyjadriť sa k všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami najvyššieho súdu označenými v záhlaví tohto rozhodnutia. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd obe napadnuté uznesenia sp. zn. 1CdoR/9/2025 z 25. novembra 2025 (ďalej aj „uznesenie o odmietnutí dovolania“) a sp. zn. 9Nc/1/2026 z 20. januára 2026 (ďalej aj „uznesenie o zastavení konania“) zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 eur, ako aj nárok na náhradu trov konania.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že Okresný súd Žilina ako navrhovateľ navrhol obmedziť sťažovateľku v spôsobilosti na právne úkony tak, že nie je schopná vystupovať pred orgánmi verejnej správy a štátnymi orgánmi. Svoj návrh odôvodnil tým, že sťažovateľka bola k nemu pridelená na výkon funkcie sudkyne a zároveň je aj jej osobným úradom. Navrhovateľ nadobudol dôvodné pochybnosti o plnej spôsobilosti sťažovateľky na právne úkony a v tejto
súvislosti poukázal na jej neobvyklé správanie, ktoré vzbudzovalo najskôr pochybnosti u zamestnancov súdu, ďalších kolegov sudcov, vedenia súdu, pričom nebolo zrejmé, čím bolo zapríčinené. Sťažovateľka svoje pochybnosti následne materializovala tým, že 1. októbra 2019 sa na vedenie navrhovateľa obrátila emailom s tvrdením, že niekto neoprávnene vstúpil do jej pracovného a súkromného počítača. Po preverení veci bolo jej podanie postúpené polícii, ktorá ho odmietla, pretože nezistila dôvod na začatie trestného stíhania. Následne sťažovateľka 9. júna 2020 oznámila predsedovi súdu, že na pojednávaní 29. mája 2020 cítila útoky na jej „fyzično“, v dôsledku čoho mala opuchnutý krk. V novembri 2019 podala trestné oznámenie pre útoky na jej osobu, ktoré odôvodnila tým, že neznámy páchateľ nezisteným spôsobom a zariadením ovplyvňuje jej zdravotný stav od júna 2019. Trestné konanie bolo vedené na Obvodnom oddelení Policajného zboru Žilina-východ a v tomto konaní bol vydaný príkaz na vyšetrenie duševného stavu sťažovateľky a na základe znaleckého posudku bolo konanie zastavené s tým, že dôveryhodnosť jej výpovedí nebola zachovaná a nebola schopná chápať ani zmysel trestného konania. Prokurátor Okresnej prokuratúry Žilina oznámil Súdnej rade Slovenskej republiky skutočnosti týkajúce sa duševného stavu sudkyne a zaslal jej trestný spis. Súdna rada neprijala vo veci sťažovateľky žiadne stanovisko. Zánik funkcie sudcu z dôvodu straty úplnej spôsobilosti na právne úkony je upravený v § 17 písm. c) a § 20 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Riešenie iným prijateľnejším spôsobom je pre osobu sudcu aj povesť justície nejasná. O riešenie situácie prijateľnejším spôsobom pre osobu sudcu aj povesť justície sa navrhovateľ pokúšal, avšak bezvýsledne. Vzhľadom na závery trestného konania a znaleckého dokazovania je potrebné posúdiť schopnosť sťažovateľky vnímať zmysel aj iných konaní pred orgánmi verejnej správy a štátnymi orgánmi vrátane tých, ktoré vedie. V prípade obmedzenia spôsobilosti navrhovateľ navrhol za opatrovníka ustanoviť osobu z rodinného prostredia sťažovateľky, a to jej syna .
3. Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 15NcP/1/2023 zo 4. júla 2023 prikázal vec Okresnému súdu Liptovský Mikuláš. V preskúmavanom konaní bolo následne nariadené znalecké dokazovanie. Za opatrovníka sťažovateľky v konaní bol uznesením zo 6. februára 2024 ustanovený jej syn.
4. Okresný súd rozsudkom č. k. 20Ps/8/2023-205 z 20. marca 2024 obmedzil sťažovateľku v spôsobilosti na právne úkony tak, že nie je spôsobilá samostatne konať a vystupovať pred štátnymi orgánmi, orgánmi štátnej správy, orgánmi územnej samosprávy, súdmi, orgánmi činnými v trestnom konaní a nie je spôsobilá rozhodovať o svojej zdravotnej starostlivosti, o forme, spôsobe, čase a mieste liečby, o hospitalizácii a rozhodovať o sociálnej starostlivosti, o zabezpečení sociálnych služieb vrátane umiestnenia v zariadení sociálnych služieb (I. výrok), ustanovil jej opatrovníka (II. výrok), ktorého zaviazal podávať okresnému súdu dvakrát ročne správu o výkone svojej funkcie a pomeroch sťažovateľky (III. výrok), rozhodol, že štát platí trovy dôkazov (IV. výrok), a žiadnemu z účastníkov konania nárok na náhradu trov konania nepriznal (V. výrok). Okresný súd považoval za preukázanú danosť hmotnoprávnych predpokladov na obmedzenie spôsobilosti na právne úkony najmä v konaní vypracovaným znaleckým posudkom a výpoveďami účastníkov konania, resp. vykonaným dokazovaním, ktorého výsledky zodpovedajú i skôr vypracovaným znaleckým posudkom, ktoré sama sťažovateľka iniciovala. Za preukázané považoval, že trpí duševnou poruchou, ktorá nie je len prechodná, ide o trvalú poruchu s bludmi (tzv. parafrénia), ktorá nezvratne zmenila a mení jej osobnosť. Bludné vnímanie určitých
skutočností a javov sťažovateľky permanentne prítomné sa dotýka všetkých sfér jej života a nepriaznivo ovplyvňuje aj jej pracovnú činnosť. Sťažovateľka je nekritická, nepripúšťa, že by mala byť psychiatrickou pacientkou, čo sťažuje jej každodenné fungovanie, nepodstupuje žiadnu liečbu, v dôsledku čoho táto psychotická duševná porucha prograduje, a preto nebolo možné zvoliť miernejšie opatrenie, ako pristúpiť k jej obmedzeniu spôsobilosti na právne úkony v stanovenom rozsahu so snahou o čo najvyššiu mieru stabilizovania jej psychického stavu. Za osobu najvhodnejšiu na prevzatie opatrovníckej funkcie bol určený jej syn, ktorému bol vymedzený zároveň rozsah opatrovníckych práv a povinností v súlade s účelom, na ktorý bol ustanovený.
5. Proti rozsudku okresného súdu podala odvolanie sťažovateľka. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 13CoPs/12/2024 z 15. januára 2025 zamietol návrh sťažovateľky na prerušenie odvolacieho konania, rozsudok okresného súdu potvrdil a žiadnemu z účastníkov konania nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
6. Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie z dôvodu podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Namietala nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí súdov, nerešpektovanie práva sťažovateľky na predloženie argumentácie, nevykonanie dôkazu podstatného pre rozhodnutie vo veci a opomenutie podstatných skutočností majúcich vplyv na výsledok konania.
7. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako neprípustné a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
8. Námietku neodôvodnenosti rozhodnutí súdov nižšej inštancie považoval najvyšší súd za nedôvodnú, pretože súdy zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedli dôvody, na základe ktorých rozhodli (pozri bod 19 napadnutého uznesenia). V bodoch 20 až 23 sa najvyšší súd zaoberal námietkami rozporujúcimi vykonané dokazovanie vrátane znaleckého posudku, pričom konštatoval, že rozhodnutia súdov vychádzali primárne zo znaleckého posudku predloženého v preskúmavanom konaní, ako aj z ďalších dôkazov – výsluch znalca, sťažovateľky, navrhovateľa, procesného opatrovníka. Preskúmaním rozhodnutí najvyšší súd dospel k záveru, že svoje rozhodnutia nezaložili na znaleckých posudkoch v trestnej veci, ako tvrdila sťažovateľka. Primárne vychádzali zo znaleckého posudku vypracovaného v rámci preskúmavaného konania a v tejto súvislosti najvyšší súd odkázal na bod 12 rozsudku krajského súdu, v ktorom sa s touto námietkou vysporiadal poukazom na možnosť sťažovateľky oboznámiť sa s trestným spisom, ktorého fotokópia jej bola poskytnutá, a na pojednávaní konanom 20. marca 2024 mala možnosť vyjadriť sa k znaleckému dokazovaniu, čo aj urobila. Najvyšší súd uzavrel, že sťažovateľke nebolo upreté právo vyjadriť sa pred rozhodnutím vo veci samej k znaleckému posudku predloženému v dotknutej trestnej veci a navyše vykonanie tohto dôkazu navrhol navrhovateľ, a nie ona, preto k porušeniu jej práv v týchto súvislostiach ani nemohlo dôjsť.
9. K námietke sťažovateľky, že sa krajský súd nevyjadril k protirečivým postojom prokuratúry vo vzťahu k nej, najvyšší súd uviedol, že ich krajský súd zjavne nepovažoval za tvrdenia podstatné pre rozhodnutie, a preto sa nimi nezaoberal.
10. Najvyšší súd napokon uviedol (bod 26), že ak sťažovateľka mienila namietať aj nesprávne právne závery nižších súdov, tak taká námietka nezakladá vadu podľa § 420 písm. f) CSP, pretože
právne posúdenie môže zakladať dovolací dôvod podľa § 421 CSP cez prizmu skutkových podstát podľa § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP.
11. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu podala 12. januára 2026 námietku zaujatosti proti sudkyni najvyššieho súdu JUDr. Erike Šobichovej z dôvodu jej pomeru k strane sporu, pretože v rokoch 2005 až 2008 spolu pôsobili na občianskoprávnom kolégiu Okresného súdu Žilina a existoval medzi nimi kolegiálny až priateľský vzťah. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 9Nc/1/2026 z 20. januára 2026 konanie o námietke zaujatosti zastavil.
12. Sudkyňa JUDr. Erika Šobichová k námietke zaujatosti uviedla, že sťažovateľka bola v rokoch 2005 až 2008 jej kolegyňou, ale nemala s ňou blízky priateľský vzťah a po zmene pracoviska v roku 2009 s ňou nemala žiadny spoločný kontakt, preto sa vo veci necítila byť zaujatá. Najvyšší súd v dôvodoch uznesenia konštatoval, že po tom, čo sudca rozhodol vo veci, rozhodovanie o jeho vylúčení už stratilo opodstatnenie. Námietka zaujatosti uplatnená až po rozhodovaní namietaného sudcu ale nemôže byť podkladom na to, aby sa o jeho vylúčení samostatne rozhodovalo. Z dôvodu neodstrániteľného procesného nedostatku podmienky konania o uplatnenej námietke zaujatosti najvyšší súd konanie o vylúčení namietanej sudkyne zastavil bez jej vecného prejednania.
II. Argumentácia sťažovateľky
13. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti argumentuje proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu predovšetkým tým, že okresný súd založil svoje rozhodnutie aj na skôr vypracovanom znaleckom posudku z trestnej veci, ktorý však v preskúmavanom konaní nebol vykonaný predpísaným spôsobom, v dôsledku čoho jej bola odňatá možnosť vyjadriť sa k nemu. V odôvodnení rozsudku okresný súd rozsiahlo citoval závery znaleckých posudkov vyhotovených v trestnom konaní, hoci tieto neboli v súdnom konaní vykonané a ich autori neboli na pojednávanie predvolaní. V preskúmavanom konaní bola vypočutá znalkyňa, ktorá v tomto konaní vyhotovila znalecký posudok, avšak jeho závery neboli v odôvodnení rozsudku reflektované v porovnateľnom rozsahu. Vznikla zjavná disproporcia medzi dôkazom riadne vykonaným v konaní a dôkazmi nevykonanými, čo vyvoláva pochybnosti o ústavnej akceptovateľnosti hodnotenia dôkazov. Najvyšší súd sa mal zaoberať tým, či tvrdené použitie procesne nevykonaného dôkazu nemohlo predstavovať procesnú vadu ústavnej intenzity podľa § 420 písm. f) CSP.
14. Súd nevykonal revízne preverenie záverov znaleckých posudkov z trestného konania, neoveril ich aktuálnosť ani správnosť a bez vlastného dokazovania z nich fakticky prevzal skutkové závery. Najvyšší súd pri posudzovaní prípustnosti dovolania postupoval formalisticky a obsahovo sa nevysporiadal s jadrom tvrdenej procesnej vady, teda s otázkou použitia procesne nevykonaného listinného dôkazu (skôr vypracovaného znaleckého posudku z trestnej veci). Súdy sa k námietke nevyjadrili, hoci smerovala priamo k hodnoteniu a procesnej použiteľnosti rozhodujúceho podkladu, z ktorého súd vyvodzoval skutkové závery (t. j. k podkladom z trestnej veci, na ktoré odkazoval v odôvodnení). Najvyšší súd túto námietku posúdil len formálne všeobecnou poučkou o rozsahu dokazovania, výsledkom je situácia, keď prípustnosť dovolania posúdil formálne bez materiálneho preskúmania tvrdeného zásahu do základného práva na súdnu ochranu. Sťažovateľka namietala aj nedostatky pri vyhotovení zápisnice z pojednávania na okresnom súde, keď podstatný
obsah prednesov a vykonaných úkonov nebol zachytený spôsobom umožňujúcim kontrolu rozsahu vykonaného dokazovania. Postup okresného súdu napĺňa ústavnoprávne znaky „prekvapivého“ rozhodnutia.
15. Najvyšší súd zastavením konania o námietke zaujatosti bez akéhokoľvek vecného posúdenia tvrdených okolností neaplikoval objektívny test nestrannosti. Sťažovateľke tak nebola poskytnutá odpoveď na otázku, či o jej dovolaní rozhodol sudca, pri ktorom existovali/neexistovali objektívne odôvodnené pochybnosti o zaujatosti. O dôvode vylúčenia sa dozvedela až po doručení napadnutého uznesenia z 20. januára 2026.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
16. Podstata ústavnej sťažnosti spočíva v tvrdenom porušení označených práv napadnutým uznesením o odmietnutí dovolania v dôsledku jeho nedostatočného odôvodnenia vo vzťahu k námietkam sťažovateľky, že rozhodnutia súdov boli založené na rozhodujúcom dôkaze, ktorý v konaní nebol riadne procesne vykonaný. K porušeniu označených práv uznesením o zastavení konania malo dôjsť v dôsledku nepreskúmania sťažovateľkou namietaných okolností zakladajúcich dôvody na posúdenie objektívnej zaujatosti vo veci rozhodujúceho sudcu.
17. Ústavný súd nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov, a preto nemôže v širokom rozsahu preskúmavať ich konanie a rozhodnutie, ak vo svojej činnosti postupujú v súlade s obsahom práv na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy. V konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy môže ústavný súd dospieť k záveru o porušení práv sťažovateľa v prípadoch takého vybočenia zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktorých priamym následkom je atakovanie podstaty ústavou garantovaných základných práv a slobôd.
18. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03, IV. ÚS 312/2012). Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, pričom z jeho judikatúry je možné vyvodiť limity povinnosti súdu odôvodniť súdne rozhodnutie a tomu korešpondujúceho práva na odôvodnenie rozhodnutia. Toto právo nie je absolútne, to znamená, že súdny orgán nie je povinný dať podrobnú odpoveď na každý argument strany (rozsudok Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, č. 16034/90, § 61, podobne rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. 1. 1999, č. 30544/96, § 26, rozsudok Perez v. Francúzsko z 12. 2. 1994, č. 47287/99, § 81).
III.1. K namietanému porušeniu označených práv uznesením o odmietnutí dovolania:
19. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom uznesenia najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania sťažovateľky v konfrontácii s jej námietkami prezentovanými v ústavnej sťažnosti a dospel k záveru, že z ústavnoprávneho hľadiska napadnutému uzneseniu nie je čo vytknúť.
20. Nosná časť sťažovateľkinej argumentácie spočíva v námietke nezákonného vykonania a hodnotenia dôkazu (znaleckého posudku), na ktorom mali byť rozhodnutia súdov v tejto veci založené. Obsahovo totožnú námietku sťažovateľka uplatnila aj v dovolaní a najvyšší súd sa ňou podrobne zaoberal v bodoch 20 až 23 uznesenia o odmietnutí dovolania. Najvyšší súd v bode 20 zhodnotil zákonnosť znaleckého posudku vypracovaného v konaní a následne zdôraznil, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, resp. z nich ustálené skutkové závery. Vo vzťahu k správnosti znaleckého posudku poukázal na bod 11 odôvodnenia krajského súdu. K námietke nevykonania dokazovania pripojením spisu v súvisiacej trestnej veci najvyšší súd zdôraznil, že súd nie je v civilnom sporovom konaní viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky nimi navrhované dôkazy (bod 22). Najvyšší súd v bode 23 v tejto súvislosti uzavrel, že rozhodnutia súdov vychádzali primárne zo znaleckého posudku predloženého v preskúmavanom konaní, ako aj z ďalších dôkazov – výsluch znalca, sťažovateľky, navrhovateľa procesného opatrovníka. Preskúmaním rozhodnutí súdov v tejto veci najvyšší súd dospel k záveru, že svoje rozhodnutie nezaložili na znaleckých posudkoch v trestnej veci, ako tvrdila sťažovateľka. Primárne vychádzali zo znaleckého posudku vypracovaného v rámci preskúmavaného konania a najvyšší súd poukázal na bod 12 rozsudku krajského súdu, v ktorom sa krajský súd s rovnakou námietkou vysporiadal poukazom na možnosť sťažovateľky oboznámiť sa s trestným spisom, keďže jej bola poskytnutá fotokópia trestného spisu, a na jej vyjadrenie k znaleckému dokazovaniu na pojednávaní konanom 20. marca 2024. Najvyšší súd uzavrel, že sťažovateľke nebolo upreté právo vyjadriť sa pred rozhodnutím vo veci samej k znaleckému posudku predloženému v dotknutej trestnej veci. Navyše vykonanie dôkazu pripojením spisu navrhol navrhovateľ, a nie ona, preto ani jeho nevykonaním nemohlo dôjsť k porušeniu jej práv.
21. Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania vyplýva, že v konaní ustanovená znalkyňa pri znaleckom dokazovaní podporne použila aj závery zo znaleckého dokazovania vykonaného v dotknutom trestnom konaní, predovšetkým vo vzťahu k diagnostickému záveru (bod 2.2 uznesenia o odmietnutí dovolania, bod 11 rozsudku krajského súdu), pritom sama sťažovateľka počas konania nerozporovala riadne vykonanie tohto dôkazu. Sťažovateľka vo svojich námietkach opakuje, že podľa jej názoru ide o nevykonaný dôkaz, ktorý bol podstatný pre rozhodnutie vo veci samej (pozri napr. 5.22 „rozhodujúci podklad“, 5.27 „k zásadnému podkladu“ ústavnej sťažnosti), toto jej tvrdenie však celkom zjavne odporuje záveru najvyššieho súdu z bodu 23 uznesenia o odmietnutí dovolania (že išlo len o jeden z viacerých dôkazov tvoriacich podklad pre záver súdu).
22. Ústavný súd považuje za potrebné k záverom najvyššieho súdu dodať, že v mimosporovom konaní sa pri zisťovaní skutkového stavu uplatňuje vyšetrovací princíp (čo sa vzťahuje na záver najvyššieho súdu, že nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania). Jeho rozsah sa vzťahuje na predmet konania, teda zistenie tých skutkových okolností, ktoré sú podľa hypotézy aplikovanej hmotnoprávnej normy rozhodujúce pre rozhodnutie v merite veci. V posudzovanom konaní je z pohľadu materiálnej ochrany ústavnosti podstatné, že závery znaleckého posudku z trestného konania použila pri vypracovaní znaleckého posudku znalkyňa ustanovená súdom v preskúmavanom konaní. Sťažovateľka nepoprela, že bola so znaleckým posudkom riadne oboznámená a že mala možnosť sa k nemu vyjadriť i klásť otázky ustanovenej znalkyni. Posudok z trestného konania tak nebol sám osebe tým dôkazom, na ktorom by nižšie súdy v podstatnej miere
založili svoje rozhodnutie. Ústavný súd považuje odôvodnenie uznesenia o odmietnutí dovolania za dostatočné, zrozumiteľne objasňujúce, prečo sťažovateľkou namietaná procesná vada nedosiahla intenzitu, ktorou by bola spôsobilá mať podstatný vplyv na spravodlivosť procesu, a nezasiahla do ňou označených práv.
23. Námietku obsahových nedostatkov zápisnice o pojednávaní spočívajúcich v nedostatočne zachytených vyjadreniach či obsahu vykonaných dôkazov uplatnila sťažovateľka až v konaní pred ústavným súdom. Krajský súd reagoval vo svojom rozhodnutí len na jej námietku týkajúcu sa nedostatočnosti spôsobu, resp. procesu vyhotovenia zápisnice v súvislosti s rozhodnutím súdu o neodročení pojednávania (pozri bod 12 rozsudku krajského súdu), dovolanie takú námietku neobsahuje. Ústavný súd preto konštatuje, že z hľadiska materiálneho pri uplatnení princípu subsidiarity je táto jej námietka neprípustná [§ 132 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].
24. Sumarizujúc ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania nevykazuje z ústavnoprávneho hľadiska také nedostatky, ktoré by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne zakladali dôvody na vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavnú sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g), resp. čiastočne z dôvodu neprípustnosti podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde.
III.2. K porušeniu označených práv napadnutým uznesením o zastavení konania:
25. Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v civilnom súdnom konaní procesne chránené prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu podľa § 49 a nasl. CSP. V § 52 a § 53 CSP je na zákonnej úrovni poskytnutá možnosť strany (účastníka konania) uplatniť námietku zaujatosti, ak sa domnieva, že existujú dôvody vylúčenia sudcu podľa § 49 ods. 1 CSP, a to spôsobom a v lehote upravenej zákonom. Včas uplatnená námietka zaujatosti podľa § 57 CSP vylučuje možnosť súdu vydať meritórne rozhodnutie pred rozhodnutím o nej.
26. Sťažovateľka námietku zaujatosti sudkyne najvyššieho súdu podala až po rozhodnutí v merite veci, dokonca až po doručení uznesenia o odmietnutí dovolania, preto najvyšší súd konanie o námietke zaujatosti zastavil.
27. Hoci sťažovateľka tvrdí, že o zložení senátu sa dozvedela až z uznesenia o odmietnutí dovolania, ústavný súd toto jej tvrdenie nemôže akceptovať pri posudzovaní prípustnosti námietky porušenia jej práva na nestranný súd z hľadiska uplatnenia princípu subsidiarity. Sťažovateľka nebola zbavená možnosti prostredníctvom svojho opatrovníka alebo právneho zástupcu dozvedieť sa o zložení senátu najvyššieho súdu, ktorý bol príslušný rozhodovať o jej dovolaní. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že dovolanie bolo predložené na rozhodnutie najvyššiemu súdu 21. júla 2025 a v tento deň bolo pridelené do súdneho oddelenia 1CdoR. Z rozvrhu práce najvyššieho súdu dostupného na internete vyplýva, že JUDr. Erika Šobichová bola v čase pridelenia veci na rozhodnutie zaradená ako členka senátu 1C (vrátane všetkých registrov). Dôvody vylúčenia
(kolegiálny vzťah so sťažovateľkou) pritom museli byť sťažovateľke známe už v čase pridelenia veci do súdneho oddelenia 1C. Pasivita sťažovateľky, resp. osôb oprávnených v jej mene konať a uplatniť do rozhodnutia najvyššieho súdu (25. novembra 2025) námietku zaujatosti rezultujú do záveru ústavného súdu, že sťažovateľka nevyčerpala dostupné právne prostriedky priznané zákonom na ochranu jej práv (§ 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čo vedie k odmietnutiu ústavnej sťažnosti v tejto časti pre neprípustnosť podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. augusta 2026
Libor Duľa
predseda senátu