Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 466/2026
PDF · 168.16 KB
No categories available
IV. ÚS 466/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky zastúpenej Mgr. Matúšom Mackom, advokátom, Karpatská 10, Svidník, proti uzneseniu Okresného súdu Bardejov sp. zn. 7Csp/61/2024 zo 17. júla 2025 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 3. októbra 2025 domáha vyslovenia porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7Csp/61/2024 zo 17. júla 2025 (ďalej len „napadnuté uznesenie“). Navrhuje napadnuté uznesenie zrušiť, vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie a domáha sa priznania náhrady trov konania spojených s podaním ústavnej sťažnosti.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vo veci samej vystupovala sťažovateľka v procesnom postavení žalovanej proti žalobcovi EOS KSI Slovensko, s.r.o. (ďalej len „žalobca“), o zaplatenie sumy 19 174,61 eur s príslušenstvom; okresný súd rozsudkom č. k. 7Csp/61/2024-191 z 12. februára 2025 žalobu zamietol (dospel k záveru o neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky) a sťažovateľke priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
3. Následne okresný súd [vyšším súdnym úradníkom (ďalej len „VSÚ“)] vydal uznesenie č. k. 7Csp/61/2024-205 z 8. apríla 2025 (ďalej len „uznesenie VSÚ“), ktorým zaviazal žalobcu zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania vo výške 3 117,32 eur. Pri rozhodovaní o výške náhrady trov konania okresný súd v uznesení VSÚ ustálil, že hodnota sporu, z ktorej vychádzal pri rozhodovaní o základnej sadzbe tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, je suma 35 110,41 eur (predmet konania k dátumu podania návrhu na vydanie platobného rozkazu, ktorý pozostával zo súčtu istiny v sume 19 174,61 eur, kapitalizovaného úroku vo výške 12 190,99 eur a kapitalizovaného úroku z omeškania 3 744,81 eur).
4. Proti uzneseniu VSÚ žalobca podal sťažnosť (v ktorej argumentoval, že hodnota sporu na určenie základnej sadzby tarifnej odmeny je len suma uplatnenej istiny vo výške 19 174,61 eur), o ktorej rozhodol okresný súd (sudcom) napadnutým uznesením. Ním zmenil uznesenie VSÚ tak, že žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania vo výške 2 260,08 eur. Okresný súd v napadnutom uznesení považoval námietku uplatnenú žalobcom za opodstatnenú.
II. Argumentácia sťažovateľky
5. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že napadnuté uznesenie je založené na nesprávnom právnom posúdení veci, že je arbitrárne, formalistické a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. S poukazom na znenie § 10 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) uviedla, že predmetom konania vo veci samej bola od samého začiatku suma 35 110,41 eur s príslušenstvom, čo vyplývalo aj zo samotného návrhu na vydanie platobného rozkazu doručeného žalobcom. Argumentovala, že uvedenú sumu žalobca síce rozdelil na tri časti (istina vo výške 19 174,61 eur, úrok určený pevnou sumou 12 190,99 eur a úrok z omeškania určený pevnou sumou 3 744,81 eur), ktoré sú však ku dňu podania návrhu na začatie konania ustálené a samostatne uplatniteľné, pričom právne služby poskytnuté sťažovateľke jej právnym zástupcom sa týkali celej žalobcom uplatnenej sumy, nielen istiny. Dodala, že v čase podania odporu proti vydanému platobnému rozkazu nevedela, ako konajúci súd vyhodnotí jej námietku o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a z toho dôvodu, keďže si žalobca v konaní uplatnil popri istine aj kapitalizovaný úrok, kapitalizovaný úrok z omeškania a príslušenstvo, vyjadrila sa aj k dôvodnosti tejto časti žalobcom uplatneného nároku.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
6. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením.
7. Ústavný súd, zohľadňujúc sťažnostné námietky smerujúce proti rozhodnutiu všeobecného súdu o výške náhrady trov konania, považuje v prvom rade za žiaduce poukázať na svoju ustálenú
judikatúru, v ktorej opakovane pripomína, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorej sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd sa k problematike trov konania stavia nanajvýš rezervovane, podrobuje ju obmedzenému ústavnoprávnemu prieskumu, pričom k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania pristupuje skutočne iba výnimočne. Tento prístup vychádza z názoru, že rozhodnutie o trovách konania má vo vzťahu k veci samej jednoznačne akcesorickú povahu a samo osebe väčšinou nedosahuje takú intenzitu, ktorá je spôsobilá porušiť základné práva a slobody, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. To však ale neznamená, že rozhodnutiami o trovách konania nemôže dôjsť k porušeniu práv sťažovateľky. Otázka náhrady trov konania môže nadobudnúť ústavnoprávnu dimenziu v prípade takého postupu všeobecného súdu, ktorý je založený na celkom zjavne nesprávnej interpretácii a aplikácii príslušných ustanovení zákona upravujúcich náhradu trov konania, v ktorom sú obsiahnuté črty svojvôle, a taktiež v prípade, ak je odôvodnenie súdneho rozhodnutia vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania celkom nedostatočné, t. j. nepreskúmateľné (IV. ÚS 492/2025).
8. Ústavný súd uplatní svoju kasačnú právomoc len v prípade, ak ústavná sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu, resp. intenzite.
9. Ústavný súd však konštatuje, že okresný súd sa v prípade sťažovateľky nedopustil takého extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich rozhodovanie o trovách konania, ktoré by predstavovalo porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie a vec by tým posunulo do ústavnoprávnej roviny.
10. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že v označenom konaní bola predmetom napadnutého uznesenia výlučne otázka výšky trov konania, t. j. išlo o otázku akcesorickú, ktorá priamo nesúvisela s konaním vo veci samej, pričom námietky sťažovateľky sa obmedzujú len na bežnú polemiku s právnym názorom okresného súdu vo sfére podústavnej právnej regulácie.
11. Sťažovateľka okresnému súdu vytýka, že v napadnutom uznesení došlo k nesprávnej aplikácii rozhodných ustanovení vyhlášky, resp. že okresný súd nesprávne určil základnú sadzbu odmeny za úkon právnej služby.
12. Z obsahu napadnutého uznesenia vyplýva, že okresný súd (sudcom) v napadnutom uznesení vychádzal pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby z hodnoty uplatnenej istiny. Poukázal aj na to, že aj samotný žaloba pri vyčíslení svojich trov (ak by bol v spore úspešný) vychádzal práve „len“ z hodnoty uplatnenej istiny (teda zo sumy 19 174,61 eur). Zároveň argumentoval, že ak je sporný hmotnoprávny titul istiny, právna služba sa primárne týka práve obhajovania alebo popierania dôvodov vzniku a trvania tohto hmotnoprávneho titulu istiny. Nie však právneho titulu jej príslušenstva, ktoré je odvodené, resp. závislé od istiny. Doplnil, že sporová strana nemôže byť úspešná len v časti priznania príslušenstva, ak nie je úspešná (aj) v otázke priznania istiny. Teda hodnota príslušenstva by predstavovala tarifu pre určenie odmeny advokáta v prípade, ak by bola samostatne predmetom sporu, a teda výhradne jej by sa týkala právna služba. Ústavný súd vzhľadom na uvedené preto dospel k záveru, že v prípade napadnutého uznesenia neidentifikoval zo strany okresného súdu taký postup, ktorý by znamenal extrémne vybočenie v otázke náhrady trov. Nie je možné dospieť k záveru
o prípadnom porušení práv v ústavnoprávne relevantnej rovine. V tejto súvislosti ústavný súd zároveň pripomína, že nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov, a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (IV. ÚS 333/2025).
13. Ústavný súd argumentuje, že jeho úlohou pri posudzovaní rozhodnutí všeobecných súdov o výške trov je len identifikovanie skutočne extrémnych vybočení, nie naprávanie jednoduchých nesprávností. V prípade napadnutého uznesenia však neidentifikoval zo strany okresného súdu taký postup, ktorý by znamenal extrémne vybočenie v otázke náhrady trov, a v súvislosti s nesúhlasom sťažovateľky konštatuje, že okresný súd si v danom prípade uplatnil zákonom mu daný priestor pri rozhodovaní o trovách konania. Ústavný súd pritom stabilne judikuje, že ako súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže rozhodovať o účelnosti trov konania, resp. prepočítavať trovy v „treťom stupni konania“ (IV. ÚS 619/2025).
14. V nadväznosti na už uvedené východiská svojej ustálenej judikatúry ústavný súd súčasne konštatuje, že námietky sťažovateľky odôvodňujúce porušenie ňou označených práv napadnutým uznesením, ktorým bolo rozhodnuté o výške náhrady trov právneho zastúpenia, nemožno dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú ústavnú relevanciu ako v prípade, ak by išlo o námietku proti rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej. Ako už bolo totiž načrtnuté, právomoc ústavného súdu nenahrádza postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužíva sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti. Úlohou ústavného súdu nie je prehodnocovať správnosť právnych názorov všeobecného súdu, ku ktorým všeobecný súd dospel pri výklade podústavného práva, a to ani v prípade, ak by s takým rozhodnutím nesúhlasil (II. ÚS 509/2022, I. ÚS 538/2023). Opačný prístup k posudzovaniu námietok sťažovateľky by v konečnom dôsledku smeroval k spochybňovaniu ústavného postavenia ústavného súdu ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) a vyústil by do jeho vnímania ako riadnej (prípadne mimoriadnej) opravnej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov (obdobne II. ÚS 85/2022, IV. ÚS 348/2026).
15. Ani skutočnosť, že sa sťažovateľka s názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého uznesenia. Stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (I. ÚS 113/2022). Ústavný súd vzhľadom na uvedené ústavnú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
16. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v jej petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. augusta 2026
Libor Duľa
predseda senátu